Grécka mytológia, vznik sveta, bohov

Všetko sa mení, vzniká, dosahuje vrchol a prekonané novým, dokonalejším ustupuje, upadá a často i zaniká. Či už ide o umenie, náboženstvo alebo mýty. Aj bohovia sa vyvíjajú: rodia sa v hlave človeka, ktorý si inak nevie vysvetliť prírodné javy, menia sa, podliehajú pochybám a kritike vyspelejších potomkov svojho tvorcu, miešajú sa prípadne s inými bohmi.

Mýtus je rozprávanie o pôvode bohov, ich vlastnostiach a činoch, ako aj rozprávanie o činoch hrdinov. Takisto je to jedna z najstarších foriem ľudskej ideológie a predstavuje prvý pokus ľudskej mysle zmocniť sa skutočnosti, vysvetliť ju, usporiadať a ovládnuť. Avšak nízka úroveň vývoja výrobných síl nedovoľuje rozvinúť človeku poznatky o príčinách vecí, nedovoľuje dostatočne rozvinúť sa abstrakcii a následkom toho je, že sa výmysel mieša so skutočnosťou. Človek sa snaží nachádzať nejaké súvislosti medzi týmito úkazmi, aby sa ich nemuseli báť. A to človeka nútilo k čoraz častejšiemu bádaniu.

Najstaršia forma ľudskej ideológie mágia - súbor úkonov založených na predstave, že napodobňovaním zvukov alebo pohybov prírodných a spoločenských dejov (dážď, rast rastlín, lov, rozmnožovanie zvierat i ľudí) môžeme ovplyvniť ich priebeh v skutočnosti – nie je spojená s mýtom, ten vzniká až s rozvojom totemizmu. Od presvedčenia, že osoby vykonávajúce magický úkon sú skutočne rastlinou alebo zvieraťom, ktoré predstavujú, dospieva sa totiž k názoru, že dotyčná rastlina alebo zviera je nielen živiteľom rodu, ale i jeho predkom – totemom.

Rozlíšením predka, nepremožiteľného veľkého čarodeja, od osoby, ktoré úkon vykonávajú a do ktorých sa „duch“ predka iba vtelil, vzniká prvá predstava boha mimo človeka. A to je práve okamih zrodenia mýtu.

Najprirodzenejším výkladom o pôvode mýtu je tvrdenie, že mýtus je vlastne dodatočným zdôvodnením a opisom náboženského rituálu, alebo udalosti, ktorá vraj dala rituálu vzniknúť. Tak mýtus o Pantheovej smrti bol odrazom rituálu znázorňujúceho smrť a zmŕtvychvstanie sadárskeho boha Dionysa. Osoba boha je v ňom nahradzovaná viničom, zvieratami, a v Pantheovom prípade, aj človekom. Oboje, mýtus o Dionysovi, ktorého roztrhali titani, spolu s rituálom k nemu patriacim, i mýtus o Pantheovi, má spoločný pôvod: zmeny v prírode a magické úkony, ktoré ich majú ovplyvňovať.

U Grékov prebieha vývoj náboženských predstáv podobne ako aj u iných národov: od mágie a totemizmu spojeného s uctievaním prírodných síl i neživých predmetov – fetišizmus, cez uctievanie bohov v podobe zvierat – teriomorfizmus, až k oživeniu prírody množstvom bohov, ktorí už nadobúdajú osobnú podobu – animizmus, a k viere v bohov, ktorí už majú ľudskú podobu – antropomorfizmus.

Mnohé stopy totemizmu a teriomorfizmu sú zjavné v antropomorfizme v početných zvieracích prívlastkoch bohov (volooká Hera, sovooká Athena), v mýtoch o občasnej premene bohov na zvieratá (Zeus, Io) ako aj v trvalom prežívaní prvkov zvieracieho výzoru (Pan). Zvyškom totemizmu sú aj tradiční zvierací sprievodcovia bohov (Diov orol) a zvieracie názvy ich kňazov a kňažiek.

Antropomorfické náboženstvo sa vyvíjalo spolu so spoločnosťou. Rodoví bohovia sa menia na kmeňových a tí zas na celonárodných.

V Gréckom náboženstve nebolo dlho jednoty. Predstavy jednotlivých bohov, i keď sa prekrývali, neboli nijako usporiadané. S postupnou premenou rodového zriadenia Achájov, tvorcov prvej kultúry gréckeho pôvodu na Peloponéze, na aristokratické upevňuje sa síce moc Olympanov, ale až Homér Iliadou a Odysseou a Hesiodos básňou O pôvode bohov a zbierkou príbehov pramatiek rodov Katalóg žien „zostavili rodokmeň bohov, dali bohom ich tituly, vymedzili ich výsady a remeslá a pevne určili ich podobu“. Tak to hovorí o nich Herodotos.

Udalosti, ktoré sa stali predpokladom pre vznik Iliady, spadajú do doby rozkladu rodovej vojenskej demokracie, do 12. storočia p.n.l. No kultúrne prostredie, v ktorom vynikali Homérove eposy (8. storočie) bolo už celkom iné. Achájske kráľovstvá podľahli nájazdu Dórov (už od 12. storočia) a bohaté achájske rodiny, ktoré ušli do Malej Ázie, môžu iba snívať o svojej niekdajšej sláve. Celé Homérovo dielo je preniknuté humánnym názorom na svet a kladným postojom k životu. Vernosť Odysseovej manželky Penelopy je viac ako dokonalá a výjavy, ako je lúčenie Hektora a Andromachou alebo stretnutie Odyssea po návrate s otcom, budú vždy patriť k vrcholom svetovej poézie.

