Individualizácia nerovností v postindustriálnej

Individualizácia nerovností v postindustriálnej
spolocnosti
„Za hybnú silu v triednej spolocnosti možno obecne vyjadrit výrokom „mám hlad“.
Mechanizmus, uvádzajúci do pohybu rizikovú spolocnost, možno zhrnút do
konštatovania „mám obavy“. Spolocne zdielané potreby boli zamenené spolocne
zdielanou úzkostou.“
(Ulrich Beck: Risk Society, Towards a Nex Modernity, Sage, London 1992, str. 49)
Pre súcasnú spolocnost priemyselne rozvinutých krajín je charakteristické, že sa v nich
sociálne formy priemyselnej spolocnosti – triedy, stratifikácie, rodina a status odvodený
od pohlavia – zvolnili, a došlo tak k individualizácii osudu cloveka. Jedinci sa vymanujú
zo sociálnych foriem priemyselnej spolocnosti (triedy, rodiny, statusu daného
pohlavím), rovnako ako sa v procese reformácie vymanovali spod vplyvu cirkvi. Musia
sa dnes spoliehat sami na seba, plánovat a prežívat svoj život so všetkými jeho
rizikami, príležitostami a rozpormi bez opory širších sociálnych skupín. Nie trieda,
sociálna kategória ci skupina, ale jedinec sám sa stáva reprodukcnou jednotkou
sociálneho bytia. Co sa týka spolocenského postavenia, životnej úrovne a s nimi
spojeného životného štýlu, znamená to skôr ich individuálnu diferenciáciu ako
diferenciáciu založenú na príslušnosti k sociálnym vrstvám a skupinám (diferenciami
medzi týmito vrstvami a skupinami).
Typy nerovností
Podla Bergera je potrebné zaujímat sa o konkrétnu nerovnost, nie o abstraktnú
nerovnost. Ide predovšetkým o príjmovú nerovnost, nerovnost bohatstva, nerovnost v
schopnostiach a nerovnost na trhu práce, nerovnost vo vzdelaní a v prístupe k
vzdelaniu, nerovnost statusovú – o symbolické vyjadrenie nerovnosti, nerovnost v
privilégiách a sile zdielaných sociálnych sietí a o nerovnost v rozdelení vplyvu a moci.
Príjmová nerovnost, nerovnost bohatstva
Najviditelnejšími formami nerovnosti sú nerovnost bohatstva a príjmu. Príjmom
rozumieme penažnú ciastku, ktorú jedinec získava s urcitou periodicitou za nejaké
svoje aktivity, dnes obvykle realizované na trhu práce alebo v nejakej súvislosti s
týmto trhom práce. Môže to byt mzda, ale aj renta, podiel na zisku, dividenda ci iné
platby (aj dávky sociálnej podpory ci dávky sociálnej pomoci). Majetok je potom suma
všetkých materiálnych hodnôt, ku ktorým má jedinec vlastnícke právo.
Nerovnostou v príjmoch sú dané sociálnou pozíciou, ale môžu sa javit aj ako
nerovnosti dané etnickou príslušnostou, pohlavím, vekom a profesiou. V týchto
ohladoch môžu byt dôsledkom diskriminácie.
Ci už priamej (nižšia mzda za rovnakú prácu) ci nepriamej (sekundárny trh – nižšia
mzda, zamestnanie je tu menej isté, práca nekvalifikovaná a nezaujímavá, bez
možnosti postupu). Príjmy sa môžu diferencovat aj v závislosti na regióne, na type a
velkosti sídla (vyšší v hlavnom meste a nižší v malých sídlach). Nerovnost v príjmoch
môže byt daná taktiež velkostou rodín a poctom osôb s vlastným príjmom v rodine.
Svoju rolu hrá aj forma príjmu a jeho stabilita. Príjem jedinca aj rodiny sa môže menit
v case v závislosti na ekonomickom cykle, životnom cykle (štádiu rodiny), pohybe cien
a inflácii, zmenách velkosti rodiny a pod. Rovnako tak na nu môžu pôsobit incidenty
ako nemoc, rozvod, zmena pracovného miesta ci jeho strata v nezamestnanosti, strata
na burze ap.
