Immanuel Kant

Immanuel Kant
HLAS Z NEMECKA
V devätnástom storocí už buržoázia ekonomicky a politicky zvítazila vo všetkých
vyspelých európskych krajinách. Napriek takémuto pokroku sa v Nemecku tvrdošijne
udržiavali feudálne poriadky. Kapitalizmus sa tu rozvíjal tzv pruskou cestou a to
postupnými reformami zhora, pomalým zrušovaním nevolníctva, polovicatými
ekonomickými opatreniami. Nemecká šlachta sa pozvolna menila na velkostatkárov –
junkerov, od ktorých závisel aj úspech ekonomického podnikania buržoázie.
Neexistoval celonemecký národný trh, nebolo jednotného národného štátu. Svätá ríša
rímska, ako sa oficiálne Nemecko stále nazývalo, bola rozdrobená na množstvo
kniežactiev, ktoré medzi sebou viedli nekonecné žabomyšie vojny, vycerpávajúce
Nemecko ekonomicky a oslabujúce ho politicky.
Takýto vývoj sa neodrazil len sociálnom postavení obyvatelov, ale aj v stagnácii v
intelektuálnom a sociálno-politickom vývoja Nemecka, ktorá nebola prekonaná ani
výnimocným dielom G. W. Leibniza z konca 17. storocia. Nemecká buržoázia ako trieda
bola slabá, nekonsolidovaná, nesolidárna. Pravda, aj sem zaviala atmosféra
osvietenstva s jej revolucnými ideálmi. Francúzska revolúcia sa stretla s nadšením, ale
ked revolucionári vyviedli Ludovíta XVI. na popravisko a zavládol jakobínsky teror,
Nemci sa stali nepriatelmi revolúcie a baštou monarchizmu v Európe. Vedomie vlastnej
slabosti nútilo meštianstvo ku kompromisom, k bezbolestnému, postupnému prechodu
ku kapitalizmu.
V polovici 18. storocia nastal vo filozofii a v umení obrat, spôsobený vystúpením
Lessinga, Herdera, Schillera, Goetheho, Kanta, neskôr Fichteho, Schellinga a napokon
Humboldta a Hegla. Dominantnou sa stala myšlienka národnej obrody. Národné hnutie
za jednotu sa sústredovalo na nemeckých univerzitách. To, co iné národy prežili na
vlastnej koži, to co uskutocnili v revolucnej praxi, to Nemci prežívali teoreticky a
umelecky. A tak sa rodí nemecká klasická filozofia, zrozumitelná len v erudovanom
intelektuálnom prostredí, ktorá mala síce minimálny vplyv na reálne pomery,
maximálne však urcovala tón celého dalšieho filozofického vývoja. Zakladatelom tejto
filozofie bol samotársky a v Európe dovtedy neznámy myslitel, zahrabaný na
mierumilovnej severnej univerzite v Königsbergu, Immanuel Kant. Niekedy býva
zaclenovaný do prúdu osvietenského myslenia, inokedy ho chápu ako toho, kto postavil
racionalizmu6) poznania medze.
Immanuel Kant (1724-1804)
Immanuel Kant sa narodil v Königsbergu v dnešnom Královci, ako jedno z deviatich
detí v náboženskej protestantskej rodine. Už pocas štúdií si oblúbil rímsky stoicizmus
ako náboženstvoprísnej mravnosti a životnej disciplíny. Na Královskej univerzite však
študoval prírodné vedy. Bolo to práve vtedy ked to v zatuchnutej atmosfére univerzity
zacalo iskrit rozumovými a intelektuálnymi výbojmi.
Na svoje profesorské miesto musel cakat pätnást rokov. Dvakrát sa uchádzal a dvakrát
dali prednost inému uchádzacovi. Štyridsatšestrocný Kant v roku 1770 obhajuje
latinskú dizertáciu De mundi sensibilis atque intelligibilis forma et principis a stáva sa
profesorom. Jeho úradné povinnosti sú ovela rozsiahlejšie ako u dnešného profesora.
