HAMLET

Obsah diela Hamlet

William Shakespeare

Hamlet
(1601)
(preklad z r. 1977; Jozef Kot; vydavateľstvo Tatran)
Lit. druh: dráma
Lit. útvar: tragédia
Idea: žiaden čin neostane nepotrestaný; odsúdenie ľudskej ctižiadosti po bohatstve
Čas a miesto deja: 12. storočie na starobylom hrade Elsinor v Dánsku
Významovo-dejové členenie: 5 dejstiev (5 obrazov / 2 obrazy / 3 obrazy / 7 obrazov / 2 obrazy)

Postavy:
Claudius (dánsky kráľ)
Hamlet (dánsky princ, syn zosnulého kráľa a synovec terajšieho kráľa)
Polonius (hlavný kráľovský radca)
Horatio (Hamletov priateľ)
Laertes (Poloniov syn)
Valtemand (posol do Nórska)
Cornelius (posol do Nórska)
Rosencrantz (bývalý Hamletov spolužiak)
Guildenstern (bývalý Hamletov spolužiak)
Osric (výstredný švihák)
Šľachtic
Kňaz
Členovia stráže Marcellus, Barnardo a Francisco
Reynaldo (Poloniov sluha)
Štyria alebo piati herci
Dvaja hrobári
Fortinbras (nórsky princ)
Nórsky stotník
Anglickí poslovia
Gertrúda (dánska kráľovná, Hamletova matka)
Ofélia (Poloniova dcéra)
Šľachtici, dvorné dámy, vojaci, námorníci, posol a sprievod
Duch Hamletovho otca
Obsah (dej):
Prvé dejstvo
Na úzkej plošine na hradbách hradu Elsinor v Dánsku sa za hviezdnatej noci prechádzajú stráže. Prichádza Barnardo, ktorý má vystriedať Francisca, zároveň prichádzajú Marcellus s Hamletovým priateľom Horatiom, ktorí chcú zistiť, či sa aj túto noc zjaví prízrak v podobe mŕtveho kráľa dánskej ríše, tak ako aj dvakrát predtým. Či sa objaví Duch odetý od hlavy po päty v pancieri s maršalskou paličkou v ruke. Napokon sa po polnoci predsa len zjaví a Horatio ho aj osloví a snaží sa zistiť, kto to je, no Duch bez slova s hlasom kohúta odchádza. Horatio sa domnieva, že sa Duch snaží upozorniť na nebezpečenstvo, ktoré hrozí krajine, keďže mladý, sebavedomý Fortinbras na hraniciach verbuje družinu jednoduchých vojakov proti Dánsku. Ráno sa v poradnej sieni na hrade zhromažďujú dánsky kráľ Claudius, jeho manželka kráľovná Gertrúda a dvorania. Kráľ im oznamuje, že aj keď smútia za bývalým kráľom – teda za otcom dánskeho princa Hamleta a zároveň za bratom Claudia, od ktorého smrti uplynuli ani nie dva mesiace, a ktorý bol Gertrúdiným manželom, v záujme všetkých si ju teraz vzal za manželku. Len princ Hamlet je neustále skormútený, odetý do čiernych šiat a smútiaci za svojím otcom. Vôbec sa mu nepáči, že sa Gertrúda, jeho matka, tak rýchlo vydala po smrti otca. Prípomína jej, ako ju otec ľúbil, „ani vánok nesmel ofúknuť jej tvár ...