Islam (seminárna práca)

Islam (seminárna práca)
PREDSLOV
Vybrat si tému na seminárnu prácu nebolo vôbec jednoduché. Možno po precítaní
nadpisu ste sa prinajmenšom zamysleli alebo zacudovali, preco som sa rozhodla
spracovat prácu práve na túto tému. Po tom, co som si viac krát precítala zadané
témy, stále sa mi jasnejšie zdalo, že o com chcem píšat. Možno ste si položila otázku,
co spolocné môžem mat s islamským náboženstvom. V podstate, nic. Z takého
obrovského množstva dnes existujúcich náboženstiev som si mohla vybrat hociktoré.
Ale u mna sa vytvoril osobitý vztah medzi islamom a mnou. Stacili k tomu tri týždne.
Tri týždne strávené iba medzi Arabmi, kde sa krestanstvo a iné náboženstvá preklínajú.
Aspon sa to tak hovorí v našich televíziách. Je to velmi cudné, lebo ja som sa ani raz
nestretla s diskrimináciou a môj otec, ktorý tam pôsobil pocas jedného roka, tiež nie. Aj
toto bol jeden z dôvodov, pre ktorý som si vybrala túto tému. A aký bol ten druhý? Na
zaciatku ste nám prizvukovala, aby sme si vybrali tému, ktorá sa nám zíde aj na
prijímacích skúškach. Ja by som chcela íst dalej študovat na Filozofickú fakultu UK obor
prekladatelstvo a tlmocníctvo – arabský jazyk a jeho kultúra. Teraz už poznáte moje
dôvody a dúfam, že sa z mojej práce dozviete nejaké zaujímavosti, ktoré sa Vám urcite
zídu v živote.
POCIATKY ISLÁMU
Hovorí sa, že existuje tolko ciest k Bohu, kolko je ludí. Prirodzenou súcastou
ludského života je hladanie odpovedí na otázky existencie, zmyslu všetkých zmien a
skúseností v tomto živote, zmyslu smrti a toho, co prichádza po nej. Devättisíc rokov
predtým, ako sa historické udalosti zacali zaznamenávat, sa metafyzické chápanie
kodifikovalo a ustanovilo v náboženskej podobe v mnohých castiach sveta, hlavne na
Strednom východe.
Len co boli bezprostredné telesné potreby cloveka uspokojené, objavila sa otázka,
co leží za hranicami viditelného sveta. Táto otázka je základom hladania Boha alebo
inými slovami hladania samotného zdroja a podstaty stvorenia. Pociatky islámu sa
stotožnujú so stvorením Adama. Všetci proroci a poslovia dospeli ku svojim
vedomostiam cestou odovzdania sa realite, ktorou je islám – je to odovzdanie sa do
Božej vôle. Islám pretvoril všetkých prorokov a poslov. Islám, tak ako sa zrealizoval v
case, súvisí s ukoncením prebudenia sa.
Cesta zmierenia, ktorej cielom je trvalo prežívat islám ako jednotu poznatkov, sa
vykryštalizovala v Pecati prorokov a poslov približne pred štrnástimi storociami, ked
pôsobil posledný velký prorok Muhammad. Prorocké poslanie Muhammada predstavuje
ukoncenie univerzálnosti prorockého svetla a vedenia. Zatial co Adam a ostatní proroci
boli prorokmi islámu, od Muhammadových cias mohol mat ktokolvek prístup k tomuto
úplnému systému prebudenia sa. Bez povercivosti alebo prekážok vyplývajúcich z
kultúrnych zvyklostí mohol dosiahnut najvyšší duchovný stav. Hoci sa konecný
historický islamský fenomén udial asi pred štrnástimi storociami, islám vlastne vznikol
pri prebudení Adamovho vedomia, ktoré sa týkalo významu života, smrti, spiatocnej
cesty a dalších aspektov neviditelného. Zatial co Adam a ostatmí proroci boli prorokmi
islámu, kolektívne prorocké vedomie sa završilo v Muhammadovi. Všetci proroci medzi
sebou spolocne zdielali poznanie Boha, ale pre zachovanie ludského zmieru v
spolocnosti zastávali odlišné vonkajšie zásady a pravidlá. Posledný prorok Muhammad
zovšeobecnil optimálne hranice a základné zákony správania pre všetkých ludí raz a
navždy.
Pociatky islámu v koranickom zjavení a súbore prorockých zvykov nahradili
všetky predtým zjavené zákony, pretože boli vhodné pre každú dobu a spolocnost.
Kombinácia vnútorných poznatkov a prebudenia sa pre boží zámer s vonkajšími
zákonmi, ktoré sú všeobecne platné, ale predsa obsahujú špecifické pokyny pre zmier,
správanie a zbožnost, predstavuje dokonalý celok.
V pociatocnom štádiu prijali túto dokonalú verziu islámu arabské kmene v
západnej Arábii, v priebehu niekolkých desatrocí sa rozšírila aj do východných regiónov
Byzanskej ríše a Sásánovskej ríše. Kdekolvek islám prijali, pôsobil na zušlachtenie,
ocistenie a premenu existujúcej kultúry. Vytvoril spolocný harmonický model bez toho,
aby vnucoval kultúrnu jednotvárnost. Jedinecné základy viery a odovzdanie sa
mocnému, milosrdnému a vecnému Stvoritelovi potvrdili vonkajšie rozdiely. Historické
prostredie, v ktorom vznikalo posledné posolstvo islámu, predstavovali štyri velké ríše.
