Inštitút občianstva EÚ

Občianstvo EÚ a občianstvo členských štátov
Vývoj
Dohoda o zmenšení počtu prípadov viacnásobnej štátnej príslušnosti (účinná od r.1968) - Rada Európy podporovala pravidlo „jeden človek, jedno občianstvo“. R. 1977 bola doplnená a prijatý dodatkový protokol o oznamovacej povinnosti pre prípad, keď sa štátny príslušník jedného štátu stane občanom iného, štát nesmel odoprieť prepustenie zo štátnoobčianskeho zväzku s trvalým pobytom na území iného štátu. R.1995 sa stal účinný druhý pozmeňujúci protokol, ktorý podstatne modifikoval pôvodné požiadavky- možnosť podržania pôvodného štátneho občianstva, pre tých ktorí dodatočne získali občianstvo vo štáte ä, kde sa narodili a kde majú alebo mali v detstve trvalý pobyt.

Dohoda nenašla priaznivú politickú odozvu.
- Európska dohoda o štátnej príslušnosti (1997) – zdôraznené právo štátu ako suveréna určiť si ŠO, občianstvo pritom neoznačuje etnický pôvod. Vnútroštátne pravidlá musia byť akceptované ostatnými štátmi za predpokladu, že nie sú v rozpore s MZ ani s medz. právnymi obyčajami a zásadami. Základom je právo každého na občianstvo a tak brániť štátoprávnemu bezdomovectvu. Zákaz diskriminácie, princíp rovnosti (nie je rozdiel medzi narodením a naturalizovaním). Strata ŠO je prípustná iba v tax. dôvodov (napr. dobrovoľné prijatie do iného ŠO zväzku), každý štát má povinnosť umožniť svojmu občanovi zrieknutie ŠO za predpokladu, že sa tým táto osoba nestane osobou bez ŠO. Otázke duplicity, resp. multiplicity ŠO sa štáty nebránia, vychádzajú z príslušnosti získanej pri narodení a pri sobáši (nemožno vyžadovať zrieknutie získaného ŠO, ale možná je úprava ponechania/neponechania pôvodného ŠO po získaní nového)

Občianstvo EÚ
na návrh Rady Európy bola roku 1974 v Paríži vytvorená pracovná skupina pre otázky euroobčianstva –preskúmavanie podmienok, za ktorých môžu štátni občania nadobudnúť viacej práv vďaka komunitárnemu právu



až Maastrichtská zmluva ukotvila inštitút občianstva v prvej vete 17.článku “Týmto sa zavádza ŠO Únie“ – ide o vytvorenie nového inštitútu. „Euroobčanom je ta FO, ktorá má zároveň štátnu príslušnosť aspoň k jednému členskému štátu.“ Definíciu občianstva zaviedlo španielske memorandum – osobný a nescudziteľný právne postavenie štátnych príslušníkov členských štátov Únie, tieto osoby realizujú svoje špeciálne oprávnenia, vznikajúce vzhľadom k príslušnosti členského štátu k Únii na jeho území, a to bez ujmy na postavení príslušníka člen.štátu Únie



aj Amsterdamská zmluva obsahuje ustanovenie, že zavedenie občianstva má posilňovať ochranu práv a záujmov št.občanov člen.štátov



Konventom navrhnutá Zmluva o európskej ústave potvrdzuje, že občianstvo Únie doplňuje štátnu príslušnosť, nenahradzuje ju.

Status občana EÚ
v 90tych rokoch uvítali Európania zavedenie menovej únie oveľa viacej ako zavedenie dodatočných euroobčianskych práv. Prieskumy signalizujú, že si uvedomujú existenciu euroobčianstva skorej ako logickú právnu konštrukciu, ako niečo bez čoho by ochudobneli.


na kritiku vágnosti sa pokúsili reagovať tvorcovia Charty základných práv EÚ, ktorá sa má stať súčasťou Zmluvy o európskej ústave. Jadrom jej obsahu sú ľudské práva a občianske slobody, ktoré sú po uznaní nielen podrobne upravené ale aj významovo obmedzené.




Obsah únijného občianstva podľa Charty základných práv EÚ:
Oprávnenie k pobytu a voľnému pohybu


Aktívne a pasívne volebné právo v komunálnych voľbách – každý občan má právo voliť a kandidovať v komunálnych voľbách v tom členskom štáte, v ktorom má trvalé bydlisko, za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci tohto štátu.


Aktívne a pasívne právo vo voľbách do EP


Právo na diplomatickú a konzulárnu ochranu – na území tretích štátov, kde štát, ktorého je občanom nemá zastúpenie, má právo na diplomatickú alebo konzulárnu ochranu ktorýmkoľvek členským štátom za rovnakých podmienok ako štátny príslušníci tohto štátu


Petičné právo v EP – každá FO s trvalým bydliskom alebo PO so štatutárnym sídlom v niekt. čl. štáte má právo predložiť petíciu EP, ktorá spadá do činnosti Spoločenstva


Právo na prístup k verenému ochrancovi práv - každý občan Únie a ktorákoľvek FO alebo PO s trvalým bydliskom alebo registrovaným sídlom v členskom štáte EÚ má právo obrátiť sa na ombudsmana v prípade závad činností inštitúcií a orgánov Spoločenstva sa výnimkou ESD a Súdu prvého stupňa pri výkone ich funkcií.


Právo na dobrú správu (right for good administration)– každá osoba má právo, aby jej záležitosti boli prejednané inštitúciami a orgánmi EÚ nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote. Toto právo je obsahovo ešte vo svojom zrode


Právo na prístup k dokumentom – každý občan Únie a ktorákoľvek FO alebo PO s trvalým bydliskom alebo registrovaným sídlom v členskom štáte EÚ má právo na prístup k dokumentom EP, ER, EK



Ďalšie práva – Komisia má iniciatívne právo ohľadom vývoja, niekedy je potrebný súhlas všetkých členských štátov. Komisia predkladá každé 3 roky správu o euroobčianstve