Globalizácia

Globalizácia

Slovo globalizácia vyjadruje vzájomnú prepojenosť a závislosť častí svetového systému. Rozvoj dopravných a informačných technológií, komunikácie, masového konzumu (vrátane masovej turistiky a migrácie), šírenia kultúrnych vzorov, ale aj existencia problémov spojených so zhoršovaním stavu životného prostredia, lokálnymi konfliktmi, vznik nadnárodných korporácií, globálnych finančných trhov a podobne sú súčasťou modernizácie spoločností a zrodili globalizáciu ako fakt zásadného významu. Akokoľvek sme rozmanití, žijeme fakticky vo vzájomnom susedstve.
Kultúra (vrátane demokracie), hodnoty (vrátane viery v univerzálnu hodnotu ľudských práv a liberálnu ekonomiku) a technológie, ktoré vznikli v posledných storočiach na pôde euroatlantickej civilizácie, zohrávajú v globálnom vývoji významnú – ak nie vedúcu – úlohu. Napokon, pozícia USA, EÚ a NATO v ekonomickej, politickej a vojenskej oblasti je dostatočne viditeľná.
Spôsob, akým sa rodia a šíria sprievodné znaky globalizácie – masová kultúra a zábava, informačné technológie, virtuálna komunikácia, ale aj globalizácia trhu a politiky, globálne zmeny životného prostredia a podobne – zvádzajú k tvrdeniu, že historicky sa vyformovali tri základné oblasti svetového systému a ich pozícia v procesoch globalizácie: centrum, periférie a marginálne oblasti.
Napriek tomu, že euroatlantická oblasť patrí k centru globalizačných procesov, stredoeurópsky región – vrátane Slovenska – tvoril až do pádu komunizmu jeho perifériu. Trend k integrácii do centra globalizačných procesov je pre tieto periférie charakteristický. Túžia sa podieľať na modernizácii, považujú jej „dary“ za príjemné a zvyšujúce kvalitu života. Platia za to stresom a frustráciou z toho, že to ide tak pomaly, že vstupenka do moderného sveta sa kupuje výkonom a produktivitou, a že sám počet internetových pripojení, SMS-iek, TV kanálov či značkových výrobkov neprináša automaticky aj pocit a vedomie kvality života.
Paralelne s procesmi globalizácie – a ich zjavne pozitívnymi dopadmi, zahrňujúcimi predovšetkým rast vzdelanosti, šírenie vedy, slobodný obchod, výmenu informácií a podobne – sa formovala a formuje kritika ich negatívnych dôsledkov. Antiglobalizačné aktivity sa stávajú súputníkom procesov globalizácie, ich predstavitelia sa organizujú do mimovládnych organizácií a nadnárodných sietí – globalizujú sa. Ich verejné vystúpenia sú orientované predovšetkým proti konzumným vzorcom správania, devastácii prírody, rastu nerovností, symbolom kultúrnej unifikácie sveta, nadnárodným korporáciám a inštitúciám s globálnym vplyvom, ktoré nepodliehajú – podľa ich názoru – demokratickej kontrole (predovšetkým Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia). Dialóg a konfrontácia s odporcami globalizácie sú súčasťou globalizačných procesov. Tradičná sila a rola štátu v procesoch globalizácie slabne, úmerne tomu, ako rastie sila a vplyv významných „globálnych hráčov“, súčasne však rastie význam regiónov. Ťažko je dnes odhadnúť, kde sa tieto trendy zastavia a aké budú ich konkrétne dopady. Už dnes je však vidieť prirodzené obranné mechanizmy – vznikajú aliancie štátov, ktoré koordinujú svoju medzinárodnú politiku, legislatívu, hospodársku a bezpečnostnú politiku. Európska únia by mohla byť ilustráciou.
Akokoľvek kritické môže byť naše vnímanie dôsledkov globalizácie, aj vďaka nej sa vo svete presadzujú také hodnoty, ako úcta k ľudským právam, úcta k životu, k individuálnej zodpovednosti za ľudský údel, dôraz na výkon a produktivitu. Napokon, sú to práve dôsledky procesov globalizácie, ktoré položili na stôl globálnej politickej agendy a verejného diskurzu témy solidarity a spolupráce pri riešení problémov globálneho dosahu – od nerovnosti moci (bezmoci), bohatstva (chudoby) až po šírenie organizovaného zločinu, lokálne konflikty, masívne migračné vlny a kultúru násilia.
Vnímanie dôsledkov globalizácie do značnej miery závisí od toho, ako túto tému interpretujú elity a médiá. Ťažko dnes napríklad predvídať dôsledky trendov spojených so stretom a prelínaním kultúr, rolou masovej kultúry, elektronizáciou priestoru verejnej komunikácie (napríklad internet) a podobne. Nepochybne sú však práve tieto témy jedným z kľúčových motívov pre pribúdanie kolektívnych akcií medzinárodného spoločenstva, ktorých cieľom je riešenie lokálnych konfliktov, stabilizácia ekonomík, ochrana životného prostredia, ľudského života, práv menšín a podobne. Súčasťou tohto trendu je vyjednávanie práva na spoločnú akciu. Vojna v Perzskom zálive, Haagský tribunál, zásahy medzinárodného spoločenstva v Bosne a Kosove, vojna proti terorizmu po 11. septembri 2001 sú predobrazom formovania „globálnych pravidiel“.
Zavádzanie globálnych pravidiel (v oblasti obchodu, bezpečnosti, ochrany ľudských práv) naráža na problém legitimity. Zatiaľ čo vlády štátov a volení predstavitelia o ňu v procesoch globalizácie prichádzajú, ich protihráč – mimovládne organizácie, cirkvi, nadnárodné korporácie, ale aj organizovaný zločin – ju nikdy v zmysle demokratickej nominácie a kontroly nemali. V globálnej aréne sa zvádza boj o pozíciu v globálnej civilizácii a o formovanie globálnej politickej a ekonomickej agendy. V konfliktoch a hľadaní sa rodí globálna spoločnosť.


