Humanitárne právo

Ozbrojené sily
sú vytvárané, organizované a cvičené k vojenským operáciám, a preto sa používa pojem „vojnové právo“. Termín „vojnové právo“ je zrozumiteľnejší a kratší než „právo vojnových konfliktov“. Hromadné používanie výrazov „práva národov“, ľudské práva“, „humanitárne právo“ a pod. viedlo k značným nejasnostiam a dokonca i skepse, pokiaľ ide o tieto nedostatočne známe pojmy, o ktorých sa niektorí ľudia domnievajú, že sú pomerne novým výsledkom medzinárodnej politiky, hoci v skutočnosti patria dlhú dobu do právnych sústav.

Preto je dôležité ujasniť si podstatu humanitárneho práva ako oblasti medzinárodného verejného práva. Medzinárodné humanitárne právo vychádza z ochrany osôb a týka sa situácií pri ozbrojenom konflikte, či už medzinárodnom alebo vnútornom. Pozostáva na jednej strane zo štandardov ochrany obetí konfliktu, takzvaného ženevského práva, a na druhej strane z pravidiel týkajúcich sa spôsobov a prostriedkov vedenia boja a nepriateľstva, ktorým sa hovorí haagske právo. V súčasnej dobe sú tieto dva súbory pravidiel medzinárodného práva z väčšej časti zlúčené a aktualizované v dvoch Dodatkových protokoloch k Ženevským dohovorom, prijatým v roku 1977.


Výraz „humanitárne právo“
potrebuje vysvetlenie, preto je príliš často spojovaný s pojmom „ľudské práva“.
1. Medzinárodné právo Čo je medzinárodné právo ? Aké sú pramene medzinárodného práva ? Kto alebo čo je subjektom medzinárodného práva? Toto sú základné otázky, ktorými sa budeme zaoberať. Podľa klasickej definície je medzinárodné právo „súbor pravidiel, ktorými sa riadia vzťahy medzi štátmi“. Túto definíciu dnes už nemôžeme považovať za adekvátny a úplný popis zámerov, účelov a obsahu medzinárodného práva, ba nemôžeme považovať za správne ani hľadisko, že medzinárodné právo sa týka iba štátov.

Je síce pravda, že medzinárodné právo obsahuje pravidlá, ktorými sa riadia vzťahy medzi štátmi, ale spadajú do neho tiež pravidlá týkajúce sa fungovania medzinárodných inštitúcií a organizácií, ich vzájomných vzťahov a ich vzťahov so štátmi a jednotlivcami. Okrem toho sa niektoré predpisy medzinárodného práva vzťahujú i na jednotlivcov a neštátne subjekty – v takom rozsahu, v akom sa ich práva a povinnosti týkajú medzinárodného spoločenstva štátov. Medzinárodné právo stanovuje okrem iného pravidlá týkajúce sa územných práv štátov (na zemi, vo vodách i vo vzduchu), medzinárodnej ochrany životného prostredia, medzinárodnej ochrany životného prostredia, medzinárodného obchodu a obchodných vzťahov všeobecne, používania ozbrojených síl štátov, ľudských práv a humanitárneho práva.

O pôvode a vývoji medzinárodného práva existuje celý rad teórií. Na vývoj medzinárodného v dnešnom chápaní mali vplyv teórie založené na pojmoch „prirodzeného práva“, „morálnych postulátov“ a „doktríny“ medzinárodného práva. Tieto teórie sa však neuplatňujú tam, kde sa rieši otázka, čo je právo v spore medzi štátmi.

V stanovách medzinárodného súdneho dvora (International Court of Justice, MSD) sa v článku 38 ods. 1, ktorý je všeobecne prijímaný ako


súbor „prameňov“ medzinárodného práva, hovorí:
1. Súd, ktorého funkciou je podľa medzinárodného práva rozhodovať spory, ktoré sú mu predložené, aplikuje:

a) medzinárodné dohovory, všeobecné alebo partikulárne, ktoré stanovujú v spore pravidlá výslovne uznávané štátmi;

b) medzinárodný zvyk, ako dôkaz všeobecnej praxe uznávanej za právo;

c) všeobecné právne zásady uznávané civilizovanými národmi;

d) súdne rozhodnutia s výhradou ustanovenia článku 59 a určenie najkvalifikovanejších znalcov verejného práva rôznych krajín ako podporný prostriedok pre určovanie právnych pravidiel.