Homér a Hesiodos dávajú gréckym mýtom základ ich klasickej podoby, ktorý nadobudol na dlhé stáročia ráz oficiálneho náboženstva a stal sa, práve preto, že vznikol odrazom aristokratického zriadenia, mocnou oporou šľachty proti demokracii. Veľký podiel na nehynúcich literárnych výtvorov antického Grécka majú ich ideové hodnoty ľudskosť, viera v sily človeka a jeho schopnosť všestranného rozvoja, oslava statočnosti a nepoddajnosti v boji, láska k vlasti a ľudstvu.

Aischylos, Sofokles a Euripides
Aischyles spojil vo svojom názore city a myšlienky dvoch pokolení, aristokracie a demokracie, a aj napriek starobylým mytologickým námetom sú jeho hry presýtené súčastnými myšlienkami, spracúva mýtus nie zo zbožnosti (i keď verí v reálne jestvovanie božských síl), ale preto, že všeobecná znalosť mýtov mu umožňuje názornejšie pretriasanie súčastných problémov.

V Sofoklovych dielach sú hrdinami ľudia veľkých duševných vlastností, pevného charakteru a ušľachtilej ľudskosti, ktorí i v najväčšom utrpení stavajú proti osudu svoju ľudskú dôstojnosť a ideu ľudského génia (Antigona, Elektra, Aias).

Euripides, ovplyvnený sofistikou, kritizuje bohov a šíri pochybnosti o ich mravnom práve konať tak, ako im to pripisuje mýtus.

VZNIK SVETA A PÔVOD BOHOV
Na počiatku bol len večný, nekonečný, temný Chaos. On obsahoval v sebe prameň života sveta. Všetko vzniklo z nekonečného Chaosu – celý svet i nesmrteľní bohovia. Z Chaosu vynikla aj bohyňa Zem – Gaia. Široko a mohutne sa rozložila, dajúc život všetkému, čo žije a rastie na nej. Niekde vo veľkej hĺbke sa zrodil chmúrny Tartaros – strašná priepasť, plná večnej tmy. Takisto z Chaosu, prameňa života, vznikla i mocná sila, všetko oživujúca Láska – Eros. Začal sa tvoriť svet. Nekonečný Chaos zrodil večné Temno – Ereba a temnú Noc – Nyx. A z Noci a Temna vzniklo večné Svetlo – Aither a radostný jasný Deň – Hemera. Svetlo sa rozlialo po svete a noc a deň sa začali striedať navzájom.

Mocná a blahodarná Zem zrodila nesmierne jasnomodré Nebo – Urana a to sa rozostrelo nad Zemou. Hrdo sa vztýčili k nemu Zemou zrodené vysoké Hory a naširoko sa rozlialo večné, hučiace More. Z matky Zeme sa zrodili Nebo, More a Hory, ale bez otca.

Nebo – Uranos, sa stal vládcom sveta. Za manželku si vzal blahodarnú Zem. Uranos a Gaia mali šesť synov a šesť dcér – mocných a hrozných titanov (Okeanos, Koios, Krios, Hyperion, Iapetos, Theia, Rheia, Themis, Mnemoyne, Foibe, Tethys a Kronos). Jeden z nich, titan Okeanos, obtekajúci celú Zem sťa rieka bez brehov, s bohyňou Tethys splodili všetky rieky valiace svoje vlny k moru a morské bohyne, Okeanidy. Titani Hyperion a Theia priviedli na svet deti: Slnko – Helia, Mesiac – Selenu a červenú Zornicu, ružovoprstú Eos (Auroru). Z Astraia a Zornice sa zrodili všetky hviezdy a všetky vetry.

Okrem titanov porodila mohutná Zem troch velikánov, Kyklopov s jedným okom v čele a troch sťa hory ozrutných obrov s 50timi hlavami a 100 rukami, ktorých preto nazvali aj hekatoncheirami (storukými).

Uranos znenávidel svoje obrovské deti, uzavrel ich do hlbokej temnoty v útrobách bohyne Zeme a nedovolil im vychádzať na svetlo. Matku Zem toto bremeno v jej lone veľmi ťažilo a preto zavolala svoje deti, titanov, a nahovárala ich postaviť sa mu. Len najmladší z nich, ľstivý Kronos, našiel v sebe toľko odvahy a odňal otcovi vládu.

Bohyňa Noc zrodila na Kronov rozkaz celý zástup strašných božstiev: Thanata – smrť, Eridu – svár, Apatu – ošiaľ, Keru – ničenie, Hypna – spánok a rojom temných ťažkých vidín, ďalej zamilovanie nepoznajúcu Nemesis – pomstu za previnenie – a mnoho iných. Hrôzu, svár, ošiaľ, zápas a nešťastie priniesli títo bohovia na svet, v ktorom Kronos zasadol na trón svojho otca.