Slovensko a jeho závislosť od globalizácie

Procesy globalizácie a ich dôsledky pretínajú slovenskú spoločnosť vo všetkých podstatných aspektoch – od formovania národnej kultúry, národnej identity a národných záujmov, cez právny a politický systém, ekonomickú výkonnosť a konkurencieschopnosť krajiny, vzdelávanie, trh práce, životné prostredie, až po životné štýly a kvalitu života. Za problémy, ktoré si vyžadujú prioritnú pozornosť považujeme:

1. Nedostatočná legitimita globálnych autorít.
Inštitúcie s globálnou autoritou (OSN, G7, Svetová banka, Medzinárodný menový fond, WTO, OECD) majú na jednej strane značné kompetencie a vplyv, a na druhej strane doposiaľ neexistuje dostatočne efektívny spôsob demokratickej nominácie a kontroly týchto kompetencií a tohto vplyvu. Aj preto im je často pripisovaná zodpovednosť za nespravodlivé rozdelenie moci (bezmoci) a bohatstva (chudoby) vo svete.
2. Nedostatočný vplyv Slovenska na činnosť inštitúcií s globálnou autoritou (a nedostatočná adaptácia slovenskej exekutívy, parlamentu, súdnictva na výzvy globalizácie).
Slovensko predstavuje – z globálneho hľadiska – populáciu v množstve zodpovedajúcom priemeru európskych a svetových veľkomiest. Z hľadiska ekonomického, politického a kultúrneho významu je to podobne. Ak nemá Slovensko prísť o svoju identitu, tak jeho rola musí významne presahovať tento kvantitatívny rozmer. Popri konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, stabilite politiky a príťažlivosti kultúry to znamená predovšetkým účasť na činnosti inštitúcií s globálnou autoritou. Konkrétne to znamená predovšetkým vytváranie vzdelanostného a informačného zázemia a suverénny pohyb občanov Slovenska v globálnom komunikačnom priestore (ekonomiky, vedy, kultúry) i na globálnom trhu.
3. Globálna „havária“ po náraze na hranice rastu (vyčerpanosť neobnoviteľných zdrojov, preľudnenosť v chudobných častiach sveta a podobne)
Globálny svetový systém nepozná oázy „nedotknuteľnosti“ – globálna havária môže spôsobiť globálne zemetrasenie. Dá sa predpokladať, že nech už bude jeho epicentrum kdekoľvek, Slovensko to pocíti na svojej ekonomike, bezpečnosti, kvalite života ľudí. Terapiou je permanentné monitorovanie globálnej situácie (napríklad prostredníctvom permanentnej prognostickej činnosti a jej napojenia na tvorbu vízií a stratégií rozvoja zeme) a utváranie aliancií kooperujúcich štátov so zdieľanými záujmami. Významnú úlohu pritom môže – a zrejme musí – zohrať paradigma trvalej udržateľnosti (rozvoja, kvality života).
4. Globálny teror umocňovaný strachom z terorizmu, organizovaného zločinu a mohutných migrácií.
V pozadí takýchto pocitov – ale nielen pocitov – môže byť nová fragmentácia (vrátane rozpadu Európskej únie a NATO) svetového systému a hrozba renesancie totalitarizmu. Slovensko sa v dôsledku takýchto „pohybov“ vo svete môže dostať do stavu permanentnej nestability ohrozujúcej samotnú existenciu štátu.

Akokoľvek je Slovensko iba nepatrnou časťou svetového systému a celosvetový chaos či konflikty by mohli zasiahnuť túto malú krajinu s fatálnou silou, existuje pozitívna vízia, ktorá môže pre Slovensko znamenať úspešné využívanie civilizačnej príslušnosti a pozitív globálneho vývoja rovnako ako efektívnu prípravu na chvenia svetového systému a globálne konflikty. Je to vízia, ktorej piliermi sú jasná a zdieľaná identita a autonómia regiónov Slovenska, štátom koordinovaná kooperácia malých krajín s podobnými záujmami, kvalitné elity (v kultúre, politike, obchode, vede), udržateľný štýl a kvalita života.