Približne v polovici siedmeho storocia n.l. sa civilizovaný svet skladal z Byzanskej ríše
centrom v Konštantínopoli, Sásánovskej ríše s centrom v Ktésifóne(dnešný Bagdad),
hindského impéria v severnej indii a z cínskej ríše. Zdalo sa, že pohyb, zmena a
dynamika sa sústredili pri východnom pobreží Stredozemského mora, kde desatrocia
dochádzalo k vojnám, obchodovaniu a iným kontaktom medzi svetom rímskeho
krestanstva, Sásánovcami a ostatnými krestanskými a židovskými komunitami vo
východnej Afrike a v iných regiónoch Arabského polostrova.
Rímska ríša, ktorá oficiálne prijala krestanstvo na zaciatku štvrtého storocia, mala Nový
zákon napísaný po grécky a pretvárala tak helénske umenie, filozofiu, vedu a právo do
krestanskej podoby. Byzanská vláda v Konštantínopoli vznikla ako helénsko-krestanský
hybrid, ktorý bol znacne odlišný od pôvodného krestanstva, pochádzajú z oblasti
Úrodného polmesiaca. Konštantínopol nahradil Rím ako centrum Rímskej ríše, pretože
bol bližšie k hlavnej oblasti dopravnej osi a osi hospodárskych stykov. Gréctina bola v
ríši jazykom vysokej kultúry, zatial co latincina sa používala v oblasti práva. Pocas
niekolkých prvých desatrocí siedmeho storocia sa sasánovská nadvláda rozšírila na
územie Egypta. Chusrav Parvíz dobyl Sýriu a Anatóliu. Sásánovská ríša sa zakladala na
vláde absolútneho monarchu, ktorý stál nad ambíciami a hrabivostou obycajných ludí,
takže mohol nastolit mier a spravodlivost medzi podriadenými. Zoroaster bol uctievaný
ako najvyšší prorok a vládu dvora zabezpecovala pozemková šlachta a knazská
hierarchia. To bolo v protiklade k Rímskej ríši, kde bola oporou obchodnícko-kupecká
trieda. Boj medzi Rimanmi a Sásánovcami pokracoval od cias výbojov Alexandra
Velkého v štvrtom storocí. Prvé desatrocia siedmeho storocia boli poznamenané
zretelným úpadkom a oslabovaním oboch starých ríš v dôsledku neustálych vojen a
konfrontácií, ktoré medzi sebou viedli. V roju 629 sa do Jeruzalema vrátil skutocný kríž,
ktorý symbolizoval triumf krestanstva nad zoroastrovskou ríšou, židmi a odpadlíkmi od
štátnej viery.
Zoroastrovská Sásánovská ríša poskytovala mnohým krestanom útocisko. Jej
spisovným jazykom bolo pahlví, hoci velmi rozšírená bola aj aramejcina. Vztahy medzi
týmito rôznymi národmi a ich styky s Indmi a Cínanmi sa rozvíjali predovšetkým pozdlž
obchodných ciest, ktoré popretkávali krajinu od východu na západ, príležitostne aj od
severu na juh, a to vdaka kupeckej triede, ktorá privážala tovar a rozširovala kultúrne
vplyvy od Nílu až po Oxus.Bola to tá istá kupecká trieda, pravidelne sa pohybujúca po
týchto cestách, ktorá neskôr pomáhala šírit nové duchovné precitnutie islámu.
ARÁBIA
Islamské hnutie vzniklo v Arábii v siedmom storocí nášho letopoctu a hlásalo
obnovenie pôvodného monoteizmu semitského patriarchu Ábraháma, podla Koránu
spravodlivého muža a proroka, ktorý položil základ riadnemu uctievaniu Boha vo
svätyni Ka´ba(svätyna tvaru krychle, na jej smer sa moslimovia modlia a podla
legendy ju postavil Abrahám) v Mekke. Podla islamského ucenia nebol Abrahám ani žid,
ani krestan, ale muž cistej viery a moslim.
O svojom pôvode Korán vypovedá jednoznacne: „ Uverili sme v Boha a aj v to, co
zoslal nám a co zoslal Abrahámovi, Izmaelovi, Izákovi, Jákobovi a kmenom, aj v to, co
bolo dané Mojžišovi a Ježišovi a prorokom od ich Pána. My nerobíme rozdiel medzi nimi
a do Jeho rúk sme odovzdaný. “ Podla koránu sa židom a krestanom dostalo pravého
vedenia od Boha a oni ho niekedy nasledovali ozajstným odovzdaním sa, castejšie sa
však štiepili do siekt a prekrúcali posolstvo svojich prorokov. Preto Boh vo svojej
dobrotivosti obnovil svoje pôvodné posolstvo v Koráne, ktoré zjavil v jednoduchej
arabctine Muhammadovi. Nie len židia a krestania, ale aj další potomkovia Abraháma,
pohanskí Arabi, ktorí zabudli na svoje pravé duchovné korene, boli nabádaní k návratu
k pôvodnému islamskému náboženstvu, ktoré podla islamskej výuky v dávnych dobách
vytvoril Boh pre svojho verného sluhu Abraháma a jeho potomkov.
