Hus a Jeroný

Dom Čiech sa semeno evanjelia dostalo už v 9. storočí. Biblia bola preložená do jazyka ľudu a v tomto jazyku sa konali aj verejné bohoslužby. Čím väčšia však bola pápežská moc, tým viac sa zatemňovalo Božie slovo. Zámer Gregora VII. pokoriť pýchu kráľov súvisel s jeho rovnakým úsilím podrobiť si ľud; preto vydal bulu zakazujúcu konať bohoslužby v staroslovanskom jazyku. Pápež vyhlásil: „Všemohúcemu sa zaľúbilo, aby sa bohoslužby konali v neznámom jazyku. Nedodržiavanie tohto pravidla bolo príčinou mnohého zla a kacírstva“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 1). Týmto nariadením Ríma svetlo Božieho slova pohaslo a ľud zostal v temnote. Boh sa však o svoj ľud predsa len postaral. Do Čiech sa následkom prenasledovania vo Francúzsku a v Taliansku uchýlilo mnoho valdenských a albingenských kresťanov. Aj keď sa neodvažovali kázať verejne, pôsobili tajne. Takto sa po stáročia udržiavala pravá viera.

V Čechách už pred vystúpením Husa povstávali muži, ktorí verejne poukazovali na skazenosť cirkvi a úpadok ľudu. Ich pôsobenie vzbudilo nielen veľkú pozornosť, ale vyvolalo aj strach cirkevných hodnostárov, ktorí poslov evanjelia začali prenasledovať. (97) Tí boli nútení konať bohoslužby v lesoch a vo vrchoch. Mnohí z nich prišli pri prenasledovaní aj o život. Po nejakom čase vyšiel príkaz upáliť každého, kto sa odchýli od rímskej bohoslužby. Títo kresťania obetovali svoj život v nádeji, že ich pravda zvíťazí. Jeden z tých, čo „učili, že spásu možno nájsť len vierou v ukrižovaného Spasiteľa“, pred smrťou vyhlásil: „Zúrivosť nepriateľov pravdy teraz nad nami víťazí, no navždy to tak nebude. Z pospolitého ľudu povstane bez meča a moci človek, ktorého nepremôžu“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 1). Lutherova doba bola ešte v pomerne ďalekej budúcnosti, no vyrastal niekto iný a jeho svedectvo proti Rímu malo prebudiť národy.

Ján Hus mal chudobný pôvod a smrť mu v mladosti vzala otca. Jeho veriaca matka pokladala zbožnosť a vzdelanie za najcennejšie bohatstvo, a preto sa svojmu synovi snažila zabezpečiť práve toto dedičstvo. Hus po ukončení štúdia v školách v blízkom domácom prostredí odišiel do Prahy ako štipendista študovať na pražskú univerzitu. Do Prahy ho odprevádzala jeho zbožná matka. Ako chudobná vdova nemohla dať svojmu synovi Jánovi nijaké hmotné (71) dary, ale pred Prahou pokľakla vedľa syna, ktorý stratil otca, a vyprosovala preňho požehnanie od Otca nebeského. Zrejme si ani neuvedomovala, ako Boh vypočuje jej modlitbu.

Hus na univerzite čoskoro upozornil na seba neúnavnou usilovnosťou a rýchlym pokrokom. Svojím bezúhonným životom, ako aj vľúdnosťou a priateľským správaním si získal všeobecnú vážnosť. Bol úprimným príslušníkom rímskej cirkvi a vrúcne hľadal duchovné požehnanie, ktoré cirkev sľubovala. Pri výročných sviatkoch chodil na spoveď, obetoval posledné mince zo svojho chudobného mešca, zúčastnil sa na procesiách, aby získal sľubované odpustky. Po skončení univerzitných štúdií sa stal kňazom. (98) Rýchlym postupom sa dostal až na kráľovský dvor. Na univerzite, na ktorej študoval, sa stal profesorom a neskôr aj rektorom. V priebehu niekoľkých rokov bol skromný štipendista pýchou krajiny a jeho meno malo ohlas v celej Európe.

Hus však začal svoje reformačné dielo na inom poli. Niekoľko rokov po vysvätení za kňaza sa stal kazateľom v Betlehemskej kaplnke v Prahe. Zakladateľovi tejto kaplnky veľmi záležalo, aby sa Božie slovo kázalo v jazyku ľudu. Aj keď Rím proti tomu brojil, v Čechách takéto kázanie nikdy celkom nevymizlo. Dôsledkom neznalosti Písma sa medzi obyvateľstvom všetkých vrstiev rozšírili tie najhoršie neresti. Hus tieto neprístojnosti rázne karhal a s odkazom na Božie slovo presadzoval zásady pravdy a čistoty, ktoré hlásal.

Pražský rodák Jeroným, ktorý sa neskôr stal Husovým blízkym spolupracovníkom, priniesol z Anglicka Viklefove spisy. Anglická kráľovná, ktorá prijala Viklefovo učenie, bola českou princeznou a jej zásluhou sa vplyv anglického reformátora rozšíril v jej rodnej zemi. Hus si so záujmom prečítal Viklefove spisy. Veril, že ich autor je úprimný kresťan a reformné úsilie, ktoré presadzoval, sa mu páčilo. Aj keď si to neuvedomil, nastúpil cestu, ktorá ho odviedla ďaleko od Ríma.

Približne v tom istom čase prišli do Prahy dvaja anglickí stúpenci reformných právd, ktoré prišli šíriť do tejto vzdialenej krajiny. Svoje pôsobenie začali verejným útokom na pápežskú autoritu, ale úrady ich čoskoro umlčali. Keďže sa nechceli vzdať svojho zámeru, museli sa uchýliť k iným metódam. Títo kazatelia boli aj dobrí maliari, rozhodli sa zužitkovať svoje umenie. Na verejnom mieste namaľovali dva obrazy. Jeden predstavoval Ježiša Krista, (99) ako vchádza do Jeruzalema „tichý a sediaci na oslici“ (Mat 21,5), v sprievode svojich chudobne oblečených a bosých učeníkov. Na druhom obraze (72) sa na vyzdobenom koni niesol pápež oblečený v drahom rúchu s trojitou korunou na hlave, v sprievode trubačov, skvostne oblečených kardinálov a prelátov.