Pri stanovovaní, čo je medzinárodné právo, predstavujú body
základné „pramene“, zatiaľ čo bod d) má význam doplnkový, ako vyjadruje výraz „podporné (subsidiárne) prostriedky“. Z tohto znenia vyplýva, že prvotne sa vychádza zo základných prostriedkov, zatiaľ čo pomocný prostriedok d) má len (ďalší) kvalifikačný, resp. objasňujúci význam.


Článkom 38 ods. 1 stanov
Medzinárodného súdneho dvora sa stanovuje výhradnosť prameňov medzinárodného práva, ktorá nedovoľuje uvažovať pri tvorbe práva so žiadnou z ostatných vyššie spomenutých teórií, na ktorých spočíva medzinárodné právo všeobecne. Medzinárodný súdny dvor smie brať do úvahy len tie uplatňované právne pravidlá o ktorých sa konštatuje, že vychádzajú z jedného alebo z niekoľkých základných prameňov. Pre naše potreby sa sústredím na „zvyk“ a na „medzinárodné zmluvy“ ako základné pramene medzinárodného práva. ZVYK – článok 38 ods. 1 stanov medzinárodného súdneho dvora definuje medzinárodný zvyk ako „doklad všeobecnej praxe prijímanej ako zákon“.

Prvou požiadavkou pre stanovenie „zvyku“ je, aby vo vzťahoch medzi štátmi existovala „všeobecná prax“. Aby bola „všeobecná prax“ ako taká uznávaná, musí byť konzistentnej povahy (zvykovej) povahy. Konzistentnosťou tu rozumieme, že sa prax uplatňuje opakovane, a to po určitú dobu. Kombinácia pravidelne opakovanej praxe (medzi štátmi) a presvedčenie(štátov), že táto prax i so svojím opakovaním je výrazom určitého záväzného pravidla, predstavuje zvykové medzinárodné právo.


MEDZINÁRODNÉ ZMLUVY
podľa článku 38 ods. 1a stanov aplikuje Medzinárodný súdny dvor na spory, ktoré sú mu predložené, „medzinárodné dohovory, obecné alebo partikulárne, stanovujúce v spore pravidlá, ktoré sú výslovne uznávané štátmi“. Výraz „medzinárodné dohovory“ v tomto znení môžeme považovať za synonymum výrazu „medzinárodné zmluvy“.

Viedenský dohovor o zmluvnom práve (Viedenský dohovor z roku 1969) v článku 2 ods.


1 definuje „medzinárodnú zmluvu takto:
Pre účely tohto dohovoru

a) „zmluva“ je medzinárodná dohoda uzavretá medzi štátmi písomnou formou, riadiaca sa medzinárodným právom, spísaná v jedinej alebo vo dvoch či viacerých vzájomne súvisiacich listinách, nech je jej názov akýkoľvek.


ĎALŠIE PRAMENE
„zvyk“ a „(medzinárodné) zmluvy“ nie sú jedinými prameňmi medzinárodného práva ktorými sa riadi problematika ľudských práv a humanitárneho práva, ale sú to pramene najdôležitejšie.


Vedlajšími prameňmi sú:
všeobecné právne princípy uznávané civilizovanými národmi; - rozhodnutia medzinárodných súdov a medzinárodných tribunálov; - určenie najkvalifikovanejších znalcov z rôznych krajín; - rezolúcia Valného zhromaždenia OSN.** ** O právnej záväznosti rezolúcie Valného zhromaždenia OSN sa stále viac diskutuje, pretože je otázkou, do akej miery sú záväzné pre členské štáty, ktoré hlasovali proti nim.

Dôležitými kritériami pri posudzovaní tejto otázky je miera objektivity, s ktorou sa prijímali, a čo je ešte dôležitejšie – to, do akej miery možno rezolúciu považovať za vyjadrenie právneho povedomia ľudstva ako celku. Toto hľadisko (stotožnenie sa) je dokonca dôležitejšie než samotná väčšina štátov, ktorá rezolúciu prijala. Základný význam má otázka, kto alebo čo sú subjekty medzinárodného práva, čiže kto alebo čo má v medzinárodnom práve právnu subjektivitu (t. j. oprávnenie konať).