Aby sa dal pochopit vznik a historický vývoj islámu, treba si najprv bližšie
charakterizovat územie, kde sa toto náboženstvo vytvorilo. „ Ostrov Arabov “, ako sa
Arabský poloostrov v arabctine nazýva, je rozsiahle územie, asi ako Spojené štáty
americké na východ od Mississippi. Väcšinu tvorí neobývaná a tažko obrábatelná púšt.
Má iba málo zelených castí s dostatocným množstvom vlahy. Ale práve tieto casti
umožnujú ludom osídlovat ich a stavat si sem obydlia už od pradávna.
Južnej casti poloostrova, Jemenu, sa v biblických dobách hovorilo Sabá. Kedysi tu
bola rozvinutá civilizácia s produktívnym polnohospodárstvom, ktoré mohlo fungovat
len vdaka zavlažovaniu. Západná cast Arábie je drsná a hornatá, popretkávaná
mnohými prastarými transarabskými cestami, ktoré spájajú Jemen s Egyptom, Svätú
zem so Stredozemným morom. Aj ked väcšinu obyvatelov západnej a strednej Arábie
tvorili odpradávna kocovní pastieri, pocas rímskych a a krestanských dôb tu existovali
aj významné trvalé obydlia, hlavne v Hidžáze(oblast v stredozápadnej Arábii), ktorá
siaha od Mekky na juhu až po Medinu na severe. Hidžáz je kolískou islámu. Pred
Muhammadovým vystúpením bola Mekka významným strediskom obchodu a
náboženského kultu a predstavovala ciel mnohých kupcov a pútnikov. V šiestom storocí
tu prežívala svoj rozmach vrstva obchodníkov, ktorí sa úplne vzdali pastierskeho
spôsobu života. Mekkou prechádzali karavány s drahými nákladmi smerujíce na sever
do Palestíny a na juh do Jemenu. Pred Muhammadovým obrovským vplyvom na Arábiu
táto zem nikdy nepoznala žiadny druh politickej jednoty. Najväcším úspechom v tejto
oblasti boli prechodné zväzy utvárané s konkrétnym cielom, napríklad kvôli spolocnej
obrane.
Niekedy sa objavil silný vodca, ktorý vládol urcitému územiu, ale žiadna forma väcšej
politickej jednoty tu neexistovala. Dala sa tu pozorovat iba potenciálna jednota, ktorá
vznikala na základe spolocného arabského jazyka, podobnej stavby spolocnosti a
zvykov a spolocných tradícií. Pred Muhammadom ich však nikto k politickému
zjednoteniu nevyužil. Pred príchodom islámu sa hodnoty Arabov tocili okolo cti rodiny,
klanu a kmena-cti, ktorú bolo treba bránit za každú cenu. Udržovala sa v kontexte
mužnosti, coho výrazom boli bojové umenia a udatné ciny. Mužnost si vyžadovala aj
urcitý druh šlachetnosti, ktorá sa prejavovala pohostinnostou a velkodušnostou. Bola
spojením fyzickej sily, mravnej odvahy a vedomia nadradenosti vlastného rodu.
Predislamská Arábia však mala akési neurcité tradície náboženskej viery a praxe, ktoré
mali súvislost s kmenovými hodnotami a s ich udržovaním. V hlavnej svätyni v Mekke
bolo umiestnených 360 modelov predstavujúcich duchov a božstvá Hidžázu.
Najvýznamnejším z nich bola socha boha Hubala v ludskej podobe, ktorý mal podla
všetkého nejakú súvislost s bohom vojny Martem. Uctievali sa taktiež tri „ Alláhove
dcéry “, al-Lát, al-Manát a al-Uzzá.
Predislamskí Arabi tiež verili v boha nazývaného Alláh, ale vnímali ho inak ako
neskôr islám. Alláha uznávali ako boha stvoritela, ale pretože bol chápaný ako
transcendentálny a abstraktný, neuctievali ho oficiálne ani pravidelne. Boli si vedomí
Alláhovej moci a existujú dôkazy, že niektorí Arabi sa k nemu obracali na úkor iných
menších božstiev. Pre väcšinu Arabov však Allah nebol stredom monoteistického prúdu,
pokial ho nepresadilo Mahammadove prorocké pôsobenie. Staré arabské náboženstvo
uznávalo posvätnost miest, ako sú pramene, studne, háje a neobvyklé skalné útvary.
Casto sa na týchto miestach nachádzali hroby kmenových predkov, ktoré ich
potomkovia udržovali a strážili pocas mnohých generácií, pretože to bolo vecou cti.
Posvätný charakter kmenovej genealógie je na týchto miestach malý. Niektoré božstvá
mali zváštny vztah k urcitej rodine a k urcitým svätyniam a k ich oltárom sa pravidelne
prinášali obete. V mnohých veciach to pripomína náboženské praktiky starých
Izraelitov, tak ako to poznáme z Biblie, a to hlavne patriarchov Abraháma, Izáka a
Jakuba.
Starovekí Arabi praktizovali zbožné obchádzanie svätyne. Chodenie okolo
posvätného miesta prešlo do islamskej bohoslužby a zachovalo sa v obrade, kedy
pútnici obchádzajú svätú Ka´Bu v Mekke. Pút do Mekky bola dôležitým prvkom
hidžázskeho náboženstva dlho pred Muhammedom.
