Grécke sochárstvo

Grécko je právom považované za kolísku európskej civilizácie. Práve tu sa totiž budovali základy celej európskej civilizácie a kultúry. Práve tu v Grécku si ľudia po prvý raz jasne uvedomili silu svojho rozumu tu sa po prvý krát zrodil tvorivý duch bádania, skúmania, pochybovania a poznávania sveta. Gréci položili základy všetkých hlavných odborov vedy a na poli umenia vytvorili hodnoty ktoré pretrvali veky a stali sa často nasledovaným no nikdy viac nedosiahnutým vzorom dokonalej krásy a základom celej európskej výtvarnej kultúry.
Grécke sochárstvo sa bez výhrad považuje za jeden z najcennejších prínosov do pokladnice svetového výtvarného umenia i za jeden z najžiarivejších prejavov gréckeho génia. Platí to predovšetkým o vrcholnom klasickom sochárstve, ktoré reprezentujú osobnosti ako Feidias, Myrón a Polykleitos. Avšak ani to, čo vytvorili Gréci po tom, nie je druhoradé, stačí len spomenúť mená Praxiteles, Skopas či Lýssipos. No rozhodne ani to čo vytvorili predtým v archaickej dobe. Prirodzene, je pravdou, že pred Grékmi sa preslávili sochami iné významné civilizácie. Napriek tomu však dosiahlo grécke sochárstvo významné prvenstvo a tým je jeho hlboký humanistický obsah a zameranie. Podľa príznačne charakteristickej vety, Nič ľudské nie je mi cudzie" stal sa človek v gréckej filozofii, kultúre, umení a teda aj v sochárstve meradlom všetkého. Kým iné národy zobrazovali svoje božstvá v postavách okrídlených býkov, vtáčích netvorov a iných oblúd Gréci dávali svojim bohom prenikavú ľudskú podobu a aspoň spolovice ju dávali aj takým mytologickým bytostiam, ako boli Harpyje, Sirény alebo Kentauri. Človek sa stal ústredným a takmer jediným námetom gréckeho sochárstva a práve v zobrazovaní ľudského tela, ktoré im nikdy nebolo tabu, dosiahli grécky sochári neprekonateľné majstrovstvo. Chronologicky grécke sochárstvo možno rozdeliť do týchto vývojových etáp:
1. preddejinné obdobie, do 7 st. pr. n. l.
2. dejinné archaické obdobie, 7-6 st. pr. n. l.
3. klasické obdobie, 5-4 st. pr. n. l.
4. helenistické obdobie, 3 st. pr. n. l. až cez náš letopočet
Začiatky sochárstva na gréckej pôde predstavujú hlavne Kikladské idoly z prvej polovice 3 tisícročia pr. n. l. a nálezov figurín a skulptúr z krétsko - mykénskych čias. Historici za najstaršie sochy považujú drevené alebo kamenné hranoly otesané do tvaru ľudských postáv tzv. xoany. Boli to modly slúžiace kultovým účelom. Xoany ak aj mali ľudskú podobu, bola veľmi zjednodušená. Ich uctievanie pretrvalo až po klasické obdobie. V neskoršom období sa objavili sošky koní z pálenej hliny, ďalej bronzové sošky a plakety s výjavmi z mýtov. Zo 7. st. pr. n. l. vyniká bronzový pastier s baránkom a hlinený vozataj na voze, pričom štýlom tieto sošky korešpondujú s geometrickou a orientalizujúcou výzdobou váz.
Druhou a veľmi významnou etapou vo vývine gréckeho sochárstva je obdobie 7. a 6. st. pr. n. l. tzv. archaické obdobie. Kým v architektúre sa vypracovávali pevné formy dórskeho a iónskeho poriadku v sochárstve sa rozdiely dórskeho a iónskeho štýlu tak zreteľne neprejavovali.
