Globalizácia vs. Nacionalizmus

Globalizácia vs. Nacionalizmus
Úvod
„Globalizácia je fakt, nie otázka politickej volby“
Bill Clinton
Globalizáciu môžeme považovat za jav, ktorý sa bezprostredne dotýka každého z nás.
Je to proces, ktorý už bol nezvratne zahájený a preto je nutné ju prijat ako fakt aj so
všetkými novinkami aj problémami, ktoré so sebou prináša. Na druhej strane proti
globalizácii tu stojí nacionalizmus. Jeho snahou je oslabit vplyv globalizacných a
internacionalizacných trendov a uchovat špecifiká samostatných národov, ktoré sa
vytvárali pocas mnoho rokov. Náš projekt sa zaoberá práve globalizáciou a
nacionalizmom. Pokúšame sa aspon v základe objasnit, co tieto pojmy znamenajú, ako
sa prejavujú a v com sú ich zásadné rozpory. Na úvod ponúkame akúsi strucnú
definíciu základných pojmov, ktoré je treba poznat pre hlbšie pochopenie podstaty
spomenutých javov. Týmito pojmami, ideami sú: globalizácia a jej protiklad –
lokalizácia, nacionalizmus a z jeho ideológie vychádzajúci šovinizmus a
protekcionárstvo.
Samotnú globalizáciu, ako jednu z najviac diskutovaných tém súcasnosti, rozoberáme
z viacerých aspektov. Zaujímajú nás pritom hlavne názory, ktoré sa bežne vybavia pri
spomenutí tohto castého slova. Rozlišujeme pritom viacero castí, ako hlavne:
globalizácia z ekonomického a politicko-spolocenského hladiska, jej nástroje, prejavy a
dopady. Zaujímajú nás pritom aj jej odporcovia a ich stanoviská.
Velkú pozornost venujeme taktiež svetovým organizáciám a inštitúciám, casto
spájaných s našou témou. Rozoberáme tu hlavne pôsobenie obchodných inštitúcií ako
Svetová banka a Medzinárodný menový fond, ich štruktúru a preco sú práve tieto
považované za symboly globalizácie. Poslednou témou, spracovanou v našom projekte
je nacionalizmus. Pokúšame sa bližšie definovat jeho podstatu, ako aj historické
súvislosti, ktoré viedli k jeho vzniku a úspechom. Pritom sa nesmie zabúdat aj na
krajnú pravicu a jej ideológiu a prejavy.
Nakoniec treba povedat, že táto téme je tiež velmi obsiahla a názory na nu sa velmi
odlišujú. Práve kvôli velmi širokému spektru postojov k tejto problematike je tažké
vybrat jeden, ktorý by bol podložený pádnymi argumentmi a ponúkal by prijatelné
východisko. Vzhladom na to sme sa rozhodli obmedzit charakter tohto projektu iba na
informatívny.
Definície pojmov
Globalizácia –
– Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých
suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania a spolocného smerovania.
Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie
a rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému
štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi. Po spolocenskej
stránke je zas charakteristické obmedzovanie protekcionárskych snáh jednotlivých
štátov, ich zbližovanie a snaha o co najintenzívnejšie vzájomné priatelstvo a
spoluprácu. – Znamená velmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného
prepájania doteraz oddelených castí sveta, ako aj rapídny rozvoj informacných
technológií a ich masová dostupnost.
– Proces, ktorého cielom je zasiahnut všetky casti sveta a vo všetkých štátoch vytvorit
rovnaké podmienky, prispôsobit kompletne celý právny systém štandardu krajín s
rozvinutým demokratickým systémom. V konecnom dôsledku sa majú vo všetkých
krajinách vytvorit rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický
systém a na dodržiavanie ludských práv
– Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spolocenstvá,
ktoré pôsobia celosvetovo a ich cinnostou je napomáhanie a usmernovanie
hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pricom najviac
hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväcšie slovo. Tieto organizácie si
kladú za svoj hlavný ciel zníženie chudoby vo svete na co najnižšiu možnú mieru,
zabezpecenie dodržiavania základných ludských práv a slobôd rovnako vo všetkých
štátoch. Casto sa však pri uskutocnovaní týchto velkých cielov stávajú chyby, zavinené
zlým postupom a rozhodnutiami kompetentných ludí
Lokalizácia –
– Protiklad ku globalizácii, regionalizácia.
– Proces, obracajúci trendy vyvolávajúce globalizáciu tým, že ich diskriminuje v
prospech lokálnych štruktúr. Ekonomicky je založená na jednoduchom princípe, podla
ktorého si štát na svojom území obstará všetky možné hospodárske potreby.
Medzinárodný, dialkový obchod sa potom obmedzí cisto na dodávky vecí a surovín,
ktoré si štát nemôže obstarat na danom území. – Politika lokalizácie usiluje o zvýšenie
právomoci suverénnych štátov (krajov, obcí,...) a ich prevahu nad právomocami
medzinárodných spolocenstiev a inštitúcií. To znamená akási miestna, decentralizovaná
kontrola nad vecami, ktoré sa bezprostredne daného miesta týkajú. – Jej výsledkom,
ktorý však má s globalizáciou spolocný, by malo byt zvýšenie spolocenskej súdržnosti,
zníženie chudoby a nerovnosti, zlepšenie kvality života, sociálnej infraštruktúry a
ekologickej ohladuplnosti. Práve v poslednom bode sa objavuje najzávažnejší paradox
a pravdepodobne aj problém obidvoch smerov.
Ciele, ktoré hlásajú zástancovia globalizácie aj lokalizácie sú v podstate úplne rovnaké,
diametrálne sa však odlišujú prostriedky a postupy pri ich dosahovaní. To dáva priestor
na pochybnosti o obidvoch týchto smeroch. Preto je tažké rozhodnút sa a priklonit sa k
jednému z nich. Pravdepodobne však celkom správny nie je ani jeden a na mieste je
opät hladanie akejsi „zlatej strednej cesty“, prípadne úplne nových východísk.
Nacionalizmus –
– Názorové hnutie s pronárodnou politikou, ktorá má v prvom rade reprezentovat
záujmy národa ako celku. Program nacionalistických alebo národných strán je väcšinou
postavený na obrane a zachovávaní tradicných hodnôt, predstavovaných najcastejšie
náboženstvom alebo kultúrou.
– Nacionalistické strany predstavujú väcšinou konzervatívnu pravicovú politiku.
Nacionalistická ideológia má v niektorých castiach sveta hlboké historické zakorenenie.
Šovinizmus –
– Nacionálny šovinizmus – názorové hnutie, ktorého politikou a ideou je šírenie
všestrannej nenávisti a nevraživosti voci iným národom a etnickým skupinám.
– Vyzdvihovanie vlastného národy a jeho považovanie za nadradený nad ostatnými. Je
pritom velmi obvyklé ignorovanie základných, skutocných faktov a neprijímanie kritiky
zvonka ani zvnútra.
– Tento názorový postoj neuznáva jedinca a jeho postoj za dôležitý, podstatný je
celkový (záporný) obraz o nepriatelskom národe alebo etniku, ktorý väcšinou pramení z
historických skúseností a tým pádom práve z názoru na niekolkých ludí.
Protekcionárstvo –
– Politický smer, ktorého cielom je ochrana štátu pred vonkajšími vplyvmi a dianím.
Vyskytuje sa najskôr pri národných štátoch, kde si kladie za úlohu udržanie jednotného
národného charakteru daného štátu. – Protekcionárske snahy sa taktiež vyskytujú u
priemyselne velmi vyspelých štátov, bohatých na nerastné suroviny. Tento smer sa dá
nazvat ako „hospodársky protekcionizmus“, kedy hospodársky vyspelý štát sa nechce
podielat na dohodách s inými štátmi, ktoré by ho znevýhodnovali (ochudobnovali) na
úkor ich hospodárskeho rastu (obohacovania).