Toto obrazné kázanie upútalo pozornosť príslušníkov všetkých stavov. Na obrazy sa chodilo dívať mnoho ľudí. Mravné posolstvo týchto malieb sa nedalo prehliadnuť. Na mnohých hlboko zapôsobil rozdiel medzi tichosťou a pokorou Ježiša Krista na jednej strane a pýchou a spupnosťou pápeža, ktorý sa vydával za Kristovho služobníka, na strane druhej. V Prahe vypukli veľké nepokoje a cudzinci po krátkom čase usúdili, že v záujme vlastnej bezpečnosti musia mesto opustiť. Pražania však na posolstvo ich malieb nezabudli. Obrazy hlboko dojali aj Jána Husa a viedli ho k hlbšiemu skúmaniu Písma a Viklefových spisov. Hoci ešte nebol rozhodnutý prijať všetky Viklefom navrhnuté reformy, jasnejšie poznával pravú povahu pápežstva a s ešte väčšou horlivosťou karhal pýchu, ctibažnosť a skazenosť kňazskej vrchnosti.

Z Čiech sa svetlo šírilo do Nemecka. Nepokoje na pražskej univerzite spôsobili, že z Prahy odišli stovky nemeckých študentov. Mnohí z nich sa pod vplyvom Jána Husa prvýkrát zoznámili s Bibliou a po návrate domov šírili evanjelium vo svojej krajine.

Zvesti o tom, čo sa deje v Prahe, nemohli obísť Rím a Hus onedlho dostal výzvu, aby sa dostavil pred pápeža. Vyhovieť pozvaniu znamenalo vydať sa na istú smrť. Český kráľ a kráľovná, univerzita, šľachta a úradníci poslali pápežovi spoločnú žiadosť, aby Hus smel zostať v Prahe a zodpovedať sa prostredníctvom zástupcu. Namiesto toho, aby pápež žiadosti vyhovel, rozhodol sa Husa súdiť a odsúdiť sám a nad celou Prahou vyhlásil kliatbu. (100)

V tých časoch sa podobný rozsudok pokladal za všeobecnú pohromu. Obrady, ktoré kliatbu sprevádzali, mali medzi ľuďmi vzbudiť hrôzu a strach. Ľud považoval pápeža za zástupcu samého Boha, ktorý drží v ruke kľúče neba i pekla a má moc udeľovať časné i večné tresty. Ľudia verili, že nebeská brána je mŕtvym z krajiny postihnutej kliatbou zatvorená, a teda do večnej blaženosti nemôžu vojsť, kým pápež kliatbu milostivo neodvolá. Na znamenie tejto strašnej pohromy pápež zakázal vykonávať všetky náboženské obrady. Kostoly boli zavreté. Svadobné obrady sa konali pred kostolmi. Mŕtvych, ktorým bol pohreb do posvätnej pôdy odmietnutý, pochovávali bez cirkevných obradov v priekopách alebo na poliach. Rím sa pokúšal ovládnuť svedomie ľudí takými opatreniami, ktoré pôsobili na ľudskú predstavivosť. (73)

V Prahe bolo rušno. Mnohí odsudzovali Husa, že je príčinou všetkého nešťastia, a žiadali, aby bol vydaný Rímu na potrestanie. Hus na čas z Prahy odišiel a uchýlil sa do svojho rodného kraja. Priateľom, ktorí zostali v Prahe, napísal: „Ak som od vás odišiel, potom preto, že som chcel nasledovať príkaz a príklad Ježiša Krista, aby som zlomyseľníkom nedával príležitosť, aby na seba privolávali večnú záhubu a aby som sa spravodlivým nestal príčinou utrpenia a prenasledovania. Utiahol som sa nakoniec aj z obavy, že by kňazi mohli na dlhší čas zakázať zvestovanie Božieho slova medzi vami. Neutiekol som teda preto, aby som tým zaprel pravdu; veď práve kvôli nej som s Božou pomocou ochotný aj zomrieť“ (Bonnechose, The reformers before the Reformation, zv. 1, str. 87). Hus však vo svojom úsilí neustal, cestoval krajom a kázal ochotne počúvajúcim zástupom. Opatrenie, ktorým chcel pápež hlásanie evanjelia zastaviť, pomohlo ho vlastne rozšíriť. „Veď nič nemôžeme robiť proti pravde, ale len za pravdu“ (2 Kor 13,8). (101)

„Zdalo sa, že v tomto období Husovho života prebiehal v jeho mysli bolestný zápas. Aj keď sa ho cirkev snažila svojím hromobitím zastrašiť, Hus nepopieral jej autoritu. Rímsku cirkev stále pokladal za Kristovu nevestu a pápeža za predstaviteľa a zástupcu Boha. Hus brojil proti zneužívaniu moci, nie proti samému princípu. To vyvolalo prudký spor medzi presvedčením, ku ktorému dospel úvahou, a hlasom jeho svedomia. Ak je – ako veril – cirkevná moc spravodlivá a neomylná, ako je možné, že cíti nutnosť neposlúchnuť ju? Poznal, že by sa dopustil hriechu, keby ju poslúchol. Prečo by však poslušnosť neomylnej cirkvi mala viesť k takému rozporu? To bol problém, ktorý nevedel rozriešiť; to bola pochybnosť, ktorá ho znepokojovala každú chvíľu. Najbližšie sa k riešeniu dostal úvahou, že situácia je obdobná, ako bola za čias Spasiteľa, keď sa kňazi spreneverili svojmu poslaniu tým, že svoju oprávnenú autoritu zneužívali na neoprávnené ciele. Preto sa na riešenie svojho problému rozhodol uznať zásadu, ktorú radil prijať aj iným ľuďom – že totiž svedomie sa má riadiť príkazmi Písma pochopenými rozumom. Inak povedané: jediným neomylným vodcom je Boh hovoriaci v Písme svätom, nie cirkev, ktorá hovorí prostredníctvom kňazov“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 2).

Keď sa po čase situácia v Prahe upokojila, Hus sa vrátil do svojej Betlehemskej kaplnky a s ešte väčšou horlivosťou a odvahou pokračoval v kázaní Božieho slova. Jeho nepriatelia mali moc a neodpočívali, no kráľovná, ako aj mnohí šľachtici a značná časť ľudu stáli na jeho strane. Pri porovnávaní jeho čistého a povznášajúceho (74) učenia a jeho posväteného života s dogmami, ktoré hlásali predstavitelia rímskej cirkvi, ako aj s chamtivosťou a prostopašnosťou ich života si svoju náklonnosť k Husovi pokladali za veľkú česť.

Dovtedy bol Hus vo svojom úsilí osamotený. Teraz sa však k nemu a k jeho reformnému úsiliu pridal Jeroným, ktorý za svojho pobytu v Anglicku prijal Viklefovo učenie. (102) Títo dvaja muži odteraz pracovali ruka v ruke, takže ich nerozdelila ani smrť. Jeroným bol muž výnimočne bystrý, výrečný, učený a obdivuhodne nadaný. Hus však skôr vynikal vlastnosťami, ktoré stvárňujú pravý charakter. Jeho uvážlivá súdnosť tlmila impulzívneho Jeronýma, ktorý si Husa vážil a prijímal jeho rady. Ich spoločným úsilím sa reformácia šírila rýchlejšie.

