Hlavné školy manažmentu

Hlavné školy manažmentu
Hlavné prístupy, resp. „školy“ či koncepcie môžeme rozdeliť do týchto skupín /Sedlák, s. 25/:
1. tradičná /klasická/ teória manažmentu
2. behavioristická /neoklasická/ teória manažmentu, resp. teória medziľudských vzťahov,
3. „nová“ nazývaná aj „moderná“ teória manažmentu,
4. pragmatický /empirický/ prístup k manažmentu.

Poradie jednotlivých „škôl“ teórie manažmentu vyjadruje chronológiu ich vzniku a vývoja. Sú to prístupy, ktoré jestvujú aj v súčasnosti a tvoria organickú súčasť teórie a praxe manažmentu.
Súčasný manažment je množinou rôznorodých teórií a skúseností, pričom jedny sa sústreďujú na odlišné oblasti manažmentu, ktoré podrobne skúšajú a rozpracúvajú, iné zasa predstavujú odlišné pohľady na rovnaké pole manažmentu
4.1Tradičná /klasická/ teória manažmentu

Tradičná teória organizácie a manažmentu sa zakladá na príspevkoch z početných zdrojov vrátane vedeckého riadenia, administratívneho riadenia, byrokratického modelu, mikroekonomiky a verejnej administrácie.
Za hlavné smery tradičnej teórie manažmentu sa zvyčajne považujú:
1. „vedecké riadenie“, resp. taylorizmus,
2. procesný prístup k riadeniu, ktorého základom je teória administratívneho riadenia,
3. byrokratický prístup k organizácii.


 „Vedecké riadenie“ /taylorizmus/

„Vedecké riadenie“ sa zameriava na racionálnu prípravu a racionálne vykonávanie výrobných a obslužných procesov na najnižších úrovniach podniku /pracovné miesto, dielňa/, podľa toho sa nazýva aj inžiniersky prístup. Stredobodom jeho pozornosti je človek, výrobok, stroj. Pomocou pohybových štúdií využíva overené postupy práce najlepších robotníkov, resp. postupy založené na exaktnom meraní času potrebného na vykonávanie pracovnej operácie. Takto odôvodnenie časové nároky sa stávajú podkladom pre dielenské plánovanie, ako aj pre odmeňovanie.
Základy „vedeckého riadenia“ položil inžinier F. W. Taylor začiatkom 20. Storočia. Nezdôrazňoval celkové riadenie, ale orientoval sa na riadenie na úrovni dielne. Zameral sa na skúmanie človeka predovšetkým ako objektu riadenia, t. j. a možnosť zvýšiť účinnosť práce robotníkov. Jeho cieľom bolo maximalizovať výsledok ich práce pri minimalizácii jej spotreby.
Do tohto obdobia v USA spadajú aj dôležité inovácie v organizácii a riadení priemyselnej veľkovýroby, ktoré uplatnil H. Ford a ktoré sú známe pod názvom fordizmis. Sú to predovšetkým tri druhy inovácií a to:
- hromadnosť,
- technická normalizácia,
- pásová výroba.
Hlavní predstavitelia empirických (pragmatických) prístupov často nadväzovali na Taylorove práce. Podľa nich Taylor dosiahol revolúciu vo vedomí, keď presadzoval myšlienku nahradiť subjektívne poznačené individuálne odhady v organizácii práce vedecky založenými postupmi.


 Procesný prístup k manažmentu
Procesný prístup k manažmentu sa zakladá na skúmaní organizácie tak z hľadiska objektu jej riadenia vyjadreného pomocou činností (základom čoho je transformačný proces podniku), ako aj z hľadiska činností vykonávaných subjektom riadenia (manažérmi).
Podstatou tohto prístupu je vypracovanie a odporúčanie hlavných manažérskych funkcií tvoriacich obsah manažmentu. Procesný prístup k manažmentu má svoj pôvod v teórii administratívneho riadenia.
Hlavným predstaviteľom teórie administratívneho riadenia bol Francúz H. Fayol, ktorý sa orientoval na človeka ako na subjekt riadenia. Podľa neho výrobné podniky vykonávajú šesť činností, funkcií, ktoré tvoria objekt riadenia, a to:
- technickú (ťažba, výroba, premena),
- obchodnú (nákup, predaj, výmena)
- finančnú (obstarávanie, spracovanie a využívanie kapitálu),
- ochrannú (ochrana statkov a osôb),
- účtovnú (inventarizácia, bilancovanie, určovanie predajnej ceny, náklady, štatistika...),
- riadiacu (administratívnu, resp. správnu).