Európska integrácia a jej riziká

Od 1. mája 2004 je Slovensko súčasťou rýchlo sa meniacej Európskej únie – a v tomto roku začala svoju činnosť medzivládna konferencia, ktorá by mala rozhodnúť o novej podobe fungovania únie. Od podpisu Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 sa EÚ snaží naplniť ambíciu doplniť ekonomickú integráciu o politickú dimenziu a stať sa tak globálnym politickým hráčom – zatiaľ však nebola úspešná ani po dvoch medzivládnych konferenciách. Súčasná konferencia má za chrbtom dva silné impulzy pre rozhodné a rýchle konanie: novú obavu o bezpečnosť Európy a sveta po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 a realitu rozšírenia, vyžadujúcu efektívnejšie rozhodovacie mechanizmy. Svoju rolu tu môže zohrať aj nová vlna nacionalizácie európskej politiky – politické zneužívanie „pointegračných“ problémov a spory o charakter usporiadania EÚ - pravicové vlády budú napríklad pravdepodobne menej naklonené akýmkoľvek federalistickým víziám.
Je možné, že Európa jednoducho nepotrebuje politickú integráciu. Rada prenechá spektakulárne diplomatické a vojenské akcie Spojeným štátom a sama sa bude ticho tešiť z dosiahnutej hospodárskej prosperity. Vystupuje síce jednotným hlasom na pôde inštitúcií ako sú Organizácia spojených národov alebo Svetová obchodná organizácia, kde úspešne presadzuje svoje záujmy, ale zároveň si ponecháva nedotknutú zložitú spleť národných identít, záujmov a suverenít. Európania síce oceňujú výhody ekonomickej integrácie a sú otvorení a tolerantní, no zároveň sa nemienia identifikovať so žiadnou nadnárodnou entitou v politickom zmysle. Ak by to tak bolo, je veľmi pravdepodobné, že európski politici nebudú mať dôvod za každú cenu sa usilovať o naplnenie maastrichtského programu rozšírenia spoločného trhu a dva ďalšie piliere politickej integrácie na ďalších a ďalších medzivládnych konferenciách zoči-voči ľahostajnosti svojich voličov a ďalšie desaťročie do roku 2020 bude poznamenané tým, že EÚ bude naďalej zdokonaľovať a prehlbovať svoju ekonomickú jednotu, ale naďalej bude prevažovať aspekt skôr medzivládny, ako nadnárodný.

Základným problémom Slovenska je jeho malá rozloha a najmä počet obyvateľov: pri modeli, v rámci ktorého je každý rovný a má právo veta, existuje v rozšírenej únii reálne nebezpečenstvo, že konsenzus sa nenájde; v prípade, ak sa hlasy rozdeľujú podľa veľkosti krajiny a rozhoduje sa väčšinou, Slovensko je primalé na to, aby mohlo zásadne ovplyvniť výsledok hlasovania. Slovensko si v každom prípade musí hľadať spojencov na to, aby jeho hlas v EÚ nezanikol. Môže sa pritom spoľahnúť predovšetkým na menšie členské štáty, ktoré sú v porovnateľnej situácii čo sa týka rozhodovacieho procesu; jeho najprirodzenejšími spojencami budú však nové členské štáty, ku ktorým má blízko geograficky, ale aj historicky. Spolupráca krajín Visegrádskej štvorky sa javí ako ideálny zárodok budúcej spolupráce krajín strednej Európy v rámci EÚ.
Problémom je aj chýbajúca asertívna stratégia využívania zdrojov spoločenstva. Skúsenosti s využívania predvstupových zdrojov EÚ (predovšetkým v rámci programu PHARE) ukazujú, že Slovensko bolo veľmi neefektívne pri využívaní týchto zdrojov. Ak bude v budúcnosti pretrvávať tento trend, Slovensko môže byť neschopné ťažiť z ekonomických výhod členstva v EÚ. Môže to veľmi nepriaznivo postihnúť hlavne zaostalejšie regióny, kde je aj teraz menší počet expertov na tieto záležitosti. V poľnohospodárstve, ktoré je okrem regionálneho rozvoja druhou oblasťou, kde Slovensko bude dostávať značnú finančnú pomoc, naďalej pretrváva netransparentnosť poskytovania dotácií a niektoré klientelistické praktiky, ktoré môžu viesť k netransparentnému a neefektívnemu používaniu prostriedkov únie.