– Tiež je možné definovat politický, kultúrny alebo náboženský protekcionizmus. To
znamená, že štátna moc (väcšinou nacionalistická – pronárodná) sa snaží za každú
cenu uchránit tradicné hodnoty a zamedzit vplyvu iných kultúr, atd. To sa pokúša
dosiahnut vydávaním rôznych zákonom na obmedzenie cudzieho vplyvu.
Tieto zákony môžu však byt casto v rozpore s demokratickými zásadami až ludskými
právami a môžu byt preto jedným z hlavných narušitelov pluralitného charakteru
daného štátu.
GLOBALIZÁCIA
Globalizácia a mnoho slovných spojení, v ktorých používame pojem „globálny“ patrí k
tým pri ktorých zdanlivo presne chápeme jeho obsah. V skutocnosti je však málokto
schopný ho presne definovat. Jej výklady, ako aj názory na nu sa už v základoch
rozchádzajú.
Velmi casté sú tiež dva základné omyly: 1.) Domnievanie sa, že sa nás proces
zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo nás. 2.) Predstava, že globalizácia je
nieco, co si môžeme vybrat. To býva sprevádzané nadšením nad možnostami, ktoré
nám ponúka, alebo casto rozhorcením a s nechutou ku konzumnej spolocnosti. Otázka
však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s nou vyrovnat. Je tažké ju
hodnotit, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase šancu. Isté je ale, že ide o
proces, ktorý bol už zahájený a je spolocným osudom pre všetkých obyvatelov tejto
planéty.
Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerat z dvoch
rozdielnych rovín, co nám ulahcí aspon základné objasnenie tohto pojmu. Týmito
rovinami sú: 1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej
vznikajúce problémy
2.) Spolocensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia
Pravdepodobne nie je treba ani pripomínat, že tieto dve hladiská sú velmi blízko späté
a navzájom sa neustále ovplyvnujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky
globalizácie pozerat oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie
tejto problematiky, nakolko spolocensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené
globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok
„novému svetovému poriadku“.
Globalizácia svetovej ekonomiky
Problematika rozvíjania ekonomických vztahov v celosvetovom, ciže globálnom
meradle, nie je úplne novým javom. Zacala vystupovat do popredia pozornosti už v
case, ked sa završoval vznik svetového hospodárstva, ked všetky krajiny a územia
sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a
politických vztahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storocia. Formu vtedajších
spojení medzi jednotlivými súcastami svetového hospodárstva urcovali práve vrcholiace
koloniálne a polokoloniálne vztahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými
štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami. V priebehu 20. storocia
sa charakter týchto vztahov podstatne zmenil. V súcasnosti do nich vstupujú politicky
samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto
štátov). Stupen ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj nadalej znacne rozdielny.
To je ocividné pri porovnaní súcasne priemyselne vyspelých štátov na jednej a
rozvojových krajín na druhej strane, ale aj pri porovnaní konkrétnych hospodárskych
subjektov patriacich do jednej, alebo druhej skupiny krajín. Rozvoju globalizacných
procesov v posledných desatrociach (alebo v poslednom desatrocí) znacne napomohla
prebiehajúca revolúcia v oblasti informacných technológií. Taktiež sa o urýchlenie
globalizácie zaprícinilo silnejúce úsilie presadit volný obchod na celom svete, politické
zmeny v mnohých krajinách, sprevádzané snahou o rozšírenie slobodného podnikania,
potreba spolocnej starostlivosti o životné prostredie, atd.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte
výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desatrociach. Za jeden z hlavných trendov
s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storocia býva
oznacovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické
sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie,
viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väcšia prosperita. Svet prechádza od
obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna
ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupen v hospodárskych dejinách
civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000)
Proces znovurozdelovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými
ekonomikami, ku ktorému v súcasnosti dochádza, prispieva k prehlbeniu ich
ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera,
predpokladá úplne volný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti
obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto
oblasti asi najzretelnejšie dokumentujú integracné procesy v západnej Európe. Volný
obchod zohrával klúcovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spolocenstiev a je aj
nadalej oporou ich dalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
Pri dalšom rozvoji vztahov medzi rozvojovými a vyspelými krajinami je potrebné
bližšie posúdit pojem „rozvojové“ (je to nutné najmä pri poskytovaní hospodárskej
pomoci, prípadne pri stanovení podmienok poskytovania tejto pomoci). O rozvojových
krajinách sa totiž nedá hovorit ako o homogénnej skupine.
Tieto krajiny môžeme rozdelovat na ti základné druhy podla hospodárskej vyspelosti:
1.) Rozvojové krajiny, ktoré vyžadujú humanitárnu pomoc
2.) Rozvojové krajiny, v ktorých sú už vytvorené podmienky pre ekonomický rast,
prípadne vstup zahranicných investorov do národných ekonomík
3.) „Nové“ menej rozvinuté krajiny (najmä krajiny strednej a východnej Európy)
Skupina vyspelých krajín používa širokú škálu modelov ekonomického rozvoja, ktoré sú
použitelné pre rozvojové krajiny. Niektoré štáty však vzhladom na svoje špecifické
hodnotové, kultúrne a náboženské systémy tieto modely odmietajú. Tieto rozvojové
krajiny preto musia hladat inšpiráciu pre orientovanie svojho dalšieho vývoja z iných
zdrojov. U niektorých nou môže byt idea nacionalizmu, etnickej identity, urcitej formy
náboženského, alebo kultúrneho fundamentalizmu.
Avšak aj napriek tomu, že globalizacné procesy sú brzdené týmito problémami a
protekcionárskymi tendenciami niektorých iných krajín, existujú na druhej strane aj
optimistické prognózy, že volný obchod, ktorý sa zatial rozvíja predovšetkým v
regionálnych meradlách bude rýchlo a nezadržatelne prerastat vo svetový volný
obchod.
Nástroje a prostriedky globalizácie hospodárstva
Co sa týka globalizácie hospodárstva jednotlivých krajín a ich prispôsobovania sa
podmienkam svetového volného trhu, prebieha casto podla podobného modelu. Štáty,
ktoré sú v tomto vývoji dalej predávajú svoje skúsenosti (vznikajúce problémy a
návody, postupy pri ich riešení) menej rozvinutým štátom ako „know how“ v rámci
ekonomickej pomoci. Z tohto však casto vznikajú rôzne problémy, vzhladom na to, že
u rôznych krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami býva používaný rovnaký model
postupu prispôsobovania hospodárstva globalizácii (ekonomika každej krajiny má svoje
špecifiká, a preto nemožno vždy použit jednotný model ekonomického rastu).
Hlavným predpokladom neustáleho priaznivého ekonomického rastu je akumulácia
(hromadenie) kapitálu. To znamená stále nové investície, zvyšovanie obratu a objemu
investícií. Hlavnou formou medzinárodného obchodu a investovania sú (popri pôžickách
rôznych obchodných bánk alebo z medzinárodných fondov) priame zahranicné
investície (foreing direct investments – FDI).
FDI zaznamenávajú rýchly rast najmä po 2. svetovej vojne, kedy sa stali pre mnohé
krajiny akýmsi prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou
zniceného hospodárstva. Na celkovom objeme priamych zahranicných investícií vo
svete má rozhodujúci podiel USA (podiel FDI z USA je neporovnatelne väcší ako podiel
FDI ktorejkolvek inej krajiny). Za USA potom nasleduje Japonsko a krajiny Západnej
Európy. Medzi týmito troma oblastami sa tým pádom vytvára akýsi trojuholník
hospodárskej spolupráce.
FDI sa stali jedným z hlavných prostriedkov medzinárodného obchodu a v znacnej
miere ovplyvnujú ekonomické vztahy medzi štátmi.
