historia dopravy

Vývoj dopravy na našom území bol spätý s vývojom dopravy v Európe. Po pešej doprave sa začala využívať sila zvierat, najmä koní. Na prepravu surovín (drevo...) sa využívala sila vodných tokov. Pre naše územie je tradičné pltiarstvo a zvoz dreva z lesov pomocou konských záprahov.

Pohybovú energiu plavidlám dodávala aj sila vetra. S využitím kolesa sa veľa zmenilo. Začali sa využívať konské a volské záprahy na prepravu vecí aj osôb. Stavali sa nové spevnené cesty najmä v mestách a ich okolí.

Ďalším veľkým objavom bol vynález parného stroja v roku 1712 pánom Thomasom Newcomenom. Po tomto vynáleze veci nabrali rýchly spád. Parné stroje sa začali využívať v priemysle i pri stavbe nových dopravných prostriedkov. V roku 1767 založil gróf Ján Forgáč prvú textilnú manufaktúru v bývalom Uhorsku .V roku 1832 tu dali do prevádzky parný stroj, prvý v Strednej Európe.

Svoje postavenie si začala upevňovať aj železničná doprava. Dňa 27.septembra 1840 bola slávnostne spustená do prevádzky konská železnica medzi Bratislavou a Svätým Jurom.

Bola to prvá konská železnica na Slovensku a v Uhorsku. Mala dĺžku 15.5 km. Do Bratislavy prišiel prvý parný vlak 20. augusta 1848, ktorý začal premávať medzi Bratislavou a Viedňou. Parné stroje mohutných rozmerov a veľkého výkonu sa začali montovať aj do plavidiel. Prvá paroloď prišla do Bratislavy 2. septembra 1818 večer z Viedne.

Premávala na trase Viedeň - Bratislava - Pešť. Paroloď sa nazývala Carolína po manželke cisára. Pravidelná lodná doprava po Dunaji sa začala vykonávať v roku 1830 po trase Viedeň - Bratislava - Budapešť, kedy vznikla Dunajská paroplavebná spoločnosť. Táto lodná spoločnosť mala agentúru aj v Bratislave.

Veľká konkurencia parnému stroju sa začala vytvárať od roku 1859. Vtedy belgický vynálezca Jean Lenoir skonštruoval prakticky použiteľný spaľovací motor. Týmto sa odštartovala éra spaľovacích motorov.

Spaľovacie motory ako pohony dopĺňali aj motory na elektrický prúd. Dokázateľne prvým konštruktérom elektromotora (r. 1827 -1829) bol slovenský rodák zo Zemného (okr. Nové Zámky) Štefan Anián Jedlík, fyzik a priekopník vedy. Svoj elektromotor použil v roku 1842 na pohon vozíka, pohybujúceho sa po koľajniciach.

Elektromotory sa ako pohony ujali u lokomotív. Prvú takúto elektrickú lokomotívu postavil Werner Siemens v roku 1879. Prvá elektrická trať bola vybudovaná medzi Berlínom a Lichtenfeldom. V roku 1896 už bolo v elektrifikovaných 23 tisíc km tratí.

Spaľovacie motory sa začali využívať prakticky všade. V priemysle, poľnohospodárstve i v doprave. V roku 1870 nemecký konštruktér a vynálezca Siegfried Marcus zostrojil prototyp prvého auta s benzínovým motorom. Jeho automobily boli vyrobené v Adamovských stojírnách vo vtedajšom Rakúsko - Uhorsku. V osobnej doprave sa začali používať aj autobusy. Prvý autobus postavil nemecký konštruktér Karl Benz v roku 1895. Tento autobus jazdil ako linkový na trase medzi nemeckým mestom Siegen a dedinkami Netphen a Deutz. Pre nákladnú dopravu postavil Gottlieb Daimler nákladné vozidlo o rok neskôr (1896).

Prevratné zmeny sa odohrávali aj vo vzduchu. V roku 1783 postavili bratia Montgolfierovci balón plnený horúcim vzduchom.

Doprava a Bratislava

Bratislava je najvýznamnejší dopravný uzol Slovenskej republiky a to pre všetky formy dopravy. Bratislava je bránou do Slovenska a pre Slovensko bránou do sveta.

Letisko M.R. Štefánika je najväčším medzinárodným letiskom v Slovenskej republike. Rozprestiera sa 9 km severovýchodne od centra hlavného mesta Bratislavy. Slúži pravidelnej a nepravidelnej leteckej doprave na domácich a zahraničných linkách.