Odpoveď na túto otázku umožňuje stanoviť faktický rozsah medzinárodného práva z toho hľadiska, že definuje či a do akej miery sú alebo môžu byť fyzické a právnické osoby viazané jeho obsahom alebo sa naň môžu odvolávať na ochranu svojich konkrétnych záujmov. Postavenie rezolúcií Valného zhromaždenia OSN ako vedľajšieho prostriedku pre stanovenie pravidiel práva získava medzi autormi a publicistami stále väčšiu podporu.


ŠTÁTY
medzinárodné právo sa v prvom rade zaoberá právami, povinnosťami a záujmami štátov. Výraz „subjekty medzinárodného práva“ sa vzťahuje na to, čo sa považovalo za výhradné právomoci štátu, totiž byť: - nositeľom práv a povinností podľa medzinárodného práva; - nositeľom procedurálnej výsady podávať žalobu (uplatňovať nároky na medzinárodnom tribunáli); - byť nositeľom záujmov, o ktorých pojednáva medzinárodné právo; - byť kompetentný na uzatváranie medzinárodných zmlúv s ďalšími štátmi a medzinárodnými organizáciami. Tieto kvalifikačné predpoklady nie sú nutne kumulatívne; stačí, aby bol subjekt (napr. štát) nositeľom iba jednej z nich a kvalifikuje sa ako subjekt medzinárodného práva.

Na základe vyššie uvedeného odseku medzinárodné právo v oblasti ľudských práv definuje i fyzické osoby ako subjekty medzinárodného práva, udeľuje im práva a povinnosti, umožňuje, aby podávali žaloby a uplatňovali nároky na medzinárodných tribunáloch, resp., aby boli sami pred medzinárodné tribunály predvolané (prezident Srbska – Milošovič a jeho podriadení). Štáty sú jasné subjekty medzinárodného práva.

To samozrejme vyžaduje jednoznačnú definíciu toho, aké sú presné identifikačné kritériá „štátu“. V článku 1 Montevidejského dohovoru o právach a povinnostiach štátov z r. 1933 sa hovorí: Štát ako osoba (t. j. subjekt) medzinárodného práva musí mať túto kvalifikáciu: a) stále obyvateľstvo; b) definované územie; c) vládu; d) možnosť nadväzovať vzťahy s ďalšími štátmi. (je Slovenská r. štát ?, Je Somálsko štát ? nemá vládu, Je Tchaiwan štát ? nie je uznaný OSN, Je Izrael štát ? nemá presne definované územie, ...)

Prax štátov viedla k opusteniu doktríny, že jediným subjektom medzinárodného práva je štát. Medzinárodnou praxou sa rozsah subjektov medzinárodného práva rozšíril ďaleko za štáty samotné a dnes tam patria tiež.


Medzinárodné medzivládne organizácie
ako je OSN, NATO, Európska únia (EU), Organizácia amerických štátov (OAS), Organizácia africkej jednoty (OAU), Rada Európy, a pod. - Jednotlivci – súčasťou zvykového medzinárodného práva je, že povinnosti medzinárodného práva zaväzujú priamo i jednotlivcov, bez ohľadu na právo ich štátov. Norimberský tribunál potvrdil túto zásadu a konštatoval, že: „Zločiny proti medzinárodnému právu páchajú ľudia, nie abstraktné subjekty; a ustanovenia medzinárodného práva je možné presadzovať len trestaním osôb, ktoré tieto zločiny páchajú“. K zásadám Norimberskej charty a výroku tribunálu sa svojou


rezolúciou zo dňa 11. 12. 1946
výslovne prihlásilo aj Valné zhromaždenie OSN. - Ďalšie jednotky – príkladom ďalších subjektov je napr. Svätá stolica (nemá žiadne územie) a Vatikán (mesto je uznávaný ako štát) 2. Pôvod a vývoj medzinárodného humanitárneho práva Pri príprave zamestnania so sa stretol s dvomi názormi na obsah (alebo rozdelenie) termínov „medzinárodné vojnové práva“ a „medzinárodné humanitárne práva“. 1. názor alebo rozdelenie: a)„medzinárodnými vojnovými právami“ sa zaoberajú Haagske dohovory b) „medzinárodnými humanitárnymi právami“ sa zaoberajú Ženevské dohovory.