Bezpečnostné riziká Slovenskej republiky

Jedným z rozhodujúcich determinantov bezpečnostných rizík je vonkajšie bezpečnostné prostredie – regionálne a globálne. Regionálne bezpečnostné prostredie je určené regionálnymi hranicami na geopolitickej mape, ktoré vymedzujú teritória susedných, prípadne aj okolitých štátov. Globálne bezpečnostné prostredie je určené teritóriom celého sveta a je limitované rovnováhou politických, ekonomických, diplomatických, bezpečnostných, vojenských, sociálnych, kultúrnych, náboženských, hodnotových, etnických a ekologických vplyvov. Slovensko existuje v tomto prostredí a jeho bezpečnosť – ako malej krajiny – je vecou stability rozvoja jeho spoločnosti. Táto je determinovaná procesmi ako integrácia a dezintegrácia, nové rozdelenie sveta, kontrola zbraní hromadného ničenia, nerovné rozdelenie bohatstva, lokálne zdroje napätia atď.
Nový systém bezpečnosti vo svete, ktorý je založený na medzinárodných vzťahoch, sa formuje od skončenia studenej vojny a je predovšetkým ovplyvnený dominantným postavením USA ako jedinej svetovej superveľmoci a rastúcim vplyvom niektorých medzinárodných organizácií (napríklad NATO, Európska únia, Medzinárodný menový fond a Svetová banka, nie však OSN a OBSE).
Regionálne bezpečnostné prostredie Slovenskej republiky je zložené z troch štátov systému kolektívnej obrany NATO (Poľsko, Maďarsko, Česká republika), neutrálneho štátu (Rakúsko) a transformujúceho sa postkomunistického obra (Ukrajina) a tiež Ruska. Významný vplyv na toto prostredie má naša spolupráca s členmi NATO a EÚ. Pre Slovenskú republiku ako malú krajinu s limitovanými ľudskými a hospodárskymi zdrojmi je regionálne bezpečnostné prostredie len na prvý pohľad dôležitejším referenčným rámcom než stále výraznejšie prostredie globálne.
Globálnu bezpečnosť je SR schopná ovplyvňovať predovšetkým prostredníctvom svojho členstva v medzinárodných organizáciách, zatiaľ čo v rámci európskej bezpečnosti je jej vplyv oveľa bezprostrednejší. Schopnosť SR viacej ovplyvňovať regionálne bezpečnostné prostredie však neznižuje význam medzinárodných organizácií ani význam globálneho bezpečnostného prostredia na bezpečnosť SR. Uvedené skutočnosti potvrdzujú, že získanie plného členstva SR v NATO a EÚ môže byť efektívnou alternatívou, ktorou môžeme priamo ovplyvňovať svoju európsku a sprostredkovane aj svetovú bezpečnosť a predovšetkým zaistiť vlastnú bezpečnosť.
Predchodkyňou súčasnej európskej bezpečnostnej a obrannej identity bola v podstate až do polovice roku 1998 ako tzv. európsky pilier aliancia ZEÚ. Jej hlavnými dokumentmi do začiatku 90. rokov boli doplnená Bruselská zmluva, Rímska deklarácia (1984) a haagská Platforma európskych bezpečnostných záujmov (1987). Základným problémom ZEÚ a Európy vôbec vždy bolo, aký charakter má mať nový západoeurópsky, resp. teraz európsky bezpečnostný systém. T. j. či má byť samostatný (ako autonómna európska bezpečnostná a obranná identita), alebo má byť súčasťou NATO ako jeho európsky pilier, t. j. prezentovať zásadný transatlantický charakter.
Bezpečnostné prostredie SR je okrem vonkajších určované aj vnútornými faktormi. V súčasnom svete sa výrazne prejavuje trend k vyššej vzájomnej závislosti medzi vonkajšími a vnútornými faktormi bezpečnosti a ich prísne oddeľovanie nemusí byť vždy na osoh veci. Naopak, vonkajšia a vnútorná bezpečnosť sa stále častejšie rieši integrovane.
Na rozdiel od roviny globálneho a regionálneho bezpečnostného prostredia v rovine lokálneho bezpečnostného prostredia predtým nezohrávali dôležitú úlohu „nadštátni“ ani „štátni“ aktéri, ale aktéri tak povediac „podštátni“ čiže vnútroštátni. Medzi týchto aktérov patrili predovšetkým politicky organizované skupiny, podnikateľské subjekty, záujmové združenia a jednotliví občania, ale v súčasnej dobe stále častejšie aj štruktúry medzinárodne organizovaného zločinu operujúce aj na Slovensku.
V rámci zmien v ponímaní bezpečnosti, ktoré priniesol rozpad bipolárneho sveta, sa v demokratických štátoch a štátoch budujúcich občiansku spoločnosť čoraz viac hovorí o individuálnej bezpečnosti občana (Human Security) a o zaistení tejto bezpečnosti. Štát stráca svoje výsadné postavenie vo viacerých oblastiach bezpečnosti a do popredia začína vystupovať v prvom rade občan a kvalita jeho života merateľná prostredníctvom úrovne jeho sebarealizácie, osobnej bezpečnosti, dostupnosti zdrojov a podobne. V súčasnosti nie je v SR posun smerom ku koncepcii individuálnej bezpečnosti občana až taký evidentný, ako posun ku koncepcii kolektívnej bezpečnosti regiónu.
Doposiaľ existujúca nerovnomernosť sveta okrem iného spôsobuje, že doteraz neboli úspešne riešené zásadné svetové problémy. Tieto problémy ostávajú naďalej hlavnými príčinami globálnych bezpečnostných rizík. Obyvatelia sveta sú ďalej vystavení pokračujúcej vlne medzinárodnej a domácej kriminality. Zvlášť silné znepokojenie na celom svete vyvoláva rastúci terorizmus.
Terorizmus sa stal jednou z hlavných príčin vyvolávajúcich vážne reálne hrozby bezpečnosti štátov, ich občanov, majetku, demokratického zriadenia a prirodzeného rozvoja ľudskej spoločnosti a jej civilizácií (Kulich, 2002). Terorizmus je násilným nezákonným prostriedkom činnosti a politiky štátu alebo určitých spoločenských vrstiev či skupín v boji o politickú moc a jej udržanie, alebo zameranú na dosiahnutie určitých ziskov náboženského, ideologického, etnického, sociálneho či ekonomického charakteru. Po septembrovom útoku teroristov na USA v roku 2001 sa terorizmus stal zlomovým bodom, ktorý oddelil tradičné vojenské hrozby, na ktorých elimináciu sa štáty pripravovali v 20. storočí, od nových hrozieb, ktorým sa musí čeliť v 21. storočí. V dôsledku rozmanitosti jeho podôb a cieľov, zákernosti akcií a nepredvídateľnosti možných následkov prerástol terorizmus nad rámec vnútorného rizika tej-ktorej krajiny a stal sa najaktuálnejšiu hrozbou pre svetové veľmoci a bezpečnostným rizikom globálneho charakteru a medzinárodného rozmeru.