Pútnici prichádzajúci do Mekky prinášali aj nové príležitosti pre obchod a obchodné
styky a mnoho mekkánskych rodín zbohatlo len vdaka tomu, že pútnikom poskytovali
svoje služby. Úzke spojenie obchodu a náboženstva bolo hlavnou zložkou moci Mekky
ako najvplyvnejšieho mesta západnej Arábie za cias Muhammada. Ked Muhammad
hlásal koniec modloslužobníctvu v Mekke, hlavní predstavitelia mesta v nom uvideli
skutocnú hrozbu svojich príjmov.
O predislamskom náboženstve v Hidžáze toho nevieme vela. Vie sa však, že názor
väcšiny ludí na život sa dá charakterizovat ako fatalizmus. Ludia neverili, že sa im v
posmrtnom živote dostane spravodlivej odmeny za utrpenie ani trestu za hriechy
spáchané v pozemskom živote. Smrt sa považovala za definitívny koniec, takže ludia si
museli užívat život ako sa len dalo. Existujú archeologiké dôkazy pre vieru v posmrtný
život, ale dá sa povedat, že k nemu nepatrilo zmrtvýchvstanie.
Arabi nachádzali znacné uspokojenie vo výchove detí, zväcšovaní rodiny a vo
vylepšovaní jej kvality, pretože prostredníctvom príbuzenských vztahov bolo možné
získat bohatstvo, prestíž a moc. Na ostatných ludoch nezáležalo, pretože všetky osobné
hodnoty spocívali v živote v uzavretom spolocenstve skupiny príbuzných. Nesebecké
dohody boli záležitostou jednoduchej kalkulácie prospechu pre vlastnú skupinu. Ked
clen jednej príbuzenskej skupiny zranil ci zabil clena inej rodiny, klanu alebo kmena,
nasledovala krvavá pomsta, nakolko sa za zlocin muselo zaplatit životom alebo iným
primeraným odškodným, aby bola znovu nastolená rovnováha. Tieto sváry sa mohli
tahat po velmi dlhú dobu.
V náboženskom zmysle boli najvplyvnejšími ludmi starej Arábie káhinovia,
šamanskí veštci, ktorí sa vedeli dostat do stavu vytrženia a jasnovidecky urcovat
miesta, kde sa nachádzali stratení príbuzní, tavy a iné predmety. Káhinovia prenášali
posvätné formule v rýmovanej próze. Aj básnici boli považovaní za zdroje posvätnej
moci, a to kvôli inšpirácii, ktorá podla ludí pochádzala od neviditelných
duchov(džinnou). Výroky básnikov slúžili pre zábavu i pre poucenie. Jazyk arabskej
poézie presahoval nárecia jednotlivých kmenov a pozoruhodným spôsobom zjednocoval
doširoka rozptýlených Arabov na úrovni spolocných symbolov, myšlienok a estetickej
citlivosti. Poézia bola najvýznamnejšou umeleckou formou v období
džahilíji(predislamský arabský vek „ nevedomosti “, vyznacuje sa barbarstvom a
nevierou; islám však tento zlý vek ukoncil). Zároven mala znacnú historickú a opisnú
hodnotu pre kolektívnu pamät.
Pravidelne sa konali básnické klany a najväcšou poctou pre básnika bolo, ked mu
vlastné verše vyryli na dosku, ktorú potom zavesili vo svätyni Ka´ba v Mekke.
ZÁKLADY ISLÁMU
Islám, ktorý sa zakladá na sebadisciplíne, zaistuje kompletný spôsob správania k
samému sebe a k ostatnému tvorstvu. Ak je jednotlivec skromný, odovzdaný a v
súlade s nariadeniami Alláha-co zahrna viditelný i neviditelný svet-potom bude jeho
správanie vždy konštruktívne a vhodné. Dín, alebo životný zmier islámu je založený na
predstave jediného Boha, ktorý je zdrojom všetkých atribútov, skutkov a výtvorov.
Tento Boh je najspravodlivejší a jeho spravodlivost zažijeme na tomto i na druhom
svete. Cielom stvorenia je, aby sme poznali boha cestou odovzdania sa a uctievania.
Toto poznanie najjasnejšie vyjadrili najvýznamnejší proroci a poslovia, ktorí boli
hlavnými príjemcami božského zjavenia, a takisto aj tí, ktorí krácajú v ich šlapajách
Dín sa v prvom rade zakladá na prijatí Alláha a odovzdaní sa do jeho vôle. Toto sa
nazýva islám.Potom nasleduje aplikácia celého islámskeho ucenia tak, aby viera a
dôvera v Alláha riadili každý skutok a zámer. Tento krok sa volá ímán. Ak sa islám a
ímán udomácnia a clovek sa správa a koná s vedomím, že hoci on sám boha nevidí,
boh vidí všetky jeho skutky a zámery, potom dosiahne stav nazvaný ihsán.
Kedže podstata dínu je v uctievaní jediného boha a úcelom existencie je poznat
Boha a poslúchat ho, uskutocnuje sa prostredníctvom osobného a spolocenského
správania, uctievania a ostatných vonkajších praktík.
