Človek ako fyzická bytosť je svojou podstatou len jedn veľký chemicko biologický zázrak. Nikde nenájdeme väčšie množstvo chemických reakcií na tak relatívne malú biologickú schránku. Je to jedinečný prírodný výtvor, ktorý sa budoval niekoľko tisíc rokov. Mohol by sa však nadarmo vyvíjať celý tento ľudský mechanizmus, keby nebolo niečoho, čo by tú kopu biologického materiálu mohlo riadiť a ovládať. Uvedomiť si samého seba. A tým niečím je ľudská duša.
Ľudská duša nám udeľuje životnú psychickú vitalitu. Bez nej by sme neboli ničím. Od nej sa odvíja celá naša mentalita a určuje nám, akou cestou sa máme uberať. Prostredníctvom nej si vytvárame svoj vlastný názor na svet ako taký, ostatných ľudí, spoločnosť a problémy, súvisiace s týmto všetkým. Snažíme sa zaradiť sa do tohto veľkého kolobehu života, čo je prvý cieľ nášho snaženia sa uplatniť sa vo svete. Naše snaženie sa začína skoro - jeho prvé začiatky wwwantiskolask môžeme pozorovať už v rannom detstve príchodom do materskej školy. Tam sa prvý raz ukáže, či sme schopný zvládať prostredie okolo nás a poradiť si zatiaľ s jednoduchými problémami. Toto sa väčšinou podarí každému z nás.
Život ide ďalej a my postupne prekonávame väčšie a väčšie problémy a naše názory sa postupne ujednocujú. Príde čas, kedy nemáme za sebou ešte ani štvrtinu života a premýšľame, čo je našou životnou úlohou. Prečo existujeme, čo máme počas života dosiahnuť a kedy by to malo byť. Na tieto otázky asi ťažko nájdeme odpoveď a ani nám na ne nikto neodpovie. Pre niekoho je zmyslom života rodina, rodinné zázemie, láska, potreba milovať a byť milovaný, pre iného peniaze, majetok, moc, sláva a obdiv iných. Ďalší chce pomáhať ostatným, mohol by sa rozdať a urobí pre to všetko, čo sa len dá. Niekto žije len sám pre seba a ostatných viacmenej ignoruje. Ideálnou odpoveďou by bolo, mať z každej dobrej vlastnosti to najlepšie a každú zlú ignorovať. Všetci ľudia, schopní normálne myslieť, však vedia, že sa to nedá. Ten, kto vyhlasuje o sebe, že je najlepší, je buď obyčajný pokrytec alebo úplne normálny blázon. Teraz je na nás, v ktorej časti ľudského psychického labirintu sa nachádzame. To by mala byť tá správna otázka, ktorú by sme si mali položiť, teda aký som ja. Zamyslieť sa nad tým čo robím, ako konám a či je to správne. To je však len jedna časť môjho hodnotenia. Sám pre seba možem byť najlepší, ale aký som pre ostatných?
Spoločnosť ma tiež hodnotí. Keď je okolie podľa mojho názoru správne, t.j. poznám osoby okolo seba, viem akí sú, tak ich názor na mňa akceptujem. To je tiež jeden z faktov, ktoré by mi mali pomocť zodpovedať tú najťažšiu otázku na svete.
Vynára sa ešte jeden fakt, ktorý je veľmi podstatný-smrť. Prečo by som sa mal v živote o niečo pokúšať a hľadať jeho zmysel, keď aj tak nakoniec zomriem?! Ukončiť svoj život smrťou s pocitom "dobre vykonanej práce"počas života sa podarí málokomu. Pre dosiahnutie takéhoto pocitu je treba nikdy si nič nevyčítať a povedať si , všetko , čo som robil, robil som zo svojho vlastného presvedčenia a nechcel som to nikdy zmeniť. Potom možete zomrieť s tým, že ste našli zmysel a hodnotu svojho života. Má to však jeden háčik - predsa nebudem klamať sám seba!
V každom prípade si treba život vážiť. Je ľahšie život brať ako ho dávať. Preto si myslím, že žiť sa má naplno a tešiť sa z každého nového dňa je jeho súčasťou. Je pravda, že ten deň može byť dobrý alebo zlý, može náš doterajší život úplne obrátiť naopak, ale pokiaľ žijeme je všetko v najlepšom poriadku. Nechcem byť optimistom, ktorý sa na svet pozerá cez ružové okuliare, ale snažím sa svoj život si vychutnať. Brať, čo mi ponúka tak, ako to je a netrápiť sa nad ničím príliš dlho. Ak sa vyskytne nejaký problém, tak ho čo v najkratšom čase odstrániť. A ak sa ho nedarí vyriešiť, jednoducho naň zabudnúť a pokračovať s úsmevom na tvári ďalej.
Jednotná odpoveď na otázku hodnoty a zmyslu ľudského života neexistuje. Koľko ľud - toľko názorov. Moja odpoveď na danú otázku preto znie: Nikto nemože nájsť správnu teóriu, čo je podstatou ľudského bytia a žitia, jednotlivec sa však može nad tým zamyslieť a dať adekvátnu odpoveď len sám sebe, bez akéhokoľvek klamania sa a nahovárania si niečoho. Potom je len na ňom samotnom, ako to prijme a ako sa k tomu postaví. Keď to zvládne, može si povedať:"Som spokojný sám so sebou."