Golgota

„Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali ho“ (Luk 23,33).

„Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou“ (Žid 13,12). Adam a Eva boli vyhnaní z raja pre prestúpenie Božieho zákona. Kristus, náš Zástupca, mal trpieť za ohradou Jeruzalema. Slová „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou,“ majú hlboký význam (Gal 3,13).

Zo súdnej siene na Golgotu sprevádzal Ježiša mohutný zástup. Zvesť o jeho odsúdení sa rozniesla po celom Jeruzaleme a ľudia všetkých vrstiev a postavenia sa náhlili na miesto ukrižovania. Kňazi a poprední muži sľúbili, že ak im bude Kristus vydaný, nebudú trápiť jeho nasledovníkov, a preto sa učeníci i veriaci z mesta a okolia pridali k zástupu za Spasiteľom.

Keď Ježiš prešiel bránou Pilátovho nádvoria, položili na jeho zranený a krvácajúci chrbát kríž pôvodne pripravený pre Barabbáša. Dvaja Barabbášovi spoločníci mali byť popravení spolu s Ježišom a každý z nich mal tiež niesť svoj kríž. Spasiteľovo bremeno bolo (741) príliš ťažké, než aby ho taký zoslabnutý mohol uniesť. Od veľkonočnej večere, pri ktorej bol so svojimi učeníkmi, nejedol ani nepil. V Getsemanskej záhrade prežíval nadľudský zápas so satanskými mocnosťami. Vytrpel úzkosť zrady a videl, ako ho učeníci opustili a utiekli. Odviedli ho k Annášovi, potom ku Kaifášovi a k Pilátovi. Od Piláta šiel k Herodesovi a znova k Pilátovi. Vytrpel jednu urážku za druhou, výsmech za výsmechom, dvakrát ho bičovali – cez celú noc znášal príkorie na príkorie do krajnosti ľudských síl. Kristus vydržal. Prehovoril len preto, aby oslávil Boha. Po celý čas potupného výsluchu, ktorý mal byť súdom, zostal neoblomný a dôstojne pokojný. Keď však po druhom zbičovaní položili naňho kríž, jeho ľudská prirodzenosť to nevydržala. Vysilený pod týmto bremenom padol.

Zástup, ktorý sprevádzal Spasiteľa, videl jeho unavené a vrávoravé kroky, ale nikto z prítomných neprejavil súcit. Keď už ďalej preťažký kríž nemohol niesť, posmievali sa mu a tupili ho. Znova mu ho položili na chrbát a on opäť od vysilenia padol. Jeho nepriatelia videli, že toto bremeno už ďalej neunesie. Hľadali teda niekoho, kto by tento potupný náklad odniesol. Židia sa k tomu nemohli prepožičať; (520) takto poškvrnení by totiž nemohli sláviť veľkonočné sviatky. Ani v zástupe sa nenašiel nikto, kto by kríž odniesol.

Práve stretli vidiečana, Šimona z Cyrény. Počul urážky, surové nadávky a posmešné volanie: Ustúpte z cesty kráľovi Židov! Keď v údive nad týmto výjavom prejavil súcit, chytili ho a položili naňho kríž.

Šimon už počul o Ježišovi. Jeho synovia uverili v Spasiteľa, ale on sám nebol jeho učeníkom. Pre Šimona bolo toto bremeno kríža požehnaním a zostal tejto okolnosti navždy vďačný. Pod dojmom týchto udalostí sa rozhodol niesť Kristov kríž dobrovoľne a vždy ochotne znášal jeho bremeno.

V zástupe, ktorý šiel za Nevinným na popravisko, boli aj viaceré ženy. Pozorovali Ježiša. Niektoré z nich ho videli už predtým. Iné k nemu priviedli svojich chorých a trpiacich. Aj z nich niektoré uzdravil. Písmo o tom hovorí. Ženy žasnú nad nenávisťou davu voči Kristovi; nad jeho utrpením im takmer puká srdce. (742) Tieto ženy prejavili svoj súcit nebojácne a bez ohľadu na rozzúrený dav i zlostné slová kňazov a starších. Keď Ježiš vysilením pod krížom padal, nahlas plakali.

To jediné upútalo Kristovu pozornosť. Aj keď pod bremenom hriechov sveta nesmierne trpel, nebol ľahostajný k žiaľu. Súcitne sa na tieto ženy podíval. Neboli to ženy, ktoré v neho verili a on vedel, že neplačú nad ním ako nad Božím Poslom, ale kvília len z ľudskej sútrpnosti. Nepohrdol ich účasťou, tá však v jeho srdci prebudila hlbší súcit nad nimi. Povedal: „Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou, ale radšej plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Luk 23,28). Kristus hľadel do budúcna a myslel na zničenie Jeruzalema. V onej strašnej dobe nejedna z tých, ktoré teraz nad ním plakali, zahynú aj so svojimi deťmi.