Vonkajšie praktiky dínu islámu spocívajú vo vyznaní(šaháda) najvyššej pravdy, že
existuje iba jeden Boh a Muhammad je jeho prorokom(po arabsky: „ Lá iláha
illá'lláh va Muhammadun rasúlu'lláh “-„ Nieto božstva okrem Alláha a Muhammad je
poslom Alláhovým “). Po nejakom case sa toto vyhlásenie stáva pevnou vierou,
poznanou istotou a duchovným „ zrkadlom “, cez ktoré clovek vidí všetky vonkajšie
skutocnosti v ich mnohorakosti. S touto víziou si veriaci uvedomí, že všetky skúsenosti
a stvorenia vychádzajú z jedného zdroja a na udržanie si jasného videnia musí clovek
zostat v rámci prorockých medzí, ktoré ho ochránia od zmätených, mylných a
rozptylujúcich skutocností.
Správat sa v medziach prorockých zásad znamená pravidelne a v predpísanej
dobe uctievat modlidbou(salát) jediného všemocného stvoritela. Jedinecná forma tejto
modlidby bola zjavená prorokovi. Salát, ktorý sa považuje za najušlachtilejší a najvyšší
akt mravnej cistoty, treba vykonávat najmenej pätkrát denne. Medzi dalšie povinnosti
patrí dávat almužnu(zakát), pravidelne sa pôstit(sawn), pricom povinný pôst je pocas
mesiaca ramadán, a pút(hadždž).
Minimálna ciastka, ktorá sa dáva ako zakát, je presne urcená, ale na maximálnu
ciastku obmedzenie neexistuje. Pôst je velkou vigíiliou, ktorá precistuje fyzické telo,
rozvíja vyššie zmysly cloveka a prehlbuje citlivost ku všetkému, co je stvorené. Pút je
symbolický akt vzdania sa sveta a návratu do neho až potom, ked sa zbavíme všetkých
túžob. Rituál hadždžu zhromažduje v urcitom case velký pocet ludí na jednom mieste,
aby oslávili jedného stvoritela.
Medzi ostatné povinnosti patrí robit maximum, aby sme povzbudili dobro a
odhalili zlo, aby sme sa o dobro usilovali zo všetkých síl a bojovali zan. Tento posledný
akt (džihád) znamená byt pripravený položit živoy za Boha, pretože život patrí darcovi
života a nám bol daný iba preto, aby sme zakúsili tento svet a vrátili sa k zdroju.
Vieru definuje islám ako vieru srdca a vyznávanie úst. Viera obsahuje týchto šest
hlavných clánkov-pilierov viery:
1. Viera v jedného boha, stvoritela vesmíru, aj všetkého živého.
2. Viera, že Boh zosielal ludstvu Prorokov, aby ludom odovzdali jeho odkaz pocínajúc
Ábrahámom, Mojžišom, Ježišom a konciac Muhammadom.
3. Viera, že Boh zoslal sväté písma a zjavenia.
4. Viera v existenciu anjelov.
5. Viera v príchod Súdneho dna a vzkriesenie po smrti.
6. Viera v nadcasové Božie vedenie.
Piliere viery sú skutocnosti, o ktorých musí byt každý moslim presvedcený a verit v
nich. Ak v nich moslim neverí podla ucenia koránu a Sunny, jeho viera nie je úplná. Ak
odmietne co len jeden, prestáva byt moslimom. Okrem toho však nestací v ne len verit,
ale treba ich aj vyznávat ústne a dokazovat cinmi.
Ortopraktický charakter islámu je najviac badatelný na piatich základných
náboženských povinnostiach, ktorým sa hovorí piliere islámu a sú záväzné pre každého
moslima. Dohromady vytváraju silnú vnútornú štruktúru ummy(celosvetová „ obec “
moslimov) a zároven ju vymedzujú a bránia voci okoliu. Piliere islámu znamenajú to, že
clovek si najprv musí uvedomit a poznat význam skutkov a potom ich musí
uskutocnovat ako prejav uctievania a vdacnosti Bohu. Sú to základné náboženské
úkony. Tým, že ich vykoná si splní svoju povinnost voci Bohu a má otvorenú cestu do
raja. Ostatné náboženské aktivity závisia na jeho slobodnej vôli. Piliere islámu sú:
1. Vyznávanie viery(šaháda): znamená, že okrem boha nikto nie je hodný uctievania, ci
prejavov zbožnosti. Vyznanie, že niet božstva okrem Alláha a že Muhammad je Božím
Prorokom je základné krédo islámu(„ Lá iláha illá'lláh va Muhammadun rasúlu'lláh “).
Vyznávajú ho denne všetci moslimovia pocas modlidby, kde je zahrnuté.
Každý, kto ho vyzná sa stáva moslimom. Právna veda skutocne stanoví, že ktokolvek
prednesie šahádu, stáva sa formálne moslimom, aj ked to vyslovil neúprimne.
Moslimovia nesmú uznávat božstvá, hlásit sa k inému náboženstvu, ci k sekte. Za
uctievanie Boha sa pocíta aj to, že sa moslimovia rozprávajú o Bohu, o náboženstve,
cítajú Korán a oboznamujú o svojej viere iných.
