hudobné formy

Rondo

Rondo je hudobná forma, založená na niekoľkonásobnom návrate výraznej témy, pričom jej jednotlivé nástupy sú vystriedané iným hud. materiálom- medzivetami, alebo novými, samostatnými vetami.

Téma ronda, ktorá sa v každom type ronda vracia, býva rytmicky a melodicky výrazná, zapamätateľná. Jej charakter závisí od toho, v akom tempe je skladba písaná.

Rondo sa vyvinulo v neskoršom stredoveku, v 13. storočí sa v stredovekých tanečných piesňach striedal sólový spev (couplet) so zborovým refrénom a tento princíp sa neskôr preniesol aj do inštrumentálnej hudby.

Podľa počtu striedaných tém a spôsobu ich striedania sa rondo delí na:

Nižšie typy ronda ktoré majú štruktúru A- medziveta - /= vsuvka, ktorá nie je nositeľom tematického materiálu/ -A- medziveta 2, A- mv3, A- coda. Toto rondo je rondo 1. typu- couperinovské rondo. Je monotematické- má len 1 výraznú tému, medzi jej návratmi je znie stále nová medziveta. Táto vychádza z materiálu témy, alebo ak má materiál vlastný, je tento menej závažný. Úlohou medzivety je pripraviť návrat témy ronda.

Malé rondo II. typu je bitematický druh ronda, t.j. obsahuje 2 témy voči sebe kontrastné charakterom, tóninou, stavbou, čiže ide o striedanie 2 tém. Tento druh ronda má schému A-B-A-B-A-CODA.

Malé rondo III. typu –veľké rondo je polytematické rondo, keďže obsahuje najmenej 3 samostatné témy navzájom kontrastné charakterom, tempom, stavbou a tóninou. Téma sa vracia v hlavnej, alebo rovnomennej tónine, každá nová téma prináša novú, alebo príbuznú tóninu. Medzi témami sa môžu vyskytovať medzivety. Schéma: A-B-A-C-A-CODA.

Vyššie typy ronda sú kombináciou rondovej a sonátovej formy. So sonátovou formou majú predovšetkým spoločný tonálny plán, hlavne rondo V. typu, ktoré má sonátovú expozíciu a reprízu.
Rondo IV. Typu obsahuje 3 kontrastné témy v 3 dielnom usporiadaní.

1.diel téma v PF, v hlavnej tónine. Po nej medziveta modulujúca do dominantnej, alebo paralelnej tóniny, nasleduje opäť téma v hl. tónine.
2. diel prináša novú tému, tiež v PF, ale v pomalšom tempe a v tónine, ktorá ešte nebola uvedená.
3.diel je reprízou 1. dielu, uzatvárať ho môže coda. Aj tu sa môžu nachádzať medzivety, ktoré prekonávajú tonálny rozdiel.

Schéma: A-B-C-A-B-C-A-CODA.

Rondo V. typu obsahuje 4 témy v 3 dielnom usporiadaní expozícia – stred – repríza

* diel téma v hl. tónine, po medzivete vedľajšie téma v dominantnej, alebo paralelnej tónine
* diel široko koncipovaná téma
* repríza expozície, s tonálnym vyrovnaním. Väčšinou nasleduje malý, alebo veľký typ cody.

Schéma: A-B-C-D-A-B-A –CODA.

Vyššie typy ronda, ak nie sú samostatnou skladbou, sa vyskytujú v rámci sonátového cyklu / sonáty, symfónie, koncertu/ ako posledná časť. Majú vždy rýchle tempo a dramatický charakter.
Sonátová forma:

Pojem sonáta môžeme chápať v širšom slova zmysle ako sonátový cyklus a v užšom ako jednu časť tohto cyklu- sonátovú formu.
Vznik SF je spätý s vývinom inštrumentálnej hudby. Názov „sonata“ sa používal na označenie inštrumentálnej skladby na rozdiel od spievaných skladieb, označovaných „cansone“.

Skutočným predchodcom SF bola baroková triová sonáta= sonata da camera. Na rozdiel od baroka, ktoré nepoznalo ani dynamický ( mali len tzv. terasovitú dynamiku), ani tematický kontrast. V priebehu vývoja sa postupne formovala 3 dielna SF a to vsunutím stredného dielu, ktorý sa stal zárodkom rozvedenia v SF. Veľkú zásluhu má na tom mannheimská škola, konkrétne Stamic a Richter. Odstránili dovtedy zaužívanú praktiku basso continuo a stabilizovali uvádzanie kontrastnej témy A a témy B v rámci jednej časti skladby.

Konečnú podobu s rozvedením nadobudla SF vo viedenskom klasicizme v sonátach Haydna, Mozarta a Beethovena. Joseph Haydn je zakladateľ sláčikového kvarteta, v ktorom zrovnoprávnil jednotlivé hlasy. W.A.Mozart dal SF úplne čistú podobu, preto je nazývaný syntetikom klasicizmu. SF potom narušil Beethoven, hlavne v sláčikových kvartetách a posledných sonátach.

Sonátová forma pozostáva z 3 dielov: expozície, rozvedenia a záveru. SF môže začínať buď priamo expozíciou, alebo úvodom. Tento môže byť malého typu / 2-8 taktov, bez samostatného tematického materiálu, v tom istom tempe, ako je expozícia/. Ďalej môže byť veľkého typu /kontrastné tempo oproti expozícii, s vlastným tematickým materiálom, ktorý neskôr zvykne použiť v rozvedení SF./
EXPOZÍCIA SF

Uvádza hlavný tematický materiál – témy, ktoré sú navzájom kontrastné .Základný kontrast býva medzi hlavnou a vedľajšou témou. Hlavná téma býva výrazná, s energickým, dramatickým charakterom, spôsobilá pre ďalšie rozvíjanie.

Medziveta môže byť v SF vynechaná, väčšinou sa však vyskytuje a má úlohu preklenúť tonálny rozdiel medzi HT a VT a taktiež medzi nimi vytvoriť myšlienkový prechod.
Vedľajšia téma má lyrickejší charakter a je aj tonálne kontrastná oproti HT spravidla v rovnomennej, alebo paralelnej tónine.

Záverečná téma má za úlohu ukončiť expozíciu SF. Prináša opäť tematický materiál, ale menej závažný, než HT a VT.
Celá expozícia býva často ukončená malou codou.