Hagia Sofia

Štrnásť storočí dominovala nad duchovným životom mesta Konstantinopolis (dnešný Istanbul) kupola chrámu Hagia Sofia; tento názov v gréčtine znamená “chrám Božej múdrosti”. Masívnu stavbu z polokupol, podpier a priľahlých traktov vizuálne vyvažujú štyri štíhle minarety. Aj keď ju navrhli a postavili ako kresťanský chrám, neskôr ju jeden z najtalentovanejších architektov sveta prebudoval na povestnú islamskú mešitu.

Keď Rím v roku 410 n. l. vyplienili Vizigóti, strážcom starovekej civilizácie sa stal Konstantinopolis, hlavné mesto Byzantskej ríše. Byzantskí cisári sa rozhodli, že vytvoria z tohto mesta na Bospore náboženskú, umeleckú a obchodnú metropolu sveta; už aj preto, že tadiaľto prechádzajú cesty, ktoré spájajú Európu s Áziou. A v roku 532 n. l. cisár Iustinianus, ktorý sa preslávil mnohými ctižiadostivými projektmi, vydal príkaz na postavenie novej baziliky.

Vybudovať takýto veľký chrám sa nikto predtým nepokúsil. Ako architektov si Iustinianus vybral dvoch gréckych matematikov, Anthemia z Thrallu a Isidora z Milétu, pretože bol presvedčený, že len dobrí matematici dokážu vypočítať oblúky a uhly kupol, odhadnúť tlaky stavby a správne umiestniť podpery a oporné steny. Z celej ríše – z Grécka a Ríma, z Turecka i severnej Afriky – dal cisár pozvážať najlepší materiál. Armáde desiatich tisícom sochárov, murárov, tesárov a mozaikárov trvalo päť rokov, než vytvorili z červeného a zeleného porfýru, žltého a bieleho mramoru i zlata a striebra najnádhernejší chrám celého kresťanstva.

Hovorí sa, že keď Iustinianus prvý raz vstúpil do Hagie Sofie, zvolal: “Ó, Šalamún, prekonal som ťa!”. Vnútrajšok chrámu majstrovsky využíva svetlo a priestor. Hladká mramorová podlaha, steny s lesklými mozaikami a mramorovými doskami, plasticky ozdobené mramorové stĺpy, ktoré tak hýrili farbami, že ich historik Prokopios prirovnal k lúke plnej kvetov. A nad celou nádherou sa týči vzletná kupola s priemerom asi tridsať metrov, postavená zo špeciálnych tehál, ktoré doviezli z gréckeho ostrova Rodos. Od stredu k základni vybieha štyridsať klenbových rebier, ktoré sa striedajú so štyridsiatimi oknami. Kupola touto kompozíciou vyvoláva dojem kráľovskej koruny, vykladanej žiarivými diamantmi. Obklopujú ju menšie polokupoly, ktoré susedia s ďalšími polokupolami, znova o niečo menšími. Architekti tak dosiahli lepší rozloženie váhy a lepšiu stabilitu stavby. Navyše vyriešili problém, ako vybudovať kruhovú kupolu na štvorcovom základe. Priestory medzi polokupolami vyplnili štukovou výzdobou. Napokon kupolu i strop pokryli zlatom, v ktorom sa odrážajú lesklé povrchy interiéru.

Hagia Sofia zostala strediskom východného kresťanstva takmer tisíc rokov. Od začiatku však musela zápasiť s rôznymi problémami: prešlo sotva dvadsaťjeden rokov od jej dokončenia, keď ju poškodili záchvevy pôdy a museli ju čiastočne prebudovať. Postupne prišla aj o svoju bohatú výzdobu. V roku 1204 vykradli vnútrajšok chrámu účastníci štvrtej krížovej výpravy do Jeruzalema, ktorí boli nepriateľmi východnej pravoslávnej cirkvi (formálne rozdelenie cirkvi na strediská v Ríme a v Konštantínopole sa uskutočnilo už v roku 1054). Posledná kresťanská bohoslužba sa v Hagii Sofii konala večer 28. mája roku 1453, keď tam so slzami v očiach prijímal oltárnu sviatosť cisár Konštantín XI. Len o niekoľko hodím neskoršie zaútočili na hradby mesta osmanskí Turci. Ich veliteľ Mehmed II. Však svojim vojakom výslovne zakázal chrám znesvätiť alebo poškodiť.

V 16. Storočí prestaval chrám Hagia Sofia jeden z najväčších architektov islamského sveta Sinan Paša (1489 – 1588), autor takých majstrovských diel, ako sú palác Topkap a mešity, postavené pre cisára Sulejmana Nádherného a Selima II. V súlade s islamskou tradíciou Sinan premaľoval väčšinu obrazových fresiek a mozaík a nahradil ich okrúhlymi štítmi s textami z koránu. Odstránil aj všetky kresťanské sochy, ktoré ešte zostali.

V roku 1934 Hagia Sofia stratila akýkoľvek náboženský význam. Dnes je z nej múzeum, ktoré každý rok priťahuje zástupy návštevníkov. Hoci je interiér holý, nádherných chrámových priestorov sa čas nedotkol. Dodnes sa zachovalo čosi z pôvodnej Iustinianovej vízie.