2. Modlidba(salát): rituálna modlidba je podstatnou súcastou islamského kultu. Právo
hodnotí jej zanedbávanie ako odklon od viery, ale niektoré novšie právne interpretácie
prihliadajú na tú skutocnost, že sa život stáva zložitejším a preto stanovujú nové
úpravy podmienok, za ktorých možno od modlidby upustit. Modlidba je v isláme
chápaná ako cisto kultický prejav zbožnostibez akejkolvek snahy nieco si od Boha
vyprosit. Je prejavom pokory, vdakyvzdania a odovzdanosti do božej vôle. Veriaci smie
vsúpit do stavu komunikácie s Bohom iba po splnení pietich podmienok: dodržanie
cistoty tela, cistota miesta a odevu, dostatocné oblecenie zakrývajúce nahotu, smer
modlidby k Mekke a nakoniec presné dodržanie modlitebných casov. Modlit sa má pät
krát denne pri svitaní, predpoludním, popoludní, po západe slnka a v noci, v presne
stanovený cas, vypocítaný podla východu a západu slnka. Je to prejav uctievania Boha,
najvyšší prejav zbožnosti a vdacnosti Bohu.V isláme neexistuje spoved a modlidba je
jediným prostriedkom pokánia. Lútost však musí byt úprimná. Neexistuje dôkaz, ci
nám Boh odpustil, musíme sa spoliehat na jeho milost. Muži majú povinné modlenie v
mešite(miesto, kde sa môže uskutocnovat modlenie), okrem prípadov, kedy sú chorí,
alebo z vážnych prícin nemôžu íst. Ženy sa nemusia chodit modlit do mešity a nemusia
sa ani modlit pocas menštruácie a pocas obdobia šestonedelia.
3. Pôst v mesiaci Ramadán(saum alebo sijám): pôst je starým semitským zvykom,
vychádzajúci skôr zo stárocných skúseností tamojšej lekárskej praxe, než zo snahy
islamských doktrinárov vynucovat si dôkazy o ich pravovernosti cestou telesného
odriekania. Už sa predislamskí Arabi v urcitých prípadoch zdržovali konzumovania
urcitých pokrmov a vín. Pôst sa dodržoval aj v bohatších oázach z dôvodu cisto
zdravotného a taktiež v chudobnejších oblastiach z dôvodu šetrnosti.
Pôst sa považuje za najprísnejší a fyzicky najnárocnejší z islamských obradov.
Moslimovia ho majú dodržovat v Ramadáne, co je deviaty mesiac z dvanástich
lunárnych mesiacov mesiacov muslimského kalendára a trvá 29 alebo 30 dní.
Od svitania do súmraku je zakázané jest, pit, užívat lieky, fajcit alebo sa oddávat
zmyslovej rozkoši. Vecer je dovolené jest a užívat si aj manželských radovánok.
Moslimovia jedia taktiež pred svitaním, aby mali pocas dna dostatok sily. Na chorých,
deti, starých ludí a dalšie skupiny sa povinnost nevztahuje, ale tí, ktorí môžu, by ho
mali neskôr nahradit. Ramadán je mesiac, v ktorom bol Muhammadovi prvý krá
zjavený Korán, a považuje sa za priaznivý aj z iných dôvodov. Moslimovia sa v tomto
posvätnom mesiaci snažia pozdvihnút svoj duchovný i mravný život.Vecery trávia na
zvláštnych modlitebných zhromaždeniach v mešitách, kde recitujú Korán a potom
recitujú aj samostatne. Niektorí venujú posledných desat dní ramadánu intenzívnej
duchovnej obnove a celý cas trávia v mešite.
Na záver pôstu v ramadáne prichádza jeden z dvoch kanonických sviatkov
moslimského roku, „ Slávnost prerušenia pôstu “, kedy si moslimovia navzájom
posielajú pozdravné pohladnice, chystajú zvláštne jedlá a snažia sa sviatok strávit s
rodinou. Táto slávnost sa zahajuje zvláštnou modlidbou.
4. Dávanie almužny chudobným(zakát alebo sadaka): ustanovenie zákonnej almužny,
ako jedného z piatich základných povinností moslima, vychádza z myšlienky judaizma a
krestanstva o tom, že hmotné statky tohto sveta plodia iba zlo a nenávist. Ludia,
majúci hriešnu túžbu prisvojovat si viac, než im stací k cestnému životu, sú povinní sa
z tohto hriechu ocistit udelovaním almužny. V islamskom práve je almužna chápaná
ako vracanie casti majetku, ktorý Alláh umožnil cloveku získat. Almužna sa vyberá vždy
na konci roku a slúži na podporu rôznych ludí: chudobných moslimov, konvertitov, ktorí
sa potrebujú postavit na vlastné nohy, moslimským dlžníkom z nutnosti, moslimským
pútnikom v tiesni, moslimským vojnovým zajatcom, moslimom zaneprázdených
obranou alebo šírením islámu a tých, ktorí zakát vyberajú. Zakát nie je považovaný za
dobrocinnost. Patrí k náboženským povinnostiam a vedla salátu je hlavnou súcastou
služby Bohu, je symbolom hlbokého zmyslu moslimov pre obec. Veriaci sa navzájom
hmotne vypomáhajú, cím zlepšujú súdržnost a bezpecnost ummy(celosvetova „ obec “
moslimov) a robia ju cistejšou. Korán prirovnáva zakát k výhodnej pôžicke Bohu, ktorý
ju mnohonásobne splatí. Boh tak prikazuje moslimom, aby sa spolu s ním podielali na
udržovaní riadnej obce veriacich. Cinnost ludí ako Božích zástupcov je ozajstná
zodpovednost a možnost, ako vykonávat správcovstvo pozemskách statkov. Boh svoje
deti obdaril bohatstvom a teraz ich žiada, aby mu ich splácali prostredníctvom skutkov
prospešných pre obec.