Od pádu Jeruzalema prešiel Ježiš v myšlienkach k oveľa závažnejšiemu súdu. V záhube nekajúcneho mesta videl symbol konečného zničenia celého sveta. Povedal: „Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás! A kopcom: Prikryte nás! Lebo, keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?“ (Luk 23,30.31). Zeleným stromom bol mienený sám Ježiš, nevinný Vykupiteľ. Boh dovolil, aby jeho hnev namierený proti prestúpeniu, dopadol na jeho milovaného Syna. Ježiš bol ukrižovaný za hriechy ľudstva. Aké utrpenie bude musieť znášať hriešnik, ak zotrvá v hriechu? Každý nekajúcny a neveriaci človek bude musieť okúsiť žiaľ a zúfalstvo, ktoré ľudský jazyk nevie vyjadriť. (521)

Mnohí zo zástupu, ktorý Spasiteľa sprevádzal na Golgotu, volali radostné „Hosanna“ a mávali palmovými vetvami, keď víťazoslávne vchádzal do Jeruzalema. Niektorí z tých, čo mu prevolávali na slávu, lebo to vtedy robili mnohí, teraz kričali: „Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“ Keď Kristus vchádzal do Jeruzalema, nádeje učeníkov vrcholili. Tiesnili sa okolo svojho Majstra s vedomím veľkej pocty, pretože patrili k nemu. Teraz, v ponížení, šli za ním len zďaleka. Boli zarmútení a skleslí so sklamanými nádejami. Ako pravdivo im Kristus povedal: „Vy všetci sa na mne pohoršíte tejto noci, lebo je napísané: Budem biť pastiera a ovce stáda sa rozpŕchnu!“ (Mat 26,31). (743)

Keď prišli na popravisko, odsúdencov priviazali na kríže. Dvaja lotri sa v rukách mučiteľov zmietali, Ježiš však neodporoval. Ježišova matka, ktorú podopieral milovaný učeník Ján, šla za svojím synom na Golgotu. Videla ho vysileného pod bremenom kríža a rada by mu bola podoprela ranenú hlavu a umyla čelo, ktoré kedysi odpočívalo na jej hrudi. Nebola jej však dovolená ani táto smútočná výsada. Spolu s učeníkmi ešte stále dúfala, že Ježiš prejaví svoju moc a vyslobodí sa z rúk svojich nepriateľov. Opätovne klesala na mysli, keď si spomenula, ako to všetko predpovedal. Keď zločincov priviazali na kríž, hľadela v bolestnom a napätom očakávaní. Nechá sa ukrižovať aj ten, ktorý kriesil mŕtvych? Dovolí Boží Syn, aby bol takto kruto zabitý? Musí sa zriecť viery, že Ježiš je Mesiáš? Musí byť svedkom jeho potupenia a utrpenia bez toho, aby mu v jeho mukách mohla nejako pomôcť? Videla jeho ruky rozpäté na kríži, pripravené kladivo a klince, a keď mu prebíjali ruky, vyľakaní učeníci odnášajú Ježišovu omdlievajúcu matku z tejto hroznej scény.

Spasiteľ nevydal zo seba jediný bolestný vzdych. Jeho tvár zostala pokojná a vážna, len z čela mu stekali veľké kvapky potu. Nebolo ruky, ktorá by sa zľutovala a utrela mu z tváre tento smrteľný pot, nebolo súcitných a úprimne chápajúcich slov, ktoré by posilnili jeho ľudské srdce. Kým žoldnieri dokončievali svoje strašné dielo, Ježiš príhovorne prosil za svojich nepriateľov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (Luk 23,34). Nemyslel na vlastné utrpenie, ale na hriech svojich nepriateľov a na ich strašný koniec. Nezvolával zlorečenstvo na týchto krutých vojakov. Nezvolával pomstu na kňazov a popredných mužov, ktorí jasali nad svojím dokonaným zámerom. Kristus ich ľutoval v ich nevedomosti a vine. Prosil, aby im to bolo odpustené, „lebo nevedia, čo robia“.

Keby boli vedeli, že mučia toho, ktorý prišiel zachrániť hriešne ľudstvo od večnej záhuby, boli by sa zhrozili. Ich nevedomosť nie je však bez viny. Mali totiž prednosť poznať a prijať Ježiša za svojho (522) (744) Spasiteľa. Niektorí z nich predsa svoj hriech poznali, kajali sa a obrátili. Podaktorí svojou nekajúcnosťou celkom znemožnili vypočutie Kristovej príhovornej modlitby. No Boží zámer sa aj tak splnil. Ježiš nadobúdal právo stať sa obhajcom ľudí u Otca.