“. Čuduje sa, ako rýchlo naňho kráľovná zabudla. Kráľ Claudius, jeho strýko, mu však vyjadrí plnú podporu a zopakuje mu, že práve on je následníkom trónu. V tých chvíľach už prichádzajú k Hamletovi strážcovia Marcellus a Barnardo a tiež Hamletov verný priateľ Horatio ešte zo štúdií vo Wittenbergu, ktorí chcú zvestovať správu o zjavujúcom sa Duchovi na hradbách. Hamlet sa rozhodol, že strávi noc so strážcami a sám sa presvedčí, či je Duch duchom jeho zosnulého otca. Medzitým sa v izbe hlavného kráľovského poradcu Polonia stretávajú on a jeho dve deti – Laertes a Ofélia. Laertes Oféliu vystríha pred prejavmi lásky zo strany Hamleta a vo výstrahách nezávisle na ňom pokračuje aj Polonius, keď sa mu Ofélia zverí, že jej princ Hamlet vyznal lásku. Žiada ju, aby mu všetko oznamovala a listy od princa dávala hneď jemu. Prvé dejstvo sa završuje opätovným zjavením Ducha na úpätí hradného múru nasledujúcu noc, pri ktorom je už prítomný aj Hamlet. Hamlet sa vskutku presvedčuje, že Duch je duchom jeho otca. Duch naňho máva, akoby ho volal, no strážcovia i sám Horatio majú oňho strach. Napokon predsa len Hamlet prehovorí s Duchom. Rozpráva mu pravdu o svojej smrti. Dovtedy sa chyrovalo, že dánsky kráľ zaspal v sade a uštipol ho tam had. Avšak duch Hamletovho otca vraví, že zomrel otrávením. Že k nemu prikročil Claudius a do uší mu nalial prudký jed. Tak sa zmocnil trónu a obratným využitím žialu a citov Gertrúdy sa s ňou mohol rýchlo zblížiť natoľko, aby sa čoskoro vzali. Duch ho vyzýva na pomstu; chce, aby pomstil jeho smrť, a aby však neublížil svojej matke. Otec Hamleta ešte aj po smrti prejavuje vrúcnu lásku k svojej milovanej Gertrúde. Strážcovia a Horatio nakoniec dejstva prisahajú na Hamletov meč, že neprezradia, čo na mieste videli a počuli. Druhé dejstvo
Do prijímacej dvorany vstúpil kráľ s kráľovnou, ich sluhovia a sprievod. Rozprávajú sa o svojich obavách o Hamleta, ktorý začal byť v priebehu niekoľkých týždňov od udalosti na hradbách akýsi priveľmi čudný, uzavretý a nešťastný. Kráľa aj kráľovnú trápi, čo zatemňuje jeho myseľ. Preto si pozvali bývalých Hamletových spolužiakov z Wittenbergu, ktorí by sa mali so svojím starým priateľom po rokoch zvítať v nádeji, že im prezradí, čo ho naozaj trápi. Týmito spolužiakmi sú Rosencrantz a Guildestern. K obavám o Hamleta prispeje aj poradca Polonius, ktorého dcéra Ofélia sa mu zverila, že Hamlet akoby z lásky k nej začal šalieť, ukazuje aj kráľovského páru jeho listy s veľmi trúfalým obsahom. Polonius sa zároveň pochválil kráľovi, ako zakázal Ofélii sa s Hamleto stretávať a všetko mu o ich prípadných stretnutiach vždy porozprávať. Všemožnú náklonnosť kráľa si snažili zabezpečiť aj Rosencrantz a Guildenstern, ktorí iba pre výhody boli ochotní donášať na svojho bývalého spolužiaka Hamleta. Do dvorany prichádza napokon sám Hamlet a všetci sa rozchádzajú. Jediný, kto ostáva, je Polonius. Začína sa s ním zhovárať, no čím ďalej, tým viac sa presviedča, že Hamlet je jednoducho šialený. Jeho reči sú však iba zámerne zmätené, narážal často na nečestnosť, chamtivosť a intrigy. Dokonca prehlásil, že