Boh osvietil myseľ týchto vyvolených mužov a odhalil im mnohé bludy Ríma. Hoci vo svojej dobe nedostali plné svetlo určené svetu, Boh prostredníctvom svojich služobníkov vyvádzal ľudstvo z temnoty rímskej cirkvi. Keďže im v ceste stálo mnoho prekážok, Boh ich viedol krok za krokom tak, aby ich vedeli prekonať. Na pochopenie a prijatie plného svetla nemohli byť ani pripravení. Keby ich bolo úplne osvietilo, boli by sa od neho odvrátili ako tí, čo pridlho žili v temnote a zrazu ich zalial jas žiarivých lúčov poludňajšieho slnka. Preto Boh odhaľoval priekopníkom reformácie svetlo len pomaly, podľa toho, ako ho ľudia vedeli prijať. V nasledujúcich storočiach mali prísť ďalší verní pracovníci, ktorí ľudí povedú ďalej cestou nápravy.

Rozkol v cirkvi sa stále prehlboval. O moc zrazu zápasili traja pápeži a ich súperenie miatlo kresťanov a uvoľnilo hrádze zločinnosti. Pápeži nezostali len pri tom, že sa vzájomne preklínali, použili aj zbrane. Každý z nich sa snažil nakúpiť ich čo najviac a získať aj vojakov. Na to však potrebovali peniaze. Na nákup zbraní sa neštítili speňažiť rôzne výhody, úrady i cirkevné požehnania (pozri Dodatok č. 16). Aj kňazi šli v šľapajach svojich nadriadených. V snahe pokoriť odporcov a posilniť vlastnú moc sa uchyľovali nielen k svätokupectvu, ale aj k násiliu. Deň čo deň s väčšou odvahou karhal Hus ohavnosti, ktoré sa trpeli v mene náboženstva. Verejne obviňoval predstaviteľov cirkvi, že príčinou tohto hrozného stavu kresťanstva sú predsa oni sami. (103)

Znova sa zdalo, že Praha sa ocitla na pokraji krvavého sporu. Boží služobník bol podobne obvinený ako Boží prorok z dávnej minulosti, „čo do záhuby vedie Izrael“ (1 Kráľ 18,17). Mesto sa znova dostalo pod kliatbu a Hus sa opäť uchýlil do svojho rodného kraja. Svedectvo, ktoré tak verne šíril zo svojej milovanej Betlehemskej (75) kaplnky, bolo umlčané. Teraz mal z vyššej tribúny osloviť celé kresťanstvo, skôr než za pravdu položí svoj život.

Kvôli náprave neprístojností, ktoré tiesnili Európu, bol do Kostnice zvolaný všeobecný cirkevný snem. Na prianie cisára Zigmunda ho zvolal Ján XXIII., jeden z trojice súperiacich pápežov. Žiadosť o zvolanie snemu nebola pápežovi Jánovi príliš po vôli, lebo jeho povahové vlastnosti a spáchané skutky by sotva zniesli prieskum, aj keby ho robili preláti tak mravne uvoľnení, ako vtedy cirkevní hodnostári naozaj boli. Pápež Ján XXIII. sa však neodvážil protirečiť vôli cisára Zigmunda (pozri Dodatok č. 17).

Hlavným zámerom snemu bolo odstrániť rozkol v cirkvi a vyplieniť kacírstvo. Preto bol pred snem okrem oboch vzdoropápežov predvolaný aj Ján Hus ako hlavný šíriteľ nových názorov. Vzdoropápeži sa z obavy o vlastnú bezpečnosť na sneme osobne nezúčastnili, ale každý z nich poslal svojho vyslanca. Pápež Ján bol síce navonok zvolávateľom snemu, na zasadanie však prišiel plný nedôvery, pretože cisára podozrieval, že ho chce zosadiť. Obával sa, že sa bude musieť zodpovedať za neresti, ktorými zneuctil pápežskú korunu, a za zločiny, ktorých sa dopustil, aby ju získal. Do Kostnice však predsa len prišiel, a to s veľkou pompou, v sprievode najvyšších cirkevných hodnostárov a dvoranov. Vítať ho prišlo celé duchovenstvo, ako aj predstavitelia mesta s veľkým zástupom mešťanov. Štyria prední konšeli niesli nad ním zlatý baldachýn a jeden z hodnostárov ho predchádzal s hostiou. Pohľad na kardinálske a šľachtické rúcha bol vzrušujúci.

Medzitým sa ku Kostnici blížil aj iný pútnik. Hus si hroziace nebezpečenstvo uvedomoval. (104) S priateľmi sa rozlúčil tak, akoby sa s nimi už nikdy nemal stretnúť a odchádzal s pocitom, že cesta vedie na hranicu. Aj keď dostal od českého kráľa a cisára Zigmunda záručný list s prísľubom ochrany a bezpečnosti, urobil všetky nutné opatrenia, pretože svoju smrť pokladal za veľmi pravdepodobnú.

V liste, ktorý poslal svojim pražským priateľom, napísal: „Moji bratia,... vydal som sa na cestu... medzi mnohých zákerných nepriateľov... Bezvýhradne verím všemohúcemu Bohu, svojmu Spasiteľovi; dúfam, že vypočuje vaše vrúcne modlitby, že moje ústa obdarí svojou obozretnosťou a svojou múdrosťou, aby som im mohol odolať a že mi dá svojho svätého Ducha, aby ma posilnil v jeho pravde, aby som odvážne vedel zniesť pokušenia, väzenie, ba ak treba, aj krutú smrť. Ježiš Kristus trpel za svojich milovaných, a preto sa máme azda diviť, že nám dal svoj príklad, aby sme aj my pre svoju spásu všetko trpezlivo znášali? On je Boh a my sme jeho stvorenie; on je Pán a my (76) sme jeho sluhovia; on je Učiteľ sveta a my sme úbohí smrteľníci. A on predsa trpel! Prečo by sme teda nemali tiež trpieť, keď utrpenie nás vlastne očisťuje? Preto, milovaní, ak ho má moja smrť osláviť, modlite sa, aby prišla rýchlo a aby mi pomohol statočne zniesť všetky pohromy. Ak by však bolo prospešnejšie, aby som sa medzi vás vrátil, prosme Boha, aby som prišiel bez úhony – teda aby som nezamlčal ani písmeno pravdy evanjelia, aby som nechal svojim bratom skvelý a nasledovaniahodný príklad. Pravdepodobne teda moju tvár v Prahe už nikdy neuvidíte, ale ak by ma vôľa všemohúceho Boha chcela vám vrátiť, napredujme teda pevnejšie v poznaní jeho zákona a v láske k nemu“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 1, str. 147,148).

