hudobné formy

ROZVEDENIE V SF

Kým expozícia uvádza hlavný tematický materiál, rozvedenie ho spracováva. Diel rozvedenia v priebehu vývoja postupne nadobúdal väčšiu dôležitosť – od náznakovitého rozvedenia v počiatočnom vývojovom štádiu cez rozvinutý tvar, kedy sa stalo rovnocenným s krajnými dielmi až po takú formu, že sa stáva v novšej hudbe ťažiskom SF. Pre rozvedenie v SF platí najmenej obmedzení, skladateľ v ňom môže použiť rôzne spôsoby motivicko- tematickej práce. Aj tonálny plán je v rozvedení voľný, spravidla sa však obchádzajú tóniny, ktoré boli použité v expozícii, hlavne hlavná tónina.

Používajú sa však melodicko – harmonické sekvencie, ktoré prinášajú rýchle striedanie tónin na krátkych plochách. V jednotlivých úsekoch rozvedenia sú spracované všetky 3 témy z expozície, dochádza k ich deleniu na motívy, alebo motivické jadrá.
REPRÍZA V SF

Je posledný diel SF, ktorý má za úlohu zopakovať tematický materiál expozície. Oproti expozícii sú všetky témy v hlavnej tónine, prípadne ak bola HT v molovej, môže v repríze byť v rovnomennej durovej tónine. V repríze teda dochádza k tonálnemu vyrovnaniu. Keďže nie je potrebný tonálny prechod medzi HT a VT, bývajú vynechané medzivety. V klasicistických, hlavne neskorších sonátach bývajú pozmenené reprízy, označované aj ako nepravidelné reprízy: a) skrátená repríza / tematický materiál expozície v zostručnenom tvare/ , b) neúplná repríza /vynecháva niektorú t tém, ktorá bola vo veľkej miere využitá v rozvedení/ , c) zrkadlová repríza / reprízuje tematický materiál expozície v obrátenom slede- od záverečnej témy cez VT a nakoniec HT.
CODA V SF

Má uspokojivo uzavrieť SF. Jej uplatnenie je rôznorodé- od funkcie nechať doznieť tematický materiál, cez upevnenie hlavnej tóniny po rozvinutie nového tematického materiálu so samostatným tonálnym plánom, prípadne nemusí byť použitá vôbec.

Malý typ cody má 2 až 8 taktov, nemá samostatný tematický materiál, je v tom istom tempe, ako repríza. Veľký typ cody často dosahuje rozmery reprízy a stáva sa tak novým dielom SF. Môže priniesť aj nové témy a narábať s nimi technikou rozvedenia. Okrem tematickej samostatnosti ma veľký typ cody aj samostatné tempo- obyčajne rýchle, kvôli vygradovaniu hudobného procesu.
KONTRAPUNKT

Pojem kontrapunkt je odvodený z latinčiny „punctus contra punctum“ = bod proti bodu, resp. nota proti note. Kontrapunkt v širšom význame je polyfonický spôsob vedenia dvoch, alebo viacerých relatívne samostatných melodických línií na spoločnom harmonickom základe, ktorý vytvára určitý zvukovo – formový celok. V užšom význame znamená protihlas – protimelodiu vytvorenú ku vedúcej melódii, ktorá je základom polyfónnej línie a označuje sa výrazom „cantus firmus“.

Hudobné baroko vypĺňa pol. 16. storočia až po pol. 18.stor. určujúcim činiteľom tejto doby je cirkev a to i pri tvorbe umenia. Hudobné diela sú odzrkadlením jej ideológie a tie, ktoré by ju narúšali sa nepripúšťali. Toto obdobie vyústi do Tridentského koncilu r. 1545.