„Ženevské právo“
sa týka ochrany vojnových obetí, či už ide o vojenské alebo civilné osoby, a to na zemi alebo na mori. Chráni všetky osoby, ktoré sa na nepriateľstve (už) nepodieľajú – ranených, chorých, stroskotancov a vojnových zajatcov. „Haagske právo“ sa týka viac regulácie spôsobov a prostriedkov vedenia boja a sústreďuje sa na spôsob riadenia vojenských operácií. Má teda zásadný význam pre vojenského veliteľa na zemi, na mori i vo vzduchu. 2. názor: termíny „medzinárodné humanitárne právo“, „právo ozbrojených konfliktov“ a „vojnové právo“ sú rovnocenné.

Medzinárodné organizácie, univerzity a štáty používajú skôr pojmy „právo humanitárne“ alebo „právo ozbrojených konfliktov“, zatiaľ čo zložky a predstavitelia ozbrojených síl sa skôr prikláňajú k termínu „vojnové právo“. Pravidlá obmedzujúce právo bojujúcich strán spôsobiť protivníkom újmu existujú skoro vo všetkých civilizáciách od staroveku a uplatňovali sa hlavne v stredoveku. Zákony na ochranu určitých kategórií osôb počas ozbrojených konfliktov môžeme sledovať v histórii prakticky každej krajiny alebo civilizácie sveta. Tieto kategórie zahŕňajú ženy, deti a starcov, kombatantov vyradených z boja a vojnových zajatcov.

Zakázané boli útoky na určité objekty, napr. svätyne, a používanie záludných prostriedkov boja, špeciálne jedov. (spomenúť opačné prípady – Asýrska ríša, príklady zo starého zákona, Kartágo – Rím, Mongoli, utrpenie ľudí v tridsaťročnej vojne od žoldnierskych vojsk, + babylónska ríša – Židia odvlečenie – prepustenie po dobytí Babylónu, vojny rytierov - miserikord,...)

Až v devätnástom storočí, kedy sa do vojny vysielali veľké celonárodné armády, ktoré používali stále ničivejšie zbrane, a kedy zostával ležať na bojisku desivý počet ranených vojakov, sa začalo vyvíjať „vojnové právo“ založené na mnohostranných dohovoroch. Nie je náhoda, že k tomuto vývoju dochádzalo v dobe, kedy sa štáty začali stále viac usilovať o vypracovanie spoločných princípov rešpektu k ľudskej bytosti. Tento všeobecný trend dostal rozhodujúci impulz prijatím Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených vojakov v poli v roku 1864.

V tomto dohovore sa jasne vyjadruje idea všeobecne aplikovateľného humanitárneho princípu, lebo od vysokých zmluvných strán vyžaduje, aby zraneným nepriateľským vojakom venovali rovnakú starostlivosť ako svojim vlastným.


Ženevské právo a Červený kríž majú rovnaké korene
Navečer po krvavej bitke pri talianskom Solferine v roku 1859 začal Henry Dunant, zdesený utrpením zranených vojakov, ktorí bezmocne umierali bez zdravotníckej pomoci, hľadať spôsob, ako v budúcich vojnách takémuto utrpeniu zabrániť. Svoje nápady a myšlienky, ktoré dali podnet vzniku ako Červeného kríža, tak aj medzinárodného práva, vyjadril vo svojej známej knihe „Spomienky na Solferino“. Tieto myšlienky našli priaznivú odozvu v celej Európe, ale hlavne v Dunantovej vlasti, Švajčiarsku, a boli rýchlo uvedené do praxe. „Medzinárodný výbor na pomoc raneným vojakom“, ktorý založil v roku 1863 H. Dunant so svojimi spolupracovníkmi v Ženeve, bol počiatkom Medzinárodného výboru Červeného kríža.

Ďalšou kľúčovou udalosťou bolo vyhlásenie Liebrovho kódexu (1863), ktorý predstavuje dlhý a uzavretý dokument zahŕňajúci celé vojnové právo a zvyky a podčiarkuje tiež niektoré humanitárne princípy, ktoré predtým neboli zjavné. Dve medzinárodné konferencie (v Ženeve 1864 a v Sankt Peterburgu 1868) sú medzníkom, ktorý označuje začiatok kodifikácie vojnového práva v modernej dobe.

