História Martina

História Martina
Martin leží nedaleko sútoku carovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej
Turcianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Velkej Fatry, Žiaru a
Kremnických vrchov. Táto pevnost hôr a dolín chránila Martin pred nepriaznivými
casmi, ale priesmykmi a úžinami od Strecna, Kralovian, Vyšehradu, Kremnice a
Banskej Bystrice sa aj otvárala do sveta.
Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca
pochádza zo strednej kamennej doby (2600–2300 pred Kristom), ked sa na západnom
úpätí Velkej Fatry usadil lud kultúry kanelovanej keramiky. Charakteristickým znakom
tohto obdobia bol kamen, z ktorého si vyhotovovali nástroje. Súvislejšie osídlenie Turca
poznáme zo strednej bronzovej doby (1500–1250 pred Kr.). Prilahlé terasy rieky sa v
dobách železných a v dobe rímskej stali domovom ludu lužickej kultúry.
Obrovskú životaschopnost obyvatelov Turca vidno najmä na hmotnej kultúre. Staršia
siet opevnení bola rozšírená a pribudol nový Hrádok v Košútoch. Prenikanie Keltov na
naše územie popri tokoch riek a ich splynutie s pôvodným obyvatelstvom sformovalo u
nás charakteristickú púchovskú kultúru. Kelti sa zaslúžili o rozvoj železiarstva a na
kruhu vytácanej keramiky.
Nepokojné obdobie stahovania národov privádza na územie dnešného Slovenska
prvých Slovanov; ich príchod je významým medzníkom v dejinách našej vlasti. Vo
velkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených
kotlín Slovenska. Sú tu kniežacie mohyly z 9. a 10. storocia. V Blatnici sa našiel
skvostný mec vikinského typu a bronzové, silne pozlátené kovania ozdobené plochými
a reliéfnymi okrasami.
Podla doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých
decéniách 12. storocia už do Uhorska. Západná cast Turca okolo dnešného Kláštora pod
Znievom a Slovenského Pravna sa v druhom desatrocí 12. storocia dostala do
vlastníctva zoborského opátstva. V listine z 1. septembra 1113 sú vymenované všetky
majetky opátstva, z ktorých sa v Turci nachádzala “villa sancti Ypolity” (Kláštor pod
Znievom) hraniciaca s potokom Polerieka, osada “Praun” (dnešné Slovenské Pravno),
ako aj zaniknutá osada “Wesscan” (Vieštany, jej polohu nepoznáme).
Z prvej polovice 13. storocia máme zachované listinné doklady už o 39 osadách v
Turci, preto ich vznik musíme datovat najneskôr do konca 12. storocia.
Po zaclenení Turca do rámca ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v
platnosti v podstate starú správu. V prvej polovici 13. storocia sa verejnosprávne
centrum Turcianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spolocný
administratívny celok. Kopírovali tak cirkevnú organizáciu, ktorá bola staršia ako
vlastná územná organizácia ranofeudálneho uhorského štátu. Z hladiska cirkevnej
organizácie bol Turiec súcastou nitrianskeho archidiakonátu, ktorý združoval Nitru,
Turiec a Oravu až do roku 1776 v spolocnej cirkevnej organizácii.
Oblast dolného Turca patrila pod právomoc Sklabinského hradu a jeho kastelánov; sem
patrilo územie až za rieku Turiec po Trebostovo a územie zaniknutej osady Bambusky
(Ambosfalva) na lavom brehu rieky Turiec.
V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až
70. rokoch 13. storocia, aj ked ich osídlenie má starší pôvod. Z pramenov poznáme už
z roku 1245 územie královského rybára Uzdu ležiace severne od martinského sídelného
priestoru. Panovník Belo IV. oslobodil tohto rybára od vykonávania služby a udelil mu
donáciu na zem Hosti (terra Wendeg), ktorá ležala v susedstve jeho dedicnej zeme v
Záturcí. Na tomto území sa roku 1357 spomína osada “Wendegh sive Hosti” a jej
zemania.
Záturcie patrí medzi najstaršie osady a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255.
Pri metácii Záturcia roku 1255 sa spomínajú aj Vrútky.
Priekopu máme v listinách doloženú až roku 1271 v súvislosti s rúbaním lesa, ktorý sa
nachádzal medzi osadami Modly, Priekopa a Vrútky.
Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá
donácia na toto územie pochádza z roku 1242, ked panovník Belo IV. daroval štyri
poplužia zeme Mikulovi a Dražkovi. Roku 1249 daroval panovník tri poplužia pôdy
synom jobagiónov Tomášovi, Matejovi a Benovi, ktorí osídlovali územie Tomcian. Na
území Jordánu Belo IV. udelil dalšie donácie zemanom, ktorí osídlovali roku 1255
územie Dolného Jasena, obidva Kalníky, pôvodne “villa Obusk”. Ivanko Lysý roku 1262
dostal donáciu na Ivanku.
Na území na juhu od Martina sa roku 1258 spomínajú Jahodníky, ktoré boli filiálnou
obcou Bystricky ako sused Dražkoviec na západe.