Keď Kristus prosil za svojich nepriateľov, modlil sa vlastne za celý svet. Jeho modlitba sa týkala každého hriešnika, ktorý žil alebo bude žiť od začiatku sveta do skonania vekov. Vina za ukrižovanie Božieho Syna spočíva na všetkých ľuďoch. Všetkým je veľkoryso ponúknuté odpustenie. Ktokoľvek chce, môže sa zmieriť s Bohom a zdediť večný život.

Len čo bol Ježiš pribitý na kríž, silní muži kríž postavili a prudko ho vrazili do pripravenej jamy. Božiemu Synovi to spôsobilo nevýslovné muky. Pilát potom pripravil nápis v jazyku hebrejskom, gréckom a latinskom a pripevnil ho na kríž nad Ježišovu hlavu. Znel: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“ (Ján 19,19). Tento nápis Židov pobúril. V Pilátovom nádvorí kričali: „Ukrižuj ho!“ „Nemáme kráľa, iba cisára!“ (Luk 23,21; Ján 19,15). Vyhlasovali, že zradcom je každý, kto uzná niekoho iného za kráľa. Pilát však napísal to, čo oni prejavovali. Nebolo v tom nič urážlivé, pretože nápis vyjadroval len to, že Ježiš je kráľom Židov. Nápis bol vlastne vyznaním vernosti Židov rímskej moci. Oznamoval, že každého, ktokoľvek sa bude vydávať za izraelského kráľa, odsúdia na smrť. Kňazi sa opäť prenáhlili. Keď uvažovali o Kristovej smrti, Kaifáš vyhlásil, že je dobré, aby jeden človek zomrel za národ. Ich pokrytectvo sa teraz odhalilo. V snahe zabiť Krista boli ochotní obetovať aj existenciu svojho národa.

Keď kňazi videli, čo urobili, žiadali Piláta, aby nápis zmenil. Povedali: „Nepíš: Kráľ židovský, ale že on povedal: Kráľ židovský som“ (Ján 19,21). Sám na seba nahnevaný Pilát pre svoju predošlú bezmocnosť opovrhol radou žiarlivých, ľstivých kňazov a popredných mužov. Nedbalo im odpovedal: „Čo som napísal, napísal som“ (Ján 19,22).

Umiestnenie nápisu nad Ježišovu hlavu zrejme riadila vyššia moc, než bol Pilát alebo Židia. Z Božej prozreteľnosti mali ľudia uvažovať a skúmať Písmo. Popravisko, kde bol Kristus ukrižovaný, bolo blízko mesta. Tisíce ľudí zo všetkých krajín sa vtedy zišli v Jeruzaleme a mali si všimnúť nápis, ktorý oznamoval, že Ježiš (745) Nazaretský je Mesiáš. Bola to živá pravda napísaná rukou, ktorú viedol sám Boh.

Kristovým utrpením na kríži sa splnila prorocká reč. Bol to vlastne Kristus sám, kto ústami prorokov stáročia pred ukrižovaním svoje utrpenie predpovedal. Čítame: „Psi ma obkľúčili, zovrela ma tlupa (523) zlosynov, prebodli mi ruky a nohy. Môžem si spočítať všetky kosti. Oni sa prizerajú, zrak si pasú na mne. Delia si moje rúcho, o môj odev losujú“ (Ž 22,17-19). Proroctvo o jeho rúchu sa splnilo bez pokynu či rady priateľov alebo nepriateľov Ukrižovaného. Jeho rúcho dostali žoldnieri, ktorí ho ukrižovali. Kristus počul, ako sa o toto rúcho hádali. Jeho odev bol utkaný bez švíka, a preto si povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ (Ján 19,24).

V inom proroctve Spasiteľ oznámil: „Pohana mi zlomila srdce, som z toho celkom chorý. Očakával som súcit, ale márne; tých, čo by potešili, no nebolo ich. Do jedla mi pridávali jed. Smäd mi uhášali octom“ (Ž 69,21.22). Ukrižovaným bolo dovolené podávať utišujúci nápoj, aby necítili bolesť. Ponúkli ho aj Ježišovi; keď však ochutnal, odmietol ho. Nechcel prijať nič, čo by mu otupilo myseľ. Vierou sa musel pevne držať Boha. To bola jeho jediná posila. Otupenie zmyslov by mohlo byť satanovi zámienkou.

Ježišovi nepriatelia si vylievali na ňom zlosť, aj keď už visel na kríži. Kňazi, poprední muži a zákonníci sa pripojili k davu a posmievali sa zomierajúcemu Spasiteľovi. Pri krste i na Vrchu premenenia bolo počuť Boží hlas, ktorý oznamoval, že Ježiš je Boží Syn. Skôr ako bol Kristus zradený, sám Otec opätovne potvrdil jeho božstvo. Teraz však tento nebeský hlas mlčal. Nebolo počuť nijaké svedectvo o Kristovi. Sám znášal potupu a výsmech zo strany bezbožných ľudí.

„Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ „Nech zachráni aj seba, ak je Kristus – Pomazaný, ten Vyvolený!“ (Mat 27,40; Luk 23,35). Na púšti pokušenia satan vyhlásil: „Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby!“ „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu“ zo strechy chrámu (Mat 4,3.6). A satan bol so svojimi anjelmi prítomný v ľudskej podobe aj pri kríži. (746) (747) (748) Arcinepriateľ a jeho zástupy spolupracovali s kňazmi a poprednými mužmi. Učitelia tu podnecovali nevedomý dav k nenávisti voči tomu, ktorého mnohí z nich nikdy nevideli, a nútili ich svedčiť proti nemu. Satanské šialenstvo spájalo kňazov, popredných mužov, farizejov a zatvrdnutý dav. Náboženskí vodcovia sa spojili so satanom a jeho anjelmi. Vykonávali jeho príkazy.

Trpiaci a zomierajúci Ježiš počul každé slovo kňazov, keď vraveli: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť! Je kráľom Izraela. Nech zostúpi z kríža a uveríme v neho!“ (Mat 27,42). Kristus mohol zostúpiť z kríža. Vlastnú záchranu však odmietol preto, aby hriešnik mohol mať nádej na odpustenie a Božiu priazeň.

Títo vykladači proroctiev svojím utŕhačským výsmechom opakovali tie isté slová, ktoré Písmo vkladá do úst posmievačom Spasiteľovho utrpenia. Vo svojej slepote však nezbadali, že napĺňajú (524) prorockú reč. Tí, čo výsmešne volali: „Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád! Veď povedal: Som Boží Syn!“ (Mat 27,43) ani nepomysleli, že ich svedectvo bude znieť po celé veky. No aj tieto výsmešné slová prebúdzali v ľuďoch nebývalý záujem o štúdium Písma. Múdri ľudia ich počuli, skúmali, zvažovali a modlili sa. Vytrvalým porovnávaním výrokov Písma poznávali význam Kristovho poslania. Nikdy predtým nebol Ježiš tak všeobecne známy, ako keď visel na kríži. Srdce mnohých pozorovateľov ukrižovania a svedkov Kristových slov osvietilo svetlo pravdy.

Záblesk útechy postrehol aj Ježiš vo svojom smrteľnom zápase na kríži. Bola to modlitba kajúcneho lotra. Obaja zločinci ukrižovaní s Ježišom sa mu spočiatku vysmievali. Kým jedného z nich utrpenie ešte viac zatvrdzovalo a poburovalo, druhý sa správal celkom inak. Tento muž nebol zatvrdnutý zločinec. Zviedli ho zlí spoločníci a jeho vina bola menšia než previnenie mnohých z tých, čo stáli pod krížom a posmievali sa Spasiteľovi. Vídaval predtým Ježiša a počul ho; jeho učenie ho presvedčilo, ale kňazi a poprední muži ho od Ježiša odradili. Chcel prehlušiť svoje presvedčenie, a preto sa stále viac utápal v hriechu, až ho chytili, vypočúvali ako zločinca a odsúdili na kríž. Bol Ježišovým spoločníkom v súdnej sieni i cestou na kríž. Počul Pilátove slová: „Ja na ňom nijakú vinu nenachádzam“ (Ján 19,4). (749) Všimol si jeho božské správanie i slová súcitného odpustenia mučiteľom. Z kríža spoznal mnohých významných náboženských činiteľov, ako sa Ježišovi posmievajú. Vidí, ako sa vystatujú. Počuje vyzývavé reči, ktoré ozvenou opakuje aj jeho spoluvinník: „Či ty nie si Kristus? Zachráň seba i nás!“ (Luk 23,39). Počuje, ako mnohí z okoloidúcich Ježiša obhajujú. Počuje, ako opakujú jeho slová a svedčia o jeho činoch. Znova je presvedčený, že je to Kristus. Svojmu zločinnému druhovi vraví: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si takisto odsúdený?“ (Luk 23,40). Zomierajúci zločinci sa už nemusia báť človeka. Jedného však tiesni presvedčenie, že existuje Boh, ktorého sa treba báť, a budúcnosť, o ktorú sa treba chvieť. A teraz sa jeho celý hriechom poškvrnený život zakrátko skončí. Dodáva: „Lenže my spravodlivo dostávame zaslúžený trest. Ale tento nič zlého neurobil“ (Luk 23,41).