Z politického hladiska sa od týchto investícií ocakáva predovšetkým zvyšovanie
národnej výroby, nárast zamestnanosti a zlepšenie životnej úrovne. Nezanedbatelný
význam má aj prínos nových technológií a výrobkov do ekonomiky prijímajúcej krajiny
a okamžitý priaznivý úcinok na platobnú bilanciu štátu. Velkú väcšinu FDI realizujú
velké firmy v súkromnom vlastníctve – nadnárodné korporácie (multinacionálne a
transnacionálne spolocnosti). Práve prostredníctvom investícií do zahranicia zvyšovali
nadnárodné korporácie v posledných desatrociach svoj obrat až sa rozvinuli do
neohrozitelných mnohonárodných ekonomických gigantov. Znacná cast toho, co býva
dnes oznacované ako „zahranicný obchod“ predstavujú práve pohyby tovaru a kapitálu
vo vnútri globálne organizovaných firiem. Cielom ich stratégie je zvýšenie ziskovosti na
celom retazci, tvorenom jednotlivými clánkami globálnej korporácie.
Globálna firma organizuje svoju cinnost, od výskumu a vývoja cez výrobu a distribúciu
až po konecný predaj a marketing, ako medzinárodne integrovaný celok. Cerpá
suroviny z najlacnejších zdrojov, vyrába, prípadne kompletizuje výrobky na miestach s
najlacnejšou pracovnou silou a svoje manažérske a technické zdroje využíva co
najekonomickejšie. To jej umožnuje vystupovat na trhoch jednotlivých krajín velmi
pružne a efektívne. V konkurencnom boji s domácimi firmami býva preto velmi casto
úspešnejšia, co môže viest k postupnému slabnutiu až zániku malých firiem.
Z toho vyplýva, že ked na trhu pôsobí iba jedna velká spolocnost, táto má dominantné
postavenie. To casto vedie k vytvoreniu monopolu a jeho zneužívaniu. Štát, v ktorého
ekonomike dominujú zahranicné spolocnosti sa postupne stáva závislým na ich
hospodárskej stratégii a je prenho potom velmi tažké udržat si svoju celkovú politickú a
hospodársku silu (je tým scasti oslabovaná a narúšaná jeho zvrchovanost a
samostatnost). V konecnom dôsledku to neznamená globalizáciu, ale práve
bipolarizáciu, ciže akési rozdelenie sveta na bohaté a silné krajiny na jednej strane a
chudobné a závislé krajiny na strane druhej. Bohatými krajinami sú tie, ktoré sú
domovskými pre spolocnosti, prejavujúce sa ako multinacionálne korporácie a
vychádzajú z nich investície do zahranicia (materské krajiny). Pomocou FDI si tieto
štáty vytvárajú vplyv v ostatných štátoch a cím dalej tým viac upevnujú svoju
hospodársku a politickú silu.
Chudobnými krajinami sa zase stávajú tie, ktoré sú príjemcami investícií zo zahranicia
a ich ekonomika sa postupne stáva závislou na iných štátoch (hostitelské krajiny).
Na druhej strane, ked na trhu jedného štátu pôsobia dve, alebo viacero rovnako
silných spolocností v danej oblasti, môže to mat velmi kladný úcinok. Vytvorí sa totiž
rovnocenný konkurencný boj, v ktorom má každá zo spolocností rovnaké podmienky a
šance a navzájom sa ovplyvnujú. Tento stav je asi najvhodnejší, nakolko najviac
vyhovuje zákazníkovi, ktorý má možnost výberu. Preto by sa mal klást velký dôraz na
protimonopolné zákony a k legislatíva by mala ekonomickú situáciu smerovat práve k
takémuto stavu.
Obavy z velkých investícií zahranicných firiem sa prejavujú najmä v malých
ekonomikách. Casto sa tiež poukazuje na možné nepriaznivé dlhodobé úcinky FDI na
platobnú bilanciu (únik ziskov, licencných poplatkov, atd.). politika zahranicných firiem
sa môže ukázat nezlucitelná s cielmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky, s
ohladom na národnú bezpecnost. Rozlicné aspekty pôsobenia priamych zahranicných
investícií a odlišné národné ciele viedli k rôznorodým reakciám jednotlivých vlád a ku
kontrole FDI. Pokial ide o odlev kapitálu vo forme FDI, väcšina vlád nepristupuje k
nijakým obmedzeniam. Pokial však ide o prílev kapitálu a investícií zo zahranicia,
vytvorilo sa široké spektrum prístupov: od nebráneného prílevu (s výnimkou prípadov,
ked prílev kapitálu ohrozuje národnú bezpecnost) až po velmi silné reštrikcie, späté s
protekcionárskou politikou.
Spolocensko-politická globalizácia
Ruka v ruke s globalizáciou ekonomiky prichádza do jednotlivých krajín aj globalizácia,
v zmysle spolocensko-kultúrnom a politickom. Politicky sa prejavuje najmä zmenou
rôznych zákonov a právnych noriem, ich reformy podla akéhosi „svetového štandardu“.
Tento právny štandard je pre rozvoj demokracie nepopieratelne prínosný, nakolko vo
všetkých štátoch vytvára rovnaké podmienky a prostredie pre život.
Popri tom však globalizáciou prechádza aj celá kultúra a spolocnost, pri com sa už
však názory a postoje rôznia. Vo všetkých krajinách ovplyvnených globalizáciou totiž
vystupujú rovnaké spolocenské trendy a postupne zanikajú odlišnosti, ktoré sú týmto
krajinám vlastné. Vytvára sa tak akási „globálna kultúra“, ktorá sa prejavuje ako
kultúra konzumnej spolocnosti. Vo väcšine štátov potom na jej úkor zanikajú tradicné
hodnoty. To je prícinou vzniku mnohých problémov s odporom voci akémukolvek
prejavu globalizácie, ci už ekonomickej alebo spolocenskej. Vzniká akýsi nový
„univerzálny medzinárodný životný štýl“, zasahujúci módu, ludské správanie, jazyk,
atd.
Významnú úlohu pri spolocensko-politickej globalizácii zohrávajú médiá a informacné
technológie.
V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil
vplyv médií ako šíritelov informácií. Vzhladom na to a prispením niektorých dalších
skutocností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich
zahranicné vlastníctvo, atd.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate
šíritelmi myšlienok globalizacnej kultúry. V globálnom spolocnosti sa totiž informácia,
jej dostupnost a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní
politických záujmov. Casto sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou
konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie.
Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje
významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadit
jedinecnost národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú
protirecivé, ale sú navzájom hlboko späté. Cím väcšmi sa životný štýl zjednocuje, tým
tvrdšie sa ludia pridržajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Cím viac
sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ludia opierajú o tradície, ktoré ich
rozdelujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústredit sa na zachovanie identity, ci
už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú.
Odporcovia
Tak, ako sa cím dalej tým silnejšie prejavuje globalizácia, tým viac je vidiet aj odpor
voci nej a tým silnejšie sú hlasy rôznych kritikov, volajúcich po náprave. Odpor a
nesúhlas s globalizáciou prichádza z mnohých strán a má viacero dôvodov, ci už
opodstatnených alebo cisto iluzórnych. Odporcovia globalizácie sa delia na viacero
hlavných smerov, z ktorých sa potom oddelujú rôzne menšie skupiny. Všetky tieto
smery majú nieco z názorov spolocné, avšak v inom sa zas diametrálne rozchádzajú.
Prvý z hlavných smerov odporu voci globalizácii predstavuje extrémistická lavica.
Rozdeluje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revolucní
anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atd. Títo lavicoví extrémisti sa organizujú
zväcša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), obcianskych združení,
prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitacnou cinnostou, charakteristické
je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väcšinou nenásilné, avšak pri
významnejších udalostiach casto prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s
poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických
organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási.
