hudobné formy

PODSTATA HUDOBNEJ FORMY.

Podstatou hudobnej formy je zoradenie hudobného materiálu do celku, v prehľadných a logických celkoch.
Hudobná forma je spôsob organizácie hudobného materiálu s logickým zjednotením všetkých prvkov hudobnej reči. Hudobný materiál sa zoraďuje do určitých celkov, medzi ktorými sú pevné vzťahy.
PODIEL HUDOBNÝCH ZLOŽIEK NA VŚTAVBE HF

Podľa toho, ako sa jednotlivé tvárne zložky zúčastňujú na výstavbe hudobnej formy, môžeme im vymedziť špecifické vlastnosti. K týmto zložkám patria: melos, metrum, rytmus, tempo, agogika, harmónia, dynamika, farebnosť, faktúra.
Melos je sled tónov rôznej výšky bez rytmu, teda nie hotová melódia. Tento sled v hudbe nevystupuje izolovane od ostatných zložiek hudobnej reči- metra, rytmu a pod.

Metrum je zoskupenie, alebo aj organitácia ťažkých a ľahkých dôb. Opakovanie metra podmieňuje techniku v skladbe. Môže ísť o izometriu = pravidelné opakovanie, alebo polymetriu = striedanie rôznych metrických celkov.

Rytmus je vnútorné členenie metrických jednotiek. Kým metrické jednotky prebiehajú c rovnakých časových pomeroch (2/4. ¾ a iné takty), rytmus sa člení na rôzne organizované tvary (rôzne hodnoty nôt). V hudobnom diele prebieha dvojaká časová pulzácia: metrická a rytmická. Špecifičnosť vzťahu metra a rytmu je dôležitá pre štýlové vymedzenie jednotlivých skladateľských postáv, epoch a kultúr.

Súhrn metra a rytmu je jednou z hlavných hnacích síl v HF. Významnou vlastnosťou rytmu je rytmický kontrast.

Tempo je časová jednotka určujúca rýchlosť sledu tónov, t.j. udáva, v akej rýchlosti sa majú realizovať dĺžkové hodnoty nôt. Slovné tempové údaje v taliančine ( Allegro, Adagio, Moderato a pod.) označujú približné rýchlosti plus mínus a skladatelia sa snažia upresniť ich číslami Mälzlovho metronomu. Tieto údaje sa však v priebehu skladby upravujú podľa jej povahy a talianske tempové znamienka sa začali užívať aý v barokovej hudbe, dovtedy tempo určoval IBA charakter skladby.

Tempo sa v priebehu skladby môže meniť, čo sladateľ zvyčajne aj udáva.
Agogika je odklonom od danej tempovej rýchlosti a súvisí s umeleckým prednesom. Umelecký prednes totiž umožňuje individuálne pochopiť zmysel skladby. Interpret v záujme zdôraznenia výrazových tendencií diela úmyselne nedodržiava metrický a tempový sled, ale oživuje ho zrýchlením, alebo zadržaním.

Tonalita je vlastnosť skladby, resp. jej úseku, na základe ktorej sa pociťuje ako centrum (bo kľudu) istý tón, alebo akord, ktorý charakterizuje príslušnú tóninu.
Harmónia centralizuje hud. proces, umožňuje tonálne zlučovať jednotlivé formové úseky a kadenciou tvorí cezúry (=predely).

Harmónia síce nemá primárne postavenie v HF, ale tektoniku môže ovplyvniť. Napr. v baroku a v klasicizme vďaka harmónii pribudli kadencie. V klasicistickom koncerte má interpret v kadencii sólo a dovedie skladbu do tóniny, v ktorej začal. Opak kadencovania – rozvíjanie harmonického procesu je príznačný pre medzivety, modulačné spojky a pod. harmonickými prostriedkami možno dobre zvýrazniť prípravný charakter úvodu, prípravu pred nástupom novej myšlienky, prípravný úsek pred reprízou a pod.

Dynamika

vyjadruje zvukovú intenzitu hudby. Má svoje absolútne medze a akusticky merateľnú mieru (v decibeloch). Odtienením dynamických rozdielov sa oživuje hud. prejav a realizuje sa výrazová stránka hudby. Jej formotvornosť sa prejavuje v schopnosti vytvárať dynamické celky, tvoriť náhlou zmenou dynamické kontrasty medzi úsekmi HF. Zároveň má však hudobná forma veľký vplyv na spôsob dynamiky (iná dynamika je v baroku, iná v klasicizme, iná v romantizme).