Cast populácie sa presúva medzi príjmovými kategóriami, a to formou pohybu jedincov
aj pohybom profesných ci iných skupín. Analogicky je to aj s chudobou. Jedinci aj
rodiny sa stávajú chudobnými a bohatými, respektíve chudobnými a bohatými
zostávajú, na základe stability a zmien svojich príjmov. Môžu sa však stat chudobnými
aj pri stabilných príjmoch, ked sa celkovo v spolocnosti zvýšia príjmy alebo výdavky.
Analogický vplyv na pocet chudobných a nechudobných majú aj úpravy, ktoré sa týkajú
hranice chudoby.
Nerovnost bohatstva je pre koncept chudoby rovnako významné, ked nie
významnejšie, ako nerovnost v príjmoch. Bohatstvo vzniká akumuláciou príjmu
všetkého druhu alebo dedicstva (príjem vzniká dedicstvom len vo výnimocných
prípadoch) a môže mat rôzne formy. Môžu to byt: penažný kapitál, úspory, hmotný
majetok, poistky, tovar rôzneho typu, patentové práva, autorské práva. Sociálny
status, prestíž a moc, ktoré sú s bohatstvom spojené, casto závisia na spôsobe, akým
bolo vytvorené. Tak ako sú nerovnomerne rozložené príjmy, je nerovnomerne
rozložené aj bohatstvo. A to nielen kvantitatívne ale aj kvalitatívne. Majetok menej
bohatých má väcšinou aj menej výhodný charakter. Ide o domy (väcšinou nevhodné
pre hypotéky, alebo naopak hypotékami silne zatažené), automobily (kúpené na
splátky ci z druhej ruky) a bežný konzumný tovar (prácky, televízory). Väcšinou takýto
majetok nemá charakter kapitálu a nie je preto schopný generovat nové príjmy a nové
bohatstvo.
Nerovnost v spotrebe a životnom štýle
Príjmy a majetok môžu byt investované do životného štandardu. Užívanie bohatstva
(príjmu) je spojené najmä zo sociálnou, ekonomickou a politickou mocou a vplyvom,
ale tiež so životnou úrovnou a životným štýlom.
To súvisí do znacnej miery s rozhodnutím vlastníkov bohatstva (príjemcov príjmov),
ako ich užit (uložit ich, požicat ich, umiestnit ich na kapitálovom trhu, konzumovat ich
ap.). Nerovnost v príjmoch a vo vlastníctve ide ruka v ruke s nerovnostou v spotrebe,
aj ked len cast príjmov (bohatstva) je priamo konzumovaná. Nerovnost v spotrebe
spocíva v staženom prístupe chudobných k statkom a službám, ale aj v tom, že pre
najchudobnejšie vrstvy sú niektoré služby alebo statky celkom nedostupné.
Vysoký príjem umožnuje v konzumnej spolocnosti väcšiu volnost rozhodovania sa v
mnohých životných situáciách, zacínajúc volbou bývania a konciac rozhodovaním sa o
potrete. Handicap, ktorý majú osoby s malým príjmom, sa prehlbuje ich viazanostou na
verejnú dopravu, co je zjavné hlavne v krajinách, kde je schopnost mobility
podmienkou získania dobrého zamestnania ci dokonca získania zamestnania ako
takého. Nerovnost v spotrebe sa netýka len hmotných statkov, ale analogicky sa týka
aj spotreby statkov nehmotných (zdravotná starostlivost, rekreácia, vzdelávania).