Ideológia lavicových extrémistov je velmi blízka ideológii komunistickej, ktorá po pár
zmenách dostala názov sociálny (alebo revolucný) anarchizmus. Pojem globalizácia je
pre nich synonymom k amerikanizácii a imperializmu. Taktiež hlásajú nenávist voci
kapitalizmu a triednemu nepriatelovi, ktorým je pre nich bohatá „velkoburžoázia“ –
zamestnávatelia, súkromný podnikatelia, atd. Ide im o presun moci do rúk pracujúcej
triedy – proletariátu. Výsledkom má byt skutocná sociálna spravodlivost a spolocnost
založená na naozajstnej rovnosti všetkých pracujúcich. Snaha o dosiahnutie tohto ciela
pomocou diktatúry proletariátu má však hlboké historické korene a doteraz nikde
nebola naozaj úspešná. Navyše socializmus a komunizmus sa nutne spája s
internacionalizmom, co je tiež v istom smere globalizácia. Preto sa ideológia lavicových
extrémistov javí ako iracionálna, cisto utopická a idealistická. Pravdepodobnejšie sa
môže zdat, že za ich presvedcením stojí skôr závist a neschopnost prispôsobit sa ako
pevné presvedcenie o sociálnej nespravodlivosti a vykoristovaní robotníckej triedy.
Druhou skupinou odporcov sú ekologisti. Názory v rámci tohto smeru sa už dalej
nerozlišujú a preto sú títo odporcovia globalizácie delia len do niekolko málo hnutí a
organizácií, ktoré sú takmer všetky legálne. Prejavujú sa tiež väcšinou nenásilne
pomocou demonštrácií, no velmi casté sú tiež rôzne nátlakové akcie a blokády.
Predmetom ich kritiky sú najmä organizácie, spájajúce sa s globalizáciou
(predovšetkým Svetová banka), ktorých niektoré projekty na pomoc rozvojovým
štátom mali velmi nepriaznivý vplyv na životné prostredie a spôsobili ekologické
katastrofy. Kritizujú taktiež neohladuplnost kompetentných vplyvných ludí s akou sa
ženú za ziskom aj napriek nenapravitelnej devastácii životného prostredia. Poniektoré
ich protesty sa môžu zdat prehnané alebo bezúcelné, avšak velká väcšina javov ktoré
kritizujú má svoje opodstatnenie. Pre celkový proces globalizácie sú preto ekologisti
skôr prínosnou kritikou ako odporcami a ich varovania by sa nemali brat na lahkú váhu.
Tretou pomerne rozsiahlou skupinou odporcov je krajná až extrémistická pravica.
Takisto ako lavica sa aj pravicoví odporcovia globalizácie rozdelujú na niekolko skupín.
Sú nimi nacionalisti, nacionálni šovinisti, neonacisti, alebo tažko zadefinovatelní
pravicoví extrémisti. Umiernenejšia cast tohto politického spektra je organizovaná do
strán, alebo obcianskych združení (vo väcšine legálnych, alebo pololegálnych).
Radikálnejšie krídla, kam patria hlavne neonacisti a dalšie rôzne typy pravicových
extrémistov sa organizujú do nelegálnych militantných a politických hnutí a organizácií.
Náplnou väcšiny z nich je výroba alebo distribúcia propagacných, informacných a
agitacných materiálov, prípadne organizácia rôznych akcií a pod. Cinnost niektorých ja
však špecifikovaná cisto na násilné prejavy vo forme teroristických útokov alebo
prenasledovania urcitých skupín, oznacených ako nepriatelské. Prejavy týchto však v
nie sú velmi casté. Ideológiou nacionálnych šovinistov je v podstate nenávist k iným
(všetkým ostatným) národom a etnikám, tým pádom popierajú a odsudzujú akúkolvek
globalizáciu, medzinárodné priatelstvo a spoluprácu. Pre toto presvedcenie neudávajú
prakticky žiaden logický dôvod a preto sa javí byt ako znacne iracionálne a umelé.
Nacionalisti, v dnešnom ponímaní a neonacisti majú v otázkach odporu proti globalizácii
prakticky názor skoro rovnaký. Globalizáciu považujú za snahu urcitých „vyšších
kruhov“ o svetovládu a porazenie suverénnych a silných národných štátov. Pod
pojmom „vyššie kruhy“ rozumejú najvýznamnejších svetových financníkov a
najvplyvnejších politikov, z ktorých mnohí sú židovského pôvodu, ciže svetové
„židovstvo – sionizmus“ , slúžiace záujmom vytýceným svojím náboženstvom. Mnoho
dalších politikov, alebo vplyvných ludí, ktorí nie sú priamo Židmi oznacujú ako
„slobodomurárov“, alebo prisluhovacov. Globalizáciu a medzinárodnú integráciu, v
dnešnom slova zmysle odmietajú pretože v nej vidia oslabenie národných štátov, a s
tým súcasný zánik tradicných hodnôt a národných princípov, ktoré považujú za
najdôležitejšie. Charakteristické tiež je odpor a casto nenávist k pristahovalcom, lebo v
nich taktiež vidia hrozbu oslabenia národnej idei na úkor idei kozmopolitizmu a
multikultúrnosti. Niektoré z problémov na ktoré títo odporcovia globalizácie poukazujú
majú svoje opodstatnenie a preto sa ich ideológia nedá oznacit ako cisto záporná alebo
kladná, Co sa týka východísk sa tu názory jednotlivých podskupín velmi rôznia a
spektrum ponúkaných východísk siaha od umiernených ciastocných reforiem až po
radikálne revolucné kroky. Poslednou významnejšou skupinou odporcov globalizácie sú
jednotlivý samostatní ekonómovia, politológovia a sociológovia. Je tažké zaradit ich do
nejakých podskupín, pretože pokrývajú celé názorové spektrum, od umiernených až po
radikálne kritických, od cistých teórií po praktické pripomienky.
Námietky niektorých sa týkajú iba zopár konkrétnych bodov a prejavov globalizácie, iný
zas kritizujú globalizáciu ako celok a zásadnú chybu, omyl v smerovaní ludstva s
katastrofickými následkami vo všetkých smeroch. Pokial berieme túto skupinu ako
jeden celok, predstavuje asi najväcší prínos z pomedzi všetkých skupín odporcov,
nakolko ako jediní ponúkajú konkrétne a najlahšie prijatelné riešenia a východiská zo
vznikajúcich problémov, ktoré globalizácia so sebou prináša.
PREDSTAVITELIA GLOBALIZÁCIE
Pojem „globalizácia“ býva neodlúcitelne spájaný s cinnostou niekolkých
mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií. Sú nimi z obchodných organizácií
najmä: Svetová banka – SB
Medzinárodný menový fond – MMF
Z politických a vojenských sú to hlavne: Organizácia spojených národov - OSN
Severoatlantický pakt – NATO
Popri týchto najväcších organizáciách sú existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie,
alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblastami. Práve na cinnost
týchto organizácií sa pri kritike odvolávajú rôzny odporcovia a preto sa pokúsime bližšie
popísat ich štruktúru, funkciu a dopady ich politiky.
Svetová banka
História:
Na medzinárodnej konferencii v Bretton Woods v dnoch 1.-22. júla roku 1944 sa 44
zúcastnených krajín, ktoré sa zišli v súvislosti s urcením povojnovej ekonomickej a
financnej spolupráce medzi štátmi a stratégie vychádzajúcej z poucenia sa z
hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch a taktiež zorganizovat pomoc pre krajiny
postihnuté vojnou a obnovit ich hospodársku infraštruktúru, dohodlo na vytvorení
organizácii medzinárodného charakteru na riešenie daných problémov. Návrh bol na
založenie 3 organizácii:
1. Organizácia pre medzinárodný obchod (International Trade Organization) - táto
inštitúcia nikdy nevznikla, ale jej ideu prevzala Všeobecná dohoda o clách a obchode
(General Agreement on Tariffs and Trade), ktorej súcasný názov je Svetová obchodná
organizácia (World Trade Organization)
2. Medzinárodný menový fond - MMF (International Monetary Fund, IMF)
3. Svetová banka – SB (World Bank, WB). Dna 27. decembra 1945 prichádza do
platnosti dohoda o založení. Tento den je vznikom dohodnutých organizácii.