Vyucoval až sedem predmetov, dvadsat hodín týždenne. Sám vzdychal nad touto
nárocnou otrocinou: „Sedem hodín denne pred kovadlinou prednáškového pultu a a v
rovnakom takte mávam kladivom navzájom sa podobajúcich prednášok.“ Prednášal
však velmi živo, vtipne, zaujímavo, ak chcel študent sediet, musel byt v prednáškovej
miestnosti o šiestej ráno, hodinu pred profesorom. O desat rokov neskôr sa Kant stáva
clenom akademickej rady a v roku 1786 rektorom univerzity.
Tak ako Sokrates v staroveku neopustili Atény, ani Kant neprijal pozvanie na cudzie
univerzity a dejiskom celého jeho života sa stalo jeho rodné mesto. Znamenite
vysvetloval fyzikálnu geografiu a za celý život sa nedostal dalej ako na pravidelnú
prechádzku do najbližšieho okolia Královca. Mesto to bolo velmi živé, ale Kantov život
nenaplnilo nijakými dramatickými zvratmi. Rytmus každého dna bol pravidelný ako
chod stroja. Kant na verejnosti politicky nevystupoval, ale nijako sa netajil sympatiami
k americkým bojom za slobodu a k vtedajšiemu myšlienkovému prúdeniu vo
francúzskej spolocnosti. Tých si mocných nenaklonil. Ved za jeho života sa na pruskom
tróne vystriedali štyria králi, všetci ako vystrihnutí z dejín militarizmu7).
Vrchol Kantovho života spadá do druhej polovice 18. storocia. Je to obdobie
charakterizované úžasnými vedeckými objavmi (Newton, Leibniz, Descartes, Bacon),
ktoré posunuli ludské myslenie výrazne dopredu. Nové teoretické, najmä matematické
systémy, sa však nezakladali priamo na skúsenosti, ale ju daleko predbiehali. Ako je
možné, kladie si otázku Kant, že clovek dospeje k vedeckému objavu, k syntetickým8)
(všeobecným a apriórnym2)) úsudkom o niecom? Napríklad, že každý dej má svoju
prícinu, že priamka je najkratšie spojenie dvoch bodov, že svet musí mat svoj zaciatok
a pod.? Každý ludský rozum ich vždy a všade príjma ako axiómy1), pritom
nevychádzajú priamo zo skúsenosti. Tá poskytuje iba náhodné a meniace sa poznanie.
Kanta zaujala otázka objektívneho poznania. Je svet presne taký, aký ho vnímame,
alebo taký, aký sa nám zdá? Môžeme ho vôbec poznat taký, aký je? Co môžeme
vediet? Co máme robit? V co môžeme dúfat? Kant nechce skúmat teóriu pohybu
ludskej inteligencie, empirickú4) psychológiu. Kriticky preskúmava základy ludských
poznávacích schopností vo vede (Kritika cistého rozumu), v morálke (Kritika
praktického rozumu) a v umení (Kritika súdnosti).