Prvá listinná zmienka o Martine sa nachádza až v donácii uhorského panovníka
Ladislava IV. z roku 1284, a to opät pri metácii Jahodník. Majetok tejto “malej Bystrice”
daroval panovník komesovi Vavrincovi, synovi Kozmu, za verné služby pre královský
dvor. Pri tejto metácii sa hovorí, že hranicná ciara prechádzala cez velkú cestu z Belej
do Martina – in villam sancti Martini. V tejto listine je spolu s mandátom inzerovaná
listina konventu v Kláštore pod Znievom z 9. júla 1284. Tu máme prvý nepriamy
doklad o Martine.
Osada Martin ležala na královskej pôde patriacej pod právomoc královského kastelána
sídliaceho na Sklabinskom hrade. Obyvatelstvo sa živilo polnohospodárstvom a
pastierstvom, o com svedcia privilégiá z rokov 1257 a 1265.
Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikacná poloha. V
poslednej štvrtine 13. storocia sa zmenila komunikacná siet Turca, co spôsobilo
dobudovanie sídelnej štruktúry tohto regiónu, najmä pri strednom a dolnom toku rieky
Turiec. Tu vznikli nové osady a boli upravené vhodné brody cez rieku alebo boli
postavené mosty i na takých územiach, ktoré boli casto zaplavované a predtým sa dali
prejst len v suchom období. Cesty sa prestali vyhýbat inundacnému územiu rieky
Turiec a neviedli už cez brod pri Turcianskej Mare, ale kratším smerom k Príbovciam do
Martina. Cesta prechádzajúca cez Martin umožnovala v rovinatom teréne pohodlne
dosiahnut most alebo brod v Sucanoch smerom na Liptov, ako aj Priekopu smerom na
Žilinu. Križovatka cestných komunikácií v Martine nebola, len z hlavnej cesty
odbocovala cesta na Sklabinský hrad. Práve táto cesta na Sklabinu prechádzajúca cez
osady údolia Jordánu hospodársky pozdvihla Martin. Na tomto spolocnom výhodnom
mieste sa schádzalo obyvatelstvo širokého okolia k náboženským obradom, tu
pochovávali svojich blízkych a súcasne tu zacali vymienat svoj tovar, cím vzniklo
výmenné miesto. Takto v druhej polovici 13. storocia okolo kaplnky alebo kostola a
cintorína vznikala osada, ktorá dostala názov podla patróna kostola.
K farnosti Kostola sv. Martina patrili okrem Martina i Dražkovce, Záborie, Dolné Jaseno,
Horný a Dolný Kalník, Dolina, Priekopa, Horné a Dolné Záturcie, Košúty, Tomcany a
Riadok. To bol pôvodný obvod martinskej farnosti v 14. storocí. Martinský kostol bol
pôvodne drevený. V druhej polovici 13. storocia bol znovu postavený v štýle ranej
znievskej gotiky.
Prvá písomná správa, ktorá sa priamo dotýka Martina, je donácia magistra Donca z 25.
júla 1315 pre farnost Kostola sv. Martina, ktorej z vlastných majetkov daroval územie
Riadku. Územie darované Doncom fare bolo na severnej strane ohranicené Kostolom
sv. Martina, na juhu susedilo s Jahodníkmi a na západnej strane s riekou Turiec. Aj
donácia územia Riadku martinskému kostolu mala vplyv pre sám Martin, ktorý sa
neskôr dostal na popredné miesto medzi osadami dolného Turca.
Výrazný rozvoj Martina ako spolocensko - hospodárskeho strediska dolného Turca
spadá do prvej polovice 14. storocia, vdaka comu mu boli udelené mestské výsady.
Martin bol povýšený na mesto 3. októbra 1340, ked mu panovník Karol Róbert udelil
mestské privilégium. Originál privilegiálnej listiny nepoznáme, pretože bol znicený roku
1433. Poznáme len záznam z roku 1391, ked martinský richtár s prísažnými predložili
výsadnú listinu s inými troma listinami na nahliadnutie královskému sudcovi Imrichovi
Bubekovi, aby preveril ich hodnovernost.
Panovník Karol Róbert udelil Martinu také isté slobody, aké užívalo mesto Krupina.
Mesto Martin s udelenými výsadami bolo vynaté spod právomoci zvolenského župana a
sklabinských kastelánov a bolo podriadené panovníkovi alebo jeho úradníkom. Podla
krupinského práva mohli martinskí usadlíci a hostia: slobodne si spomedzi
spoluobcanov volit richtára, ktorého kandidatúru mali predložit kastelánovi na
potvrdenie. Richtára po uplynutí jeho rocného volebného obdobia mohli zbavit úradu –
nezvolit ho znovu. Pred skoncením volebného obdobia ho mohli zosadit len so súhlasom
panovníka. Mohli si slobodne zvolit farára, nemuseli prijat takého, ktorý im
nevyhovoval, a nikomu sa nemala stat krivda. Meštania mesta mohli mat svojho sudcu,
ktorý ich mal súdit v krvných sporoch i v ostatných priestupkoch. Len závažné trestné
ciny mal súdit královský súd. Obyvatelia Martina neboli povinní zodpovedat sa inému
sudcovi, ani županovi, ani byt nimi súdení. Martincania boli oslobodení od všetkých
královských mýt na území Uhorska okrem pohranicných. Zvolenskí alebo neskôr
sklabinskí župani nesmeli násilne vstúpit do domu meštana, len na jeho žiadost alebo s
jeho súhlasom. Uprázdnené domy vymretých rodín, ak sa nehlásili zákonití dedicia,
mohli dostat pristahovalci. V chotári mesta si mohli obyvatelia bez zábran volne rúbat
drevo a lámat kamene.