Dórske školy na gréckej pevnine sa zaoberali predovšetkým mužskou postavou a usilovali sa spodobniť anatómiu mužského tela v sochách atlétov. Boli to veľké sochy mladých mužov tzv. kúros ( grécky mladý muž ), nie však zobrazenia obyčajných mladíkov ale spodobenie mladíka milého bohom statného a zdatného muža pripraveného pretekať alebo zápasiť na počesť bohov. Išlo teda o ideály, idealizované sochárske spodobenie muža vždy v atlétskej nahote v plnom rozkvete síl mladosti, keď má telo najčistejšie tvary. Tieto idealizované hieratické portréty slúžili zväčša ako pomník. Významné sú sochy Kleobia a Bitona, kúrosa z Melu, kúrosa zo sínia a vznešeného Apolóna z Piombina, všetky zobrazené v nahote umožňujúcej bohom obdivovať dokonalé telá bytosti stvorenej na ich obraz.
Popri podobizniach mladých atlétov sú pre archaické obdobie príznačné sochy mladých dievčat kór ( grécky dievča ), ktoré na rozdiel od kúrov boli vždy odené podľa dórskej, či iónskej módy. Na týchto sochách badať výrazné úsilie zjednodušovať. K najvýznamnejším patria Héra zo Samu a bohyňa z Auxerru zachytená frontálne v hieratickom postoji s jednou rukou pritlačenou k telu a druhou položenou na ňadrá. Mnohé grécke archaické sochy sa na pohľad podobajú egyptským, či babylonským a to najmä dôsledným podriadením zákonu frontality, značnými rozmermi aj meravým postojom. Viac ako podobného je však v týchto sochách pôvodného. Celkom odlišná je ich technická koncepcia, kým egyptské sochy akosi vystupujú z bloku, grécke stoja od začiatku voľne a bez podpery. Ešte väčší rozdiel je v ich ideovej a umeleckej koncepcii. Grécky sochár zobrazuje takmer bez výnimky nahých mužov, egyptský celkom výnimočne, grécka socha je oslavou krásy ľudského tela, babylonská honosnosti odevu, tvár kúra a kóry zľudšťuje úsmev, egyptské a babylonské sochy hľadia bez pohnutia v mysli. A hlavne grécke sochárstvo sa od generácie po generáciu vyvíja, egyptské a babylonské zotrváva v takmer nemennej schéme. Všetky grécke sochy boli zväčša polychrómované.
Okrem krásnych a vznešených kúrov a kór sa však grécke sochárstvo rozvíjalo aj ako súčasť chrámovej architektúry. Najstarší príklad sochárskej výzdoby tohto druhu poznáme z artemidinho chrámu na Kerkýre, ktorá je považovaná za prvú veľkú figurálnu koncepciu európskeho umenia. Ďalšou významnou pamiatkou archaickej skulptúry je výzdoba pokladnice ostrova Sifiva v Delfách, kde sa stretneme aj s prvou známou kariatídou a ďalej dva monumentálne sochárske súbory z olympijského chrámu venovaného Diovi. Kým fyzickými črtami predstavujú postavy vystupujúce z pozadia štítu tohoto chrámu ešte typy príznačné pre archaickú epochu, svojím rozmiestnením v štítoch a náznakmi pohybu svedčia už o zrelom majstrovstve svojich tvorcov. Poslednou veľkou pamiatkou archaickej skulptúry je výzdoba Afainiho chrámu na Aigíne. Západný štít chrámu je ešte archaický, východný už naznačuje predzvesť klasického. Všetky zobrazené sochy tu ešte krášli typický archaický úsmev pre svoju svojráznosť zvaný aigínsky. Je to posledný úsmev gréckych sôch, po ňom sa objavila už jasná vážnosť klasického sochárstva.
Vrcholné obdobie vo vývine gréckeho sochárstva spadá do obdobia 5., až 4.st. pr. n. l.. Grécke sochárstvo sa definitívne rozlúčilo s archaickou dobou aigínskym úsmevom a do klasickej vstúpilo Krítiovým Efébom a to doslova , kým predošlé sochy stáli nehybne alebo v najlepšom prípade naznačovali pohyb tento mladík sa už uvolnil z meravej frontálnej pozície, mierne naklonil hlavu, presunul váhu na jednu nohu a pravú pokrčil v kolene aby urobil symbolický a veľmi významný krok vpred, ktorý viedol k prekonaniu archaickej schémy.