Nerovnost v schopnostiach, vzdelaní a v prístupe k vzdelaniu (teória ludského a
kultúrneho kapitálu a sociolingvistika)
Nerovnost príjmov, bohatstva a moci (bezmoci) ako komplexnej nerovnosti sú v
dnešných priemyselne rozvinutých spolocnostiach chápané ako nerovnost „par
excellence“. S nou spojená nerovnost na úrovni a obsahu spotreby statkov a služieb
(životnej úrovne a životného štýlu), ktorá je z hladiska urcenia chudoby podstatná, má
však aj dalšie determinanty. Jedným z významných aspektov sociálnej nerovnosti je
nerovnost vo vzdelaní. Preto je casto vzdelávanie úzko chápané ako prostriedok
zrovnoprávnenia. Univerzálne vzdelanie je považované za významný nástroj
spolocenského vzostupu, redukujúce nerovnost rozdelenia bohatstva a moci, lebo
poskytuje mladým ludom zrucnosti, schopnosti a znalosti potrebné k tomu, aby v
spolocenských štruktúrach zaujali hodnotnú pozíciu. Existujú však aj názory, ktoré vidia
vo vzdelávacom systéme väcšiny európskych a amerických krajín práve nástroj
reprodukcie nerovností. Podla niektorých autorov je moderný vzdelávací systém
odpovedou na ekonomické potreby priemyslového kapitálu. Školy poskytujú vzdelanie
a zrucnosti potrebné pre priemysel a rovnako tak vštepujú svojim žiakom rešpekt k
autorite a disciplínu, ktoré z nich urobia použitelnú pracovnú silu. Reprodukujú tak v
detoch pocit spolocenskej bezmocnosti a legalizujú nerovnost.
Toto poslanie školy ja aj obsahom konceptu skrytého curricul škôl (je to odovzdávanie
urcitých noriem ani nie tak prostredníctvom obsahu výucby, ako skôr formou jej
organizácie), s ktorým prišiel v 70.
rokoch Illich. Spocíva v tendencii rozvíjat u žiakov nekritickú akceptáciu existujúceho
sociálneho poriadku. Sugeruje detom, že majú v živote „poznat svoje miesto“ a
neprekrocit jeho hranice.
Nerovnost vzdelania a obecnejšie kultúrneho kapitálu sa však zakladá predovšetkým v
rodinách – a to nielen neschopnostou chudobných rodín posielat svoje deti na kvalitné
a teda drahé školy. Nielen ich neschopnostou poskytnút svojim detom poznatkové
zázemie a kultúrny kapitál (knižnice, odoberanú tlac, návštevy kultúrnych akcií, ale aj
možnost poradit detom s ucivom ap.).
Nerovnost na trhu práce: teória ludského kapitálu a teória sociálneho kapitálu
Nerovnost na trhu plynie predovšetkým z rozdielneho vlastníctva. Z marxistického
hladiska je to nerovnost plynúca zo skutocnosti, že menšina vlastní výrobné
prostriedky a väcšina len svoju pracovnú silu. V dôsledku toho je nútená vlastníkom
výrobných prostriedkov túto svoju pracovnú silu predávat. Tí si privlastnujú vyrobenú
nadhodnotu, t.j. produkciu vyrobenou nad hodnotu pracovnej sily (ktorú dostávajú
pracovníci vo forme mzdy, aby bola zaistená reprodukcia ich pracovnej sily a
reprodukcia ich rodín).
Nerovné postavenie osôb na trhu práce potom plynie z ich použitelnosti v produkcii. Je
to ludský kapitál, ktorého velkost zaraduje jedinca na trhu práce do výhodnej ci
nevýhodnej pozície a predestinuje ho k väcšiemu ci menšiemu príjmu a k väcšej ci
menšej istote zamestnania a tým aj k dalším veciam, ktoré sú s výškou príjmu a
istotou zamestnania spojené. Ludský kapitál je spájaný predovšetkým so vzdelaním.
Nerovnost je tiež casto spojená s diskrimináciou na trhu práce, ale aj s diskrimináciou
všeobecne. Táto diskriminácia sa môže týkat etnických skupín, žien, starých ludí,
nekvalifikovaných osôb a pod. Nerovnost môže byt daná ako priamou diskrimináciou
týchto osôb – odmietaním zamestnat osoby urcitých charakteristík, ich nižšími mzdami,
snahou bránit im v prístupe na školy, obmedzit ich možnosti cerpat úvery a pod., tak aj
diskrimináciou nepriamou – prostredníctvom kultúrneho vylúcenia alebo v jemnejšej
forme ignorovaním ich kultúrnych handicapov a neochotou pomôct im tieto handicapy
vyrovnat.