Zakladajúcimi clenmi bolo aj Ceskoslovensko, Polsko, Juhoslávia a ZSSR. ZSSR síce
podpísal dohodu , ale nezaplatil iniciacný poplatok. Z dôvodov formujúcej sa vzájomnej
nevraživosti medzi ZSSR a USA, predznamenávajúce zaciatky studenej vojny, boli
krajiny Východného bloku na nátlak Sovietskeho zväzu nútené vystúpit zo Svetovej
banky aj z Medzinárodného menového fondu (Ceskoslovensko v roku 1954 a Polsko v
roku 1950), cím zároven odmietli Marshallov plán pomoci.
Na konci štyridsiatych rokov zmenila Svetová banka svoje pôvodné zameranie a
vytvorila siet štyroch regionálnych rozvojových bánk ( ázijská, africká, medziamerická
a európska). Taktiež vytvorila dalšie inštitúcie. Po skoncení najnapätejšieho obdobia
studenej vojny sa krajiny Východného bloku opät pripojili ku SB. Pred rokom 1989
poskytovala SB, v krajinách, kde pôsobila, pôžicky predovšetkým na konkrétne
projekty a nesnažila sa zmenit vnútorný chod hospodárstva a pretransformovat
centrálne riadené a plánované hospodárstvo na trhovú formu. V súcasnosti sa však
angažuje aj ako poradca štátov v oblasti ekonomiky a životného prostredia. SB
nefinancuje už len konkrétne projekty, ale aj rozvoj systému volného trhu v
jednotlivých zemiach. Ciele a úlohy Svetovej banky
Svetová banka je investicná banka sprostredkuvávajúca penažné pôžicky medzi
veritelmi a vypožiciavatelmi. Jej clenmi a vlastníkmi sú vlády 180 krajín so svojimi
podielmi. Tieto podiely boli v roku 1995 ohodnotené ciastkou 176 miliárd dolárov.
Podla Dohody o Banke, ktorá je základným dokumentom Banky, má Banka napomáhat
hospodárskej obnove a rozvoju clenských zemí tím, že im bude ulahcovat kapitálové
investície pre produktívne úcely, predovšetkým pre znovu vybudovanie podnikov
znicených alebo rozvrátených vojnou, pre prebudovanie výrobných prostriedkov pre
mierové úcely a pre povzbudzovanie rozvoja výrobných prostriedkov a zdrojov v menej
rozvinutých zemiach;
podporovat súkromnú zahranicnú investicnú cinnost zárukami alebo úcastou na
pôžickách a iných investíciach súkromných investorov;
napomáhat vyrovnanému rastu medzinárodného obchodu a udržovaniu rovnováhy
platobných bilancií tým, že bude povzbudzovat medzinárodnú investicnú cinnost
smerujúcu k rozvoju výrobných prostriedkov;
zariadovat poskytovanie pôžiciek alebo zarucovanie medzinárodných pôžiciek inde
získaných.
Banka okrem financných operácií pomáha clenským štátom a predovšetkým
rozvojovým zemiam technicky tým, že sa podiela na realizovaní projektov technickej
pomoci financovaných Zvláštnym fondom OSN, uskutocnuje na požiadanie clenov
prieskumy ich hospodárskej situácie, vysiela k nim poradcov, školí bankových
úradníkov z clenských zemí a pomáha clenom pri budovaní odborných knihovní.
V súcasnosti si SB vytýcila 6 cielov: - do roku 2015 znížit pocet ludí žijúcich v
chudobe na
polovicu,
- o dve tretiny mieru úmrtnosti kojencov a
detí do pät
rokov,
- o tri štvrtiny mieru úmrtnosti matiek,
- v rovnakom období dosiahnut vo všetkých zemiach
dostupnost základného vzdelania,
- umožnit všetkým jednotlivcom prístup ku zdravotnej starostlivosti,
- do roku 2005 odstránit rozdiely v dostupnosti základného a stredného vzdelania pre
obe pohlavia,
- do roku 2015 zaviest národnú stratégiu udržatelného rozvoja.
Štruktúra Svetovej banky
Najvyšším orgánom SB je Zbor guvernérov (Board of Governers), do ktorého si každá
clenská krajina volí svojho guvernéra a jeho zástupcu. Väcšinou ním je minister financií
alebo riaditel centrálnej banky. Zbor sa schádza minimálne raz do roka a urcuje aktivity
SB na najvyššom organizacnom stupni, napríklad zmenu jej politiky, formu využívania
zisku, prijímanie nových clenov atd. Nemá však vplyv na bežný chod SB a pri svojom
rozhodovaní sa riadi radami Zboru výkonných riaditelov (Board of Executive Directors)
a zamestnancov.
Zbor výkonných riaditelov dohliada na bežnú politiku banky a musí potvrdit každý
úver. V súcasnosti má 24 clenov, ktorých hlasovacia sila sa odvíja od objemu kapitálu
vloženého do banky jednotlivými krajinami. Organizacná štruktúra a rozhodovanie sa
podobá akciovej spolocnosti a clenské štáty nevystupujú ako zvrchované a rovné
jednotky. Priemyselné zeme disponujú až 60% hlasov, samotné USA celými 20%. Pät
najväcších prispievatelov – USA, Nemecko, Japonsko, Velkú Britániu, a Francúzsko –
zastupuje vždy jeden výkonný riaditel, ostatné krajiny sú zastupované výkonným
riaditelom zastupujúcim jednu skupinu, v ktorej sú štáty podla regionálnej príslušnosti.
Krajiny Východnej a Strednej Európy majú troch výkonných riaditelov.
Prezident SB je podla tradície American (riaditel MMF býva ne-american) volený na
pätrocné obdobie. Prezident predsedá Zboru výkonných riaditelov a v súcasnej dobe
ním je James D. Wolfensohn. Skupinu Svetovej banky tvoria:
1. Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (International Bank for Reconstuction and
Development – IBRD), ktorá poskytuje pôžicky na bežné tržné úroky na
projekty v zemiach Východnej a Strednej Európy a krajinách Tretieho sveta. Pôžicky
poskytuje vládam a na projekty vládami garantovanými. 2. Medzinárodná asociácia pre
rozvoj (International Development Association – IDA) požiciavajúca najchudobnejším
krajinám na úroky nižšie než na kapitálových trhoch. Pôžicky sú urcené taktiež vládam
a garantovaným projektom.
3. Medzinárodná financná korporácia (International Finance Corporation- IFC)
podporuje súkromné podnikanie v rozvojových zemiach.
4. Medzinárodné centrum pre riešenie investicných sporov (International Centre for
Settlement of Investment Disputes – ICSID) sa snaží vyriešit nezrovnalosti medzi
zahranicnými investormi a hostitelskou krajinou.
5.
Multilaterálna agentúra pre investicné záruky (Multilateral Investment Guarantee
Agency – MIGA) zabezpecuje poistenie proti politickým rizikám pre podnikatelov
investujúcich v rozvojových krajinách.
Základným financným zdrojom SB sú peniaze, ktoré clenské štáty vyplatia banke
(vplatený kapitál) a peniaze, ktoré sa vlády zaviažu dat, ked ich o to SB požiada
(vyžiadaný kapitál). Prostredníctvom zložitých úkonov SB premení peniaze na fondy, z
ktorých potom požiciava rozvojovým zemiam. Výška týchto úkonov dosahuje velkost
záruk vlád na pôžicky od SB. Výsledkom je, že IBRD dostáva peniaze na velmi nízke
úroky a potom ich požiciava na úroky o nieco vyššie. Väcšina penazí sa okamžite vracia
západným krajinám. Zadlžené štáty totiž používajú väcšinu penazí požicaných od
Banky na zaplatenie zahranicných poradcov a techniky. Systém financovania IDA je o
nieco odlišnejší – peniaze získava prevažne z grantov clenských krajín a požiciava ich
najchudobnejším krajinám, ktoré nemôžu splácat úroky z pôžiciek. Z tohoto všetkého
plynú dva závery. Každý clenský štát prispieva vplateným i vyžiadaným kapitálom a
tieto peniaze získava prostredníctvom daní. SB je naviac inštitúcia, ktorej pôžicky
zadlžia krajiny preto, aby si mohli platit konzultácie odborníkov z bohatých
priemyselných krajín a nákup techniky. V súcasnosti prezentujú predstavitelia SB urcitú
predstavu o rozvoji. Táto predstava je charakterizovaná 4 predpokladmi:
1. Všetky štáty by mali odstránit prekážky pre dovoz a vývoz výrobkov a mali by sa
otvorit priamym zahranicným investíciam.