Sochy z raného klasického obdobia boli ešte v podaní pohybu zdržanlivé, čo ukazuje aj Vozataj delfský a socha Dia vrhajúceho blesky, obe z bronzu. V Diovi tvorca do výrazu svojej sochy dokonale spojil prudké gesto atléta s dôstojnosťou a pokojnosťou boha. Prv ako na voľných sochách dospeli však gréci k dokonalému zobrazeniu pohybu na reliéfoch. Dielom ktoré už poňatím aj vyhotovením patrí do ranej klasickej doby je reliéf Afrodity vynárajúcej sa z vĺn. Vyznačuje sa prísnou symetriou a dokonalým realizmom. Svojou krásnou jednoduchosťou a monumentálnym účinkom prekvapí i reliéf Atény pred stélou.
Takto sa teda grécke sochárstvo postupne vymanilo z archaickej meravosti a statickej kompozície plastík, ktorá sa v období klasickom ustáľuje v tzv. kontraposte. Telesná os sa tu vychyľuje, váha tela je prenesená na jednu nohu, vychýlená je aj ramenná os, ramená a bedrá sa stretajú, čím je kompozícia obohatená o dynamický prvok. V klasickom období sa tiež po prvý krát stretávame s výraznými osobnosťami sochárstva z ktorých vynikla predovšetkým trojica Myrón, Polykleitos a Feidias. S týmito osobnosťami vstupuje do gréckeho sochárstva aj výraznejšia individualizácia štýlu.
Myrón sa často nazýva aj sochárom pohybu. Vďačí za to svojej majstrovskej schopnosti vyjadriť dynamizmus pomocou postoja. Vo svojich dielach prelomil staré, ba až poprel skoršiu statickosť gréckych sôch keď docielil aby jeho postavy skákali, hýbali sa a behali. Dokonalým príkladom dokladajúcim jeho majstrovstvo je socha Diskobola zobrazujúca mladého atléta práve v okamihu, keď má pravou rukou vyhodiť disk. Celé telo sa nakláňa vpred, aby sa mohlo prudko myknúť a tak vyhodiť vpred pravú ruku. Ľavá ruka akoby sa zľahka dotýkala kolena, ktoré Diskobolos vysunul tak ako dnešný atléti, čo sa pred vrhom raz alebo aj dva razy obrátia okolo vlastnej osi. Pohľad smeruje dozadu, k disku, ktorý sa chystá vrhnúť pravou rukou. Je naň sústredená celá jeho pozornosť, je to okamih z atlétovho života, keď vkladá do hry celú dušu a na nič iné nemyslí. Významné je tiež jeho súsošie Atény a Marsya. V Myrónovi sa po prvý raz v dejinách gréckeho antického umenia stretávame s originálnou osobnosťou, čo sa zaujímala o prirodzenú podobu vecí, o pohyb života a o fyzickú senzibilitu človeka.
Plykleitos bol ďalším z významných sochárov klasického obdobia. Na rozdiel od Myróna, majstra pohybu, polykleitos bol majstrom monumentálnej harmónie. Kým Myrónove diela sa vyznačovali dokonalým vystihnutím dynamického momentu Polykleitove sú krásne elegantnou triezvosťou. Polykleitos vo svojich dielach je najmä neúnavným hľadačom ideálnej krásy. Predstavil sa však nie len ako vynikajúci sochár, ale aj ako autor prvej teoretickej práce o sochárstve s názvom Kánon ( miera ) v ktorom vysvetlil proporcionálne vzťahy ľudského tela. Jeho Kánon sa pokladal za vzor proporcií ľudského tela, kde jednotkou miery bola hlava, medzi ňou a ostatnými časťami sa hľadal pomer, ktorý by viedol k najvyššej harmónii. Polykleitos tento pomer stanovil 1:7. Stelesnenie kánonu môžeme nájsť v jeho diele Doryforos. I keď má táto socha mladého muža dosť tvrdé a ťažké, akoby archaické pohyb je tu už čisto klasický a ustálený v kontraposte. Dokonalým zvládnutím anatómie a proporcií sa vyznačuje aj jeho Amazonka opäť sa tu stretávame aj s pre polykleita príznačnou symetriou a vyváženosťou postoja. Diela oboch autorov, tak ako väčšina sochárskych diel z klasického obdobia sa nám však žiaľ zachovali len v neskorších rímskych kópiách.