Pri porovnaní racionalistickej leibnizovskej školy, ktorá odvodzuje všetko poznanie z
používania rozumu a nárokuje si na absolútny opis sveta neznecistený skúsenostou
pozorovatela a humovskou empirickou školou, ktorá tvrdí, že poznanie pochádza zo
skúsenosti, a preto ho nemožno oddelit od subjektívnych podmienok poznávajúceho,
Kant zaujíma medzi oboma sprostredkujúcu pozíciu a uvažuje nasledovne:
Vo východiskovom bode súhlasí Kant s Humom a s empirikmi v tom, že všetky naše
poznatky o svete pochádzajú zo zmyslových skúseností. Skúsenost je pramenom nášho
poznania. Clovek komunikuje so svetom prostredníctvom zmyslov. Pôsobenie
skutocnosti na naše zmysly je dôkazom jej existencie. Zo zmyslovej skúsenosti
pochádza látka našich poznatkov. Ale nielen táto javová (fenomenálna) skutocnost,
tento chaotický a nesúrodý materiál vychádza v ústrety ludskému duchu svojou
zvláštnou schopnostou byt poznávaný. Ani poznávací subjekt nie je v tomto stretnutí
pasívny, iba receptívny. Je kreatívny, vnáša do procesu poznávania formy názoru
(formy zmyslového nazerania), ktoré sú prirodzené jeho rozumu, predovšetkým
priestor a cas. Zmocnuje sa zmyslových pocitov dodávaných zmyslami, spracováva ich
po svojom a vedomiu odovzdáva hotový poznatok. Tak ako voda, ktorú nalejeme do
skleneného krcaha, sleduje jeho tvar, tak rozum vtlací skúsenosti svoje zákony. Tým,
že subjekt prenáša tieto predstavy a pojmy do zážitkov, ktoré mu sprostredkúvajú
zmysly, vzniká mu obraz skutocnosti. Nie skutocnosti objektívne, skutocnosti o sebe,
jej imanentnej9) podstaty, ale takej, aká sa mu javí v dôsledku zvláštneho spôsobu
jeho poznávacích schopností. To je poznávací osud cloveka. Len v takomto svete sa vie
pohybovat, je v nom „doma“.
Tu si Kant podáva ruku s racionalistami. Naše chápanie sveta spoluurcujú podmienky a
predpoklady obsiahnuté v našom intelekte. Nie sú dôsledkom skúsenosti, sú cloveku
vrodené, apriórne. Zároven však prisviedca empiristom, že bez skúsenosti by ostali
prázdnou formou. A to je celkom nový gnozeologický5) pohlad, ktorý sám Kant, inak
velmi skromný clovek, oznacil ako kopernikovský prevrat vo filozofii.
Formy zmyslového nazerania umožnujú skúsenost, podmienujú lokalizovanie
predmetov v case a priestore. Nedajú sa však používat mimo skúsenosti. Kant bol však
príliš sústavný a dôsledný myslitel, aby sa uspokojil s takýmto výsledkom. Svet má aj
cast, ktorá presahuje našu zmyslovú skúsenost, cast noumenálnu. Rozum má nielen
empirickú výbavu, ktorú uplatnuje vo vede, ale aj špekulatívnu súcast, ktorá prenikaá
do sveta filozofie, metafyziky, teológie. V rozume sú obsiahnuté kategórie
(substancia10), kauzalita11)), ktorými možno mysliet na transccedentné12) predmety,
Boha, nesmrtelnú dušu, slobodu. Kladie si metafyzické problémy: co je prvým a
posledným dôvodom skutocnosti? Tieto transcedentné objekty sú teoreticky
nedostupné, ale ich pojmy, idey, majú právo na existenciu. Pochádzajú z úkonov,
ktorými rozmysel robí závery. Nie sú pokracovaním foriem zmyslového nazerania, ich
aplikáciou na transcendentálno, ci stupnovanie do absolútna. To by bolo podla Kanta
prázdne mudrovanie. Rozumové kategórie utvárajú jednotu poznania a jeho vedeckú
povahu. Mohutnost rozumu je v schopnosti vytvárat z rôznych zmyslových predstáv
syntézu. Jeho kategórie dávajú zmyslovým názorom formu úsudku. Výsledkom je
poriadok sveta. Naša perspektíva videnia sveta je do takej miery konštantou nášho
poznania.
Vdaka formám nazerania a kategóriám rozumu môžeme teda nielen spracovávat
chaotické fakty skúsenosti a vyjadrit ich v úsudkoch, ktoré majú kvality vedeckého
poznania. Vdaka nim sa teoretické poznanie môže vzdialit empirickému, môže sa
vyvíjat v sebe samom, bez konfrontácie s empíriou. Premieta svoje kategórie do
absolútna, pýta sa na to, o com žiadna skúsenost nevydáva svoje svedectvo. Cím je
však vedecké poznanie hlbšie, cím viac sa vzdaluje svetu fenomenálnemu a približuje k
svetu noumenálnemu, tým väcšie problémy zakrývajú náš duševný obzor. Vesmír je
pre nás nekonecná úloha, nerozriešená hádanka. Absolútno je pre teoretický rozum
nepoznatelné a treba ho prenechat iným schopnostiam cloveka. Teoretický rozum sa
musí vzdat pred hranicou, ktorú tvorí rozum praktický.