Zakátom podporovat obec taktiež znamená uctievat boha.
5. Pút do Mekky(hadždž): posledným pilierom islámu je pút do Mekky,
ktorá sa koná v mesiaci k tomuto úcelu zvlášt urcenému. Je to jediný pilier, ktorý nie je
úplne povinný. Každý dospelý a duševne zdravý moslim bez rozdielu pohlavia má
aspon raz za život vykonat túto pút. Má sa však uskutocnit iba vtedy, ak to dovolujú
osobné, financné a rodinné okolnosti. Pútnikovi, ktorý absolvoval hadždž, prináleží
cestný prívlastok hádždž, ktorý potom do konca života môže používat ako súcast
svojho mena. Salát je neustále cvicenie v modlidbe a v utužovaní obce, pri ktorej je
pozornost sústredená k Mekke. Hadždž umožnuje veriacim cestovat fyzicky k
posvätnému stredu, kde podla moslimov žil Adam a Eva, kde Ábrahám a jeho syn
Izmael postavili Ka'bu ako prvý chrám Jediného Pravého Boha a kde Muhammad casto
zvolával k modlidbe a viedol pri tom svojich vsúpencov napriek tomu, že boli kruto
prenasledovaní.
Ked veriaci vidí, pocuje a stretáva spoluveriacich všetkých ras, jazukov a kultúr zo
všetkých kútov sveta, prežívajú znacné vzrušenie. Vrcholom hadždže je rituálne státie
na planine Arafát, niekolko kilometrov od Mekky pri hore Milosrdenstvo, kde
Muhammad v poslednom roku svojho života predniesol z tavieho chrbátu
zhromaždeným pútnikom kázen na rozlúcku. Rituálne státie zacína doobeda zvláštnou
modlidbou a pokracuje až do vecera. Pútnici celé popoludnie rozjímajú, prosia Boha o
odpustenie hriechov a zaväzujú sa, že zbytok života strávia v obnovenej a usilovnejšej
službe Bohu a moslimom. Prorok Muhammad a zjavenie Koránu
Muhammad je mnohokrát nesprávne považovaný za zakladatela islámu. Je
pravdou, že mu je vzdávaná velká úcta, nie však taká ako Alláhovi. Okrem neho však
Korán uznáva aj množstvo iných prorokov-medzi nich patria aj Abrahám, Noe, Mojžiš
ale aj Ježiš. Tento prorok(nazývaný aj perlou prorokov) sa narodil v Mekke v roku 570
n.l. Pochádzal z rodiny Hašimovcov z kmena Kurajšov. Jeho otec zomrel pred jeho
narodením a matka ked mal 6 rokov. Jeho výchovou sa podujal strýc, uznávaný a
cestný obchodník, s ktorým od svojich 12-tich rokoch chodil na obchodné cesty. Stal sa
z neho uznávaný a castný obchodník valaný aj Al Amín-hodnoverný na obchodné cesty.
O jeho charaktere a obchodných znalostiach sa dozvedela bohatá žena Chadídža, ktorá
ho poverila vedením svojich obchodov. Neskôr mu ponúkla manželstvo, ktoré prijal.
Pocas svojich ciest videl extrémy bohatstva a chudoby, nesprevodlivosti a násilia nad
ktorými sa casto zamýšlal. Na jednej z obchodných ciest sa mu v púšti zjavil anjel
Gabriel a povedal mu: „ Budeš Alláhov prorok “.
Následne mu pocas jedného mesiaca anjel Gabriel vyrozprával celú Alláhovu náuku.
Kedže Muhammad nevedel písat ani cítat, podával túto náuku ústne-to co sa dozvedel
povedal každému kto o to stál. V náuke hovoril o jednom bohu-Alláhovi a o tom, ako
treba žit. Postupom casu si získaval priaznivcov nazývaných aj moslimi(moslim-ten, kto
je odovzdaný do Božej vôle). Jeho nepriatelov však bolo viac ako stúpencov a preto bol
v roku 622 n.l. vyhnaný z Mekky. Tento rok je považovaný aj za zaciatok moslimského
letopoctu. Po odchode z Mekky sa Muhammad uchýlil v Medine. Pre vystahovalcov bolo
tažké nájst uspokojivé zamastnanie v hospodárskom živote Mediny. Kým v Mekke sa
živil ako obchodník, v Medine prekvitalo skôr polnohospodárstvo. A tak Muhammad zo
svojich stúpencov zostavil lúpežné skupiny, ktoré prepadávali mekkánske karavány a
získavali tak znacnú korist.V roku 630 n.l. sa s viac ako 10000 bojovníkmi vrátil do
Mekky na bielej tave zo slovami: „ Pravda prišla, lož musí ustúpit “.Od tohto roku sa
Mekka stala centrom islámu. O dva roky neskôr, v roku 632 n.l.,Muhammad zomrel. Po
jeho smrti sa islám prudko šíril. On sám sa stal modelom dokonalého moslimského
života. Jeho šlachetnost, ludskost, zmierlicost, vytrvalost, porozumenie a úplná
oddanost Najvznešenejšiemu Alláhovi sú zaznamenané v diele Sunna-je to súbor
písomne zaznamenaných Hadithov(príbehov), ktoré detailne rozoberajú a vysvetlujú
Korán a vlastne všetko, co sa traduje o Prorokovi Muhammadovi. Každý moslim sa teda
snaží byt sunnitský-nasledovat príklad proroka Muhammada.
