historia holokaustu

Dokument, popierajúci holokaust sa prvýkrát objavil krátko po skončení vojny, keď vedúci predstavitelia SS unikali pred spojencami do Švédska, Južnej Ameriky a niektorých arabských štátov. Odtiaľ začali s prispôsobovaním histórie vo svoj prospech. Medzi raných revizionistov patril Maurice Bardeche, francúzsky fašistický aktivista. Bola to však práca iného Francúza, Paula Rassiniera, ktorá si zachovala trvalý vplyv na dnešných revizionistov.

Rassinier, ktorý sám prežil koncentračný tábor, chcel spochybniť tvrdenie, že nacisti boli zodpovední za páchanie ukrutností. Ako bývalý obyvateľ koncentračného tábora Buchenwald sa snažil vytvoriť dojem, že je vo svojej práci objektívny a hovorí pravdu. V skutočnosti však nikdy nebol umiestnený vo vyhladzovacích oddeleniach Buchenwaldu a z toho, čo napísal, zaváňa silný antisemitizmus. Rassinierova kniha je dnes považovaná za klasiku v oblasti literatúry popierajúcej holokaust. Je propagovaná v Spearheade a publikovaná s podporou Britskej národnej strany (BNP).

Materiály, snažiace sa o revíziu, sa naďalej objavovali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Notorický antisemita Austin App a slobodopravicový Harry Elmer Barnes publikovali revizionistické traktáty v USA. David Hoggan, ďalšia vplyvná osoba v tejto oblasti, napísal The Myth of the Six Million (Mýtus o šiestich miliónoch), v ktorom vyvracal správy očitých svedkov o holokauste. Táto práca bola publikovaná v Noontide Press, ktorá spadá do antisemitskej organizácie Liberty Lobby pod vedením Willisa Cartoa, muža spolupracujúceho s nacistickými organizáciami.

Pocit nevyhnutnosti poprieť holokaust vzrástol medzi fašistami a v antisemitských kruhoch v sedemdesiatych rokoch po vydaní dvoch prelomových prác s týmto zameraním. Istý Richard Harwood (neskôr sa zistilo, že ide o Richarda Verralla, lídra Národného frontu) napísal knihu Did Six Million Really Die? (Naozaj zomrelo šesť miliónov?).

V Amerike Arthur Butz, profesor techniky na Severozápadnej univerzite v Chicagu, napísal The Hoax of the Twentieth Century (Figliarstvo dvadsiateho storočia), v ktorom argumentoval, že hoci Židia boli perzekvovaní, neexistoval program masového vyhladzovania a plynové komory boli používané jedine na odvšivenie obyvateľov koncentračného tábora. Butz tvrdil: "Židia by mali byť uveličení poznatkom, že veľké množstvo ich ľudí nebolo úmyselne zlikvidovaných."

Obe tieto práce boli vydané v Británii v Historical Review Press Anthonyho Hancocka. Hancockove tlačiarne blízko Brightonu sú ešte i dnes jedny z najproduktívnejších fašistických tlačiarní. Vo veľkom tlačia neonacistickú literatúru v niekoľkých jazykoch, ktorá je distribuovaná do celého sveta. Hancock tiež spolupracoval pri produkcii ohavných Holocaust News, vydaných v roku 1982, ktoré BNP znovu vytlačila a distribuovala medzi tisícky ľudí, vrátane detí.

Francúzsky profesor literatúry Robert Faurisson začal vydávať revizionistické traktáty a ešte stále má veľký vplyv v oblasti popierania holokaustu nielen vo Francúzsku. Vo Švédsku Dietlib Felderer oznámil, že Denník Anny Frankovej je falzifikát. Otec Anny Frankovej v skutočnosti už predtým úspešne zažaloval Davida Irvinga a jedného školského učiteľa pre toto absurdné tvrdenie. Sám Felderer bol nakoniec súdne stíhaný a uväznený švédskymi úradmi v roku 1984 za jeho revizionistické aktivity.
Inštitút historickej revízie

V roku 1978 Willis Carto založil Inštitút historickej revízie, ktorý mal značný úspech v prezentácii úctyhodného pseudoakademického pozlátka prostredníctvom nápadných konferencií a pravidelného vydávania svojho Časopisu historickej revízie. IHR vystupuje ako koordinačné centrum pre dokumenty z celého sveta, týkajúce sa popierania holokaustu, publikovanie kníh, pamfletov, videí atď., ktoré sa pokúšajú vytvoriť dojem, že popieranie holokaustu je objektívnym hľadaním pravdy. Inštitút tiež ponúkol falošnú odmenu 50 000 dolárov pre kohokoľvek, kto dokáže, že holokaust sa uskutočnil.


Mel Mermelstein, ktorý holokaust prežil, zareagoval na túto výzvu. Poskytol dokumentárny dôkaz o vražde jeho rodiny v Auschwitzi v lete roku 1944. Nikoho neprekvapilo, že IHR odmietol akceptovať tento dôkaz. Nasledoval dlhý právny spor. Mermelstein dostal v roku 1981 odškodné 90 000 dolárov a súdny znalec rozhodol, že holokaust "nie je opodstatnenou témou na polemiku... Súd prijal súdnu správu, že Židov v Poľskom Auschwitzi v lete roku 1944 smrteľne otrávili plynom."
David Irving a Fred Leuchter

Najslávnejším revizionistom je David Irving, ktorého meno sa stalo známym v roku 1992 po tom, ako si ho The Sunday Times najali na preklad Goebbelsových denníkov. Irving bol do roku 1989 považovaný za váženého, hoci kontroverzného historika. Namiesto otvoreného popierania holokaustu sa snažil upriamiť pozornosť verejnosti na čosi iné tvrdiac, že práve spojenecké akcie, ako napríklad bombardovanie Drážďan, boli tými najhoršími zverstvami druhej svetovej vojny. Vo svojej najslávnejšej práci Hitler's War (Hitlerova vojna) Irving vyhlasoval, že Hitler nebol osobne zodpovedný za holokaust a vyhladzovanie bolo uskutočňované bez Führerovho vedomia či splnomocnenia.