Do Bratislavy prilietajú pravidelné linky z Amsterdamu, Birminghamu, Londýna, Bruselu, Paríža, Lipska, Stuttgartu, Mníchova, Frankfurtu, Berlína, Zürichu, Milána, Benátok, Barcelony, Palma de Mallorcy, Ríma, Prahy, Košíc, Varšavy, Kyjeva, Moskvy, Zadaru, Splitu, Dubrovnika, Sofie, Varny, Dillí, Larnaky, Tel Avivu, Kuwait City, Armitsarmu, Kodane (plánovaná). Medzinárodné letisko Schwechat Viedeň je vzdialené od Bratislavy 45km. Po diaľnici E 58 ste z letiska v centre mesta za 40 min.

Pravidelné spojenie z letiska na autobusovú stanicu Mlynské Nivy zabezpečuje spoločnosť SAD a.s., divízia Eurolines. Pravidelná linka na letisko premáva každú hodinu a spája Medzinárodné letisko M.R.Štefánika cez centrum mesta s Medzinárodným letiskom Schwechat. Zastávka tejto autobusovej linky je pred odletovou halou letiska Schwechat.

Medzinárodný lodný prístav na Dunaji zabezpečuje obojsmerné napojenie Bratislavy na medzinárodnú lodnú dopravu a to prepojenie zo Severného mora cez kanál Rýn - Mohan - Dunaj až do Čierneho mora. Osobná lodná doprava využíva prístav najmä na okružné a výletné plavby na Devín, do Hainburgu, Viedne a opačným smerom na vodné dielo Gabčíkovo a do Budapešti. Bratislavský lodný prístav je zaujímavý tým, že sa nachádza priamo v centre mesta neďaleko od pešej zóny, významných historických pamiatok, ako aj nespočetného množstva príjemných reštaurácií a kaviarní.

Bratislava je napojená na medzinárodné dopravné ťahy a diaľnice, prostredníctvom diaľnice E65 na Českú republiku, diaľnice D-2 na Maďarsko a medzinárodnými dopravnými ťahmi E75 a E58 na Rakúsko. Medzinárodný dopravný ťah E 58 spája Bratislavu s medzinárodným letiskom Schwechat vo Viedni a ťah E75 pokračuje ďalej cez územie Slovenska do Poľska a na Ukrajinu. Cez mesto vedie široká sieť ciest a dopravných uzlov.

Bratislava predstavuje najvýznamnejší dopravný uzol Slovenskej republiky a to nielen v cestnej doprave. V súčasnosti sa buduje diaľničný obchvat mesta na odbremenenie dopravnej situácie v centre.

VAJNORY

Mestská časť Bratislava - Vajnory sa rozkladá na úpätí Malých Karpát v nadmorskej výške 130-133 metrov nad morom. S rozlohou 13,5 kilometrov štvorcových a asi 4 000 obyvateľmi patrí medzi menšie mestské časti hlavného mesta Slovenskej republiky. Administratívne patrí pod okres Bratislava III. Vajnoráci sa však právom pýšia svojou bohatou históriou, osobitou krásou ľudového umenia a zvykmi, ktoré sa tu až do súčasnosti uchovávajú a rozvíjajú.
zemepisná šírka:

N48°08
zemepisná dĺžka:

E17°06

Geologické a geomorfologické pomery: väčšia časť územia patrí do Podunajskej nížiny s typickým fluviálnym reliéfom s relatívnymi výškami v rozmedzí 0,5 - 1,5 - 2,5 m. Severozápadná časť je súčasťou Malých Karpát. Pôdy patria medzi stredne ťažké s charakterom pôdy aluviálnych sedimentov.

Hydrologické pomery: hlavná hydrologická sieť patrí do povodia Šúrskeho kanála, ktorý bol umelo vybudovaný počas 2. svetov vojny. Do tohoto toku sa vlievajú Račí potok, Račiansky potok, Vajnorský potok, Kratina a Struha. Vajnory sú typické veľmi vysokou hladinou podzemnej vody. Podzemné vody sú dotované vodami z Malých Karpát. Dominantný smer prúdenia je SZ - JV. Ich hladina je ovplyvnená aj spätným vzdutím vôd v rieke Dunaj.