Dánsko je väzenie. Úspešne tak vytvára dojem, že nie je plne zodpovedný sám za seba. Čo chvíľa a už sa rozpráva aj s Rosencrantzom a Guildensternom. Opäť sa Hamlet vyjadruje veľmi čudne, ba sám o sebe vraví, že mu preskakuje iba vtedy, keď vietor fúka od severo-severo-západu, a keď fúka južný vietor, je v poriadku. Druhé dejstvo končí príchodom potulných hercov do hradu, ktorý sa v danej chvíli Hamletovi veľmi hodí. Princ si totiž nie je istý, či Duch z hradieb nebol diabol, ktorý ho balamutil, aby nenávidel svojho strýka, či aby pozdvihol meč proti vlastnému kráľovi. Najprv sa poriadne pred zrakom Polonia, pred ktorým ešte vždy hral šialeného, presvedčil o kvalitách hercov, pretože im zveril úlohu zahrať hru Gonzagovo zavraždenie. Predstavenie však pozmenil tak, aby bola na javisku zahraná obdobná vražda, akú mal údajne spáchať kráľ Claudius na svojom bratovi, Hamletovom otcovi. Hamlet spolu s priateľom Horatiom už budú len sledovať, ako kráľ zareaguje. Tretie dejstvo
Tretie dejstvo sa otvára v predsieni pred prijímacou dvoranou. Kráľovský pár a Polonius sa chcú presvedčiť o Hamletovom šialenstve, pretože, ako vraví kráľ Claudius, šialený princ je nebezpečný pre štát. Chcú sa tiež dozvedieť, či jeho šialenstvo má súvis s láskou k Ofélii. Medzitým ešte Rosencrantz a Guildenstern vyjadrujú obavu, že Hamlet je jednoducho šialený a určite sa im dvom nebude s ničím zdôverovať. Polonius sa s kráľom dohodnú, že sa schovajú za závesy a budú počúvať Hamleta s Oféliou v predsieni, kde sa nachádzajú. Hlboko skľúčený Hamlet prichádza, zbadá na kľačadle modliacu sa Oféliu a vtedy prednesie známu úvahu o možnostiach vysporiadania sa s utrpením v živote. Kladie si otázku: „Byť, a či nebyť?“ a vyjadruje zármutok nad tým, že len naše svedomie a náš strach z trestu nám bráni nebyť, teda bráni v rozhodnutí sa pre smrť.

„Byť, a či nebyť – kto mi odpovie,
čo šľachtí ducha viac: či trpne znášať
strely a šípy zlostnej Šťasteny,

či pozdvihnúť zbraň proti moru bied
a násilne ho zdolať? Umrieť, spať –
nič viac, a namýšľať si, že tým spánkom
sa končí srdca bôľ a stovky hrôz,
čo sú nám súdené; tak umrieť, spať –
či v tom je méta našich túžení?
Spať – azda snívať – to nás zaráža,
čo prisniť sa nám môže v spánku smrti,
keď unikli sme svetským krútňavám.
A človek zaváha – tie obavy
nám predlžujú strasti života.
Veď kto by znášal bič a posmech čias,
bezprávie tyranov a spupnosť pyšných,

žihadlá ohrdnutej lásky, krivdu,
svojvôľu úradov a ústrky,
čo schopný od neschopných utŕží,
keď poľahky je možné pokoj nájsť
jediným bodnutím; kto by sa vláčil
v pote tváre s bremenom života?
Len hrôza z toho, čo je po smrti,
z neznámych končín, odkiaľ nijaký
pútnik sa nevracia, nám marí vôľu
a káže radšej znášať známe zlá,
než uniknúť k tým, ktoré nepoznáme.