Už nemá nijaké otázky. Nemá pochybnosti ani námietky. Tento lotor po odsúdení za zločin stratil nádej a zmocňovalo sa ho zúfalstvo; no napodiv, napadli ho aj nové myšlienky. Pripomínal si všetko, čo od Ježiša počul, ako uzdravoval chorých a odpúšťal hriechy. Počul aj svedectvo tých, čo v Ježiša uverili a s plačom šli za ním. Videl a čítal nápis nad Spasiteľovou hlavou. Počul, ako podaktorí z okoloidúcich tieto slová opakovali so zármutkom, no iní potupne a výsmešne. (525) Duch Svätý mu osvecuje myseľ a pozvoľna sa uzatvára reťaz dôkazov. V zmučenom, posmievanom a ukrižovanom Ježišovi poznáva Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta. V nádeji a v úzkosti bezmocným hlasom obracia sa tento trpiteľ k zomierajúcemu Spasiteľovi. Volá: „Ježišu, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Luk 23,42).

Odpoveď prišla okamžite. Bolo počuť vľúdne a zvučné slová plné lásky, súcitu a moci: „Amen, hovorím ti dnes: Budeš so mnou v raji“ (Luk 23,43).

Po celé dlhé hodiny smrteľnej úzkosti Ježiš nepočul nič iné ako tupenie a výsmech. Aj na kríži počuje len posmech a zlorečenie. Tak rád by počul nejaký prejav viery svojich učeníkov. Miesto toho zneli len slová sklamania. „My sme dúfali, že on vykúpi Izrael“ (Luk 24,21). Aký vďačný bol potom Spasiteľ, keď z úst zomierajúceho zločinca počul slová viery a lásky! Zatiaľ čo ho poprední muži Izraelského národa zapierajú a učeníci pochybujú o jeho božstve, tento úbohý zločinec (750) na prahu večnosti nazýva Ježiša Pánom. Mnohí ho ochotne tak volali, keď robil divy a potom, keď vstal z mŕtvych. Nikto sa však k nemu nehlásil, keď zomieral na kríži, okrem kajúcneho lotra, ktorý bol zachránený v jedenástej hodine.

Tí, čo stáli pod krížom, počuli, ako zomierajúci zločinec nazval Ježiša Pánom. Hlas tohto kajúcnika upútal ich pozornosť. Sluch zbystrili aj tí, čo sa pod krížom dohadovali o Kristovo rúcho a losovali oň. Prestali sa hádať. So zatajeným dychom hľadeli na Krista a z umierajúcich úst čakali odpoveď.

Keď Ježiš vyriekol slová zasľúbenia, akoby jasné a živé svetlo preťalo zdanlivú temnotu okolo kríža. Kajúcny zločinec dosiahol dokonalý pokoj, lebo je zmierený s Bohom. Kristus bol oslávený vo svojom ponížení. Ten, ktorého všetci pokladali za porazeného, zvíťazil. Dal sa poznať ako ten, ktorý berie na seba hriech. Ľudia sa môžu zmocniť jeho ľudského tela. Môžu raniť jeho sväté spánky tŕňovou korunou. Môžu z neho strhnúť rúcho a dohadovať sa oň. Nemôžu ho však zbaviť moci odpúšťať hriechy. Svojím zomieraním svedčí o svojom božstve a Otcovej sláve. Jeho ucho nie je preťažené, aby nemohlo počuť, a jeho rameno nie je prikrátke, aby nemohlo zachrániť. Má kráľovské právo zachraňovať do krajnosti všetkých, čo cez neho prichádzajú k Bohu.

„Amen ti hovorím dnes: Budeš so mnou v raji.“ Kristus nesľúbil, že lotor s ním bude v raji ešte v ten deň. Veď sám v ten deň do raja nešiel. Odpočíval v hrobe a po zmŕtvychvstaní povedal: „Ešte som nevystúpil k Otcovi“ (Ján 20,17). (526)

Zasľúbenie však vyslovil v deň ukrižovania, v deň zdanlivej porážky a temnoty. „Dnes,“ keď Kristus zomiera na kríži ako zločinec, ubezpečuje úbohého hriešnika: „Budeš so mnou v raji.“

Židia ukrižovali každého zločinca „z jednej i druhej strany, Ježiša v prostriedku“ (Ján 19,18). Bolo to podľa príkazu kňazov a popredných mužov. Tým sa malo zvýrazniť, že Kristus je zo všetkých troch ukrižovaných zločincom najväčším. Tak sa naplnilo Písmo: „Počítaný bol s priestupníkmi“ (Iz 53,12). Kňazi však nepostrehli plný význam svojho činu. Ako bol Kristus ukrižovaný „v prostriedku“ medzi lotrami, tak bol jeho kríž „v prostriedku“ hriešneho sveta. Slová odpustenia, ktoré povedal kajúcnemu zločincovi, zapálili svetlo, ktoré bude svietiť do najodľahlejších končín zeme. (751)

Nebeskí anjeli v údive hľadeli na nekonečnú lásku Ježiša, ktorý aj v najväčších duševných a telesných mukách myslel len na iných a povzbudzoval dôveru kajúcneho človeka. Vo svojom ponížení oslovil jeruzalemské dcéry; ako kňaz a zástanca príhovorne prosil Otca, aby odpustil jeho vrahom, ako láskavý Spasiteľ odpustil hriechy kajúcnemu lotrovi.