V inom liste istému kňazovi, ktorý sa stal učeníkom evanjelia, Hus píše s hlbokou pokorou o vlastných chybách a vyznáva, že „rád nosieval pekné šaty a že mnoho hodín strávil zbytočne“. (105) Potom pripísal tieto dojímavé rady: „Kiež tvoja myseľ uvažuje o Božej sláve a spáse duší, nie o obročí a majetku. Dbaj o to, aby si sa viac staral o svoju dušu, než o výzdobu svojho domu; no nadovšetko dbaj o vzdelanie ducha. Správaj sa zbožne a pokorne voči chudobným a nemíňaj majetok v hodovaní. Obávam sa, že ak svoj život nenapravíš a nezriekneš sa prebytočných vecí, budeš prísne pokarhaný, tak ako som aj ja; poznáš moje učenie, pretože si od detstva prijímal moje rady, a teda ti už nemusím písať. Zaprisahávam ťa však pre milosrdenstvo nášho Pána, aby si ma nenasledoval v nijakej márnivosti, ktorú si pri mne videl.“ Na obálku listu pripísal: „Prosím ťa, drahý priateľ, neotváraj tento list skôr, než budeš mať istotu, že som mŕtvy“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 1, str. 148,149).

Ján Hus sa všade na svojej ceste presviedčal, ako sa jeho učenie šíri a ako priaznivo ho ľudia prijímajú. Zástupy ľudu sa zbiehali, aby ho mohli vidieť a v niektorých mestách ho ulicami sprevádzali mestskí úradníci.

Hus po príchode do Kostnice bol celkom slobodný. K cisárovmu sprievodnému listu zaručujúcemu jeho bezpečnosť pridal pápež svoj osobný ochranný list. Tieto opätovné slávnostné vyhlásenia boli zrušené a reformátor bol zakrátko na príkaz pápeža a kardinálov zatknutý a uvrhnutý do odporného väzenia. Neskôr ho previezli do hradného žalára na druhom brehu Rýna. Pápež však svojou vierolomnosťou mnoho nezískal; onedlho bol v tom istom žalári sám uväznený (pozri Bonnechose, cit. dielo, zv. 1, str. 247). Pred koncilom sa totiž zodpovedal za to, že sa okrem vraždy, svätokupectva a cudzoložstva dopustil najodpornejších zločinov, „hriechov, ktoré sa (77) nesluší ani menovať“. Keď to vyhlásil sám koncil, pápeža zbavili tiary a uväznili. Koncil zosadil aj vzdoropápežov a zvolil pápeža nového (pozri Dodatok č. 18). (106)

Aj keď pápež spáchal ťažšie zločiny, než z akých Hus kedy kňazstvo obvinil a kvôli ktorým žiadal nápravu, ten istý koncil, ktorý neskôr pápeža zosadil, sa všemožne snažil reformátora navždy umlčať. Husovo uväznenie vyvolalo v Čechách veľké pobúrenie. Vplyvní šľachtici poslali koncilu protest proti takému postupu. Cisár, ktorému sa nepáčilo, že jeho záruky boli porušené, nesúhlasil s opatreniami proti Husovi. Nepriatelia reformátora boli však zaujatí a plní zloby. Dovolávali sa cisárovho záujmu o cirkev, snažili sa podnietiť v ňom predsudky a vzbudiť strach. Predložili mu dlhý zoznam dôvodov ako dôkaz, že „prísahu danú kacírom alebo ostatným podozrivým z kacírstva netreba dodržiavať, aj keď im cisári a králi dali záruky bezpečnosti“ (Jacques Lenfant, History of the Council of Constance, zv. 1, str. 516). Svoje zámery teda presadili.

Väznením a chorobou, ktorej vo vlhkom a zatuchnutom žalári takmer podľahol, zoslabnutý Hus bol konečne predvedený pred koncil. Spútaný stál pred cisárom, ktorý sa čestným slovom zaručil, že ho ochráni. Hus počas dlhého výsluchu neochvejne obhajoval pravdu a pred zhromaždenými cirkevnými a štátnymi hodnostármi vyjadril závažný a rozhodný protest proti skazenosti kňazskej vrchnosti. Keď ho vyzvali, aby sa rozhodol, či svoje učenie odvolá, alebo podstúpi smrť, zvolil si údel mučeníka.

Husa podopierala Božia milosť. Počas týždňov pred vynesením konečného rozsudku ho sprevádzal nebeský pokoj. Priateľom napísal: „Tento list vám píšem v žalári v putách a v očakávaní zajtrajšieho výroku o treste smrti nado mnou. Keď sa z milosti Ježiša Krista opäť stretneme v tom nádhernom pokoji budúceho života, dozviete sa, aký milostivý bol Boh ku mne, ako účinne ma podopieral v mojich pokušeniach a skúškach“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 7, str. 67). (107)

Hus v temnote žalára predvídal víťazstvo pravej viery. Keď sa v sne vracal do pražskej Betlehemskej kaplnky, kde kázaval evanjelium, zahliadol pápeža a biskupov, ako odstraňujú obrazy Krista, ktoré sám namaľoval na steny kaplnky. „Táto vízia ho zarmucovala, no na druhý deň videl v sne mnohých maliarov, ktorí maľby obnovili, aby tieto obrazy boli ešte krajšie a početnejšie. Keď maliari svoje dielo dokončili, spomedzi davu ľudí zvolali: Nech prídu biskupi a kňazi a nech ich skúsia zničiť!“ O svojom sne Hus napísal: „Pevne verím, že Kristov život, ktorý som v kaplnke maľoval do ľudských sŕdc a ktorý chceli zničiť, znova namaľujú do všetkých (78) sŕdc oveľa lepší kazatelia, než som ja“ (D'Aubigné, cit. dielo, zv. 1, kap. 6).

Potom bol Hus naposledy predvedený pred koncil. Bolo to veľkolepé, honosné zhromaždenie – cisár, ríšske kniežatá, vyslanci kráľov, kardináli, biskupi a veľký zástup tých, ktorí sa prišli pozrieť na to, čo sa v ten deň bude diať. Zo všetkých končín kresťanského sveta sa zišli tí, čo chceli byť svedkami tejto prvej veľkej obete v dlhom zápase, v ktorom šlo o víťazstvo slobody svedomia.