Spoločenstvo demokratických štátov zatiaľ nedokáže tomuto typu ozbrojeného násilia efektívne čeliť, najmä sa mu nedarí v rámci nových vojen zvládnuť nové spôsoby udržiavania mieru a nastoľovania demokratických režimov, čo je najefektívnejšie riešenie: demokratické štáty medzi sebou vojny nevedú.
Terorizmus sa stáva substitúciou, resp. začiatkom gerilovej vojny. Stratégia sa zameriava do viacerých oblastí – politickej, sociálnej, kultúrnej, psychologickej, ekonomickej atď., zahŕňa vyvolávanie sporov a konfliktov, narušovanie poriadku, ničenie najrôznejšieho druhu, demoralizáciu a najmä zastrašovanie. V nových formách vojny je teda viditeľná mnohostrannosť, dlhodobosť, integrácia obyvateľstva a pod. (Galatík, 2000). Vedenie boja závisí od používaných zbraňových systémov a technológií, ktoré sa vyvíjajú pre vzdušné sily, pre sily pozemné a aj pre špeciálne jednotky. Rozhodujúce je najmä použitie elektroniky. Samozrejmosťou sa čoskoro stane vybavenie každého bojovníka mikropočítačom ako súčasťou integrovaného poľného výstroja. Možno očakávať nástup palných zbraní založených na netradičných princípoch (napríklad sústredenej elementárnej energie). Zásadné zmeny možno očakávať aj vo vedení výcviku s využitím virtuálnej reality (Štangl, 1999). Podľa dostupných údajov je možno konštatovať, že v podmienkach SR neboli doteraz preukázané akcie terorizmu s jasnými politickými cieľmi. V teoretickej rovine sa experti zhodujú, že v našich podmienkach by mohli vzniknúť podmienky pre medzinárodný narkoterorizmus, kriminálny terorizmus, etnický terorizmus, extrémistický terorizmus, náboženský terorizmus a informačný terorizmus (Kulich, 2002).
Transformujúce sa európske krajiny stoja pred problémom, ako sa vyrovnať s takými rizikami ako národnostné problémy, medzinárodná migrácia, organizovaná kriminalita, šírenie zbraní, odzbrojovacie riziká (Kuča – Tarasovič, 1999), drogy, fiskálna nezodpovednosť, rasizmus, terorizmus, počítačová kriminalita. Nové riziká špecifikovalo v roku 1999 vo svojej strategickej koncepcii aj NATO. K týmto rizikám patrí: neistota a nestabilita v euroatlantickom priestore a okolo neho, možnosť regionálnych kríz na periférii Aliancie, ktoré sa môžu rýchlo rozšíriť, existencia významných jadrových síl mimo Alianciu, šírenie nukleárnych, chemických a biologických zbraní, a ich nosičov, globálne rozširovanie technológie na výrobu zbraní.
Okrem vojenských rizík je SR vystavená pôsobeniu nevojenských rizík. Medzi tieto patria nekontrolovaná migrácia alebo masový príval utečencov, náboženský alebo etnický extrémizmus a rozbroje, medzinárodne organizovaná kriminalita, teroristické aktivity, nezákonný obchod so zbraňami, prírodné katastrofy a veľké ekologické nešťastia a iné, ktoré v prípade, že nie sú riešené, môžu prerásť aj do ozbrojeného konfliktu.
V súčasnosti existujú vo svete dva zásadné teoreticky rozpracované prístupy riešenia systémov bezpečnosti. Prvým z nich je systém kolektívnej obrany a druhým systém kooperatívnej bezpečnosti. Systém kolektívnej obrany NATO, ktorý preukazuje historicky svoju životaschopnosť od roku 1949, tvorí v porovnaní so systémom kooperatívnej bezpečnosti selektívnejší a v mnohých smeroch pevnejší zväzok.
Bezpečnostné šance sveta sa skrývajú v pozitívne hodnotovo zabezpečenom posilňovaní globálneho riadenia, najmä pokiaľ ide o integráciu štátov a zvýšenie významu nadnárodných organizácií a v spoločnom riešení najvážnejších bezpečnostných rizík. Pre zahraničnú politiku to znamená nielen byť členom NATO a Európskej únie, ale hrať v nich rovnocennú rolu, t. j. nielen plniť ich rozhodnutia, ako to bolo vo Varšavskej zmluve a RVHP.
Pri pozitívnej stratégii NATO, EÚ, Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky sa dá predpokladať, že do roku 2020 v Európe nedôjde k žiadnemu väčšiemu ozbrojenému konfliktu. Po demokratizácii Juhoslávie môžeme predpokladať vyhasínanie konfliktov na Balkáne, aj keď aj tu zostáva celý rad problémov s ďalším ekonomickým rozvojom, a najmä problém vyriešenia osudu albánskeho etnika v tomto priestore (Kosovo, Macedónsko). Zostanú tu ešte ďalšie konfliktné enklávy, ktoré však nehrozia prerásť do vážnejšieho bezpečnostného ohrozenia, sú všeobecne zvládnuteľné (Írsko, Baskicko, Korzika atď.).
Súčasné bezpečnostné riziká môžu mať multiplikačný efekt, reťaziť sa a prepojovať. Ak im má bezpečnostná politika demokratických štátov účinne čeliť, musí sa rozvíjať komplexne a byť na úrovni podstatných objavov, ktoré sa vo svete vyskytnú. V porovnaní s týmto sa ukazujú postupy známe z minulosti ako izolované a jednoduché a pre súčasnosť i budúcnosť nepostačujúce.
Od všetkých týchto a iste aj od ďalších svetových, európskych a regionálnych vývojových procesov závisí stratégia žiaduceho vývoja Slovenskej republiky. K ich pozitívnemu trendu môže a musí prispieť aj SR. Na prvom mieste stabilizáciou demokratického systému a ekonomickým rozvojom, aby nebolo pochybností o tom, že má svoje budúce miesto v NATO a v EÚ. Spolu s týmto je potrebné položiť základy Integrovaného bezpečnostného systému štátu, ktorého jadrom sú civilne riadené a kontrolované reformované ozbrojené sily, najmä profesionálna armáda. IBSS by mal prostredníctvom premyslených postupov, ich štábnym aj faktickým nacvičovaním zabezpečiť adekvátnu reakciu na vnútorné aj vonkajšie ohrozenie vrátane úlohy integrovaného záchranného systému v prípade katastrôf, živelných udalostí a pod. To je cesta, ako zodpovedajúcim spôsobom ovplyvniť svetovú, európsku, regionálnu aj vlastnú bezpečnosť.