V zástupe tých, čo stáli pod krížom, jeho pozornosť upútala jediná tvár. Pod krížom stála jeho matka, ktorú podopieral učeník Ján. Nemohla opustiť svojho Syna. Ján, ktorý vedel, že koniec je blízko, ju znova doviedol pod kríž. Kristus v hodine smrti nezabudol na svoju matku. Videl jej strápenú tvár a podíval sa aj na Jána. Matke povedal: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom oslovil Jána: „Hľa, tvoja matka!“ (Ján 19,26.27). Ján pochopil Kristove slová a prijal tento prejav dôvery. Odvtedy vzal Máriu k sebe a s láskou sa o ňu staral. Aký to súcitný a láskavý Spasiteľ! V celom svojom telesnom utrpení a duševnej úzkosti pamätal na svoju matku! Nemal peniaze, aby sa mohol o ňu postarať; videl však, že Ján ho miluje, a preto mu ako vzácny odkaz zveril svoju matku. Tým jej zabezpečil to najnutnejšie – láskavý súcit človeka, ktorý ju miloval, pretože ona milovala Ježiša. Tým, že ju prijal ako posvätný poklad, Ján získal veľké požehnanie. Stále mu pripomínala jeho milovaného Majstra.

Dokonalý príklad Kristovej synovskej lásky žiari neoslabene dodnes. Takmer tridsať rokov dennodenne pomáhal Ježiš niesť bremeno starostí domova. Aj teraz, vo svojom poslednom utrpení, myslí na svoju zarmútenú ovdovenú matku. Podobný duch sa prejaví v každom učeníkovi nášho Pána. Tí, čo nasledujú Krista, si uvedomia, že úcta a starostlivosť o rodičov patrí k ich náboženstvu. Srdce, ktoré ovláda Kristova láska, nikdy nezabudne súcitne a láskavo sa postarať o otca a matku. (527)

A teraz Pán večnej slávy zomiera ako výkupné za spásu ľudstva. Keď Kristus prinášal svoj drahocenný život, neposilňovala ho víťazoslávna radosť. Všetko bolo pochmúrne a skľučujúce. Nedesil sa však hrôzy smrti. Nevýslovné muky mu na kríži nepôsobila telesná bolesť a potupenie. Kristus bol najväčším trpiteľom, ale najťažšie muky mu pôsobilo vedomie zhubnosti hriechu a presvedčenie, (752) že človek pre priateľstvo s hriechom nespoznáva jeho ohavnosť. Kristus videl, ako hlboko je hriech v ľudskom srdci zakorenený a ako málo bude tých, čo sú ochotní vymaniť sa z jeho moci. Vedel, že bez Božej pomoci ľudstvo musí zahynúť, a videl aj zástupy hynúcich napriek tomu, že hojná pomoc je na dosah.

Na Krista ako nášho zástupcu boli vložené neprávosti všetkých nás. Bol rátaný medzi priestupníkov, aby nás mohol vykúpiť spod rozsudku, ktorý nám podľa zákona patril. Jeho srdce tiesnil hriech každého Adamovho potomka. Boží hnev namierený proti hriechu ako prejav Otcovho odporu k neprávosti desil jeho Syna. Kristus po celý svoj život zvestoval padlému svetu radostnú zvesť o Otcovom milosrdenstve a odpúšťajúcej láske. Podstatou jeho zvesti bola spása aj pre najväčších hriešnikov. Teraz však, pod strašným bremenom hriechov, nemôže zahliadnuť Otcovu zmierlivú tvár. Človek nikdy nepochopí, aký zármutok tiesnil jeho srdce v tejto chvíli vrcholnej úzkosti, keď sa od Spasiteľa odvrátila Božia tvár. Táto mučivá trýzeň prevýšila všetko telesné utrpenie.

Satan útočil na Ježiša prudkým pokušením. Spasiteľ nemohol dohliadnuť za brány hrobu. Nádej mu nezaručovala víťazstvo nad hrobom ani neprinášala svedectvo o tom, že Otec túto obeť prijme. Obával sa, že hriech je Bohu tak odporný, že ich odlúčenie môže byť večné. Kristus cítil úzkosť, ktorú pocíti hriešnik, keď sa milosť prestane za ľudí prihovárať. Toto vedomie, že hriech obrátil Otcov hnev na neho ako zástupcu človeka, mu nesmierne strpčovalo kalich, ktorý pil, a pod ťarchou tohto vedomia Božiemu Synovi puklo srdce.