2. Vládne výdaje by nemali príliš prekracovat príjmy z daní.
3. Priemyselné odvetvia by nemali byt dotované štátom a volný trh by mal umožnit
súkromným podnikom lahký zisk, ale aj krach.
4. Nutnost dotovat a podporovat zdravotníctvo a školstvo.
Reformy súvisiace s rozvojom slúžiace na prilákanie zahranicných investorov sú:
- zníženie inflácie
- liberalizácia obchodu a investícií
- privatizácia štátnych podnikov
- sprísnenie súdneho systému
- zaistenie vlastníckych práv
Poradnú úlohu na privatizáciu prevzal IFC. IFC taktiež pomáha a podporuje vstup
zahranicných firiem a korporácií na domáce trhy. SB uznáva, že jednotlivé reformy
môžu poškodit menej majetné vrstvy zvyšovaním cien základných životných potrieb a
prepúštaním. Preto SB spolu s MMF zriadila skupinu Najviac zadlžených chudobných
krajín (High Indebted Poor Countries – HIPC).
Tradicnou aktivitou SB je poskytovanie pôžiciek na jednotlivé projekty v clenských
zemiach. Väcšina financií smeruje do rozvoja infraštruktúry (stavba ciest a dialníc,
telekomunikácie ), energetiky (stavba vodných priehrad, tažba uhlia, ropy, zemného
plynu a dreva), polnohospodárstva a rozvoja priemyselných a mestských zón.
V osemdesiatych rokoch, ked sa rozvojové zeme zacali výrazne zadlžovat, zacala SB
spájat svoje pôžicky na projekty rozvojom konkrétneho sektora – napríklad, ked
poskytla SB pôžicku na energetický projekt, bola cast sumy využitá na výstavbu
elektrárne alebo rozvoj baní, zatial co zostatok sa použil na podporu reformy
energetickej politiky štátu. V posledných rokoch získavajú na význame investície SB,
ktoré sú podmienené politickými reformami požadujúcimi škrty vo vládnych výdajoch,
väcšiu podporu súkromného sektoru a liberalizáciu obchodu.
Projektovací cyklus SB
Prvým krokom je urcenie projektu. Nápady na konkrétne projekty podávajú jednotlivé
krajiny, v praxi je však navrhovatelom samotná banka. Strategickým dokumentom
urcujúcim SB jej úverovú politiku je Stratégia pomoci pre daný štát (Country
Assistance Strategy – CAS), z ktorého vychádzajú projekty a programy pôsobiace v
rámci SB a ktorý sa pripravuje zvlášt pre každý štát. Potom sa o projekte objaví správa
v Mesacnom operacnom súhrne. Tu je uvedený rozsah projektu, v akom štádiu
projektovacieho cyklu sa nachádza a aké je jeho ekologické zhodnotenie. Nasleduje
zaradenie projektu do jednej z ekologických kategórií, podla ktorej sa projekt viac ci
menej prísne hodnotí a potom ide príprava projektu. To majú na starosti pracovníci
Banky a krok spocíva vo vyhodnocovaní projektu z technického, inštitucionálneho a
ekonomického hladiska. Odborníci obvykle navštívia zem uchádzajúcu sa o projekt
behom niekolkotýždennej služobnej cesty. Potom SB jedná s predstavitelmi štátu tak
dlh, kým nie je dosiahnutá dohoda a všetky dokumenty musí schválit Zbor výkonných
riaditelov. Zvycajne sa nestáva, že výkonní riaditelia úver odmietli. Nasleduje realizácia
projektu a následne jeho vyhodnotenie.
Spolupráca medzi Svetovou bankou a Medzinárodným menovým fondom
Napriek tomu, že SB a MMF sú inštitúcie samostatné velmi úzko spolupracujú. Snaha o
reformy v štátoch, kde pôsobia je spolocným dôvodom ich užšej spolupráce. Základom
tejto spolupráce je intenzívna a pravidelná výmena informácií medzi ekonómami a
úradníkmi oboch inštitúcií, ktoré majú spolocné sídlo vo Washingtone. Personál SB sa
sústreduje na získavanie informácií o dlhodobom vývoji konkrétnej krajiny, jej
ekonomickom potenciále a potrebných reformách. MMF prispieva poznatkami o splácaní
dlhov veritelom a zlepšovaní podmienok pre zahranicných investorov. SB a MMF taktiež
vzájomne koordinujú svoje pôžicky – SB takto schvaluje väcšinu svojich financných
pomocí zemiam, ktoré už prijímajú penažnú alebo technickú pomoc od MMF.
Spolupráca medzi Bankou a Fondom sa prejavuje najvýraznejšie v prípade
najzadlženejších rozvojových zemí. Spolocným projektom je Výbor pre rozvoj
(Development Commitee), ktorý sa zaujíma o podmienky, v ktorých je možné v týchto
krajinách investovat.
Výbor pre rozvoj sa schádza dvakrát rocne, jeho 24 clenovia sú obvykle ministri financií
alebo rozvoja a rozhoduje okrem iného o odpustení dlhov jednotlivým zemiam.
Medzinárodný menový fond
História
Podnety na založenie globálneho ekonomického systému odolného voci pohromám ako
bola situácia v 30. rokoch siahajú do tohto obdobia. Už vtedy sa zacali ozývat hlasy za
utvorenie nového stabilnejšieho menového systému a koordinujúcej medzinárodnej
organizácie. Tieto požiadavky boli splnené na už spomínanej konferencii v americkom
Bretton Woods. Boli založené 2 inštitúcie Svetová banka a Medzinárodný menový fond.
Prvotnou úlohou Fondu bolo dohliadat a riadit systém pevných devízových kurzov, ked
sa hodnoty všetkých svetových mien vztahovala na zlato a americký dolár. Americká
vláda ustanovila hodnotu jednej unce zlata na 35 dolárov. Tento systém sa stal
základom medzinárodného obchodu považovaného za hybnú silu ekonomického rastu a
prosperity. Druhou základnou úlohou MMF bolo poskytovanie krátkodobej financnej
podpory krajinám, ktoré vycerpali svoje zahranicné menové rezervy a ocitli sa v
problémoch.
V roku 1971, jedenástom roku Vietnamskej vojny zacali USA celit inflácii. Prezident
Nixon sa preto rozhodol zrušit volnú zmenitelnost dolára a systém, ktorý sa o dolár
opieral sa rozpadol. Bol vytvorený systém volne pohyblivých menových kurzov
clenských zemí MMF ( floating ), v ktorom je hodnota jednotlivých mien daná trhom
alebo zásahmi jednotlivých vlád. Floating však nie je jediným existujúcim systémom
menových kurzov, dalším je napr. väzba menového kurzu na národnú menu. Postupom
týchto zmien sa zdalo, že MMF stráca zmysel. Napriek tomu bol ponechaný ako
poradenský, konzultacný a dozorný orgán poskytujúci krátkodobé pôžicky.
Jeho dalšie využitie sa ukázalo až v rokoch 1973-74, ked vypukla ropná kríza a
bezprecedentné navýšenie cien ropy viedlo k závratným ziskom pre ropné štáty, zatial
co štáty ropu importujúce zacali mat vážne hospodárske problémy a prejavili záujem o
pôžicky MMF.