Bezpochyby najväčším sochárom antiky, ale i jedným z najväčších sochárov všetkých čias bol Feidias. Práve jeho osobou vrcholí vývoj celého antického sochárstva. Už ako mladík vytvoril množstvo úžasných sôch, sochu boha Herma pre chrám v Thébach, sochu Atény pre chrám v Palléne a veľkú kultovú sochu pre Plataje, neskôr aj pomník na oslavu maratónskeho víťazstva pre Delfy. Jeho vrcholné tvorivé obdobie sa však začalo v čase, keď ho na Periklov návrh poverili umeleckým vedením výzdoby aténskej Akropole a za správcu a riaditeľa všetkých akropolských podujatí. Jeho najväčšie a najúžasnejšie diela sú s Akropolou pevne speté. Akropolis sa však stala galériou feidiových diel už pred začiatkom veľkého Periklovho stavebného podujatia. Prvým takýmto veľkým dielom na aténskej Akropole bola Aténa Promachos. Bola to vysoká bronzová socha symbolizujúca vojnovú moc Atén. O jej vzhľade však nie je nič známe, keďže sa nezachovala ani jedna jej kópia. Druhou veľkou a významnou Feidiovou sochou na Akropole bola opäť bronzová socha Atény s názvom Aténa Lemnia, tentoraz obraz Atény ako symbol mieru. Obe tieto sochy však prevýšila veľkosťou, materiálom ale predovšetkým umeleckou hodnotou 12 metrová socha Atény Partenos vytvorená chrizelefantínovou technikou a určená do hlavnej cely hlavného aténskeho chrámu Partenónu. Zobrazovala Aténu ako najvyššiu patrónku mesta Atény. Vážnu, majestátnu, vznešenú so symbolmi moci a slávy. Zo zlata mala snímateľné rúcho, ktoré tak súčasne tvorilo finančnú rezervu štátu, zo slonoviny Feidias vytvoril obnažené časti tela. Pôvodne stála v hlavnej cele Partenónu, do súčasnosti sa však zachovala iba v zmenšených kópiách z rímskeho obdobia. V jednej ruke držala víťazstvo, druhou sa opierala o štít. Chrizelefantínovou technikou vytvoril Feidias na sklonku svojho života i kolosálnu kultovú sochu pre Diov chrám v Olimpii. Táto veľkolepá a majestátna socha Dia, najvyššieho z gréckych bohov bola v staroveku považovaná za štvrtý zo siedmich divov sveta. Feidiova účasť na výstavbe a výzdobe Partenónu bola predovšetkým ideová. A veľká zásluha mu patrí najmä za dokonalé harmonické skĺbenie architektúry a skulptúry. Feidias ovplyvnil už samu koncepciu chrámu tak, aby sa stal majstrovským dielom architektúry ale aj skulptúry. Vo výzdobe Partenónu bezpochyby vrcholí vývoj gréckeho sochárstva. Štítové kompozície zobrazujú na východnej strane narodenie bohyne Atény, na západnej spor bohyne s Poseidónom o to kto bude božským patrónom Atén. Najvýznamnejším a najpozoruhodnejším je však vlys celly. Ilustruje sprievod Veľkých Panaténají, ktorý aténsky ľud konal každý štvrtý rok, keď priniesol posvätnej soche Atény na Akropole nové rúcho. Zobrazenie sprievodu sa začínalo na západnej strane budovy, prechádzalo pozdĺž severnej a južnej strany v dvoch oddelených prúdoch a vrcholilo odovzdávaním rúcha uprostred východného priečelia. Vlys presvedčivo zobrazuje ruch pri prípravách, zhon medzi zhromaždenými jazdcami, prípravu posvätných darov, pohyb vozov a velebný pokoj votívneho výjavu. Je to navyše prvý vlys so svetským námetom v gréckom umení.

Literatúra: