História opery SND

Opera SND

Na území dnešného Slovenska sa opera hrá už dobré tri storočia. Platí to predovšetkým pre Bratislavu, kde zhruba tristo rokov korunovali uhorských kráľov, mesto, ktoré sa samo nazývalo "predmestím" cisárskej metropoly. A tak si z Viedne do barokovej Bratislavy odskakovali talianske operné spoločnosti. Neskôr, v tereziánskych časoch, vyrástli v meste paláce lojálnej šľachty, v ktorých sa pravidelne muzicírovalo, hralo divadlo, a to aj opera. Súkromná operná spoločnosť grófa Johanna Nepomuka Erdõdyho uviedla v rokoch 1785-88 niekoľko desiatok naštudovaní širokého repertoáru v rozpätí od neskorého baroka po klasicizmus - opery serie, buffy i singšpíly. Hrali Glucka, Haydna, von Dittersdorfa, Schenka, Mozarta, Anfossiho, Sartiho, staršieho Guglielmiho, Picciniho, Paisiella, Gazzanigu, Cimarosu, Salieriho, Grétryho, Bendu, Martina y Solera. Nejeden z titulov v ich prvom nemeckom preklade - Dittersdorfove diela Doktor und Apotheker, Betrug durch Aberglauben, Liebe im Narrenhaus, Democrito coretto, Paisiellovho Re Teodoro di Venezia, Salieriho Grotta di Trifonio, Storaceho Equivoci - uviedli iba niekoľko týždňov po viedenských premiérach. Približne v rovnakom období si prebúdzajúce sa meštianstvo s prispením grófa Csákyho stavia prvé kamenné divadlo (1776) približne v miestach, kde dnes stojí historická budova SND. V 19. storočí význam mesta upadá. Mestské divadlo si prenajímajú nemecké a neskôr aj maďarské spoločnosti. Provinčné pomery však nebránia dramaturgickej pohotovosti.

Rýchlo tu víťazí romantizmus

Boieldieuov Jean de Paris rok a Weberov Čarostrelec štyri roky po svojej parížskej. respektíve berlínskej premiére. Heinrich Marschner, pôsobiaci v tom čase v Bratislave ako domáci učiteľ hudby, premiéruje tu dokonca svoju prvotinu Kyffhäuserberg (1816). V tridsiatych rokoch sa na plagáte objavuje talianske predverdiovské bel canto (Rossiniho Semiramide a Otello, Donizettiho Lucrezia Borgia, Belliniho Norma a Puritáni). Približne v tých istých rokoch, keď Boito s Facciom presadzujú v Taliansku Wagnera, hrá sa v Bratislave po prvý raz Lohengrin a Tanhäuser. V roku 1886 sa otvára nová budova Mestského divadla, ktorú v novorenesančnom slohu stavajú podľa plánov viedenskej firmy divadelných architektov Helmera a Fellnera. Otváracím predstavením je Erkelov Bánk bán v prevedení súboru budapeštianského národného divadla. V novej budove rýchlo víťazí verizmus, v poslednom roku storočia tu získava skúsenosti ako korepetítor Bruno Walter, začiatkom nového storočia tu opera z Brna uvádza široký prierez českou klasikou a po prvý raz v Bratislave aj Čajkovského Eugena Onegina a Pikovú dámu.

V roku 1919 sa Bratislava stáva súčasťou Československej republiky

V roku 1920 začína v budove Mestského divadla pôsobiť profesionálne Slovenské národné divadlo, ktoré má popri činohre aj operný súbor. V období medzi dvoma svetovými vojnami operný súbor Slovenského národného divadla najvýraznejšie profilujú dvaja Nedbalovci: v stredoeurópskom kontexte uznávaný symfonický dirigent, skladateľ populárnych baletov a operety Poľská krv Oskar Nedbal (1923-30) a jeho synovec Karel (1928-38). So Smetanovou Predanou nevestou a Dvořakovou Rusalkou podnikol Oskar Nedbal v roku 1924 reprezentatívny zájazd Opery SND do Barcelony (Teatro Liceo) a Madridu (Teatro Real), umožnil vstup na scénu prvému slovenskému profesionálne školenému spevákovi, tenoristovi Jankovi Blahovi (1924), ako autor revízie partitúry a aj ako dirigent sa zaslúžil o prvé uvedenie opery slovenského skladateľa Jána Levoslava Bellu - novoromantického Kováča Wielanda (1926; dielo vzniklo v osemdesiatych rokoch 19. storočia).