Ciele a úlohy Medzinárodného menového fondu
Medzinárodný menový fond je medzivládnou menovou a financnou organizáciou
združujúcou 182 clenských štátov.
Jeho úlohou je:
- podporovat medzinárodnú menovú spoluprácu a byt strediskom pre konzultácie a
spoluprácu v medzinárodných menových problémoch;
- ulahcovat rozmach a vyrovnaný vzrast medzinárodného obchodu a tým prispievat k
vysokej zamestnanosti, k udržaniu vysokého reálneho dôchodku a k rozvoju výrobných
síl;
- podporovat stabilitu mien, udržovat vysporiadané a dohodnuté devízové vztahy medzi
clenmi a zabranovat sútaživému znehodnocovaniu meny;
- napomáhat pri zriadovaní mnohostranného systému platieb pre bežné transakcie
medzi clenmi a pri odstranovaní devízových obmedzení brzdiacich rozvoj
medzinárodného obchodu;
- opatrovat clenským štátom prostriedky k zlepšeniu ich platobnej bilancie ( požiciavat
im deficitnú menu );
- skrátit a zmiernit stupen nerovnováhy v medzinárodných platobných bilanciách clenov
( rozdiel medzi dovozom a vývozom ).
Toto stanovuje zakladajúca listina MMF Dohoda alebo Clánky dohody ( Articles of
Agreement ). Tá zároven popisuje organizacnú štruktúru, správu, jednotlivé vztahy.
Doterajšia cinnost Fondu sa zameriavala predovšetkým na poskytovanie krátkodobých
úverov v cudzích devízach clenom za úcelom prekonania prechodných výkyvov v ich
platobných bilanciách, na podporu stability medzinárodných financných záväzkov, na
odstranovanie devízových obmedzení, na technickú pomoc clenským zemiam a na
publikovanie hospodárskych a financných správ.
Organizacná a financná štruktúra Medzinárodného menového fondu
Vrcholným orgánom MMF je Zbor guvernérov (Board of Governors) zastupujúci clenské
krajiny. Každý guvernér má svojho zástupcu. Guvernéri alebo ich zástupcovia sú
väcšinou ministri financií alebo riaditelia centrálnych bánk svojich štátov. Zbor
guvernérov je oprávnený prijímat nových clenov MMF, urcovat výšku clenských kvót
(objem kapitálu, ktorý musí upísat každá clenská krajina) a pridelovat SDR (zvláštne
práva cerpania). Zbor guvernérov sa schádza pocas výrocných stretnutí MMF.
Cez rok však guvernéri tlmocia otázky a požiadavky vznesené jednotlivými clenskými
štátmi svojim reprezentantom vo Výkonnom zbore (Executive Board/Board of
Directors), ktorý sa skladá z 24 volených alebo dosadených výkonných riaditelov. Osem
clenských krajín (Cína, Francúzsko, Nemecko, Velká Británia, Japonsko, Rusko,
Saudská Arábia a USA) má právo zvolit si po jednom výkonnom riaditelovi, dalších 16
riaditelov zastupuje skupiny štátov. Výkonný zbor je zodpovedný za záležitosti
jednotlivých štátov (hodnotenia vývoja ich hospodárstva, presadzovanie politiky
doporucenej MMF a pod.) a schádza sa aspon trikrát do týždna.
Štruktúra MMF je dalej tvorená Vnútorným výborom (Interim Commitee) zloženého z
24 guvernérov, ktorý funguje ako poradný orgán Zboru guvernérov. Výbor pre rozvoj
(Development Commitee) je oddelením spolocným so Svetovou bankou. Zaoberá sa
situáciou v rozvojových krajinách a jeho 24 clenovia sú ministrami financií alebo
rozvoja.
Každých pät rokov volí Výkonný zbor generálneho riaditela MMF, ktorý sa zúcastnuje
zasadania Zboru guvernérov, Vnútorného výboru a Výboru pre rozvoj a dohliada na
zhruba 2700 zamestnancov tejto organizácie. MMF je centralizovaná inštitúcia, kde má
riaditel vplyv na politiku, programy a samotnú cinnost organizácie. V súcasnosti je MMF
bez riaditela. Bývalý riaditel musel celit rozsiahlej kritike pre svoj postoj ku krízam v
Rusku a v Ázii. Zvláštne práva cerpania (Special Drawing Rights, SDR) sú jednotnou
menou užívanou v rámci MMF.
SDR tvorí hlavné rezervné aktívum MMF a odvodzuje sa od priemernej hodnoty mien
USA, Japonska, Francúzska, Velkej Británie a Nemecka – krajín najviac zapojených do
globálneho obchodného systému. MMF. SDR sú pridelované štátom podla ich kvót.
Udelenie urcitého množstva SDR vyžaduje 85%nú väcšinu hlasov. Každý clen MMF
prispieva urcitým obnosom. Sedemdesiat percent musí clenský štát platit vo vlastnej
mene a zbývajúce percentá v podobe SDR alebo piatich mien, od ktorých sa SDR
odvodzujú. Clenské kvóty tvoria väcšinu sumy, z ktorej MMF poskytuje pôžicky a urcujú
výšku pôžicky jednotlivým zemiam. Cím väcšie sú príspevky danej krajiny, tým väcšiu
pôžicku si v prípade núdze môže zobrat. Výška kvót sa urcuje na základe ekonomických
ukazovatelov zahrnajúcich výšku národného dôchodku, rezerv a úcast národnej meny
na medzinárodnom obchode.
Od výšky clenských kvót sa odvodzuje hlasovacia sila štátov. Každý clenský štát obdrží
jeden hlas za 100 000 SDR zo svojej kvóty.
Menej závažné rozhodnutia musia byt podporené väcšinou hlasov. Tie závažnejšie, ako
napríklad výška poplatku za užívanie penazí z rezerv MMF musia byt odhlasované
70%nou väcšinou. Aby sa uskutocnila zmena výšky kvót, udelenie SDR, použitie
zlatých rezerv MMF alebo zmena štruktúry MMF, je potrebná 85%ná väcšina hlasov.
USA vlastní 18,25% hlasov, ciže môže vetovat každé dôležité rozhodnutie. Francúzsko,
Nemecko, Velká Británia a Japonsko majú spolu 20% hlasov. Ceská republika
disponuje 0,31%ami.
Politika Medzinárodného menového fondu
Jednou z priorít MMF je dozerat na medzinárodný financný systém. Prechod od systému
pevných devízových kurzov k systému pohyblivých devízových kurzov vyžaduje väcší
prehlad nad celou štruktúrou a priebehom systému. S tým súvisí aj snaha Fondu o
monitoring financnej politiky jednotlivých clenských krajín. MMF to nazýva
„surveillance“ alebo dozor nad financnou politikou clenských štátov a organizuje
pravidelné konzultácie so zástupcami clenských krajín. Podla nich potom posudzuje
podmienky, za ktorých je mena toho ktorého štátu kupovaná ci predávaná. Štátom je
obvykle doporucovaná prísna rozpoctová politika a liberalizácia hospodárstva. Tieto
konzultácie sú tiež príležitostou na pôsobenie na vlády, aby odstránili obmedzenia,
ktoré majú zabránit rýchlemu prevodu domácej meny na cudzie. Konzultácie sú
väcšinou raz rocne a hodnotí sa i to nakolko sa clenské štáty riadili pokynmi MMF. MMF
je spájaný najcastejšie s obrovskými pôžickami krajinám nachádzajúcich sa v
hospodárskej kríze alebo k nej smerujú. V polovici devätdesiatych rokov poskytol MMF
Mexiku pôžicku 18 miliárd dolárov a Rusku viac než 6,2 miliardy dolárov.
V júni 1998 slúbil pôžicku vo výške 35 miliárd dolárov Indonézii, Kórei a Thajsku.