Povýšenie osady Martin do mestského stavu znamenalo pre jeho obyvatelov väcšie
hospodárske možnosti a spolocenský vzostup. Slubný vývin mesta prerušil vpád
husitov do Turcianskej kotliny. V septembri 1431 vtrhli v dvoch prúdoch na Slovensko a
tiahli popri Váhu k Žiline a do Liptova. Spät sa vracali cez Sucany, Martin a horný
Turiec. Tento vpád husitských vojsk do Turca bol pravdepodobne bez väcších škôd.
Pre Turiec, hlavne pre Martin, bola osudná až štvrtá výprava táboritov na Slovensko na
jar 1433. Pri spiatocnej ceste z východoslovenských miest, ktoré boli Žigmundovou
oporou, husitské vojská vtrhli do Turcianskej kotliny, kde vyplienili mestá Martin,
Turany a pravdepodobne i Sucany. Podla historika Pavla Floreka Martin vypálili medzi
15. a 20. májom 1433.
Mesto bez hradieb bolo ponechané na milost a nemilost prichádzajúcich husitov. Dielo
skazy v Martine bolo také, že správa o nom sa rozšírila i do Polska a zapísal ju súdobý
polský kronikár Dlugoss. I listiny vydané pre Martin po tomto katastrofálnom plienení, v
ktorých sa hovorí, že obyvatelstvo ostalo bez právnych dokumentov, zachytili túto
pohromu a opisujú ju pod zdrvujúcim dojmom skazy velmi rozhorcene. I panovník
Žigmund sa v listine, ktorou Martinu znovuudeloval staré výsady, z 23. novembra 1434
velmi pohoršoval nad konaním husitských vojsk.
Žigmund obnovením mestských práv ponechal Martinu i nadalej jeho výsady, v ktorých
bola uvedená dan platená do královskej kasy. Martincania boli povinní rocne platit dan
vo výške 92 zlatých, a to v troch splátkach – na Vianoce (31 zlatých), na sv. Juraja (31
zlatých) a na sv. Michala (30 zlatých).
Martin udelením výsad krupinského právneho okruhu mal možnost správneho a
hospodárskeho vývinu, aké mali slobodné královské mestá. Tento slubný vývin sa však
zastavil v polovici 15. storocia a Martin z právnej stránky zacal klesat na úroven
privilegovaných zemepanských mesteciek, až sa úplne dostal do podrucia majitelov
Sklabinského hradu a panstva.
V rušnom 15. storocí okrem pobytu husitských vojsk Martin a celý Turiec sužovali i
prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestecká
a osady zemetrasenie. Podla záznamov martinského farára Benedikta, literáta a
ilustrátora kódexu, bolo 5. júla 1443 také silné zemetrasenie, že sa “až veže a budovy
rúcali”. Okrem týchto prírodných neštastí postihla Martin na jesen 1452 morová
epidémia.
Na cele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci meštania. Mestskú
radu potom stanovil zvolený richtár a komunita meštanov. Richtár mesto spravoval, ale
aj rozhodoval o sporoch medzi obyvatelmi okrem tažkých prípadov, ktoré súdil
panovník alebo jeho hodnostári. Pocet clenov rady bol pocas storocí kolísavý, najviac
však mala 12 clenov. Richtár úradoval vo svojom dome, pretože mestecko nemalo
radnicu, súdne spory sa riešili na martinskej fare v prítomnosti farára.
V 17. storocí si obyvatelia Martina volili svojho predstaveného v prvú májovú nedelu
každého roka. Pri odovzdávaní funkcie starý richtár odovzdával novému mestskú
truhlicu, ktorá slúžila ako archív, a tri pecatidlá. Meštania Martina si vysoko cenili svoje
listiny, co dokazuje aj zápis v mestskej knihe z roku 1658, že mesto malo sedem
donácií, z ktorých pät pokladali za užitocné.
Od 60. rokov 18. storocia Martincania richtára volili už 1. novembra, co bol aj zaciatok
vojenského roku. Funkcia martinského richtára bola dobrovolná a bezplatná. Až 16.
novembra 1845 mestské zastupitelstvo rozhodlo, aby každý, kto vykonáva funkciu pre
Martin, mal popri príjme z vlastného zamestnania aj rocný plat. Richtár mal za svoju
funkciu dostávat rocne 20 zlatiek a notár tiež 20 zlatiek, z ktorých si musel kupovat
papier. Starší prísažní dostávali po 8 zlatých, úctovník 16, zástupca richtára 12 a
mladší prísažní po 5 zlatiek.