Aká zmena oproti sebadôvere, ktorá vládla v Kantovej dobe. Clovek si musí uvedomit,
kde leží jeho pole a jeho hranice. Ani prostý a jasný názor zmyslov, ani
najabstraktnejší rozumový záver nepreniká ku skutocnosti, k podstate a prícinám vecí.
Metafyzika ako ucenie o podstate bytia je nemožná. Posledný metafyzický ciel poznania
je síce nedosažitelný, ale v tomto negatívnom zmysle metafyzicky platný. Tam, kde
nestací naša skúsenost a rozum, vzniká prázdny priestor, ktorý môže vyplnit viera.
Tým Kant vytvára miesto pre náboženské presvedcenie, na ktorom mu vždy záležalo.
Clovek je svojou podstatou urcený na to, aby otázkami prenikal nad hranice
teoretického bádania. V oblasti toho, co má robit a v co môže dúfat, sa nájde to
nepodmienené, co nadarmo hladá v oblasti poznania.
Kant vedel, že všetky rozumné bytosti uznávajú rozdiel medzi poznaním pravdy a
poznaním toho, co máme s nou robit. Môžeme to objektívne zistit, alebo sa musíme
spolahnút na to, ako nás vedú naše subjektívne sklony?
Kant sa domnieval, že poznávacie schopnosti cloveka nespocívajú iba v prenikaní
teoretického rozumu (Verstand) do sveta kauzality, do zákonitostí sveta prírody. Ich
druhou formou je praktický rozum (Vernunf), ktorý cloveku umožnuje nájst teoretické
základy morálneho života, pevné princípy morálneho správania a vyznacit smer jeho
vôle. Náš rozum vystupuje v teoretickej funkcii, ked poznávame to, co je a v praktickej
funkcii, ked poznávame to, co má byt. Prechádzame teda od Kantovej teoretickej
filozofie k jeho praktickej filozofii, a teda od sveta prírody do sveta kultúry, z oblasti
kauzálne determinovaných javov k slobodným cielom a hodnotám ducha.
Svet o sebe nemá pozitívny obsah, ale opiera sa on naša viera, ktorá spocíva v istote
ludského srdca a vôle, že skutocnost nie je lahostajná k rozdielu medzi dobrom a zlom,
ktorý vytvorila naša vôla. Viera spocíva v pevnom presvedcení, že svet je ovládaný
morálnym poriadkom. Rozum to nijako nedokazuje, kauzalita, ktorá podrobila vonkajší
svet, je lahostajná k dobru a zlu. Rozumom nemožno dokázat, že vývoj sveta smeruje
k tomu, aby sa realizovalo dobro. Veda nemôže byt podkladom viery. Viera spocíva na
vôli a sama zo seba vyvodzuje praktické idey o tom, co má byt. Tieto idey pomocou
intelektu vytvárajú tušenie vyššieho ideálneho sveta. Vlastnou vnútornou silou sa vôla
nesie k absolútnu. V tomto zmysle má praktický rozum primát nad teoretickým.
Doménou praktického rozumu je teda sféra povinnosti a normativity. Táto sféra nie je
imanentnou súcastou prírodnej skutocnosti. To co má byt (Sollen), vyjadruje druh
spojenia a nevyhnutnosti, ktorá sa inak nevyskytuje v celej prírode, píše Kant.
Javiskom praktickej filozofie je teda clovek, hlas jeho vnútra.
Ako cítiaca bytost sme úplne ponechaní napospas nemenitelným zákonom prícinnosti.