Integračný úspech SR by pri naplnení žiaduceho vývoja spôsobil významný pozitívny vplyv na riešenie bezpečnostných rizík aj samotný proces rozvoja SR, ale rovnako môže vyvolať aj celý rad problémov, ktoré budú mať vplyv na vývoj v oblasti bezpečnosti SR.
V prvom rade je možno očakávať problém vyčerpanosti príslušníkov ozbrojených síl SR ako dôsledok účasti príslušníkov profesionálnych ozbrojených síl SR na aktivitách organizovaných systémom kolektívnej obrany a bezpečnosti NATO, paralelnej prípravy síl pre postupne sa vytvárajúcu európsku obranu a bezpečnosť a nedostatkov v dynamicky a v niektorých oblastiach chaoticky prebiehajúcej reformy a reštrukturalizácie ozbrojených síl SR.
Dôsledkom tohto vývoja by mohol byť ďalší problém, spôsobený tým, že v SR môžu vzniknúť dva kvalitatívne odlišné až nesúrodé celky ozbrojených síl – jeden, pripravený pre účinkovanie v rámci NATO a EÚ, a druhý, určený pre obranu SR. Ak sa tak stane, môže to vygenerovať vážnu polemiku o integračnom úspechu vo vzťahu k ozbrojeným silám.
Ako ďalší problém v tejto situácií sa môže prejaviť daň za rýchlu reformu a profesionalizáciu ozbrojených síl SR. Tento problém by vznikol ako dôsledok rýchlej zmeny v stave ozbrojených síl, kde v pomerne krátkej dobe nastalo zrušenie starého systému bezpečnosti a nebolo zaistené, aby v krátkej dobe nastalo jeho nahradenie novým efektívnejším bezpečnostným systémom.
Podstatným problémom, ktorý by mohol mať charakter vonkajšieho rizika by bola konkurencia medzi USA a EÚ v oblasti zbrojnej výroby a podielu jednotlivých štátov na vojenských výdavkoch NATO. Určitým problémom by mohli byť nevhodné riešenia otázok sprístupňovania informácií, potrebných na boj proti terorizmu a nevojenským rizikám zo strany USA.