Tak svedomie z nás robí zbabelcov
a prirodzená ľudská rozhodnosť
chorobne bledne v tieni dohadov;
aj smelé, veľkolepé predsavzatia
vzápätí spľasnú ako bublina
a nemožno ich činmi nazývať.“

Ofélia sa mu prihovára tak, že chce, aby si vzal späť svoje dary s venovaním. Hamlet pochopí, že ide o lesť, a preto sa opäť správa ako šialený. Vysmieva sa kek cnosti a posiela ju s výsmechom do kláštora. Tak sa aj ostatní napevno presvedčia o princovej chorobe a kráľ sa ho rozhodne poslať preč z Dánska – do Anglicka. V hradnej sieni sa potom všetko pripravuje pre začiatok predstavenia, hry Gonzagovo zavraždenie. Hamlet dáva ešte posledné inštrukcie hlavnému hercovi, aby dobre zvládol svoju Hamletom pozmenenú úlohu. V sieni sa usadí kráľovský pár, bývalí dvaja princovi spolužiaci, Polonius i jeho dcéra Ofélia. Horatio bez prestania sleduje kráľa, pričom Hamlet sa usadzuje pri Ofélii. Opäť nevynechá vyvolanie dojmu, že je šialený. Herci začínajú hrať, predstavujú spočiatku Nemohru. Na scéne ležal spiaci muž, ktorého iný muž usmrtil nakvapkaním jedu do ucha. Žena mŕtveho plače, vrah ju utešuje, až nakoniec prijíma jeho lásku. Herci po tomto prológu zopakovali hru vo veršoch. Počas hry kráľovi aj kráľovnej rozpráva Hamlet bohatý komentár k hre. Kráľ sa však odrazu celý bledý postavil a tackavo opustil miestnosť, s tým, že treba Hamleta čím skôr vyslať do Anglicka a zbaviť sa ho. Hamlet je spokojný, slová Ducha boli pravdivé; strýko Claudius zavraždil jeho otca, aby sa stal kráľom, a aby získal Gertrúdu iba pre seba. Hamletove závery potvrdil aj priateľ Horatio. Hamlet je v spoločnosti svojich priateľov normálny, šialenstvo predstiera iba pred strýkom, matkou a ich blízkymi. Zatiaľ kráľ podlieha výčitkám svedomia zo spáchanej bratovraždy:

„Môj ohavný hriech volá do neba!
Je na ňom starodávne prekliatie
– za bratovraždu! Nemôžem sa modliť,
bár po tom túžim, bár by som to chcel.
Hriech je mocnejší ako úmysel a
ako človek, čo dvom pánom slúžil,
len váham, komu prv mám vyhovieť,
a oboch zanedbávam. Keby táto
prekliata ruka od bratovej krvi
zhrubla, niet toľko dažďa na nebi,
čo zmije ju. A čomu slúži milosť?
Len hriechu podívať sa do očí.
A modlitba má dvojnásobnú moc:
Buď chráni nás pred pádom, a ak sme padli,
vykupuje nás. Nesmiem vešať hlavu ...
Zhrešil som. Bože, aká modlitba
ma spasí? Odpusť, že som podlo vraždil.
To nie je možné. Dosiaľ teším sa
tým výdobytkom, pre ktoré som vraždil,
korune, splneným snom, kráľovnej.
Dostanem milosť, ak sa nevzdám hriechu?“

Do miestnosti, v ktorej sedí zamyslený Claudius, vstúpil Hamlet. Vytasil svoj meč a je v pokušení bodnúť nič netušiaceho kráľa, aby tak pomstil smrť svojho otca. Zaváhal, a potom potichu odišiel. Nechcel sa stať vrahom. Rozhodol sa navštíviť matku, ktorá poňho poslala. Kráľovný sa dohodla s Poloniom, že mu dovolí schovať sa za závesom, aby sa stal svedkom jej rozhovoru so synom. Rozhodla sa dohovoriť princovi a presvedčiť ho, aby sa zmenil. Hamlet si pamätal slová Ducha, aby matku ušetril a neubližoval jej. Rozhodol sa, že jej neublíži mečom, ale bude ju trápiť slovami a rečami. Kráľovná však bola pohoršená Hamletovým správaním a jeho výčitkami. Zrazu sa pohol záves, Hamlet zvolal ako keby bol presvedčený, že je za ním potkan, bodol mečom skrz a zabil Polonia. Matka sa zhrozila: „Aký to nerozvážny čin!“ A Hamlet odpovedá: „Tak ako zabiť kráľa, milá mať, a jeho brata za muža si vziať.“ Hamlet jej následne rozpovedal príbeh o Duchovi svojho otca a čo sa od neho dozvedel. Vyčítal jej tiež sobáš s Claudiom. Kráľovná nemohla veriť vlastným ušiam. Bola definitívne presvedčená, že jej syn zošalel. Hamlet napokon odišiel a ťahal so sebou aj mŕtvolu Polonia, ktorú skryl.