Osobitné miesto medzi nimi má riadenie, ktoré zasahuje do všetkých ostatných funkcií podniku a spája ich do jedného celku. Obsah riadenia (manažmentu), ktoré predstavujú manažérske funkcie. Sú to:
- predvídanie,
- organizovanie,
- prikazovanie,
- koordinovanie,
- kontrola.

Námietky proti nemu boli najmä tie, že sa nezakladá na vedeckých poznatkoch a že málo berie do úvahy ľudské a sociologické faktory.

• Byrokratický prístup k organizácii
Byrokratický prístup k organizácii zdôrazňuje existenciu presne určenej formálnej organizácie, pri ktorej je jednoznačne určená hierarchia právomoci a spôsobu fungovania. Tvorcom byrokratického modelu organizácie bol nemecký sociológ Max Weber. Jeho princípy byrokratickej organizácie sú klasickým východiskom tohto prístupu. Bol účastníkom hnutia „vedeckého“ riadenia a začiatkov „administratívneho riadenia“. Nezaoberal sa riadením jednotlivej organizácie, resp. firmy, ale zaujímal sa o ekonomickú a politickú štruktúru spoločnosti. Podujal sa vypracovať základy „ideálneho typu“ organizácie, ktorý nazval byrokratickým modelom. Pojem byrokracie nechápal v dnešnom zvyčajnom význame, keď sa myslí nezdravá skostnatenosť, zbytočne rozvinuté administrovanie a pod., ale organizáciu vyznačujúcu sa istými vlastnosťami, ktoré mali prispievať k jej účinnému fungovaniu.
Základné charakteristiky, resp. princípy „ideálneho typu“ organizácie nazvanej byrokratickou organizáciou sú tieto:
1) Celková činnosť organizácie nevyhnutná na dosiahnutie cieľov sa má rozčleniť na elementárne, najjednoduchšie operácie, a podľa toho treba presne určiť úlohy a povinnosti každého článku organizácie.
2) Organizácia sa buduje na princípe hierarchie, preto každý nižšie postavený pracovník alebo útvar sa podriaďuje vyššiemu vedúcemu.
3) Činnosť organizácie sa usmerňuje pomocou sústavy pravidiel, ktoré si sama vypracúva. Potreba pravidiel vyplýva z toho, aby sa zabezpečila štandardnosť uskutočňovania úloh.
4) Ideálny vedúci riadi formalisticky, neosobne, bez hnevu a zaujatosti, nestranne, t. j. neprejavuje nijaké pocity a nijaký entuziazmus.
5) Zamestnanie v organizácii sa má zakladať na súlade klasifikácie s požiadavkami na zastávané miesto, pritom zamestnanci musia byť uchránený od svojvoľného uvoľňovania. Zamestnanie – to je kariéra.
6) Vychádzalo sa pri tom z predpokladu, že dôsledný byrokratický typ organizácie je schopný zabezpečiť dosahovanie najvyššieho stupňa jej efektívnosti.
Napriek kritike, ktorej sa ušlo Weberovmu modelu a učeniu, jeho určitej obmedzenosti a nedostatkom, má tento model pozitívne stránky.

Spoločné a špecifické znaky tradičnej teórie manažmentu
Základné smery tradičnej teórie manažmentu – napriek určitým odlišnostiam – majú rad spoločných čŕt, čiže možno urobiť záver, že sa v nej uplatňuje viac – menej jednotný prístup k organizácii a jej riadeniu.. Spoločná je predovšetkým predstava o organizácii ako čisto formálnej a jej chápanie ako uzatvoreného celku.
Jednotlivé smery tradičnej teórie manažmentu sa navzájom odlišujú:
- predovšetkým úrovňou skúmania (taylorizmus sa zameral na racionalizáciu práce robotníka a riadenie dielne, fayolizmus na riadenie firmy, byrokratický model na fungovanie celej spoločnosti)
- metódami skúmania a zdokonaľovania (Taylor využíval analýzu, Fayol zovšeobecňovanie vlastných skúseností, Weber abstrakciu).

Tradičná (klasická) teória manažmentu položila – napriek určitým nedostatkom a obmedzenosti – základy teórie manažmentu.