Keď Husa vyzvali, aby vyjadril svoje posledné rozhodnutie, vyhlásil, že odmieta odvolať. Svoj prenikavý pohľad uprel na panovníka, ktorý tak hanebne porušil svoje slovo a vyhlásil: „Pred tento koncil som sa rozhodol prísť z vlastnej vôle pod verejnou ochranou a čestným slovom tu prítomného cisára“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 84). Zigmund sa začervenal, keď sa naňho upreli pohľady celého zhromaždenia.

Len čo bol rozsudok vynesený, začal sa obrad, ktorým bol Hus zbavený kňazstva. Biskupi obliekli väzňa do kňazského rúcha. Keď ho mal Hus na sebe, vyhlásil: „Nášho Pána Ježiša Krista obliekli do posmešného bieleho rúcha, keď ho dal Herodes odviesť pred Piláta“ (108) (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 86). Pri poslednej výzve, aby odvolal, sa Hus obrátil k ľudu a odvetil: „S akou tvárou by som sa mohol podívať na nebo? Ako by som mohol hľadieť na davy ľudí, ktorým som kázal čisté evanjelium? Nie, ich spásu si cením viac než toto úbohé telo, určené teraz na smrť.“ Kus po kuse z neho vyzliekali kňazský odev, pričom každý biskup vyslovil kliatbu, keď vykonával určený úkon obradu. Nakoniec mu na hlavu dali papierovú napodobeninu biskupskej mitry s nakreslenými diablami a na prednej strane s nápisom Arcikacír. Hus na to povedal: „S najväčšou radosťou ponesiem túto korunu hanby pre teba, Pane Ježišu, ktorý si pre mňa niesol tŕňovú korunu.“

Nad takto vystrojeným odsúdencom preláti vyhlásili: „Teraz tvoju dušu porúčame diablovi.“ Hus pohliadol naňho a povedal: „Ja zase porúčam svojho ducha do tvojich rúk, Pane Ježišu, lebo si ma vykúpil“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 7).

Husa potom odovzdali svetskej moci a tá ho odviedla k pripravenej hranici. Za ním šiel obrovský zástup, stovky ozbrojencov, kňazi a biskupi vo svojich drahocenných rúchach spolu s obyvateľmi Kostnice. Keď ho priviazali ku kolu a keď bolo všetko pripravené na zapálenie hranice, ešte raz ho vyzvali, aby sa zachránil tým, že svoje bludy odvolá. Hus sa ohradil: „Aké bludy mám odvolať? Nie som si vedomý nijakého bludu. Volám Boha za svedka, že všetko, čo (79) som písal a kázal, sledovalo záchranu ľudí pred hriechom a zatratením. Preto s najväčšou radosťou chcem pravdu, ktorú som písal a hlásal, potvrdiť svojou krvou“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 7). Keď okolo neho vyšľahli plamene, začal spievať: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou“ a spieval, kým jeho hlas navždy nezmĺkol.

Husovo hrdinské správanie prekvapilo aj jeho nepriateľov. Mučenícku smrť Husa a Jeronýma, ktorý onedlho zomrel tiež, opísal jeden z horlivých obhajcov pápežstva takto: (109) „Keď sa priblížila ich posledná hodina, obaja sa správali statočne. Chystali sa na hranicu, akoby šli na svadobnú hostinu. Nebolo počuť ani jediný výkrik bolesti. Keď vyšľahli plamene, začali spievať žalmy a ich spev nevedeli prehlušiť ani hučiace plamene“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 7).

Keď oheň Husovo telo strávil, popol aj s vrstvou zeme, na ktorej popol spočíval, bol vysypaný do Rýna a jeho voda ho odplavila do mora. Husovi prenasledovatelia sa darmo nazdávali, že sa zbavili pravdy, ktorú hlásal. Sotva tušili, že popol, ktorý onoho dňa odplával do mora, bude semenom zasiatym do všetkých známych i neznámych krajín sveta, že vydá bohatú žatvu v živote budúcich svedkov pravdy. Hlas, ktorý zaznel na sneme v Kostnici, vyvolal ozvenu, ktorú budú počuť všetky ďalšie storočia. Hus už nežil, ale pravda, pre ktorú zomrel, nikdy nezahynie. Príklad jeho viery a vytrvalosti povzbudil iných, aby neochvejne zastávali pravdu aj tvárou v tvár mučeniu a smrti. Poprava Husa ukázala celému svetu vierolomnosť a krutosť Ríma. Aj keď si to nepriatelia pravdy neuvedomovali, pomohli vlastne tomu, čo sa márne pokúšali zničiť.

V Kostnici sa však rozhorela aj ďalšia hranica. Ešte jeden svedok musel vlastnou krvou vydať svedectvo o pravde. Keď Hus odchádzal na koncil do Kostnice, lúčil sa s ním Jeroným so slovami povzbudenia k statočnosti a stálosti, ako aj prísľubom, že v prípade nejakého nebezpečenstva mu príde na pomoc. Keď počul, že Husa uväznili, verný učeník sa ihneď snažil splniť svoj sľub. Bez ochranného listu odišiel s jedným sprievodcom do Kostnice. Po príchode však zistil, že sa vystavuje nebezpečenstvu a pre vyslobodenie Husa nemôže nič urobiť. Pri úteku z mesta ho však na spiatočnej ceste zajali a sprievod vojakov ho spútaného doviedol späť. (110) Keď pri prvom výsluchu pred koncilom chcel odpovedať na prednesené žaloby, uvítali ho výkriky: „Do ohňa s ním! Do ohňa!“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 1, str. 234). Uväznili ho a spútali v polohe, ktorá mu pôsobila veľké muky. Dostával len chlieb a vodu. Keďže po niekoľkých mesiacoch krutého väzenia Jeroným ochorel a blížila sa smrť, jeho (80) nepriatelia z obavy, aby im nezomrel, začali s ním lepšie zaobchádzať, aj keď celý ďalší rok zostal vo väzení.

Stúpenci pápežstva nemali z Husovej smrti to, čo očakávali. Vierolomné zrušenie ochrany, ktorú Husovi zaručoval sprievodný list, vyvolalo búrku rozhorčenia, a preto sa snem rozhodol, že bude lepšie Jeronýma neupáliť, ale podľa možnosti ho donútiť, aby odvolal. Jeronýma predviedli pred koncil a postavili ho pred voľbu: buď odvolať, alebo zomrieť na hranici. Na začiatku jeho väznenia by mu bola smrť vítaným dobrodením v porovnaní so strašným utrpením, ktoré musel podstúpiť. Teraz však s podlomeným zdravím, prežitými útrapami v žalári, tiesnený úzkosťami a neistotou, odlúčený od priateľov a zarmútený nad Husovou smrťou sa Jeroným koncilu podriadil. Zaviazal sa, že bude vyznávať katolícku vieru a prijal rozhodnutie snemu, odsudzujúce Viklefovo a Husovo učenie, s výhradou „svätých právd“, ktoré učili (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 141).

Touto výnimkou sa Jeroným pokúšal uchlácholiť si svedomie a vyhnúť sa tvrdému údelu. V samote väzenia si však svoj čin lepšie uvedomoval. Uvažoval o Husovej odvahe a vernosti a porovnával, ako sám pravdu zaprel. Myslel na nebeského Majstra, ktorému sa zaviazal slúžiť a ktorý zaňho zomrel na kríži. Pred odvolaním ho v utrpení tešila istota, že Boh je s ním. Teraz ho však mučili výčitky a pochybnosti. Uvedomoval si, že v snahe o mier s Rímom bude musieť urobiť aj ďalšie odvolanie. (111) Keďže cesta, na ktorú sa vydal, môže skončiť len úplným odpadnutím, rozhodol sa, že kvôli krátkemu úniku pred utrpením predsa svojho Pána nezaprie.

Onedlho ho znova zavolali pred koncil. Jeho odvolanie sudcov neuspokojilo. Ich krvilačnosť, povzbudená preliatou Husovou krvou, si žiadala nové obete. Jeroným si mohol zachrániť svoj život len tým, že sa poznanej pravdy bezvýhradne zriekne. Rozhodol sa však, že svoju vieru vyzná a v ohni na hranici bude nasledovať svojho brata spolumučeníka.

Svoje predchádzajúce odvolanie vzal teda späť a ako človek odsúdený na smrť požiadal, aby sa smel obhajovať. Preláti sa obávali jeho slov, a preto trvali na tom, aby pravdivosť vzneseného obvinenia len potvrdil alebo poprel. Jeroným sa proti takejto tvrdosti a nespravodlivosti ohradil: „Celých tristoštyridsať dní ste ma držali v najstrašnejšom žalári, plnom špiny a odporného pachu, pri nedostatku toho najpotrebnejšieho, a teraz ma privádzate sem a nechcete ma vypočuť, a pritom ste vypočuli mojich úhlavných nepriateľov... Ak ste naozaj múdri, ak ste svetlom sveta, dbajte, aby (81) ste nehrešili proti spravodlivosti. Čo sa týka mňa, som len slabý smrteľník a môj život má len nepatrný význam. Ak vás teda pred vynesením nespravodlivého rozsudku varujem, hovorím to skôr v záujme vašom než vo svojom“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 146,147).

Keď Jeronýmovi nakoniec vyhoveli, pokľakol pred sudcami a modlil sa, aby mu Boží Duch usmerňoval myšlienky a slová, aby nepovedal nič, čo by nezodpovedalo pravde alebo čo by nebolo dôstojné jeho Majstra. V ten deň sa pri ňom splnil Pánov prísľub, ktorý dal svojim učeníkom: „Aj pred vladárov a kráľov vás budú vodiť pre mňa. Keď vás vydajú súdu, nestarajte sa, čo a ako máte hovoriť, lebo v tej chvíli vám bude dané, čo povedať. Veď to budete hovoriť nie vy, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás“ (Mat 10,18-20).

Jeronýmove slová vyvolali úžas a obdiv aj jeho nepriateľov. (112) Celý rok bol v žalári, kde nemal možnosť čítať, ba ani vidieť a kde prežíval veľké telesné útrapy a duševnú úzkosť. No napriek tomu sa jeho dôkazy vyznačovali takou logikou a pádnosťou, ako keby bol mal možnosť nerušene študovať. Svojim poslucháčom pripomenul celý rad svätých mužov, ktorých odsúdili nespravodliví sudcovia. Takmer v každej generácii sa nájdu tí, čo chcú povzniesť svojich súčasníkov a za to sú tupení a odsudzovaní. Neskôr sa však ukáže, že si vlastne zaslúžili úctu. Veď aj Krista odsúdil nespravodlivý súd ako zlosyna.

Keď Jeroným pred časom svoje názory odvolával, vyslovil aj súhlas, že rozsudok, ktorý Husa odsúdil, bol spravodlivý. Teraz však vyhlásil, že to ľutuje a o nevine a svätosti tohto mučeníka povedal: „Poznal som ho od detstva. Bol to mimoriadne skvelý, spravodlivý a svätý muž; bol odsúdený napriek tomu, že bol nevinný. Ja som tiež pripravený zomrieť. Nezľaknem sa múk, ktoré mi pripravujú moji nepriatelia. Nezľaknem sa falošných svedkov, ktorí sa jedného dňa budú musieť zodpovedať za svoje klamstvá pred veľkým Bohom, ktorého nemožno oklamať“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 151).

Jeroným sa v sebaobvinení pokarhal za to, že zaprel pravdu: „Ani jeden z hriechov mojej mladosti ma tak neťaží a nevyvoláva také ostré výčitky, ako ten, ktorý som spáchal na tomto osudnom mieste tým, že som schválil nespravodlivý rozsudok, vynesený nad Viklefom a nad svätým mučeníkom Jánom Husom, mojím učiteľom a priateľom. Áno, s hrôzou priznávam a vyhlasujem, že som potupne stratil odvahu, keď som zo strachu pred smrťou zatratil ich učenie. Preto prosím... všemohúceho Boha, aby mi ráčil odpustiť hriechy a obzvlášť tento zo všetkých najohavnejší.“ Ukázal na svojich sudcov (82) a dôrazne povedal: „Viklefa a Jána Husa ste odsúdili nie preto, že otriasli učením cirkvi, ale jednoducho preto, že karhali hanebnosti duchovných, ich honosnosť, pýchu a všetky neresti prelátov a kňazov. (113) To, čo tvrdili a čo nemožno vyvrátiť, tvrdím a hlásam i ja.“

Hnevom rozochvení preláti prerušili jeho reč a volali: „Čo treba ešte ďalej dokazovať? Na vlastné oči tu vidíme najzatvrdilejšieho kacíra.“

Jeroným bez ohľadu na vravu zvolal: „Akože? Nazdávate sa azda, že sa ja bojím zomrieť? Celý rok ste ma držali v strašnom žalári, v hroznejšom než sama smrť. Krutejšie ste so mnou zaobchádzali než Turci, Židia alebo pohania, takže mi telo doslova zaživa odhnívalo od kostí; no napriek tomu sa nesťažujem, lebo nárek nesluší človekovi zmužilého srdca a ducha. Musím však vysloviť svoj úžas nad veľkým barbarstvom voči kresťanovi“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 151-153).