Farebnosť (inštrumentalita) je komplex alikvotných tónov základného tónu v ich vzájomnom pomere, ďalej kolísanie tónu, vzájomná kombinácia rôznych farieb dovedna, vedľajšie akustické javy a pod. Farebné vlastnosti tónov nás zaujímajú hlavne z hľadiska využitia a kombinácie hudobných nástrojov v inštrumentácii. Opakovaním jednej témy rôznymi nástrojmi sa síce stavba témy nemení, ale mení sa celková farba. Táto zmena farby teda pôsobí formotvorne. Farebný kontrast možno podporiť kontrastom tonálnym, rytmickým, dynamickým atď.

Faktúra. Pod týmto pojmom sa rozumie spôsob organizácie melodickej a harmonickej zložky v hud. procese. Faktúra môže byť homofónna (zreteľnú melodickú prevahu má 1 hlas a ostatný hud. materiál tvorí harmonickú výplň), alebo faktúra polyfónna (súčasne sa vedú viaceré samostatné melódie).
HLAVNÉ TYPY HUDOBNÝCH FORIEM

V Gregoriánskom choráli, ktorý sa vlastne označuje za druh spevu, kde jednoznačne dominuje obsah nad formou. Jedná sa o spájanie intervalov za účelom navodenia meditatívnej atmosféry. Gregoriánsky chorál je stredoveká cirkevná hudba, ale počas nej paralelne vznikala aj hudba svetská, ktorú šírili trubadúri. Táto hudba začína mať formu a je to

Pieseň : štruktúra piesne je A-B-A.

Z tejto základnej štruktúry sa vyvinula časom malá piesňová a veľká piesňová forma.
Malá piesňová forma : sa ešte člení na jednodielnu, dvojdielnu, trojdielnu, podľa počtu tém. V MPF sú komponované drobné klavírne skladby, inštruktívne skladby, ľudová pieseň, ale aj árie.

Veľká piesňová forma : je nadradeným prvkom MPF, pozostáva z malých PF. Má stavbu zložených súvetí. 1-dielna VPF neexistuje, ale obdobne ako v MPF existuje 2 a 3-dielna VPF. V tejto forme sa komponujú napr. symfonické diela.
Variácie

Sú formovým typom, v ktorom sa obmenami danej témy vytvára samostatná logicky uzavretá skladba, časť cyklickej skladby, alebo diel väčšej jednočasťovej kompozície. Počet variácií je voľný, ale musia byť najmenej 3. Typickým predstaviteľom tejto formy je téma s variáciami. Téma variácií je stručná, ľahko zapamätateľná, s prehľadným členením. Formovo ide najčastejšie o MPF, 2, alebo 3 dielnu.

Variácie majú štruktúru A =téma, A1, A2, A3 atd.
Podľa spôsobu práce rozoznávame 2 druhy variácií:

Vonkajšie variácie: každá obmena témy, pri ktorej nedochádza k jej podstatnej zmene. Variuje sa len niektorá zložka jej hudobnej reči. K melódii sa pridávajú ozdobné tóny, alebo sa obmieňa rytmus, harmónia, dochádza ku zmene tempa. Pri týchto variáciách môže dôjsť ku zmene faktúry, t.j. z homofónnej vzniká kontrapunktická a naopak. Ak dôjde ku kontrapunktickému spracovaniu témy, vzniká passacaglia a ciaccona.

Vnútorné variácie menia metrum, výraz, formu. Z témy si napr. skladateľ vyberie niekoľko motívov a s nimi pracuje, alebo do hud. procesu prinesie aj nový tematický materiál.
Zakončenie variácií sa deje buď najbravúrnejšou variáciou, alebo zopakovaním témy v bohatšom zvukovom obsadení, alebo codou
Zvláštne typy variácií:

Variácie bez témy ( J. F. Malipiero: .Variazione senza tema)
Metamorfózy – témy vznikajú, obmieňajú sa a zanikajú v priebehu skladby ( E. Suchoň : Metamorfózy)
Inverzný typ variácií- opačný priebeh, od najkomplikovanejšej po najjednoduchšiu variáciu.