Následné dve mierové konferencie v Haagu (1899 a 1907) mali za hlavný cieľ reguláciu spôsobov a prostriedkov vojnového stavu. Stály rast ľudského utrpenia, ktoré vojnové konflikty spôsobovali, viedol k trvalému rozvoju kodifikácie pravidiel pre zaobchádzanie s príslušníkmi znepriatelenej strany a na ochranu obetí ozbrojených konfliktov. Platí samozrejme skutočnosť, že medzinárodné humanitárne právo je o jednu vojnu pozadu.


Tak napríklad v Ženevskom dohovore z r. 1949
sa adekvátnym spôsobom nerieši problematika nových typov ozbrojených konfliktov, ani sa neposkytuje dostatočná ochrana novým kategóriám obetí. Priamym dôsledkom týchto ozbrojených konfliktov bolo schválenie dvoch Dodatkových protokolov k Ženevským Dohovorom z roku 1949, ku ktorému došlo v roku 1977 v Ženeve.


Medzinárodné humanitárne právo
tvorí súčasť verejného medzinárodného práva, ktoré sa uplatňuje pri ozbrojených konfliktoch a ktorého cieľom je zabezpečiť rešpektovanie človeka v takej miere, v akej je to zlučiteľné s vojenskými požiadavkami a s verejným poriadkom, a zmierniť tvrdosť, ktorá je dôsledkom nepriateľského stavu.

Tak ako všetko, tak sa aj právo vyvíja a preto vznikol problém. Ženevské právo sa časom vyvíjalo, kým haagske právo je od roku 1907 nezmenené. Pravidlá stanovené v Haagskom dohovore majú však zásadný význam, a preto bolo nutné zabrániť tomu, aby zastarali. Medzinárodný výbor Červeného kríža preto považoval za nevyhnutné, aby boli zahrnuté do protokolu k Ženevskému dohovoru z roku 1949; to bolo plne odsúhlasené na zasadaní predstaviteľov vlád, ktoré predstavovala Diplomatická konferencia o zdôraznení a rozvoji medzinárodného humanitárneho práva aplikovateľného na ozbrojené konflikty, ktorá sa uskutočnila v Ženeve v rokoch 1974 až 1977.

Existuje teda i tretí „typ“ práva, takzvané „zmiešané právo“, obsahujúce ustanovenia ako na ochranu obetí vojny, tak aj operatívnejšie koncepcie. Túto „fúziu“ ženevského a haagskeho práva nájdeme hlavne v spomínaných Dodatkových protokoloch prijatých v roku 1977. Záver Okruh osôb chránených medzinárodným humanitárnym právom sa tak postupne rozširoval. Jednou zo súčasných charakteristík medzinárodného humanitárneho práva, tak ako sa vyvinulo v priebehu rokov, je existencia osobitných kategórií osôb, ktoré sú ním chránené. Sú to ranení, chorí, stroskotanci, vojnoví zajatci a civilné osoby v rukách nepriateľa.

Posledný vývoj v oblasti kodifikácie medzinárodného humanitárneho práva smeruje k tomu, aby boli chránené všetky osoby, ktoré sa na nepriateľstve (vôbec alebo už) nepodieľali. Poznamenajme ale, že tieto pravidlá boli sčasti obsiahnuté už v Lieberovom kódexe z roku 1863.

Medzinárodné humanitárne právo a vojnové právo nie je produktom teoretického uvažovania niekoľkých osvietených humanistov, ktorí sa rozhodli, že urobia vojnu humánnejšou, ale bohužiaľ platí, že medzinárodné humanitárne právo je vždy „o jednu vojnu pozadu“, pretože sa zrodilo na bojisku a utvárali ho bojové skúsenosti. Iniciátor medzinárodného humanitárneho práva Medzinárodný výbor Červeného kríža (MVČK) sústavne usiluje o jeho rozvoj tak, aby sa stále prispôsobovalo meniacemu charakteru konfliktov.

Deje sa to v postupných štádiách vždy, keď sa revízia jestvujúcich dokumentov javí ako nutná a možná