Nebeskí anjeli s údivom hľadeli na tento Spasiteľov zúfalý zápas. Zástupy nebešťanov si zakrývali tvár pred týmto desivým pohľadom. Mŕtva príroda vyjadrila súcit so svojím potupeným a zomierajúcim Stvoriteľom. Slnko nechcelo hľadieť na tento strašný výjav. Jeho žiarivé lúče osvecujúce zem poludňajším svetlom akoby náhle strácali svoj jas. Zdalo sa, že tma zahaľuje kríž pohrebným závojom. „Nastala tma po celej zemi“ (Luk 23,44). Tmu nespôsobilo zatmenie či iný prírodný dôvod. Bola to polnočná tma bezmesačnej a bezhviezdnej noci. Bolo to Božie zázračné svedectvo, ktoré malo utvrdiť vieru ďalších pokolení. (528)

Táto hustá tma zakrývala Božiu prítomnosť. „Tmu si urobil stanom vôkol seba“ (2 Sam 20,12) a skryl svoju slávu pred ľudským zrakom. (753) Boh a jeho svätí anjeli boli pri kríži. Otec bol so Synom. Keby jeho sláva poodhrnula mračnú clonu, všetci prítomní by boli zahynuli. Ani v tej strašnej hodine nemala Krista utešovať Otcova prítomnosť. „Sám som šliapal v lise a z národov žiaden nebol so mnou“ (Iz 63,3).

Touto hustou tmou Boh zastrel poslednú ľudskú trýzeň svojho Syna. Všetci, čo videli Krista trpieť, boli presvedčení o jeho božstve. Táto tvár, na ktorú ľudia hľadeli, nebola nikdy zabudnutá. Ako Kainova tvár prezrádzala vinu vraha, tak Kristova tvár zjavovala nevinnosť, úprimnosť, dobrotu – Boží obraz. Jeho žalobci však nedbali na toto nebeské znamenie. Posmievačný dav hľadel celé hodiny na Kristovo utrpenie. Teraz ho však Boh milostivo prikryl svojím plášťom.

Na Golgote akoby zavládlo hrobové ticho. Zástupu zhromaždeného pod krížom sa zmocnila neobvyklá hrôza. Zlorečenie a tupenie zmĺklo na perách posmievačov. Mužovia, ženy i deti padli na zem. Chvíľami temnotu pretínali blesky a osvecovali kríž i ukrižovaného Vykupiteľa. Kňazi, poprední muži, zákonníci, tí čo Krista ukrižovali, i dav si mysleli, že prišla hodina odplaty. Po chvíli niektorí šepkali, že Kristus teraz zostúpi z kríža. Iní sa vracali do mesta, bili sa do pŕs a v hrôze plakali.

O deviatej hodine sa začalo vyjasňovať, tma však stále zahaľovala Spasiteľa. Táto temnota bola symbolom strašnej trýzne, ktorá Spasiteľovi zvierala srdce. Ľudské oko nemohlo preniknúť mrak, ktorý obklopoval kríž, a tobôž už nikto nemohol preniknúť mrak ešte hustejší, ktorý tiesnil Kristovo ubolené vnútro. Zdalo sa, že blesky Božieho hnevu mieria na Ukrižovaného. Potom Ježiš hlasito vykríkol: „Eloi, eloi, lama sabachtani.“ „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mar 15,34). Keď Spasiteľa obklopila temnota, mnohí volali: To je pomsta neba. Stíha ho Boží hnev, pretože sa vydával za Božieho Syna. Mnohí, čo v neho uverili, keď počuli zúfalé volanie, strácali nádej. Ak je Ježiš takto opustený, v čo môžu dúfať jeho nasledovníci?

Len čo temnota prestala tiesniť Kristovho ducha, znova sa ozvalo telesné utrpenie hlasitým: „Žíznim“ (Ján 19,29). (754) Jeden z rímskych vojakov mu súcitne priložil k ústam octom naplnenú hubku nastoknutú na yzopovej tyči. Kňazi sa však vysmievali jeho utrpeniu. Keď tma prikryla zem, zmocnila sa ich hrôza. Keď tá pominula, znova sa báli, že Ježiš im môže uniknúť. Nechápali jeho slová: „Eloi, eloi, lama sabachtani.“ Opovržlivo a posmešne vraveli: „Volá Eliáša“ (529) (Mar 15,35). Ani v poslednej chvíli mu nechceli zmierniť utrpenie. Povedali: „Nechajte ho, uvidíme, či príde Eliáš, aby ho sňal“ (Mar 15,36).