Štvrté dejstvo
V tomto dejstve postupuje dej pomerne rýchlo. Stupňuje sa napätie a situácia vrcholí. Kráľovná oznamuje kráľovi, že Hamlet zabil Polonia, a že jej syn už celkom besnie. Hamlet sa neskrýval so svojím konaním a záhadne vysvetľoval, kde dal mŕtve telo. Kráľ synovca okamžite vysiela do Anglicka, požaduje, aby ho odviedli ihneď na loď. Chcel by sa Hamleta zbaviť už v Dánsku, avšak jeho matka stále na ňom lipne a predovšetkým dánsky ľud má princa Hamleta v láske. Ľud by mu dokázal odpustiť čokoľvek a naopak, proti tomu, kto by mu ublížil, by bol ochotný sa vzbúriť. Loď s Hamletom napokon odplávala. Ešte cestou do prístavu však princ stretol vojská nórskeho princa Fortinbrasa, ktorý sa rozhodol bojovať s Poľskom o maličké územie a má záujem prejsť cez Dánsko. Ku kráľovnej sa v tom čase dobýja Ofélia. Je akoby zmyslov zbavená, v rukách má lutnu, vlasy rozpustené až na plecia. Spieva nezmyselnú pieseň. Zošalela, keď sa dozvedela o otcovej smrti. Potajomky sa vrátil zo štúdií vo Francúzsku aj jej brat Laertes. Obvinil kráľovský dvor z vraždy a priviedol na hrad aj pobúrený ľud. Claudius ho však presviedča, že vrahom jeho otca Polonia je Hamlet a navrhol mu, aby vyzval Hamleta na súboj. Inak priateľský súboj, ktorý sa má však stať pre princa osudným. Laertes sa totiž rozhodol namočiť hrot kordu do jedu, a tak poistiť pomstu za svojho otca. V štvrtom dejstve sa tiež Horatiovi dostávajú do rúk akési listiny pre kráľa, v ktorých Hamlet oznamuje svoj návrat. Vyzýva Horiatia, aby prišiel za ním. Princ priateľovi v liste vysvetľuje, že po dvoch dňoch na mori na ceste do Anglicka ich prepadli piráti a on sa dostal do ich zajatia. Napokon ho vraj však prepustili. Dejstvo je zavŕšené rozruchom, ktorý vyvolali listy od vracajúceho sa Hamleta a takisto nečakaná smrť Ofélie. Ofélia sa utopila v rieke, keď vešala venčeky na strom nad riekou. Vtedy sa konár zlomil, spadla do rieky, avšak celá zúfalá a pomätená sa nesnažila si zachrániť život. Kým jej nenavlhli ťažké šaty, spievala si pieseň. Nakoniec ju voda celkom pohltila. Piate dejstvo
Hrobári kopú hrob. Hamlet, ktorý ešte nevie o Ofélii ani o návrate Laerta, ich pozoruje spolu s Horiatiom. Hrobár vykopal lebku a odhodil ju. Hamlet sa pri pohľade na lebku začne zamýšľať nad osudom človeka, nad ľudským telom, či zmyslom ľudského úsilia. Pri rozhovore s hrobárom sa dozvedá, že hrob je pre mladú ženu, ktorá sa utopila. V reči sa hrobár zmienil aj o šialenom princovi Hamletovi, ktorý je v Anglicku, lebo tam vraj nikomu nezavadzia; vraj v Anglicku sú všetci blázni. Lebka, ktorú vyhodil, patrila Yorickovi, šašovi Hamletovho otca. O chvíľku sa do cintorína blíži pohrebný sprievod s otvorenou truhlou mŕtvej Ofélie. Laerted od žiaľu skočil za sestrou do hrobu, aby sa s ňou ešte raz rozlúčil. Kráľovná hádže do hrobu kvety. Hamlet, zhrozený, čo sa deje, vyšiel