Clovek však nie je len egoistickým a zmyslovo determinovaným tvorom, ktorý sa snaží
využívat svojich blížnych, podvádzat a klamat, neprevláda v nom iba egoizmus, zloba,
pachtenie za vlastným prospechom. Je aj bytostou mravnou, ktorá ma rozum a vôlu a
je schoná túto vôlu podriadit rozumu. Slobodná vôla cloveka je prostriedkom, ktorý mu
umožnuje byt úcastným na mravnom zákone, na vyššom nadzmyslovom svete.
Pravidlá ludského správania, obsahujúce urcitú povinost, nazýva Kant imperatívnymi a
delí ich na hypotetické13) a kategorické. Hypotetické imperatívy vznikajú zo skúsenosti
a sú podmienené snahou dosiahnut urcité empirické ciele. Hypotetický imperatív14)
zacína „ak“... chceš nieco dosiahnut, musíš použit také a také prostriedky. Sú
subjektívne podmienené túžbami jedinca. Kategorický imepratív je nepodmienený
príkaz rozumu adresovaný vôli, nepodmienený predpis o povinnosti cloveka ako
rozumnej bytosti, vládnucej slobodnou vôlou. Je záväzný sám osebe, bez ohladu na
osobné ciele. Uprostred všetkého podmieneného nepodmienené, co v oblasti pozmamia
nadarmo hladat. Ak clovek chce naozaj vediet, ako má konat, zjavuje sa mu tento
nepodmienený zákaz konat svojvôlne a plnit si povinnosti. Bez ohladu na
reciprocitu15), osobné uspokojenie ci konkrétny ciel. Tým, že clovek sebanútením
dosiahol zhodu vôle s povinnostou, stal sa obcanom nadzmyslového sveta, dotkol sa
absolútna a získava dôstojnost.
Rovnaký prístup ku kategorickému imperatívu majú všetky rozumné bytosti. Má
absolútnu platnost, tak ako ju majú fyzikálne, prírodné zákony. Je pre náš morálny
život rovnako dôležítý ako zákony rozumu v poznaní. Kde sa vzal v ludskom vedomí?
Prichádzame s ním na svet. Svet ducha a vnútornej sily, o ktorý bojovala filozofia od
Descartových cias, je takto zabezpecený. Nadzmyslový, duchovný svet by ostal iba
teoretickým predpokladom, hypotézou, keby Kant neuložil do ludského vnútra
bezprostredný zdroj absolútna v podobe slobody a mravného zákona.
Prvá formulácia kategorického imperatívu vyznieva ako rýdzo formálne urcenie: Konaj
tak, aby sa maxima tvojej vôle (princíp podla ktorého konáš) mohola stat základom
všeobecného zákonodarstva. Ked nieco robím, musím si byt istý tým, že si želám, aby
každý robil to isté, ked sa dostane do rovnakej situácie. Je to uloženie povinnosti pre
nu samu. Mravný zákon tu stojí proti sklonom cloveka, je lahostajný k jeho prospechu.
Slobodne konáme len vtedy, ked konáme z úcty k mravnému zákonu. Toto formálne
pravidlo v podstate obsahuje všetky možnosti volby. Preto podla neho aj lož, zrada ci
vražda ako princíp správania by sa mohli stat všeobecným pravidlom a podkopat
zákoldy spolocnosti. Navyše, životné situácie sa neopakujú, nie sú totožné. Muži majú
iné povinnosti k ženám ako ženy k mužom, a preto ich povinnosti nemôžu byt
základom všeobecného zákonodarstva. Vojak v boji má iné povinnosti ako ucitel v
škole a nedá sa povedat, že by v danom prípade konali podla maxím platných pre
všetkých vojakov ci pre všetkých ucitelov. Zdá sa akoby kategorický imperatív v tejto
podobe nemohol byt základom skutocne životnej etiky. Robí sa len nato, aby zdôraznil
velké, všeobecné etické princípy. Tu nám Kant pripomína Ježišove slová: Správajte sa
k ludom tak, ako chcete, aby sa správali oni k vám. To znamená, že ak chceme istým
spôsobom konat, máme sa pýtat, co by z ludstva ostalo, keby každý konal tak ako ja.