Muhammadový najbližší a najvernejší druhovia podnikli po jeho smrti rýchle kroky, aby
zaistili plynulé a stabilné nástupníctvo. Malá skupinka vybrala Abú Bakra, jedného z
popredných konvertitov z mekkanského obdobia, a ten sa stal chalífom, teda
zástupcom Proroka. Chalífove postavenie bolo politické a vojenské, ale nie náboženské,
aspon nie v tom zmysle, v akom bol náboženskou autoritou Muhammad.
Abú Bakar vládol v krátkom, ale nesmierne dôležitom období od roku 632 do roku 634,
kedy sa mnoho skupín od ummy odtahovalo. Jeho nástupcom bol slávny Umar, jeden z
najväcších bojovníkov za islamskú vec, ktorý ako chalífa pripravil a riadil velké
arabsko-islamské výboje v Palestíne, Sýrii, Egypte, severnej Afrike, Iraku, na Iránskej
vysocine a inde. Umar bol prvým chalífom, ktorý získal titul „ Knieža veriacich “.
Vzbudzoval úctu i strach a preukázal neobycajnú skromnost a bezúhonnost.Umar vládol
až do roku 644, ked ho zavraždil jeho sluha. Po Umarovej predcastnej smrti sa stal v
poradí už tretím chalífom Uthmán.
Bol to muž zbožný a spravodlivý, ale ako chlífa sa vyslúžil nedôveru aneúctu
mnohýchza slabost a pretažovanie príbuzných. Jeho najväcšou zásluhou je to, že
poveril skupinu znalcov, aby zhromaždili všetky známe opisy a verzie Koránu a vytvorili
z nich štandardný text, ktorý budú môct používat všetci moslimovia. Uthmán zomrel
tragicky; skupina vzbúrencov vtrhla do jeho sídla v Medine a zavraždili ho, napriek
tomu že stál vo svojej mešite na kazatelni a v ruke držal Korán.
Uthmanovým nástupcom a posledným z rady tzv. „ správne vedených “ chalifov bol Alí
ibn Abú Tálib, ktorý bol Muhammadovým bratrancom a zároven i zatom. Alí sa stal
vodcom významnej frakcie nazývanej ší'a, co doslova znamená strana. Alí a jeho
vstúpenci tvrdili, že Muhammad pred svojou smrtou vybral Alího za svojho nástupcu.
Ako sa ukázalo, väcšina moslimov toto tvrdenie odmietlo. Rozpad islámu na sekty po
Muhammadovej smrti
Problém moslimov-vztah šíitov a sunnitov
Korán a prorocké ucenia zdôraznujú poslušnost Alláhovi, jeho prorokovi a
bezúhonným „ zmocneným osobám “. Každý moslim s týmto súhlasí. Rozdiely sa
objavujú iba v tom, akou metódou sa takáto „ zmocnená osoba “ prehlási za legitímnu
a tu sa sunnitské a šíitské teológie rozchádzajú. V prvých storociach islámu znamenali
pojmy sunnitský a šíitský v rôznych obdobiach rôzne veci, podobne, ako to bolo i s
mnohými inými názvami, ktoré oznacovali rôzne myšlienkové školy. Až v jedenástom a
dvanástom storocí sa stabilizoval súcasný spôsob ich používania.
Sunnita je v podstate ten, kto sa riadi sunnou, co je vytúženým cielom každého
ozajstného moslima. Toto oznacenie sa však zacalo používat pre tých, ktorí sa riadia
sunnou a džamá'ou, teda Muhammadovým príkladom správania a konsenzuálnou
dohodou väcšiny moslimov. Tento termín prijala neskôr moslimská frakcia. Až po vyše
storocí po Muhammadovi sa zacal termín sunnita bežne používat na rozlíšenie najväcšej
pospolitosti(co je doslovný význam slova džamá'a) a šíitmi, teda tými, ktorí zostali
lojálni strane Alího. Tento termín tiež oznacoval tých, ktorý sa odvolávali výlucne na
hadíth a stavali sa do opozície voci teologickým a filozofickým rozpravám ako
prostriedku na získanie vedúceho postavenia. Neskôr sa slovo sunnitský stalo
synonymom slova „ ortodoxný “, hoci presnejšie by bolo používat na oznacenie
hlavného ludového prúdu termín džamá'a.
V prvých rokoch po prorokovej smrti termín šíita znamenal následovník alebo stúpenec,
so zvláštnym odkazom na Alího. Šíiti veria, že prorok na zhromaždení v Ghadír
Chumme jednoznacne menoval Alího ibn Abí Táliba za svojho nástupcu.
Alí zasa menoval za svojho nástupcu najstaršieho syna Hasana.