Obyvatelia, ktorí sa hospodársky pozdvihli, boli prijímaní do mestského stavu – za
meštanov. Z mestskej zápisnice Martina poznáme prísahu štyroch martinských
meštanov: Juraja Oskericha, Daniela Kosu, Melchiora Nosáka a Jána Cundru z roku
1541; slubovali v nej, že vo svojom “slobodnom královskom meste” budú dbat o jeho
dobro, obhajovat mestské slobody a znášat všetky verejné bremená. V neskoršom
období budúci meštan musel zložit mestskej rade peniaze.
Mestecko sa stávalo coraz závislejším od rodiny Révaiovcov, nových pánov hradu
Sklabina, ale obyvatelia Martina sa usilovali rozšírit svoje výsady. Už roku 1557 na
žiadost Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové
právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie
jarmokov. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martincanov listinu, v ktorej
im potvrdil trhové právo, pricom rozšíril ich trhy o dva nové, a to na Vavrinca a pred
Všechsvätými. Obyvatelom mestecka povolil vyberat na dobytcích trhoch dva denáre za
kus.
Najstaršie mená obyvatelov Martina poznáme z portálneho súpisu z roku 1557; v
meste boli vtedy dve verejné budovy – župný dom a dom révaiovský, ktorý patril
mýtnici. Nespomína sa tu ani škola, ani nemocnica, krcma alebo radnica.
Danové záležitosti osady Riadok, ktorej zemepánom bol martinský farár, sa evidovali
osobitne. Tu sa nachádzalo sedem domov, ktoré obývali traja sedliaci a štyria chudobní
obyvatelia, ktorých majetok nemal hodnotu väcšiu ako šest zlatých.
Reformácia v 16. storocí coskoro prenikla i na Slovensko. K rozšíreniu reformácie v
Turci prispeli Révaiovci. Rad-radom sa zakladali evanjelické zbory, a to tak, že celé
katolícke farnosti sa stali evanjelickými zbormi. Prvý vznikol roku 1544 v Martine.
Martinský farár Vavrinec sa v rokoch 1544 až 1552 spomína ako prvý protestantský
knaz. Situácia sa zmenila po roku 1639, ked František III. Révai opät konvertoval ku
katolicizmu, odnal evanjelikom kostoly a vrátil ich spät katolíkom.
Prvé povinnosti Martincanov k rodine Révaiovcov boli spísané v urbári zo 17. marca
1637. Obyvatelia mesta sa tu spomínajú ako meštania – oppidiani, no v urbári z roku
1699 ich nazývajú “úrecití” poddaní. Martincania museli vykonávat polné práce a platit
dávky ako ostatní poddaní Sklabinského panstva. Postavenie obyvatelov mestecka sa
už vôbec nelíšilo od postavenia ostatných poddaných tohto panstva.
V prvej polovici 18. storocia pre obyvatelov Martina zemepáni obnovili urbár v rokoch
1720 a 1728. Martin bol v tom case v zlej hospodárskej situácii, nebol schopný platit
dane, preto vedenie mestecka bolo nútené predávat mestský majetok.
Urbárska regulácia Márie Terézie bola z právnej stránky vyjadrená najmä v urbárskom
edikte z 23. januára 1767. Bola v živote slovenského ludu velmi významnou udalostou
a ovplyvnila jeho osud na dlhšie obdobie. Po roku 1767 sa zacala realizovat aj v
Turcianskej stolici. Predurbársky súpis bol realizovaný až 19. septembra 1770.
Urbár, ktorý sa pokúsili 16. septembra 1772 v Martine realizovat, sa skladal z deviatich
castí a mal sa stat zákonnou normou, urcujúcou základné vztahy medzi Révaiovcami a
obyvatelmi Martina – poddanými. Nový urbár potvrdil pripútanost sedliakov a želiarov k
pôde. Urbár 16. septembra 1772 precítali pred zhromaždením Martincanov, ktorí sa ho
rozhodli neprijat, lebo podla rady královského komisára Jána Balogha by po prijatí
stratili všetky regálne práva a nemohli by sa už na ne odvolat. Zástupcovia Martina
vrátili urbár Královskej miestodržitelskej rade v Bratislave.
Po urbárskej regulácii sa zacalo dlhé obdobie porušovania práv mestecka rodinou
Révaiovcov. Vznikali spory, ktoré neraz musela riešit i Královská miestodržitelská rada.
Spory Martincanov s Révaiovcami prerušilo až zrušenie feudálnych výsad roku 1848.
Významným hospodárskym cinitelom stredovekých miest boli remeslá. Prvý doložený
záznam o kovácovi v Martine máme z roku 1384. V súpise z roku 1557 sa tu spomínajú
obuvníci, kováci, zámocník a hrnciar. Prvý spolocný obuvnícky cech pre Martin a
Mošovce máme doložený roku 1551. Neskôr vznikli i dalšie cechy.
Koncom 18. storocia nebolo okrem Mošoviec ani v jednom turcianskom mestecku viac
ako 50 remeselníkov. Podla súpisu z roku 1790 evidovali v Mošovciach 51, Slovenskom
Pravne 34, Turanoch 22, Martine 20 a v Sucanoch 17 remeselníkov. Úroven remeselnej
výroby v Turci zaostávala za celoslovenským priemerom.