Nerovnost životných podmienok a ich riziká
Horizontálna stratifikácia viedla ku koncentrácii chudobných na urcité územie, k
zrúteniu ci aspon poklesu kvality infraštruktúry týchto území a k pokracujúcemu
chátraniu týchto území.
Trh s pozemkami a bytmi tlacil chudobných do nevýhodných lokalít s casto
devastovaným životným (prírodným aj sociálnym) prostredím. Sídla a obytné zóny
miest osídlené obyvatelstvom s nízkymi príjmami sú obvykle blízko centier
priemyselnej produkcie a sú permanentne atakované znecistovaním ovzdušia, vody ci
pôdy, špinou a možnými únikmi priemyselných škodlivín. Súcasne sú tu ludia
ohrozovaní aj sociálnymi rizikami, ako sú vyššia pravdepodobnost straty zamestnania a
menšia šanca ju získat ci pokles zárobkov, kriminalita a pod. Nejde len o koncentráciu
chudobných v oblastiach s horšími životnými podmienkami a zvýšeným rizikom. Nielen
ludia, ale aj oblasti, v ktorých sídlia, môžu byt klasifikované ako bohaté ci chudobné. Je
to otázka prostriedkov, ktoré sú v nich k dispozícii pre ich rozvoj (kvalita pracovnej
sily, výška vybraných daní, kvalita infraštruktúry, horšia sociálna vybavenost,
neexistencia siete hromadnej dopravy ci jej kolaps). Vo vnútri regiónu aj vo vnútri
jednotlivých miest tak existujú deprimované oblasti osídlené deprimovaným
obyvatelstvom. Nerovnost a chudoba
Chudoba je velmi casto spojovaná s nerovnostou. Výrobné a distribucné mechanizmy
v tržnej ekonomike (nízka produktivita práce, nerovný prístup k materiálnym zdrojom,
nerovný podiel na distribúcii výsledkov) produkujú nielen bohatstvo, ale aj chudobu –
krajný výraz sociálnych nerovností (bipolarita bohatstva a chudoby). Aj ked sú však
obidva fenomény vzájomne späté, ide o súvislost a nie o totožnost. Chudobu možno
chápat ako výraz extrémnej nerovnosti. V súcasnom svete sa nerovnost aj chudoba
stále generujú a roztržka medzi bohatstvom a chudobou narastá ako v globálnom
(chudobné a bohaté štáty), tak aj v národnom merítku (chudobní a bohatí obcania).
Niektorí autori (Alcock, 1993) považujú za najdôležitejší rozdiel medzi oboma pojmami
to, že nerovnost je deskriptivný pojem (stav, ktorého akceptovatelnost je vecou
mienky), zatial co chudoba je pojem zatažený hodnotením. Chudoba sa vztahuje na
sociálny a triedny status. Nepredstavuje však len extrémnu triednu a statusovú
nerovnost urcitej skupiny obyvatelstva, ale aj nerovnost spolocnostou
neakceptovatelnú. Aj ked je treba poznamenat, že to co je považované za hranicu
akceptovatelnosti, môže byt v rôznych spolocnostiach rozdielne a aj v rámci jednej
spolocnosti sa môže v historickom case menit. Idea rovnosti dominovala v strednej
(prostredníctvom reálneho socializmu) a ciastocne západnej (prostredníctvom
lavicových hnutí) Európe až do 70. rokov.
Vo východnej polovici Európy našla výraz v totalitných rovnostárskych štátoch, ktoré
svojich obyvatelov kontrolovali prostredníctvom ich nivelizovaného zamestnaneckého
statusu. Vo väcšine z nich bola len malá možnost sa z dosahu tejto sociálnej kontroly
vymanit (napríklad v bývalom socialistickom Ceskoslovensku boli de facto všetci
zamestnancami štátu). V západnej polovici Európy sa symbolom snahy o rovnost stal
sociálny štát. Aspon v tom zmysle, že mal tlmit velké nerovnosti a podržat väcšinu
populácie nad hranicou chudoby.