Znova sa strhla búrka zlosti a Jeronýma rýchlo odvliekli do žalára. Medzi prítomnými boli však takí, na ktorých Jeronýmove slová hlboko zapôsobili, a tí mu chceli zachrániť život. Títo cirkevní hodnostári ho navštívili a naliehavo žiadali, aby sa koncilu podriadil. Predstavili mu tie najvýhodnejšie vyhliadky ako odmenu za to, že prestane brojiť proti Rímu. Jeroným však zostal neoblomný ako jeho Pán, keď mu bola ponúknutá sláva sveta.

Odpovedal: „Dokážte mi z Písma, že sa mýlim a ja odvolám.“ „Písmo sväté!“ – zvolal ktosi z tých, čo ho prišli presviedčať. „Dá sa azda všetko zdôvodniť Písmom? Kto mu môže bez výkladu cirkvi rozumieť?“

Jeroným odvetil: „Sú azda ľudské tradície vierohodnejšie než evanjelium nášho Spasiteľa? Apoštol Pavol nenabádal svojich čitateľov, aby poslúchali ľudské tradície, ale vyzval ich, aby skúmali Písmo.“

„Protivník odpovedal: Si kacír; ľutujem, že som sa s tebou tak dlho prel. Vidím, že ťa ovláda diabol“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 10).

Čoskoro bol nad Jeronýmom vynesený rozsudok. Bol vyvedený na to isté miesto, na ktorom skončil svoj život Ján Hus. (114) Cestou si spieval a z jeho tváre vyžarovala radosť a pokoj. Svoj pohľad upieral na Krista a prestal sa báť smrti. Keď sa kat chystal zapáliť hranicu spoza jeho chrbta, Jeroným mu povedal: „Len smelo predstúp a oheň zapáľ pred mojím zrakom. Keby som sa bál, nebol by (83) som tu.“

Posledné slová, ktoré povedal, keď už okolo neho šľahali plamene, bola modlitba. „Pane, všemohúci Otče, zľutuj sa nado mnou a odpusť mi moje hriechy, lebo ty vieš, že som vždy miloval tvoju pravdu“ (Bonnechose, cit. dielo, zv. 2, str. 168). Jeho hlas stíchol, ale pery sa modlili ďalej. Keď oheň dokonal svoje dielo, nepriatelia vzali jeho popol aj s vrstvou zeme, na ktorej popol vychladol, a vysypali ho, ako predtým popol Jána Husa, do Rýna.

Tak zomreli verní šíritelia svetla, ale svetlo pravdy, ktorú hlásali a svetlo ich hrdinského príkladu, sa nedalo zhasiť. Podobne márne by sa ľudia snažili obrátiť slnko na jeho dráhe, ako nemohli stlmiť lúče nového dňa, ktorý svetu práve vtedy svitol.

Upálenie Jána Husa vyvolalo v Čechách rozhorčený odpor. Celý národ si uvedomoval, že Hus sa stal obeťou zloby kňazov a vierolomnosti cisára. Spomínali na Husa ako na verného učiteľa pravdy a z vraždy vinili koncil, ktorý ho odsúdil na smrť. O Husovo učenie sa teraz ľudia zaujímali viac než kedykoľvek predtým. Pápežský výnos odsúdil Viklefove spisy na spálenie. Tie, ktoré si ľudia pred ohňom skryli, teraz vytiahli z úkrytov. Skúmali ich spolu s Božím slovom alebo aspoň s tými úryvkami Písma, ktoré sa im podarilo získať. Mnohých to priviedlo k čistej viere.

Husovi vrahovia však nehľadeli so založenými rukami, ako sa jeho odkaz šíri. Pápež a cisár sa spojili, aby husitské hnutie rozdrvili. Do Čiech vtrhli Zigmundove vojská. (115)

Povstal však vysloboditeľ. Vodcom Husitov sa stal Ján Žižka, ktorý napriek tomu, že na začiatku vojny prišiel o zrak, bol jedným z najschopnejších vojvodcov svojej doby. Husiti statočne odrážali početnejšie nepriateľské vojsko, pretože verili v Božiu pomoc a boli presvedčení, že bojujú za spravodlivú vec. Cisár stále s novým vojskom napádal Čechy. Jeho vojsko muselo vždy potupne ustúpiť. Husiti sa nebáli smrti a nikto im neodolal. O niekoľko rokov po vypuknutí vojny však statočný Žižka zomrel. Na jeho miesto prišiel Prokop Holý, rovnako statočný a udatný vojvodca ako bol Žižka, ba v istom zmysle bol dokonca ešte schopnejší.

Správa o smrti slepého vojvodcu prebudila v nepriateľoch Čechov nádej, že nadišla vhodná chvíľa na to, aby získali naspäť to, čo predtým stratili. Pápež vyhlásil proti husitom križiacke ťaženie a do Čiech vtrhlo obrovské množstvo vojska. Táto armáda však utrpela veľkú porážku. Do novej križiackej výpravy sa zapojili všetky európske krajiny, ktoré podliehali pápežovi a dodávali mu vojakov, peniaze i zbrane. Pod pápežovu zástavu sa zhromaždilo veľké množstvo vojska presvedčeného, že husitských kacírov konečne (84) porazia. Vojsko, isté si svojím víťazstvom, vtrhlo do Čiech. Národ sa zomkol, aby ich útok odrazil. Dve nepriateľské vojská sa priblížili k sebe tak, že medzi nimi zostala len rieka. „Križiacke vojská mali početnú prevahu, ale namiesto toho, aby prebrodili rieku a bojovali s tými, za ktorými sa tak dlho hnali, len mlčky stáli a hľadeli na husitských bojovníkov“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 17). Celé cisárske vojsko náhle ovládla zvláštna hrôza. Takmer bez úderu sa cisárska vojenská presila zrútila, akoby ju rozohnala neviditeľná moc. Husitské vojská pobili mnoho nepriateľských vojakov a začali prenasledovať tých, čo sa dali na útek. Do rúk víťazov padla veľká korisť, takže vo vojne, v ktorej mali Čechy schudobnieť, nakoniec zbohatli.