V Martine máme doložený velký požiar roku 1666, ked mestecko bolo oslobodené od
platenia daní a kontribúcie. Další velký požiar vypukol 1. septembra 1778, ked zhorel
skoro celý Martin a Riadok. V prvej polovici 19. storocia Martin tiež niekolko razy
vyhorel. Najneštastnejší pre mestecko bol rok 1843, ked vypukol najväcší požiar 22.
apríla 1843. V Martine zhorelo 118 domov a škoda bola odhadnutá na 1050 zlatých, na
Riadku zhorelo 23 domov v hodnote 135 zlatých a 46 grajciarov.
Na Riadku existovala od roku 1557 latinská škola. Roku 1834 sem preložili z Necpál
latinskú seniorátnu školu. Viacerí ucitelia týchto škôl boli literárne cinní, ale ich kultúrne
a národné pôsobenie nepresiahlo hranice Turca. Najvýznamnejšími predstavitelmi
kultúry a vedy z Turca boli Ján Jessenius, Martin Rakovský, Peter Benický, Ján Kollár,
Andrej Plachý. Všetci však pôsobili mimo turcianskeho regiónu. V Martine sa od roku
1839 hrávali ochotnícke divadlá, boli aj prvé pokusy založit slovenskú knižnicu.
Martincania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolucného diania v rokoch
1848–1849, do vojska sa ich prihlásilo 34. V mestecku sa 31. januára 1849 uskutocnilo
ludové zhromaždenie, na ktorom vodcovia výpravy oboznámili obyvatelov s návrhom
na federáciu národov monarchie.
Po revolúcii sa Martin z hospodárskeho hladiska vôbec nelíšil od ostatných turcianskych
mesteciek. Martincania sa zaoberali najmä polnohospodárstvom. Potvrdzuje to i správa
martinského slúžneho na ministerstvo z roku 1875, v ktorej sa uvádza, že typickým
zamestnaním žien bolo tkanie lanového a konopného plátna, muži sa venovali prevažne
rolníctvu, najmä chovu dobytka. Popri polnohospodárstve sa venovali aj remeslám.
Pred zrušením cechov roku 1872 pracovalo v Martine ešte 10 cechových združení. Hned
po tom si remeselníci založili remeselnícky spolok, ktorý združoval príslušníkov rôznych
remesiel a starali sa o výchovu ucnovského dorastu.
Významným hospodárskym odvetvím bol aj obchod, hoci sa ním zaoberal nevelký pocet
Martincanov, ktorí sa spolu s obyvatelmi Jahodník živili podomovým obchodom na
území celej monarchie, ale aj v cudzích krajinách.
Trhy sa v mestecku konali vždy vo štvrtok. Jarmoky sa zachovali od feudalizmu.
Matejský jarmok sa konal 24. februára, další na Zelený štvrtok, turícny jarmok bol v
pondelok po Turícach, vavrinecký 10. augusta, bartolomejský 24. septembra,
martinský 11. novembra a predvianocný vo štvrtok pred Vianocami.
Koncom 60. a zaciatkom 70. rokov 19. storocia sa vo väcšom rozsahu zacínajú u nás
zakladat penažné ústavy. Medzi nimi vznikla roku 1868 aj v Martine Sporitelna ako
akciová spolocnost so základným kapitálom 15 000 zlatých. Sporitelna zohrala pred
rokom 1918 pozitívnu úlohu v rozvoji slovenského penažníctva. Druhým významným
slovenským ústavom bola Tatra banka, ktorá vznikla v rokoch 1884–1886. Na
založenie tohto financného ústavu dal podnet Rudolf Krupec. V Martine sídlili i dalšie
menšie penažné ústavy, a to Martinská vzájomná pokladna, ktorú založil roku 1914
Gustáv Izák, a Turcianska úverová banka.
So vznikom martinského slovenského penažníctva súvisí aj rozvoj priemyselného
podnikania. Najstarším priemyselným podnikom v Martine bol Kníhtlaciarsky
úcastinársky spolok, ktorý vznikol roku 1869. Roku 1898 vznikla v meste dalšia
tlaciaren, ktorá patrila kníhkupcovi a nakladatelovi Jozefovi Gašparíkovi.
Kníhkupecko-nakladatelský spolok vznikol roku 1886 s cielom vydávat a rozširovat
slovenskú literatúru.
Prvým z väcších priemyselných podnikov v Martine so slovenským kapitálom bol Tatra
nábytok z ohýbaného dreva, ktorý založil Ladislav Dobrovits. Výroba v továrni sa zacala
už roku 1890 a podla výkazov z roku 1893 tam pracovalo v priemere 270 až 340
robotníkov.
Pivovar bol dalším slovenským podnikom. Patril akciovej spolocnosti založenej roku
1893 z iniciatívy Tatra banky a martinskej Sporitelne. Pivo sa zacalo vyrábat už roku
1894.
Väcším priemyselným podnikom bola rafinéria minerálnych olejov. Prvá etapa jej
výstavby sa zacala roku 1899. Bankrot podniku roku 1908 urýchlil velký požiar, ktorý
znicil velkú cast objektov.