z úkrytu, odkiaľ pozoroval sprievod, a skočil rovno za Laertom, ktorý s ním začína hneď zápasiť. Laertes princa Hamleta obviňuje z trojnásobnej vraždy, čomu sa Hamlet čuduje. Nerozumie, ako Laertovi ublížil. Z napätej situácie vyplynulo, že Hamlet naozaj Oféliu miloval a teraz za ňou úprimne bude žialiť. Sluhovia rozbroje medzi Laertom a Hamletom ukončili a kráľ Claudius vraví Laertovi s narážkou na ich dohodu o osudnom súboji s princom, že ešte nenadišiel ten správny čas. Na druhý deň Hamlet Horatiovi konečne vysvetlil, prečo sa vrátil. Pred prepadom pirátmi sa totiž dostal k listinám od kráľa, ktoré mali byť odovzdané v Anglicku. Stálo v nich v podstate, že majú Hamleta okamžite zabiť. Kráľ si svojou autoritou jednoducho chcel vynútiť Hamletovu smrť. Ku koncu piateho dejstva dochádza k náhlemu tragickému rozuzleniu. Na hradnom dvore sa stretajú Horatio a princ Hamlet s výstredným švihákom Osricom, ktorý má pokyny vzbudiť princov záujem o priateľský súboj s Laertom. Princ súhlasí s okamžitým začatím boja. Prichádza aj kráľovský pár a dvorania sledujú, čo sa ide diať. Hamlet si priznáva, že zrejme nevyhrá, ale keďže sa išlo o stávku medzi Laertom a kráľom, chcel im stávku umožniť zrealizovať. Údajne sa stavili o šesť berberských koní ku šiestim francúzskym mečom. Zápasníc si skúšajú kordy, až napokon spočinie v ruke Laerta jeden ostrý s hrotom namočeným v prudkom jede. Kráľ dáva ešte na stôl vína, aby si mohli všetci pripiť. Do pohára pre Hamleta však vhodil jedovatú perlu, aby bola jeho smrť istá aj v prípade výhry v súboji. Hamletovi sa v boji skutočne darí, a tak si matka pripíja na jeho zdravie a odvahu. Avšak pripila si z pohára určeného pre jej syna, čomu kráľ už nestihol zabrániť. Čoskoro padá na zem mŕtva. V tých chvíľach však je už ľahko poranený aj Hamlet, a to práve otráveným kordom. Vytrvalo spolu bojujú, až si v bitke vymenia kordy. Napokon Hamlet Laerta ťažko zraní a ten sa prizná, že obaja zomrú kvôli jedu. Hamlet sa v tej napätej chvíli, v ktorej čelí nevyhnutnosti vlastnej smrti, si uvedomí z matkiných posledných slov, že je svedkom sprisahania a matka vlastne zomiera kvôli otrávenému vínu, nemilosrdne bodne otráveným hrotom kráľa a ešte ho aj núti vypiť všetko jedovaté víno. Zomiera kráľ, Laertes, matka a ako posledný neodvratiteľne zomiera princ Hamlet. Jeho posledným želaním je, aby jeho priateľ Horatio rozpovedal Dánsku, novému kráľovi, ba aj svetu, čo sa stalo, prečo sa to stalo a čo všetko bolo za tým. V závere tragédie prichádza na hrad z víťazného ťaženia do Poľska nórsky princ Fortinbras, ktorý, napriek tomu, že spočiatku chcel tiahnuť na Dánsko, aby mu odňal územia, ktoré Nórsko stratilo vo vojne s Hamletovým otcom, neprežíva pocit víťazstva. Vydáva rozkaz, aby Hamleta vyniesli za dunenia sálv. Dejová kompozícia
Hamlet má typickú kompozíciu klasickej tragédie.
