Horizontálna komunikácia

Horizontálna komunikácia

Horizontálna komunikačná sieť zahŕňa spoluprácu medzi organizáciami, útvarmi a jednotlivcami na rovnakej úrovni, ako aj vzájomnú koordináciu. Týka sa to dodávateľsko-odberateľských vzťahov, medzipodnikového porovnávania, koordinačných porád,, koordinačných plánov, výmeny skúseností, patronátov a iné.

5.3.3Diagonálna komunikácia

Do diagonálnej komunikačnej siete v „šikmých vzťahoch“ patrí napríklad metodické riadenie iným než priamo nadriadeným pracovníkom alebo orgánom.
V každej organizácii existujú komunikačné kanály, ktoré fungujú lepšie ako niektoré iné. Pracovníci odbytu sú napríklad častejšie v styku s výrobou ako ich kolegovia z administratívy.


54Bariéry komunikácie

Hoci pri komunikácii dochádza k prenosu správ a informácií, nie je nevyhnutné, aby prišlo k vzájomnému porozumeniu či zhode komunikujúcich. Ukázalo sa, že slovíčko „ihneď“ môže byť čokoľvek od okamžite, hneď teraz, po jeden týždeň, pričom najčastejšie je chápané ako ešte dnes. Pokiaľ „okamžitý“ vedúci nariadi „týždennému“ podriadenému dodať správu „ihneď“, nastane problém. Neporozumeli si, nepochybne však spolu komunikovali. Úplná zhoda je dokonca veľmi zriedkavý, ba takmer vylúčený jav, pretože slová pre ľudí nemajú úplne totožné významy.
Ako už bolo uvedené, dôležitou zložkou komunikačného procesu je prenášaná správa a zohľadňujúc jej informačnú funkciu sa ako problém javí tak kvalita ako aj kvantita informácií. Vyskytujú sa aj také, ktoré v riadení, v motivovaní pracovníkov a v kvalitnom výkone spôsobujú zmätok, zavádzajú, kopia problémy. Máme tým na mysli informácie nepostačujúce, strohé a kusé - ich zákernosť je v tom, že pracovníci si neuvedomujú problémy, v akých žijú, nevedia o chybných krokoch, nemajú prehľad o iných organizáciách; informácie nespoľahlivé - s nepresnými a nesprávnymi údajmi nemožno riešiť problém, splniť úlohu; informácie prebytočné - odvádzajú pozornosť, zaťažujú psychickú i časovú kapacitu, znižujú rýchlu, presnú a trvalo spoľahlivú výkonnosť pracovníkov, rozptyľuje sa ich sústredenosť na cieľ a prostriedky jeho realizácie; informácie filtrované či oneskorené (Kovačič, 1987).

Komunikačné bariéry nemusia spočívať len v informačnom charaktere prenášanej správy, ale v ktorejkoľvek zložke či fáze komunikačného procesu. Môže ísť napríklad o:
- limit kapacity adresáta – rešpektovanie schopnosti prijímania informácií, ich spracovania, pochopenia a reprodukovania, úroveň pozornosti, pamäti, jazyka, odborných výrazov a pod.;
- nesprávne kódovanie alebo dekódovanie - má za následok nesprávnu interpretáciu;
- voľba nevhodného komunikačného média;
- absencia komunikačných kanálov – nedostatočné spojenie s vysunutými pracoviskami, ignorovanie názorov pracovníkov v skupine...
- zlyhanie spätnej väzby – ak chýba spätná väzba chýba aj istota, či bola podaná informácia správne pochopená a interpretovaná;
- nevhodný slovník
- rušenie, šum – súperiaci podnet, záťaž z prostredia, subjektívna záťaž;
- mätúce podnety – ťažko pochopiteľné a nezrozumiteľné nápisy, značky, upozornenia na paneloch, strojových zariadeniach, únikových cestách, dopravných prostriedkoch a pod.;
- komunikačný defekt – predpokladajú sa isté vedomosti pri podávaní správ, kolovaní obežníkov, prípisov, dodržiavaní noriem a zákonov, v skutočnosti však pracovníci tieto vedomosti nemajú;
- citové a emocionálne stavy, podvedomé vplyvy – ľudia rozdielne vnímajú informácie, inštrukcie, nápisy a oznamy v strachu, panike, afektoch a vášňach;
- nezlúčiteľnosť schém – nedorozumenia a nepochopenie informácií nastáva vtedy, keď stereotypné schémy, t.j. vžité názory na životné udalosti, pracovné pojmy, profesijné kategórie nezodpovedajú doterajším skúsenostiam a rutinným zvyklostiam. Napríklad pojem štýl života si inak vysvetľuje mladý robotník, inak starší vedúci pracovník;
- rozdiely medzi ľuďmi – iterpretácia informácie sa môže líšiť vekom, pohlavím, vzdelaním, kultúrou, pôvodom, jazykom alebo povahou...;
- rozdiely v postavení – ľudia môžu mať tendenciu lepšie naslúchať svojim nadriadeným ako podriadeným;
- konflikty medzi jednotlivcami – ak príjemca nemá rád odosielateľa, môže to viesť k desiterpretácii jeho vyjadrenia;
- individuálne sklony – ľudia majú tendenciu vidieť a počuť len to čo chcú;
- verbálne schopnosti – veľa ľudí má problém s výstižným formulovaním svojich myšlienok;
- štylistické znalosti – pre mnohých ľudí je obtiažne formulovať oznámenie tak, aby nebolo možné ho nesprávne inerpretovať;
- obavy z nepríjemností – poniektorí neradi podávajú a iní zasa neradi prijímajú zlé správy – to môže ľahko viesť ku skresleniu pravdivých informácií. (Kovačič, 1987, Palmer, 2000)
Podľa Palmera (2000) pri odburávaní komunikačných bariér je potrebné mať istotu, že vyjadrenie sleduje požadovaný cieľ, venovať príprave dostatok času, vyžiadať si radu ak ju potrebujeme, snažiť sa predvídať, aké môže mať príjemca otázky, usilovať sa, aby sme zvolili vhodné komunikačné médium, pri príprave informácie mať vždy na mysli jej potenciálneho príjemcu, čo najviac využívať spätnú väzbu pre kontrolu správnosti interpretácie, čo najviac využívať možnosti zdokonalenia komunikačných zručností, a v neposlednom rade podanie informácie musí byť zreteľné, úplné, stručné, správne a zdvorilé. Dôraz pritom kladieme na voľbu vhodného prostredia, času, prostriedkov, potrebný kontakt, dostatočnú odbornú pripravenosť, dodržiavanie komunikačných pravidiel a vzbudenie dostatočného záujmu a otvorenosti.