Politický systém Slovenskej republiky

Politický systém je inštitucionalizovaným vykonávateľom moci, ktorá realizuje v podmienkach demokratického zriadenia vôľu občanov. Funkciou politického systému je vytvárať a chrániť základy demokratického zriadenia a hodnoty otvorenej spoločnosti. Prostredníctvom politického systému sa formujú, prejavujú, legitimizujú a uplatňujú záujmy rozmanitých segmentov spoločnosti.
Charakter politického systému priamo súvisí s kvalitou vedenia spoločnosti, s formovaním predpokladov na dosiahnutie jej strategických cieľov a riešenie vývojových problémov krajiny.
Slovenská republika prešla od roku 1993 vývojom, príznačným pre novovzniknutý samostatný štát. Na základe ústavy SR prijatej tesne pred rozdelením spoločného československého štátu bol vytvorený systém inštitúcií zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Štruktúra, charakter a základné parametre politického systému Slovenskej republiky v okamihu jej štátneho osamostatnenia vychádzali z modelu spoločenskej transformácie, uplatňovaného v stredoeurópskych krajinách (najmä v krajinách visegrádskeho zoskupenia).
Praktickým výsledkom realizácie spomínaného modelu malo byť vytvorenie podmienok pre začlenenie krajiny do integračných zoskupení rozvinutých západných štátov. V politickej oblasti išlo predovšetkým o etablovanie pluralitnej demokracie parlamentného typu s efektívnym rozdelením moci, trvalou reprodukciou podmienok pre udržateľnosť demokratického zriadenia, súťaživým volebným systémom, účinnou ochranou ľudských a menšinových práv, posilnením základov právneho štátu a vytváraním priaznivých podmienok pre občiansku participáciu.
Komplikujúcim faktorom vývoja politického systému SR bola znížená miera identifikácie občanov s vlastným štátom. Podľa reprezentatívnych sociologických prieskumov väčšina obyvateľov Slovenska v roku 1992 nepodporovala rozdelenie Československa a nestotožnila sa so vznikom samostatnej Slovenskej republiky.

K ťažiskovým trendom vývoja politického systému SR patria:
• formovanie inštitucionálneho rámca zlučiteľného s inštitucionálnym rámcom členských krajín Európskej únie (harmonizácia legislatívy s legislatívou EÚ, budovanie nových inštitúcií);
• postupné presadzovanie decentralizačných trendov;
• súperenie politických subjektov s rozdielnym chápaním výkonu moci (s vysokou mierou pravdepodobnosti ich striedania pri moci), presadzujúcich rôzne koncepcie štátu (centralistický štát vs. decentralizovaný štát),
• nevyhnutnosť formovania väčšinových vládnych koalícií pre zabezpečenie stabilných podmienok vládnutia;
• dostatočne vysoká politická mobilizácia obyvateľstva, stelesnená vysokou účasťou na parlamentných voľbách, výsledky ktorých určujú celkový smer spoločenského vývoja;
• premenlivosť politickej orientácie značnej časti voličov, nespokojných s riešeniami dlhodobého charakteru, ktoré neprinášajú okamžitý efekt zlepšenia situácie s dopadom na materiálnu stránku každodenného života, čo na jednej strane vytvára riziko zalomenia pozitívnych trendov (demokratizácia, marketizácia, decentralizácia) v dôsledku zníženia podpory pre sily, presadzujúce takéto trendy, na druhej strane vytvára priaznivé podmienky pre vznik nových politických („alternatívnych“) formácií;
• politická závažnosť problematiky národnostných menšín, etnický faktor (vrátane nacionalizmu) ako významný faktor politickej mobilizácie.
Vízia vývoja Slovenskej republiky v prvých dvoch dekádach 21. storočia je víziou vývoja moderného právneho decentralizovaného štátu, poskytujúceho účinné mechanizmy na participáciu občanov na správe vecí verejných a zabezpečenie ich základných ľudských práv a slobôd, na bezpodmienečné dodržiavanie zákonov a zaistenie podmienok pre bezporuchovú reprodukciu demokratických mechanizmov, na celkové zvýšenie kvality života občanov. Vývoj politického systému pritom ovplyvňuje kvalitu života občanov dvojakým spôsobom. Na jednej strane vytvára obecný rámec pre formovanie základných spoločenských faktorov kvality života, na druhej strane ovplyvňuje vnímanie kvality svojho života ľuďmi a spoluvytvára pocit ich spokojnosti resp. nespokojnosti s existujúcim spoločenským prostredím.
V rokoch 2004 – 2020 bude na Slovensku pokračovať ústavná reforma. Pre jej podobu sa môže stať zdrojom inšpirácie vývoj konštitucionalizmu v zjednotenej Európe.
V ďalšom vývoji politického systému SR je možné načrtnúť dve základné etapy.
1. Prvá etapa: roky 2004 – 2010, ktorá už prebieha. Členstvo v EÚ nastolí nové výzvy pre politický systém SR vyžadujúce patričné reakcie na inštitucionálnej a neinštitucionálnej úrovni. Na základe parlamentom schváleného osobitného volebného zákona sa občania SR zúčastnia v rokoch 2004 a 2008 na voľbách do Európskeho parlamentu (u nás sa konali 13. 6. 2004 a boli poznačené veľmi nízkou účasťou občanov). V dôsledku realizácie reformy verejnej správy vznikne zreteľne artikulovaná potreba reprezentácie regionálnych záujmov na centrálnej úrovni, ktorá by mala vyústiť do vytvorenia druhej komory NR SR. Pri voľbách do druhej komory parlamentu bude uplatňovaný väčšinový systém, ktorý posilní výkon moci založený na pevnejšej väzbe medzi občanmi, regionálnymi záujmami a politickými stranami. V období 2004 – 2010 sa uskutočnia zmeny v ústavnom systéme krajiny prijatím série ústavných zákonov, upravujúcich problematiku jednotlivých oblastí vývoja politického systému a občianskej spoločnosti (konflikt záujmov, postavenie politických strán, postavenie národnostných menšín apod.) resp. schválením čiastkových noviel základného zákona štátu.
2. Druhá etapa: roky 2010 – 2020. V dôsledku harmonizácie procesov ústavnej reformy v EÚ a na Slovensku nadobudne politický systém SR úroveň stability plne porovnateľnú s úrovňou stability v členských štátoch EÚ. Pôsobenie demokratického decentralizovaného štátu vytvorí podmienky pre adekvátnu občiansku participáciu na národnej úrovni, vyriešenie problému tzv. demokratického deficitu EÚ (otázky legitimity rozhodovacieho mechanizmu únie) v dôsledku uskutočnenia európskej ústavnej reformy vytvorí priaznivé podmienky pre účasť občanov SR na kreovaní spoločného európskeho právneho a politického priestoru. Bude zavŕšený proces konsolidácie straníckeho systému SR, čo vytvorí podmienky pre pôsobenie vlád, založených na spojenectve politických síl blízkej ideovej orientácie.