Kant dalej upozornuje na to, že ludia by mali obrátit svoj zrak k dušiam, ktoré majú
vnútornú dôstojnost a žiada, aby sme ludstvo a svojich blížnych nepokladali za svoje
prostriedky, ale ciele. Konaj tak, aby ludstvo v tvojej osobe i v osobe iného bolo pre
teba nielen prostriedkom, ale aj cielom (absolútnym úcelom). Žiadna iná myšlienka tak
neovplyvnila mravný vývoj.
Hoci sa Kantovi súcasníci neraz žalovali na zložitost a miestami i kontroverznost16)
jeho teoretických konštrukcií, už za života bol jedným z najznámejších filozofov a jeho
práce sa prekladali do mnohých európskych jazykov. Zložitost doktríny a morálne
návrhy na zdržanlivost, hraniciacu s askézou3), predsa len odradzovali a po jeho smrti
ju zatienilo dielo Fichteho, Schellinga ci Hegla. Filozofi na zaciatku 19. storocia sú k
nemu velmi prísni. Schopenhauer vyhlasuje filozofiu Kanta za dielo natolko slabé, že je
s ním zbytocné bojovat. A napriek tomu Kant patril k priekopníkom vo svojich
filozofických úvahách o cloveku a o práve, z coho vychádzali další jeho nasledovníci.
Cudzie slová:
1) axióma - 1. základná poucka, ktorá sa prijíma a bez dôkazov pokladá za pravdivú;
zásada 2. výrok matematickej teórie, ktorý sa v jej rámci považuje za správny bez
toho, že by sa jeho správnost dokazovala
2) apriórny - /odb./ nezávislý od skúseností, predchádzajúci skúsenosti; predpojatý
(op. aposteriórny)
3) askéza - striedmy, odriekavý, prísny život
4) empirický - /odb./ 1. súvisiaci s empirizmom 2. skúsenostný, získaný skúsenostou,
zakladajúci sa, založený na skúsenosti
5) gnozeológia - filoz. teória poznania, noetika;
6) racionálny - 1. založený na rozume, rozumovo odôvodnený, rozumový, op.
iracionálny: racionálny prístup k problému, racionálna výchova; mat. racionálne císlo
ktoré sa dá vyjadrit podielom 2 celých císel; chem. racionálny vzorec skrátený
štruktúrny vzorec
7) militarizmus - rozširovanie vojenskej moci v štáte; vyzbrojovanie s vojnovými
cielmi;
8) syntéza - zjednotenie (do celku), zovšeobecnené zhrnutie, op. analýza: syntéza
vedeckých poznatkov; chem. získa(va)nie zložitých chem. látok z jednoduchších
9) imanentný - kniž. jestvujúci v samej podstate niecoho; vyplývajúci z nej: imanentný
vývin; imanentná prícina;
10) substancia - filoz. alebo kniž. podstata (význ. 1), základ (vecí, javov): duchovná,
hmotná substancia; rozpustné, rastlinné substancie látky;
11) kauzalita - kniž. súvislost podla zákona príciny a následnosti, kauzálnost,
prícinnost: princíp kauzality
12) transcendentný - kniž. presahujúci naše skúsenosti, nadprirodzený, nadzmyslový;
13) hypotetický - vedecky podložený, ale ešte definitívne nedokázaný názor;
predpoklad, domnienka;
14) imperatív - gram. rozkazovací spôsob, kniž. príkaz, požiadavka: kategorický
imperatív;
15) reciprocita - vzájomnost: výmena pracovníkov na základe reciprocity, reciprocita
vplyvov
16) kontroverznost - kniž. výmena názorov, spor, hádka: casté kontroverzie medzi
kolegami;
________________________________________ __________________________
Zdroje: