Gruzínsko

Gruzínsko, dlhý tvar Gruzínska republika, je štát v juhozápadnej Ázii. Bývalá republika ZSSR. Hraničí s Arménskom, Azerbajdžanom, Ruskom a Tureckom.

Krajina je charakteristická veľmi členitým povrchom. Pohoria a vrchoviny zaberajú 80% rozlohy štátu. Severnú časť vypĺňa pohorie Veľký Kaukaz, z ktorého smerom na juh vybiehajú rázcochy a horské chrbty. Najvyššie vrchy dosahujú výšku okolo 5000 metrov nad morom. Cez vysokohorské priesmyky Kaukazu v tejto oblasti vedú cesty spájajúce Predkaukazsko so Zakaukazskom. Južnú časť Gruzínska vypĺňa vulkanická Juhogruzínska náhorná plošina, ktorej okrajové časti tvorí Malý Kaukaz. Západná časť zníženiny medzi Malým a Veľkým Kaukazom klesá k Čiernemu moru. Gruzínsko má menšie náleziská čierneho a hnedého uhlia, ropy, barytu a iných nerastov. Významné sú tiež minerálne pramene. Podnebie je teplé, Veľký Kaukaz totiž zabraňuje prieniku chladných vzduchových hmôt zo severu. Najvýznamnejšie rieky sú Kura, Rioni, Inguri. Pôdny kryt, fauna a flóra sú kvôli svojej veľkej verikálnej členitosti nesmierne pestré.

V krajine sa nachádzajú známky toho, že bola osídlená od najstarších čias. Prvé známe štátne útvary sa na jeho území sformovali v 6. a 3. storočí pred n. l. Kolchidské kráľovstvo na západe a Iberské kráľovstvo na východe poznali už starý Gréci. Kráľovstvá sa stali súčasťou Rímskej ríše v 1. stor. nášho letopočtu. Gruzínsky národ napriek početným nájazdom, ničeniu a decimovaniu obyvateľstva a dočasnému porobeniu Peržanmi (6. stor), Arabmi (7. stor.), Seldžuckými Turkami (11. stor.), Mongolmi (13.-14. stor.), Osmanskými Turkami (15.-16. stor.) a Iráncami (17. stor.) tvrdo bojoval proti podmaniteľom, získaval slobodu a obnovoval svoj štát. Pod vplyvom Byzancie Gruzínci na prelome 3. a 4. storočia prijali kresťanstvo, utvorili si vlastné písmo a kultúru. Veľký kultúrny a hospodársky rozmach zaznamenali za kráľa Dávida II. a kráľovnej Tamary. O ich vyspelosti v kultúrnej a vojenskej oblasti svedčia najmä literárne a architektonické pamiatky, remeselnícke a poľnohospodárske tradície, pevnosti a opevnenia. Pred útlakom z juhu sa pokúšali nájsť oporu v cárskom Rusku. Roku 1783 sa Východné Gruzínsko dostalo pod protektorát Ruska. Gruzínsko sa stalo súčasťou Ruska v priebehu 19. storočia. Začala sa zlepšovať hlavne jeho hospodárska situácia. Začala sa spracúvať ropa, vznikali prvé priemyselné podniky. Počas revolúcie sa krajina na krátku dobu dostala do rúk menševikov a zahraničných vojsk. Už roku 1921 bola nastolená sovietska vláda a roku 1936 sa krajina stala v rámci ZSSR samostatnou republikou. Po rozpade ZSSR v rokoch 1992 – 1994 v krajine prebiehala občianska vojna zapríčinená štatútom Abchádzka a Južného Osetska. Po voľbách roku 2004 v krajine vypukli protesty („revolúcia ruží“) proti ich údajnému zmanipulovanou. Druhé kolo volieb vynieslo k moci proamerického politika Michaila Saakašviliho. Niektoré hlasy dodnes tvrdia, že zmanipulované boli v skutočnosti druhé voľby a prezidentom mal byť Eduard Ševardnadze.

Ekonomika je ako u väčšiny postsovietskych republík značne poznačená stratou odbytísk a prerušením dlhodobých ekonomických väzieb. Hospodárstvo momentálne zakladá na kvalitnom poľnohospodárstve pestujúcom subtropické plodiny, sčasti taktiež na ťažobnom, ľahkom a chemickom priemysle. Hospodárstvo je závislé na dodávkach energií zo zahraničia. Po rozpade ZSSR krajina čelila veľkým problémom so zločinnosťou a neplatením daní. Od roku 1995 sa krajina snaží riešiť ekonomické problémy reformami, ktoré by ju priblížili západoeurópskym krajinám. Vzpruhou ekonomiky by sa mali stať tiež plánované ropovody a plynovody, ktoré by mali viesť naprieč krajinou. V krajine je ešte stále vysoká nezamestnanosť (okolo 17%) tak ako aj chudoba, ktorá je pravdepodobne najväčším problémom celej krajiny.

Abcházsko je separatistická republika v severnej časti krajiny s hlavným mestom Batumi uznaná Ruskou federáciou. Podobné boje za oddelenie prebehli aj v Južnom Osetsku s takmer rovnakým výsledkom. Oblasti kontrolované čiastočne Ruskou armádou čiastočne miestnymi polovojenskými jednotkami sa stali rajom pre organizovaný zločin. Neskôr sa konfrontácie Gruzínskej vlády s menšinami sa prejavili v Adžársku, táto časť krajiny tiež vyzerala ako samostatná republika tolerovaná Ruskom. Všetko sa však zmenilo po nástupe Michaila Saakašvili na prezidentský post. V republike silneli hlasy proti tamojšiemu vodcovi Aslanovi Abašidzemu, ktoré mali za následok jeho vypudenie z krajiny a následné opätovné pripojenie ku Gruzínsku.