Záver

Globalizácia (najmä v oblasti ekonomiky, spotreby, masovej zábavy, ale aj vnímania ekologických a bezpečnostných ohrození) masívne zasiahla Slovensko a životný štýl jeho obyvateľov. Ľudia túžia po výdobytkoch modernizácie. Súčasne sú ostražití voči všetkému, čo presahuje rámec bezprostredného „profitu“. Naďalej pretrváva nedôvera voči migrantom, iným kultúram, k zmene zabehaných stereotypov, k legitimite nadnárodných politických a ekonomických autorít. Toto všetko – práve preto, že to ľudia pociťujú ako problémy – sa stáva pevnou súčasťou politickej agendy a verejnej diskusie.
Vo všeobecnom povedomí pretrváva deformovaný model „správnej“ politiky. Od volieb k voľbám sú ľudia verbovaní populistickými heslami. Vplyv štandardných politických strán na spoločenský vývoj krajiny je neporovnateľné menší, ako by to bolo potrebné vzhľadom na nevyhnutnosť prehlbovania reforiem. Vo verejnej diskusii „zápasia“ emócie s emóciami. Politika je interpretovaná ako mediálna hra. Víťazia slogany a tváre. V dôsledku decentralizácie moci a kompetencií sa však darí „vykázať“ politickú moc do koridorov tvorby pravidiel a kontroly ich dodržiavania bežných v demokraciách nášho civilizačného okruhu.
Sám pojem štátu prechádza dramatickými premenami. „Starí“ nacionalisti boli uspokojení rozpadom Československa a hľadajú nové dôvody svojej legitimity. Liberáli zisťujú, že Európska únia trpí deficitom demokracie a jej byrokracia mocnie s každým novým členom. Pacifisti a ekologickí aktivisti sa desia záujmov nadnárodných korporácií, kresťania stretov s islamom, registrovaného partnerstva, jogy, génových manipulácií. Konzervatívci zasa migračných vĺn z východu, starí ľudia okliešťovania sociálnych istôt, mladí všeobjímajúceho štátu... Sociálna súdržnosť a sociálne vzťahy nadobúdajú na vážnosti ako základný fenomén kvality života. Oslabovanie kompetencií štátu sprevádza oživovanie sveta občianskej spoločnosti.
Zoznam použitej literatúry:

1. Vízia vývoja Slovenskej republiky do roku 2020, Inštitút pre verejné otázky, 2002
2. Holländer, P.: Formování právního státu. Lidská práva in: Potůček, M. a kol.: Vize rozvoje české společnosti do roku 2015. Gutenberg, Praha 2001
3. Nižňanský, V. – Kling, J.: Verejná správa. In: Kollár, M. – Mesežnikov, G. (ed.): Slovensko 2001. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava, Inštitút pre verejné otázky 2001