S úcastou slovenského a ceského kapitálu sa zacala budovat v Martine celulózka.
Patrila akciovej spolocnosti, ktorá vznikla 31. marca 1902. Továren roku 1907
zamestnávala už 282 pracovníkov a roku 1914 v nej robilo 550 zamestnancov.
Kultúrne oživenie v Martine nastalo skôr ako na ostatnom Slovensku. Roku 1859 sa
ochotníci predstavili miestnemu obecenstvu Palárikovou hrou Inkognito. V decembri
toho istého roku založili slovenskú mestskú knižnicu. Po vzniku prvého slovenského
gymnázia ju mesto darovalo škole.
Martin zacal hrat významnú úlohu v dejinách slovenského národa najmä od
Memorandového zhromaždenia, ked sa v tomto provinciálnom mestecku našlo dost
odvahy a uvedomenia na zvolanie zhromaždenia Slovákov. Zhromaždenie sa konalo 6.
a 7. júla 1861 a vošlo do dejín ako “Memorandové”. Boli na nom proklamované ciele
slovenského národa. Priamym výsledkom Memorandového zhromaždenia v Martine a
najväcším úspechom slovenského národného hnutia v prvej polovici 60. rokov 19.
storocia bolo založenie Matice slovenskej a vznik troch slovenských gymnázií.
Matica slovenská bola postavená na spolkovom základe a odkázaná na dary a financie
od národne uvedomelej vrstvy národa. Ako vrcholná slovenská kultúrna a národná
ustanovizen združovala slovenských kultúrnych, osvetových a vedeckých pracovníkov,
podporovala a rozvíjala slovenskú literatúru, umenie, vedu, osvetu, edicnú cinnost,
knihovníctvo, starala sa o vzdelanie slovenského ludu a dvíhala jeho národné
povedomie. Po jej násilnom zatvorení roku 1875 slovenská národná inteligencia stratila
nacas orientáciu, slovenské národné hnutie stagnovalo a nastala dlhšia prestávka v
rozvoji organizovanej vedeckej a osvetovej cinnosti.
Krátke trvanie malo aj slovenské nižšie patronátne evanjelické gymnázium v Martine.
Svoju cinnost zacalo 1. septembra 1867 s prípravkou, prvou a druhou triedou a
alumneom. Na tejto škole ucili dvaja riadni a traja externí profesori. Gymnázium
madarská vláda zatvorila už v januári 1875.
Odpovedou na tento cin bola cielavedomá cinnost nových spolkov a redakcií. Živenu,
spolok slovenských žien, založili v Martine roku 1869. Clenky tohto spolku každý rok
organizovali augustové slávnosti, a tak programovo nadväzovali na tradíciu maticných
augustových zhromaždení.
V meste od roku 1864 Slovenský spevokol rozvíjal ochotnícke divadelníctvo a hudbu.
Dušou spevokolu i ochotníckeho divadelníctva bol Andrej Halaša. Význam Spevokolu
vzrástol najmä po výstavbe Národného domu, ktorý sa stal strediskom spolocenského
života v Martine. Po zhabanej budove Matice slovenskej bol druhou budovou s
divadelnou dvoranou, ktorého výstavba mala podiel na stmelení národného života.
Dobudovali ho roku 1890. V budove našli svoje sídlo spevokol, Turcianske kasíno,
knižnica a múzeum.
Z iniciatívy nestora slovenského múzejníctva Andreja Kmeta bola roku 1893 založená
Muzeálna slovenská spolocnost, ktorá dala základy prvému vedeckému vlastivednému
výskumu a povýšila Martin na centrum slovenského múzejníctva. Prvá budova
Slovenského národného múzea bola postavená z dobrovolných zbierok slovenského
ludu. Propagácii slovenského folklóru a ludových umeleckých a remeselníckych
výrobkov sa venovalo družstvo Lipa, ktoré vzniklo roku 1910.
Všetka slovenská periodická tlac vychádzala z tlaciarne Kníhtlaciarskeho úcastinárskeho
spolku. Medzi prvé slovenské casopisy patrí Letopis Matice slovenskej. Casopis Orol
vychádzal v Martine už od roku 1870. Jeho pokracovatelom sa stali Slovenské pohlady,
vydávané od roku 1881. Muzeálna slovenská spolocnost vydávala od roku 1896 Sborník
MSS a od roku 1898 Casopis MSS. Cernoknažník vychádzal od roku 1876.
Národné noviny vychádzali od roku 1871 ako pokracovatel Peštbudínskych vedomostí,
ktoré boli tlacovým orgánom Slovenskej národnej strany. Slovenské periodiká vydávali
korporácie, širšie alebo menšie kolektívy, najcastejšie však jednotlivci. Všetka
slovenská tlac vychádzajúca z martinských tlaciarní podliehala silnej tlacovej cenzúre.
Najprísnejšie cenzurovali Národné noviny a Národný hlásnik, lebo mali zväcša i politický
charakter.
