Ivan Izakovic

Narodil sa 15. novembra 1934 v Bratislave v literarnej rodine Karola IzakovicaPodolinskeho. Ludovu skolu a prve rocniky gymnazia vychodil v Bratislave, potom studoval na Gymnaziu v Martine a v Kosiciach, kde roku 1953 zmaturoval. Vysokoskolske studium jazyka slovenskeho a ruskeho absolvoval na FF UK v Bratislave v rokoch 19531958. Po skonceni studia sa stal redaktorom, roku 1968 veducim redaktorom vydavatelstva Tatran. Pred odchodom do dochodku pracoval ako sekcny sef pre umenie a literaturu na Ministerstve kultury SR.

Do literarneho diania publicisticky vstupoval uz v rokoch vysokoskolskych studii. Prve obdobie jeho tvorby je spojene s rozhlasom, pre ktory okrem inych zanrov napisal hry Smrt dona Juana (1963), Katarzia (1965), Ten, co kraca tmou (1967), Ubohy Pyrrhus (1968), Balada o odpustani nevinnym (1969), Proti veku nieto lieku (1972), Spomienky na Petrodvorec (1976), Fujarocka moja (1978), Viac ako laska (1980), Nie som stvoreny pre samotu (1989). Nastoluje v nich, podobne ako v divadelnych hrach Oidipus (Pravo odist) (1967) a Ploty stavat netreba (1977), eticke problemy sucasnej spolocnosti.

Podobne mozno charakterizovat aj jeho knizny debut, dvojnovelu Rekviem (1970). Druhou knihou I. Izakovica je historicky roman z ruskych dejin Rasputin a carovna (1972). V tretej proze Cudzie svety (1975) sa pokusil o vedeckofantasticky zaner. V romane Fontany (1978) zobrazil pribeh mladeho hudobneho skladatela, ktoreho lubostny vztah k tlmocnicke inspiruje na napisanie hudobnej skladby. Kniha Posledny Aztek alebo chvala archeologie (1981) je umelecky cestopis z autorovej cesty do Mexika. V biografickom romane Chvile stastia, roky muk (1983) zobrazil zivotnu cestu P. I. Cajkovskeho. Tematicky roznoroda je kniha poviedok Lamanie ladov (1986). K zanru biografickeho romanu sa vratil v knihe Genialny diletant (1988) o ruskom skladatelovi M. P. Musorgskom.

Pre malych citatelov napisal knihu zo zivota sucasnych deti Dobrodruzstva IvkaPivka (1978), pre mladez dva pribehy z dobyvania Noveho sveta Indianska krv (1993), historicku novelu Atahualpa, posledny Inka (1994) a babkovu hru Velke preteky (1995). Roku 1998 dokoncil roman Zivot a smrt venovany tragickemu osudu posledneho ruskeho cara.

I. Izakovic sa venuje aj prekladaniu umeleckej prozy a divadelnych hier z viacerych jazykov. Jeho diela prelozili do trinastich jazykov.