Skvelý prierez poskytoval klasický repertoár

Samozrejme česká klasika (slovenská opera sa zatiaľ pohybovala v rovine nedotvorených pokusov), cyklus piatich najslávnejších Mozartových diel, Gluckov Orfeus, Beethovenov Fidelio, francúzske žánre grand opéra, opéra comique a opéra lyrique (Carmen s pôvodnými dialógmi v próze), Rossiniho Viliam Tell, Verdiho Simon Boccanegra, Don Carlos, Otello, Falstaff, Wagnerovo Zlato Rýna, Tristan a Isolda, Parsifal - posledné dve s bayreutským Gunnarom Graarudom a Josefom Kalenbergom, samozrejme Boris Godunov, štyri prvé veľké opery Richarda Straussa a Janáček. V československej premiére bolo uvedené naštudovanie Korsakovovho Zlatého kohútika a Musorgského Soročinského jarmoku v inštrumentácii Čerepnina st. Významnými inscenačnými činmi boli naštudovania, ktoré podpísal príslušník českej medzivojnovej režisérskej avantgardy Viktor Šulc a otec modernej českej scénografie František Tröster. Šulc vytváral moderné spoločensky zacielené metaforické a dynamické operné divadlo. Operu nielen v proklamáciách, ale aj výsledkami svojich prác ponímal ako najvyšší stupeň divadelnej syntézy. Pracoval v jednoduchom priestore, s javiskovým náznakom, symbolikou, expresivitu inscenácií výrazne umocňoval využitím svetla a projekcií ako výsostne dramatického prvku.

Romantické príbehy

(Hoffmannove poviedky, Faust) zbavoval dobových rekvizít, nachádzal skryté vzťahy medzi dielom a súčasnosťou (protitotalitná inscenácia Fidelia v roku 1936). Bratislavská opera v tridsiatych rokoch pravidelne vystupovala na javiskách viedenských divadiel, recipročne prichádzala do Bratislavy vtedy umelecky veľmi kvalitná Volksoper. Na scéne Opery SND pravidelne vystupovali významné sólistické osobnosti. Takmer domovské právo tu mala jedna z viedenských primadon Maria Németh i mladá a očarujúca Jarmila Novotná, veľké večery pre publikum pripravili tiež Gerhard, Achsel-Clemens, Kern, Flesch, Anday, Olczewska, Slezak, Pataky, Tauber, Piccaver, Mazaroff, Dermota, Jerger, Svéd, Norbert a ďalší sólisti z divadla na viedenskom Ringu.

V roku 1931

Ako Martha v d'Albertovej Nížine jedinýkát vystúpila v Bratislave rodáčka z východoslovenského Prešova, straussovská hviezda Rose Pauly. Legendárny opar sa vznáša nad bratislavským vystúpením Fjodora Šaľjapina (Mefisto, 1934) a Bratislava spoznala na ústupe zo slávy aj Emu Destinovú, aj prvého Pucciniho Calafa Miguela Fletu, aj nastupujúcu verdiovskú megaprimadonu Zinku Kunc-Milanov (Leonora v Trubadúrovi 1936 a 1937). Už koncom dvadsiatych rokov dirigovali v Bratislave svoje opery Mascagni (Sedliacka česť), Kienzl (Evangelimann) a Richard Strauss (Elektra, Gavalier s ružou). Počas vojnových sezón musel súbor tvoriť bez svojich predchádzajúcich českých opôr. K vedúcim zjavom predchádzajúceho desaťročia (sopranistka Helena Bartošová, basista Arnold Flögl, tenorista Janko Blaho) prichádza v tomto období vlna nových, prevažne slovenských sólistov (Margita Česány, Zita Frešová, Mária Hubová a ďalší).

Na upráznené miesta sa postupne etablovala

Vlna nových, prevažne už slovenských sólistov a dirigentov. Omladený a málo skúsený kolektív, vedený dirigentom Josefom Vincourkom a dramaturgom (a zároveň tenoristom) Štefanom Hozom, si trúfol aj na Musorgského Chovanštinu a ako jedno z prvých zahraničných divadiel uviedol Egkovho Peera Gynta, ktorého na repríze dirigoval sám skladateľ (1941). Prvé povojnové roky sú experimentovaním na teréne javiskového tvaru predstavení v súčinnosti s modernou scénografiou (režisér Karel Jernek) a predovšetkým očakávaním reprezentatívneho národného operného diela. Sen sa napĺňa 10. decembra 1949 premiérou opery Krútňava od Eugena Suchoňa (1908-93), ktorá zo SND odštartovala na púť viac než tridsiatimi európskymi javiskami, pričom ju, často vo viacerých naštudovaniach, uviedli všetky operné divadlá bývalého Československa.