1. expozícia (úvodná časť) – celé prvé aj druhé dejstvo je v podstate uvádzaním diváka do deja, do konkrétnych motívov postáv; predstavujú sa osudy postáv, vykresľuje sa prostredie hradu, zaužívané spôsoby na kráľovskom dvore či charaktery jednotlivých postáv; divákovi je predstavená ako základný motív konania postáv v celej tragédii motív pomsty; v úvodnej časti predovšetkých motív pomsty Hamleta, pričom sa pripravujú podmienky pre dôležitosť postavy Polonia ako a jeho detí Ofélie a Laerta
2. kolízia (zauzľovanie deja) – dej sa typicky zauzľuje práve v treťom dejstve, kde sa motív pomstvy jednej postavy (Hamleta) zrazí so vznikajúcim motívom pomstvy v tomto dejstve ešte neprítomného Laerta, ktorému otec Polonius zomiera mečom princa Hamleta; dej sa komplikuje – Hamlet sa presvedčuje o správnosti slov Ducha o vine kráľa Claudia za smrť jeho otca a je postavený pred rozhodnutie pomstu vykonať alebo nie
3. kríza (vyvrcholenie) – v tejto časti tragédie dochádza ku konfliktu s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami; v tomto prípade sú nimi postavy motivované svojím záujmom o pomstu svojho otca – čiže Hamlet voči kráľovi Claudiovi a Laertes voči Hamletovi; k ich zrážke dochádza v štvrtom dejstve na pohrebe Ofélie, kde sa takmer pobijú v jej hrobe
4. peripetia (nečakaný dejový obrat) – peripetia väčšinou slúži ako retardujúci prvok pre kritické nahromadenie napätia; Hamlet svoju pomstu odďaľuje už v treťom dejstve, keď sa nechce stať vrahom, aj keď má skvelú príležitosť kráľa zabiť; katastrofa je však odvrátená na istý čas na pohrebe Ofélie, keď rozbroje medzi Hamletom a Laertom ukončia na príkaz kráľovského páru sluhovia; dej sa ďalej vyhrocuje a čaká na svoje riešenie či rozuzlenie vo forme tragickej udalosti, ktorá sa nedá už odvrátiť
5. katastrofa (riešenie konfliktu) – nastáva na konci piateho dejstva, kedy dochádza k neférovému súboju medzi Hamletom a Laertom; matka Hamleta zomiera absurdne po vypití otráveného vína určeného pre Hamleta; Laertes zomiera kvôli svojmu vlastnému otrávenému kordu; kráľ sa stáva obeťou nahnevaného Hamleta, čo spoznáva okolo seba sprisahanie, a čo mu umožňuje zavŕšiť svoj motív pomsty; motív pomsty je napokon zavŕšený aj u Laerta, ktorý stihol v súboji Hamleta zraniť; princ Hamlet zomiera ako ostatní
Charakteristika najdôležitejších postáv
Hamlet
Učenec, dvoran, vojak, zrak, reč, meč, nádej a výkvet našej drahej vlasti, zrkadlo módy a vzor nad vzory, najväčšmi ctený medzi ctenými (opis Hamleta podľa Ofélie, s. 95) Čestný šľachtic s veľkým srdcom pre vec, pre ktorú sa zapáli; milujúci Oféliu úprimnou a čistou láskou, tragický hrdina a odvážny bojovník za lepší svet Ofélia Opatrná, jemná, inteligentná mladá dcéra Polonia, poslušná a najmä mravná, vrúcne milujúca svojho otca až k šialenstvu a strate zmyslu života pri jeho úmrtí Laertes Študent vo Francúzsku; typický mladík užívajúci si života; dokáže hrať aj v herňách, piť, hrešiť, hádať sa a biť; na štúdiách chodieva za ženami; je charakterovo veľmi odlišný od svojej sestry Ofélie, avšak má ju úprimne rád, rovnako i svojho otca Gertrúda Milujúca matka, starostlivá a citlivá žena, do poslednej chvíle (kým Hamlet nezabije Polonia) verila, že jej syn nie je šialený; je dobroprajná, úprimná a vôbec nie panovačná, skôr príjemná a vľúdna Wiliam Shakespeare