Martin najviac ohrozovali požiare. Najväcší vypukol 5. mája 1881; lahlo pri nom
popolom 143 domov a 97 hospodárskych budov v celkovej hodnote 324 000 zl. V
súvislosti s touto tragédiou sa na podporu miestnych pohorelcov konala celokrajinská
penažná zbierka a správa štátnych železníc im poskytla zlavu na prepravu stavebného
materiálu.
Roky prvej svetovej vojny zastihli slovenský národný život v hlbokej pasivite, a to vo
všetkých oblastiach – hospodárskej, kultúrnej, spolocenskej a politickej.
Ustanovením Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918 a vyhlásením
Deklarácie slovenského národa bol prijatý základný štátoprávny dokument
novovytvoreného štátu – Cesko-slovenskej republiky.
Mesto roku 1919 malo 3 853 obyvatelov, roku 1930 už malo vyše 7 500 ludí, co
súviselo s tým, že Martin sa stal administratívnym centrom severozápadného
Slovenska. V meste chýbali priestory na zriadenie centrálnych úradov. Na zmiernenie
bytovej krízy vzniklo roku 1920 stavebné družstvo; rokoch 1925–1932 postavilo 107
rodinných domov, väcšinou pre pracujúcich zo stolickovej továrne, celulózky a pre
železniciarov.
Po prevrate nastal tiež rozvoj politického, kultúrneho a spolocenského života v Martine.
Oživotvorenie Matice slovenskej roku 1919 znamenalo pokracovanie v jej pôvodnej
cinnosti v zmenených politických a národných pomeroch.
V medzivojnovom období zintenzívnila svoju cinnost Muzeálna slovenská spolocnost,
Slovenské národné múzeum a Matica slovenská, ktoré dostali nové budovy.
Roku 1919 vzniklo Štátne reformné reálne gymnázium, ktoré nadviazalo na staré
tradície slovenského nižšieho gymnázia v Martine.
Na odkaz ochotníckych tradícií v Národnom dome nadviazala Matica slovenská, a tak na
jar roku 1944 vzniklo Slovenské komorné divadlo. Scénu viedol Ján Marták a ako stály
host tu pôsobil Andrej Bagar. Pocas druhej svetovej vojny malo divadlo výrazne
protifašistické zameranie.
Aj po prevrate roku 1918 až do roku 1950 pôsobil v Martine Slovenský spevokol, v
rokoch 1909 až do roku 1930 tu bol i Spevácky zbor organizovaného robotníctva a v
30. rokoch úcinkovala Turcianska filharmónia.
Pocas augustových slávností roku 1920 vznikol Spolok slovenských umelcov,
celoslovenské združenie spisovatelov, skladatelov a výtvarníkov.
V tridsiatych rokoch zacala v Slovenskom národnom múzeu cinnost prvá Slovenská
národná galéria, ktorá takmer 20 rokov sústredovala obrazy starších i žijúcich
slovenských výtvarníkov. Roku 1938 na krátky cas v Martine našla pôsobisko i
Slovenská vysoká škola technická.
V prvej polovici 20. storocia poskytol Martin zázemie popredným vedcom a umelcom.
Pôsobili tu Pavol Sochán, Andrej Kmet, Janko Jesenský, Elena Maróthy-Šoltésová, Pavol
Országh-Hviezdoslav, Jozef Gregor-Tajovský, Martin Kukucín, Ján Smrek, František
Hecko, Štefan Krcméry, Andrej Mráz, Emil Boleslav Lukác, Ludo Mistrík Ondrejov, Jozef
Cíger-Hronský, Ján Bodenek, Július Barc-Ivan, Mária Rázusová-Martáková, Martin
Rázus, Jozef Škultéty, Ján Marták, Ján Hrušovský, Janko Alexy, Miloš Alexander
Bazovský, Martin Benka, Ludovít Fulla, Karel Plicka, Frano Štefunko, Jaroslav Vodrážka,
Milan Thomka-Mitrovský, Lea Mrázová.
Mníchovský diktát 29. septembra 1938 znamenal zaciatok rozbitia Ceskoslovenska.
Zaciatkom marca 1939 sa vyhrotila situácia medzi pražskou vládou a bratislavskou
autonómnou vládou, ktorá odmietla ultimatívny tlak Prahy. Obyvatelia Martina sa
nestotožnili s oficiálnou ideológiou ludáckeho režimu. Coskoro vznikli ilegálne
organizácie. V Turci pôsobila ilegálna organizácia Revolucnej mládeže Slovenska a
ilegálna tlaciaren v záhradníctve u Danekov.
Medzníkom v organizacnej príprave Slovenského národného povstania bolo i zasadnutie
ilegálnej Slovenskej národnej rady v júli 1944 v Žarnovickej doline pri Cremošnom a
dalšie porady vedenia odboja v Sklabini a v Jahodníckych hájoch. Do odboja sa v Turci
zapojili i Národné noviny a maticné rozhlasové vysielanie.
V júli 1943 sa v turcianskych horách zacali organizovat prvé partizánske skupiny. Na
jar 1944 sa z iniciatívy všetkých ilegálnych skupín vytvorilo jadro ilegálneho
Revolucného okresného národného výboru v Martine. Vojaci martinskej posádky
nadviazali spojenie s partizánmi a udalosti koncom augusta 1944 dostali spád – 21.
augusta partizáni prišli do Sklabine a vyhlásili obnovenie Ceskoslovenskej republiky.