Nevinný Boží Syn visel na kríži, celé jeho telo bolo zbičované; ruky, ktoré toľkokrát žehnali, boli pribité na drevo. Pribité boli aj nohy, čo sa toľkokrát v službe lásky unavili. Kráľovská hlava bola poranená tŕňovou korunou a rozochvelé pery chceli od bolesti kričať. Všetko, čo vytrpel – krvavé kvapky, čo mu stekali z hlavy, zmučené ruky a nohy, telo ubolené smrteľným zápasom a nevýslovná duševná trýzeň, keď Otec skryl svoju tvár – dodnes oslovujú každého človeka: Pre teba Syn Boží ochotne nesie toto bremeno vín; pre teba víťazí nad smrťou a otvára ti brány raja. Ten, ktorý stíšil rozzúrené vlny a kráčal po spenených vodách jazera; ten, pred ktorým sa chveli diabli a ustupovali choroby, ktorý otváral slepým oči a mŕtvym vracal život – zomiera ako dobrovoľná obeť na kríži z lásky k tebe. (755) On, ktorý sníma hriech sveta, znáša hnev Božej spravodlivosti a pre teba sa stáva hriechom.

Tí, čo stáli pod krížom, ticho očakávali koniec tohto strašného výjavu. Slnko opäť zasvietilo, ale kríž stále zahaľovala tma. Kňazi a poprední muži hľadeli na Jeruzalem; temný mrak pokryl mesto i judské pláne. Slnko spravodlivosti, Svetlo sveta, prestávalo osvecovať milované mesto Jeruzalem. Ohnivé šípy Božieho hnevu mierili teraz proti tomuto hynúcemu mestu.

Tma náhle ustúpila a Ježiš jasne a zvučne zvolal, akoby zaznel hlas trúby s ozvenou celého stvorenstva: „Dokonané je!“ „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Ján 19,30; Luk 23,46). Zvláštne svetlo osvietilo kríž a Spasiteľova tvár žiarila slávou slnečného jasu. Sklonil hlavu na hruď a zomrel.

V strašnej temnote, zdanlivo Bohom opustený, Kristus vypil do dna kalich ľudskej biedy. V tých strašných hodinách sa spoliehal na dôkazy doterajšej Otcovej lásky. Poznal povahu svojho Otca; chápal jeho spravodlivosť, milosrdenstvo i nesmiernu lásku. Neochvejne veril v toho, ktorého vždy rád poslúchal. Keď sa tak odovzdane zveril Bohu, pominul sa aj pocit straty Otcovej priazne. Kristus zvíťazil vierou.

Nikdy predtým nebola zem svedkom podobnej udalosti. Ohromený zástup so zatajeným dychom hľadel na Spasiteľa. Temnota opäť zahalila zem a ozvalo sa hromové dunenie. Nastalo prudké zemetrasenie. Ľudia sa klátili a padali jeden cez druhého. Nastal divoký zmätok a zdesenie. Z okolitých hôr s rachotom padali skaly do údolia. Hroby sa otvárali a vydali svojich mŕtvych. Akoby sa celé stvorenstvo (530) trieštilo na atómy. Kňazi, poprední muži, žoldnieri, kati i ľud onemeli hrôzou a popadali na zem.

Keď z Kristových úst zaznel mocný výkrik: „Dokonané je!“, kňazi v chráme vykonávali obetný obrad. Bol práve čas večernej obete. Mal byť zabitý baránok predstavujúci Krista. Kňaz oblečený v symbolicky zdobenom rúchu stál s nožom v ruke, ako keď mal Abrahám obetovať svojho syna. Ľud na to hľadel s napätím. Zem sa však chveje a otriasa, (756) lebo prichádza sám Pán. Neviditeľná ruka celkom počuteľne trhá vnútornú chrámovú oponu zhora nadol a dovoľuje zástupu vidieť miesto, kde sa v minulosti zjavovala Božia prítomnosť. Tu trónil Boží Majestát (Šekina). Boh tu nad zľutovnicou zjavoval svoju slávu. Len veľkňaz mohol odhrnúť oponu, ktorá oddeľovala toto miesto od ostatného chrámu. Vstupoval sem raz v roku, aby vykonal obrad zmierenia za hriechy ľudu. Táto opona sa teraz roztrhla na dvoje. Svätyňa svätých v pozemskom svätostánku prestala byť posvätným miestom.

Všade nastáva údes a zmätok. Kňaz hodlá zabiť obeť, ale nôž mu padá z rozochvenej ruky a baránok beží preč. Pri smrti Božieho Syna sa stretáva symbol so skutočnosťou. Tá najväčšia Obeť bola prinesená. Cesta do svätyne svätých je otvorená. Pre všetkých je pripravená nová a živá cesta. Hriešne, kajúcne ľudstvo už nemusí čakať na príchod veľkňaza. Odvtedy mal Spasiteľ slúžiť ako Kňaz a Obhajca v nebesiach nebies. Zhromaždených akoby oslovil živý hlas: Teraz sa skončili všetky obete za hriech. Boží Syn prišiel podľa svojho slova: „Hľa, prichádzam – vo zvitku knihy je napísané o mne – aby som plnil tvoju vôľu, Bože“ (Žid 10,7). „Raz navždy vošiel do svätyne... so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie“ (Žid 9,12). (531) (757)