Klimatické pomery: Vajnory sa nachádzajú v teplom a mierne suchom klimatickom regióne. Priemerná ročná teplota je 9,8 stupňov. Najviac zrážok spadne v mesiacoch máj, júl a najmenej v septembri. Priemerný počet dní so snehovou pokrývkou je 36,5, najviac snehu je v januári. Vajnory sa považujú za územie nadpriemerne veterné. Prevládajú severozápadné a severovýchodné smery vetra. Počet dní so silným vetrom je 108,4 a s búrlivým vetrom 31,6.

Súčasná krajinná štruktúra: je charakterizovaná zastúpením lesnej a nížinnej krajiny s vodnými plochami, poľnohospodárskou krajinou s ornou pôdou a typickými vinohradmi, veľká časť územia je urbanizovaná. Významnými vodnými plochami sú na juhovýchode Vajnorské jazerá a v severozápadnej časti sústava rybníkov na Sprinzlovom majeri.

Významné biocentrá a biokoridory: severozápadná časť územia Vajnor je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty. V tesnej blízkosti katastrálnej hranice Vajnor sa nachádza Národná prírodná rezervácia Šúr, zaradená do siete európsky významných chránených území NATURA 2000. Regionálne biocentrá sú Vajnorská dolina, Vajnorské jazerá, Sprinzlov majer, Račiansky kanál a potok Struha.

História: Prvé správy o osídlení na území Vajnor sú z mladšej doby železnej - laténskej, teda z obdobia pred približne 2300 rokmi. Pri výstavbe diaľnice archeológovia odkryli aj slovansko-avarské pohrebisko s desiatimi kostrovými hrobmi a šiestimi slovanskými popolnicami starobylého tvaru. Nálezisko sa nezachovalo.

Pôvodná obec vznikla ako poddanská obec bratislavského hradu. Jej obyvatelia slúžili mestu, dodávali na kráľovský dvor svoje kvalitné vína. Najstaršia písomná správa je však až z roku 1237, kedy už bola rozvinutou dedinou (villa). Vtedy niesla pôvodný, slovanský názov Prača podľa potoka, v ktorom sa kedysi právalo. Od roku 1307, keď obec vlastnil kláštor v rakúskom Heiligenkreuzi, sa začína používať nemecký názov Weinern, v nadväznosti na prevažujúcu činnosť Vajnorákov - vinohradníctvo a vinárstvo.

Toto pomenovanie sa uchovalo až do súčasnosti v poslovenčenej podobe Vajnory. V 16. storočí dedinu odkúpilo mesto, aby sa tak po štyroch storočiach Vajnory vrátili do vlastníctva svojho zakladateľa. Zmena prišla so zrušením poddanstva, keď sa v roku 1851 stali samostatnou obcou. Mestskou časťou Bratislavy sa Vajnory stali znovu až po druhej svetovej vojne, v roku 1946.

Pamiatky: Centrum Vajnor bolo v roku 1992 vyhlásené za pamiatkovú zónu. Vonkajšiu tvár tvorí architektúra. Ako všade, aj vo Vajnoroch je najstaršou stavbou kostol, postavený v rokoch 1270-1278. Najprv bol zasvätený Panne Márii, potom uhorskému kráľovi sv. Ldislavovi.

Od roku 1968 opäť Panne Márii, a to Sedembolestnej. Kostol je jednoloďový s polygonálne uzavretou svätyňou, ktorá je zaklenutá gotickou rebrovou klenbou so stredovekými svorníkmi. V roku 1771 bol kostol zväčšený výstavbou novej lode, ktorá je zaklenutá siedmimi poliami tzv. pruskej klenby. Veža s ihlanovou strechou má v hladkých poliach trupu strieľne. Sanktuárium kostola je vyzdobené kompozíciami nástenných malieb vajnorských žien. Ďalšími národnými kultúrnymi pamiatkami sú socha svätého Floriána a Vajnorský ľudový dom.

Pre vinohradnícke dediny je typické pozdĺžne delenie parciel s domami otočenými od ulice k viniciam a s dlhými dvormi. Steny sú hrubé, strop je nápadný s hrubým trámom, podlahy sú drevené. Členenie a interiér obytného domu bol prispôsobený potrebám vtedajšej rodiny. Pozostával z kuchyne s otvoreným ohniskom, prednej izby a komory, často prestavanej na zadnú izbu. Hospodárske stavby boli od obytnej časti domu oddelené prešovňou.

Na ľudovom dome vidno typický prvok pre vinohradnícku oblasť - spevnený vchod, zvaný výpustok. Bežná bola aj vnútorná maľba na stenách - vždy nad otvoreným ohniskom, najčastejším motívom bol vták.