O niekoľko rokov neskôr sa pod vedením nového pápeža pripravila ďalšia krížová výprava. (116) Ako predtým, tak aj teraz sa na nej zúčastnili všetky vojská a zozbierali prostriedky zo všetkých európskych krajín, ktoré podliehali pápežovi. Všetci, čo sa zúčastnia na tomto nebezpečnom podujatí, mali sľúbenú veľkú odmenu. Pápež prisľúbil každému križiakovi úplné odpustenie aj tých najhorších zločinov. Tých, čo vo vojne padnú, čaká v nebi hojná odmena. Tí, čo vojnu prežijú, budú poctení a záslužne odmenení už na bojisku. Znova sa sformovala veľká armáda a vtrhla do Čiech. Husitské vojsko pred ňou ustupovalo a votrelcov, ktorí svoje víťazstvo pokladali už za isté, lákalo stále viac do vnútrozemia. Prokopova armáda sa nakoniec zastavila a obrátila sa proti nepriateľovi. Keď križiaci pochopili svoj omyl, očakávali v tábore husitský útok. Len čo križiacka armáda začula hukot blížiaceho sa vojska, skôr než husitov vôbec videla, zmocnila sa jej hrôza. Pápežský legát ako vodca výpravy sa márne snažil vystrašené a rozutekané vojsko znova zhromaždiť. Aj keď sa o to všemožne pokúšal, prúd utečencov strhol nakoniec aj jeho. Porážka bola úplná a len čo sa vyľakaní vojaci v zmätku rozpŕchli, víťazom znova zostala veľká korisť.

Obrovské armády udatných, vycvičených a vystrojených bojovníkov, ktorých vyslali tie najmocnejšie európske národy, znova bez jediného výstrelu utiekli pred obrancami malého a dovtedy slabého národa. Tu sa prejavila Božia moc. Votrelcov ovládla nadprirodzená hrôza. Boh, ktorý pri Červenom mori porazil faraónove vojsko a pred Gedeónom s jeho tristo mužmi zahnal na útek madiánske vojsko, a ktorý jednej noci premohol armádu spupnej Sýrie, znova vystrel ruku a pokoril moc utláčateľa. „Veľmi sa zľakli tam, kde sa niet čoho báť. Veď Boh rozmetal kosti tých, čo ťa tiesnili. Zahanbia sa, lebo ich Boh zavrhol“ (Ž 53,6). (85) (117)

Keď predstavitelia pápežstva nevideli možnosť zvíťaziť silou, nakoniec začali vyjednávať. Kompromis dosiahli prísľubom, že Čechom zaručia slobodu svedomia. V skutočnosti ich však zradili a dostali pod moc Ríma. Česi ako podmienku zmierenia s Rímom predložili štyri požiadavky: slobodné hlásanie Božieho slova, celocirkevné právo pri Večeri Pánovej užívať chlieb i víno, pri bohoslužbe používať materinský jazyk, vylúčiť duchovenstvo zo všetkých svetských úradov a v prípade zločinu podriadiť duchovenstvo i laikov právomoci občianskych súdov. Pápežské úrady nakoniec „súhlasili, že tieto štyri články husitov prijímajú s tým, že právo ich výkladu, teda presného určenia ich obsahu, náleží snemu, inak povedané pápežovi a cisárovi“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 18). Na tomto základe bola uzatvorená zmluva. Rím teda podvodným predstieraním dosiahol to, čo sa mu nepodarilo získať bojom, pretože presadením vlastného výkladu husitských článkov i samého Písma mohol ich zmysel prispôsobiť vlastným zámerom.

Keď mnohí Česi videli, že prišli o svoje slobody, nemohli so zmluvou súhlasiť. Vznikli spory a rozpútal sa boj a krviprelievanie. V ňom padol šľachetný vodca Prokop, Čechy stratili svoju slobodu.

Vládcom v Čechách sa stal Zigmund, ktorý zradil Husa i Jeronýma. Na svoj sľub, že bude zastávať práva Čechov, nedbal a bezohľadne začal v krajine zavádzať a uplatňovať pápežskú nadvládu. Z podriadenosti Rímu mal však len málo úžitku. Celých dvadsať rokov života ho totiž tiesnili samé starosti a ohrozovali nebezpečenstvá. Jeho vojská utrpeli veľké porážky a straty. Pokladnicu mu vyprázdnili dlhé neúspešné vojny. O rok po nástupe na trón zomrel; vlasť zanechal na pokraji občianskej vojny a potomkom odkázal zhanobené meno.

V Čechách pokračovali spory, boje a krviprelievanie. Krajinu znova napádali cudzie vojská a vnútorný rozkol rozvracal národ. (118) Tých, čo verne zotrvali pri evanjeliu, stihlo krvavé prenasledovanie.

Od bývalých bratov, ktorí sa zmluvne dohodli s Rímom a prijali jeho bludy, sa odlúčili tí, čo si zachovali pôvodnú vieru a utvorili novú cirkev s názvom „Jednota bratská“. Týmto krokom si znepriatelili všetky vrstvy národa. Svojmu presvedčeniu však zostali neochvejne verní. Aj keď sa museli skrývať v lesoch a jaskyniach, predsa sa schádzali na bohoslužby a čítali Božie slovo.

Od poslov tajne vyslaných do rôznych krajín sa dozvedeli, že tu i tam sú „jednotliví vyznávači pravdy, niekoľkí v jednom a niekoľkí v inom meste, a rovnako prenasledovaní ako bratia v Čechách. Dopočuli sa, že v alpskej oblasti je starobylá cirkev založená na Písme (86) svätom, ktorá bojuje proti modlárskej skazenosti Ríma“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 19). Správa o valdenských kresťanoch ich potešila natoľko, že s nimi bezodkladne nadviazali písomný styk.

Pre svoju vernosť evanjeliu boli Česi kruto prenasledovaní. No aj v najtemnejších chvíľach hľadeli na obzor ako tí, čo očakávajú nové ráno. „Prežívali zlé časy, no... nezabúdali na Husove slová, ktoré po ňom opakoval Jeroným, že totiž musia ešte prejsť stáročia, kým svitne nový deň. Tieto slová znamenali pre tábory husitov to isté, čo pre izraelské kmene v krajine otroctva slová Jozefove: 'Ja umieram, ale Boh vás iste navštívi`“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 19). „Koncom 15. storočia nastal síce pomalý, ale istý rast bratských zborov. Aj keď sa zďaleka netešili úplnej slobode, prežívali obdobie pomerného pokoja. Na začiatku 16. storočia bolo v Čechách a na Morave asi dvesto zborov“ (Ezra Hall Gillett, Life and Times of John Huss, zv. 2, str. 570). „Taký početný bol zvyšok tých, čo unikli pustošivému besneniu ohňa a meča a smeli vidieť úsvit nového dňa, ktorý predpovedal Ján Hus“ (Wylie, cit. dielo, zv. 3, kap. 19). (87) (119)