Kontrapunktické formy sa vyvíjali od 11. storočia. V renesancii bola dovtedy len vokálna polyfónia. Od r. cca 1600 vzniká akord, do popredia sa dostáva harmonické myslenie. V hudbe baroka sa tvoria duchovné, aj svetské skladby. Do popredia sa dostáva vďaka akordu harmonické myslenie a vznikajú veľké formy: opera, oratórium, kantáta, concerto grosso a v menších formách fúga. Barok vlastne emancipoval inštrumentálnu hru, keďže dovtedy prevládal štýl a´capella. Prvou „lastovičkou“ , všímajúcou si harmóniu bol Giovanni Pierluigi da Palestrina – pápežský skladateľ pôvodne navrhnutý na revíziu Gregoriánskeho chorálu.

Po ňom to bola Florentská camerata – skupina umelcov a vedcov, ktorým prisudzujeme historickú úlohu v dejinách hudby. Zaoberali sa otázkami antickej hudby a zásadami doprevádzanej monódie. Jej členom bol napr. aj otec Gallilea Gallileiho. Baroko trvalo približne 2 storočia a delí sa na:

* rané obdobie doprevádzanej monódie,
* stredné obdobie – vznik opery a oratória,
* pozdné syntetické obdobie – diela Bacha a Händela.

Najdokonalejšou formou kontrapunktu je fúga.

Fúga je dvoj alebo viachlasná / najčastejšie 3,4 hlasná/ skladba s imitačno – polyfonickou faktúrou, založená na viacnásobnom uvádzaní témy vo všetkých hlasoch.jej predchodcami boli inštrumentálne skladby fantázia, capriccio, ale hlavne ricercar. Vývoj od ricercaru k fúge prebiehal obmedzovaním počtu tém a prehlbovaním práce s nimi. Vrchol barokovej fúgy predstavujú diela Johanna Sebastiana Bacha, ktorého fúgy vlastne doteraz v ich dokonalosti nikto neprekonal.

Fúga pozostáva z 3 hlavných dielov: expozícia, rozvedenie, záver.
Téma fúgy:

musí mať presne vymedzenú tonalitu,
melodicky a rytmicky výrazná, vhodná pre kontrapunktickú prácu,
má obsahovať T, S, D,
jej rozsah závisí od tempa a metra fúgy, v Temperovanom klavíri má najčastejšie 2 takty ,ale môže mať 1 – 8,
často je stavaná asymetricky, t.j. začína 2. dobou a končí 1. dobou 3. taktu
zložená je z hlavice a chvosta,
môže byť modulujúca a nemodulujúca. Ak je modulujúca, moduluje do dominantnej tóniny
Expozícia fúgy

Prvý nástup témy znie vždy sólo /bez kontrapunktu/ v hlavnej tónine a nazýva sa dux. Druhý nástup je vždy na dominante a nazýva sa comes. Ak je fúga troj, alebo viachlasná, nastúpi téma ešte v ostatných hlasoch buď ako dux, alebo ako comes. Po doznení 1. nástupu duxu plynule nastupuje protitéma – kontrapunkt.

Expozíciu a rozvedenie spája medziveta. Jej úlohou je modulovať do tóniny, v ktorej nastúpi
Rozvedenie fúgy

Nastupuje vždy v paralelnej tónine. Téma znie v rozvedení vždy celá, neskracuje sa, len v novej tónine, alebo kontrapunkticky spracovaná v inverzii a pod. Rozvedenie sa môže deliť na niekoľko úsekov, ktoré sú spájané medzivetami. Rozvedenie a záver fúgy spája opäť medziveta, ale rozsiahlejšia, ktorá pripravuje nástup duxu.
Záver fúgy

Prináša hlavnú tóninu, všetky nástupy tém sú v hlavnej tónine. Počet nástupov je voľný, nesmie ich však byť viac, než v expozícii. Výnimku z hľadiska využitia tónin môže tvoriť nástup témy v subdominantnej tónine, ktorá má upevniť hlavnú tóninu. Tento princíp sa nazýva statická tonalita a využíval ho Bach. Po doznení posledného nástupu témy v závere môže byť pripojená krátka coda, ktorá upevňuje tóninu. Aj keď fúga bola v molovej tónine, posledný akord je durový. Ak je téma fúgy modulujúca, v závere je jej koniec pozmenený tak, aby nemoduloval.