Nemci zacali 29. augusta 1944 obsadzovat územie Slovenska, co bolo signálom na
vyhlásenie celonárodného povstania proti fašizmu. Tlak nemeckej armády na
povstalecké jednotky a partizánov bol silný. Najtažšie boje sa viedli pri Strecne,
Vrútkach, Priekope, v Košútoch a v Martine.
Martin bol oslobodený ráno 11. apríla 1945 jednotkami 4. brigády Prvého cs.
armádneho zboru. V tom istom case jednotky 1. a 3. brigády zboru oslobodili Priekopu
a Vrútky. Z južnej strany Turca zároven s jednotkami 4. cs. brigády prišli do Martina
vojaci 18. rumunskej divízie spolu s vojakmi II. ukrajinského frontu.
Po skoncení vojny bolo v Martine 12 závodov. Základný kamen Závodov tažkého
strojárstva bol položený v máji 1948 a už od októbra 1949 zacalo pracovat stredisko na
výrobu ocelových konštrukcií a žeriavov. Prvé finálne výroby – banské lokomotívy –
opustili závod už roku 1951. V závode sa vyrábali železnicné nákladné vagóny a
lokomotívy, motory pre traktory typu PA-4 a iné malé motory.
Tlaciarne Neografia sa v 70. rokoch rozšírili a významné miesto má výroba pre export.
V Turcianskych celulózkach a papiernach sa roku 1973 sa zacala výroba bytových
tapiet, neskôr sa orientovali na výrobu kartonáže z vlnitej lepenky.
Po vojne vznikli v Martine pekárne a cukrárne, mliekarenský priemysel, zmodernizoval
sa závod Fatra, vystavala sa Tepláren, Biotika, Divadelná technika, stavebné závody.
So závodmi zacali rást nové sídliská, kultúrne i športové zariadenia. Vybudovali sa nové
štvrte – Podháj, Sever, Ladoven, Košúty a Záturcie. V týchto štvrtiach vyrástli škôlky,
školy a obchody.
Rozšírila sa siet kultúrnych stánkov – Múzeum A. Kmeta, Múzeum Martina Benku,
buduje sa Múzeum slovenskej dediny v Jahodníckych hájoch. V obnovenej prvej
budove Matice slovenskej bolo otvorené Národné literárne múzeum, v bývalom župnom
dome Turcianska galéria. Na Národnom cintoríne v Martine je pochovaných niekolko
desiatok významných národných a kultúrnych cinitelov Slovenska.
Od roku 1962 tu pôsobí pracovisko Lekárskej fakulty Univerzity Komenského, dnes
samostatná Jesseniova lekárska fakulta. Na odkaz prvého gymnázia nadviazalo
Gymnázium V. Paulinyho-Tótha. V Martine bola vybudovaná Stredná priemyselná škola
strojnícka a viaceré ucnovské školy.
Vysokou úrovnou i s medzinárodnou úcastou sa do našej národnej kultúry zaclenil
festival umeleckého slova Slovesná jar, prehliadka ochotníckych divadiel Scénická
žatva, Martinská hudobná jar, sútažné výstavy umeleckej fotografie.
Revolucný zvrat roku 1989 priniesol v našom živote vela pozitívnych zmien,
umožnujúcich rozvinutie všetkých stránok spolocenského, kultúrneho a hospodárskeho
života ludí a miest, ale Martinu pripravil aj tažkú skúšku. Rozhodnutie o riešení
konverzie zaciatkom 90. rokov v strojárskom priemysle a rozpad východných trhov
vyvolali rozhodujúcou mierou aj ekonomické problémy priemyslu a nárast
nezamestnanosti v Martine a v okolí.
Napriek tažkej situácii magistrát mesta zacal rekonštrukcie historického jadra Martina,
rekonštruoval sa mestský park P. O. Hviezdoslava. Vznikli nové firmy v oblasti
strojárstva, spracovania dreva, stavebníctva a služieb.
Obrodil sa náboženský život veriacich. Na sídlisku Sever blízko Fatry bol vystavaný
nový rímskokatolícky Kostol Sedembolestnej Panny Márie, ktorý bol dokoncený roku
1995. Obnovila sa i cirkevná škola.
Mesto je v rámci nového územno-administratívneho clenenia Slovenskej republiky od
júla 1996 sídlom okresu Martin v rámci Žilinského kraja. K 31. decembru 1998 žilo v
Martine 60 361 obyvatelov, k 31. decembru 2003 žilo v meste 59 514 obyvatelov.
Martin je sídlom mnohých organizácií štátnej správy, kultúrnych, spolocenských
ustanovizní a bánk. Po roku 1989 odkúpením ešte nezariadených novopostavených
priestorov bola dobudovaná Hoechst–Biotika v Martine, vybudovala sa a
sprevádzkovala cast továrne ECCO na výrobu luxusnej obuvi s dánskou majetkovou
úcastou a rozrastá sa nový závod Auto Martin v rámci komplexu Volkswagen na výrobu
prevodoviek.
________________________________________ __________________________
Zdroje: