Ivan Stadtrucker

Ivan Stadtrucker



Narodil sa 22. januara 1935 v Krupine. Do ludovej skoly chodil v rodisku, zmaturoval roku 1953 na Gymnaziu vo Zvolene. Potom studoval odbor rozhlasovej, filmovej a televiznej techniky na Ceskom vysokom uceni technickom v Prahe, ktore ukoncil ako inzinier elektrotechniky roku 1958. Po skonceni studia sa stal najskor pracovnikom televiznej techniky a po dvoch rokoch veducim zvukovej vyroby v Slovenskej televizii v Bratislave. Roku 1970 v ramci televizie presiel na miesto redaktora vo Filmovom vysielani. Od roku 1972 zaroven prednasal na VSMU v Bratislave odbor estetika filmu, najprv ako odborny asistent, neskor ako docent. Za univerzitneho profesora ho vymenovali roku 1991. Roku 1975 presiel pracovat do Hlavnej redakcie literarnodramatickeho vysielania. Vo funkcii dramaturga celovecernych inscenacii posobil az do roku 1990. Potom sa stal veducim vysielania zahranicnych filmov z anglosaskej oblasti. Po vymenovani za univerzitneho profesora roku 1992 z televizie odisiel a venoval sa pedagogickej praci na VSMU. Roku 1994 ho vymenovali do funkcie ustredneho riaditela Slovenskej televizie, z ktorej ho po volbach koncom toho isteho roka odvolali. V sucasnosti je dekanom Fakulty masmedialnej komunikacie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Tvoriva aktivita I. Stadtruckera zahrna dve oblasti: odbornopedagogicku a literarnoumelecku. Ako spisovatel debutoval scenarom hraneho filmu Kazdy tyzden sedem dni (1964). Potom popri odbornych teoretickych pracach z oblasti televiznej a filmovej estetiky napisal scenare k dokumentarnym filmom, a to predovsetkym z oblasti historie umenia. Roku 1974 bola realizovana jeho televizna hra Unava materialu i scenar televiznej inscenacie Za frontom, napisany na motivy dramy V. MarkovicovejZatureckej. V jeho dramaturgii Slovenska televizia uviedla vyse patdesiat inscenacii. Je autorom niekolkych desiatok scenarov, podla ktorych vznikli televizne inscenacie Posledne interview s Dr. Schweitzerom (1975), Posledni parlamentari (1977), A ako Alzbeta (1983), Jablcna Siska (1981), Tam je hviezda Sirius (1983), Oddychovy cas pre sudcu (1984), Pod cudzim nebom (1984), Medik (1985) a hrany film Pasodoble pre troch (1986).

V oblasti umeleckej literatury knizne debutoval zbierkou poviedok Belasy jantar (1980), v ktorej na citovych vztahoch muzov a zien zobrazil kazdodenny zivot sucasnej mestskej society. V romane Chut jablk (1983) vyrozpraval pribeh mladej mileneckej dvojice, ktora sa tuzi rovnocenne zaradit do spolocnosti. V esejisticky napisanom cestopise Amerika na vlastnej kozi (1992) opisal vlastne zazitky, pribehy a dojmy z viacerych ciest a dlhodobejsieho pobytu v USA. Je aj autorom dramy Ohne vo vinohradoch (1989) a romanu Kto zhasol svatojansku musku? (1998), v ktorom podava obraz citovych a moralnych kolizii dvojice milencov v obdobi okolo roku 1989.

V oblasti odbornej literatury knizne vydal estetiku filmoveho umenia Krasa tmy (1971), odbornu publikaciu Zvukovy majster vo filme a televizii (1972), pracu z oblasti teorie televiznej komunikacie Cas projektivnej kultury (1983), odbornu publikaciu Videozaznam v umeni a kulture (1983) a teoreticku pracu Dramaturgia hraneho filmu (1991).