Následne podporil 20,4 miliardami dolárov hospodársky program Ruska pre rok 1998.
Fond však svoje pôžicky podmienuje opatreniami na zlepšenie platobnej bilancie
jednotlivých štátov, ktoré majú zaistit návratnost pôžiciek pre MMF. Pôžicky Fondu sa
dajú rozdelit na krátkodobé a strednodobé. Strednodobé pôžicky sú podmienené tzv.
Programami štrukturálnych úprav (Structural Adjustment Policies, SAPs), ktoré majú za
hlavný ciel privatizáciu verejných služieb. Požadovaná deregulácia zahrna elimináciu
obmedzení na financné transakcie a investície. MMF sa prostredníctvom SAPs snaží
integrovat krajinu do svetového obchodu a to napr. tým, že ju stimuluje k väcšiemu
exportu, zvyšovanie financnej podpory a znižovaním daní zahranicným investorom a
taktiež k odbúravaniu možných bariér obmedzujúcich svetový obchod (napríklad
ochranných ciel).
Organizácia spojených národov
Vznik
V priebehu druhej svetovej vojny nanovo vystúpila do popredia problematika a
potreba inštitúcie garantujúcej mier v celosvetovom meradle. Na tomto mali záujem
hlavne budúce vítazné krajiny, ktoré v tom videli záruku trvalejšieho mieru po vojne a
ustálenie situácie po vojne, ked bude ich vplyv na dalšie svetové uberanie dominantný
a udržanie tohto status quo. Zárukou predchádzania konfliktov a lepšej spolupráce
jednotlivých clenských krajín mala byt ich rovnoprávnost a suverenita. Velmociam však
mal byt ponechaný vplyv na medzinárodnú situáciu a mali mat rozhodnú úlohu pri
udržiavaní mieru. Pripravovaná organizácia mala mat dostatocné právomoci proti
narušitelom medzinárodného mieru a disponovat prostriedkami, vrátane ozbrojených,
ktorými by bolo možné agresora skrotit. Mala zaistovat riešenie všetkých
medzinárodných sporných otázok a situácií, ktoré by potenciálne ohrozovali
medzinárodný mier a bezpecnost, pokojnou cestou a dohodou medzi zainteresovanými
stranami. Mala nielen zabranovat hroziacim konfliktom a potlacovat útocníkov, ale
zároven aktívne sústavnou podporou a koordináciou rovnoprávnej a vzájomne
výhodnej spolupráce medzi štátmi v oblasti hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a
humanitárnej vytvárat priaznivé podmienky pre upevnenie medzinárodného mieru.
Taktiež sa mala zaoberat otázkou sebaurcenia, demokracie a pokroku a nechat sa viest
týmito myšlienkami.
Na týchto základoch bola vybudovaná snád najvýznamnejšia organizácia druhej
polovice 20. storocia, ktorej vznik výrazne ovplyvnil novodobé dejiny zachovania mieru.
Na ustanovujúcej konferencii v San Franciscu v dobe od 25.
apríla do 26. júna 1945 50 zúcastnených štátov podpísaním Charty stalo pôvodnými
clenmi cerstvo založenej organizácie. Charta vstúpila do platnosti po jej ratifikovaní
všetkými piatimi velmocami a väcšinou ostatných štátov dna 24. októbra 1945. Táto
medzinárodná inštitúcia nazvaná Organizácia spojených národov zacala svoju cinnost
zahájením I. zasadania jej Valného zhromaždenia v Londýne 20. januára 1946.
Ciele a zásady
OSN sa má snažit o:
1. udržanie medzinárodného mieru a bezpecnosti;
2. rozvíjanie priatelských vztahov medzi národmi;
3. rozvoj medzinárodnej hospodárskej, kultúrnej, sociálnej a humanitárnej spolupráce;
4. zosúladenie úsilí štátov o dosiahnutie týchto spolocných cielov
Najdôležitejší je bod císlo 1. Štáty sú povinné riešit svoje spory pokojnou cestou, aby
neohrozovali mier. Ak k ohrozeniu mieru dôjde majú clenské štáty konat podla
rozhodnutia Rady bezpecnosti, prípadne sa pod jej velením zúcastnit vojenskej akcie.
Vnútorné konflikty, spory alebo obcianske vojny, pokial neohrozujú medzinárodný mier
a bezpecnost, sú vnútornými záležitostami štátu a OSN nie je oprávnená sa nimi
zaoberat. Taktiež i otázky hospodárskeho, politického a spolocenského zriadenia si rieši
každý štát po svojom, bez zásahov zvonku.
Pri dosahovaní daných cielov sa má OSN i clenské štáty riadit podla týchto zásad:
1. zvrchovaná rovnost všetkých clenských štátov;
2. poctivé plnenie záväzkov prevzatých podla Charty;
3. pokojné riešenie medzinárodných sporov;
4. zákaz hrozby silou alebo použitím sily;
5. povinná úcast na akciách OSN;
6. nezasahovanie do vnútorných záležitostí clenov (cl. 2 Charty).
Orgány OSN
OSN dosahuje plnenie cielov pomocou hlavných orgánov a nimi tvorených pomocných
orgánov. Hlavnými orgánmi sú Valné zhromaždenie, Rada bezpecnosti, Hospodárska a
sociálna rada, Porucenská rada, sekretariát a Medzinárodný súd. Napriek tomu, že
všetky sú zaradené do kategórie hlavných, líšia sa právomocou a povahou. Klúcové
postavenie má Valné zhromaždenie a Rada bezpecnosti. Hospodárska a sociálna rada a
Porucenská rada jednajú pod vedením Valného zhromaždenia, ktoré schvaluje výsledky
ich prác. Sekretariát plní príkazy ostatných hlavných orgánov. Medzinárodný súd je
nezávislým orgánom, ktorý sa podiela na cinnosti OSN priamo len vydávaním právnych
posudkov pre hlavné orgány; inak rozhoduje hlavne právne spory medzi štátmi.
Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO)
NATO vznikla na základe zmluvy uzatvorenej 4.
apríla 1949 vo Washingtone medzi 12 štátmi západnej Európy a Severnej Ameriky.
Táto organizácia vznikla, aby jej clenovia mohli spojit svoje úsilie ku kolektívnej
obrane a zachovaniu mieru a bezpecnosti. Cielom NATO malo byt „zabezpecenie
slobody, spolocného dedicstva a civilizácie národov, založených na zásadách
demokracie, slobody jednotlivca a vláda práva, a prispenie k stabilite a blahu národov v
oblasti severného Atlantiku.
NATO sa vydáva za zmluvu o kolektívnej sebaobrane a odvoláva sa na cl. 51 Charty.
Podla ústredného ustanovenia zmluvy budú zmluvné strany považovat ozbrojený útok
proti jednej alebo niekolkým z nich v Európe alebo v Severnej Amerike za útok proti
všetkým a zaväzujú sa v takom prípade prispiet na pomoc napadnutým clenom. Pomoc
zahrna akciu nutnú na obnovenie alebo zachovanie bezpecnosti v oblasti severného
Atlantiku vrátane použitia ozbrojených síl.
Hlavným orgánom NATO je Rada, ktorá má oprávnenie prejednávat všetky politické a
vojenské otázky. V Rade sú zastúpení všetci clenovia. Každý clen má svojho zástupcu
povereného u generálneho tajomníka NATO v Bruseli. Schôdze na tejto úrovni sa
konajú raz alebo dvakrát týždenne. Na ministerskej úrovni zasadá Rada dvakrát do
roka, a to za úcasti ministrov zahranicia, ministrov obrany alebo ministrov financií.
Rozhodnutia Rady vyžadujú jednomyselný súhlas všetkých clenov. Rada schvaluje
doporucenia o politických otázkach a rozhoduje o rôznych vojenských problémoch, ako
o otázkach zbrojenia, výzbroje alebo poctu divízií podliehajúcich veleniu NATO. Dalšou
témou bude nacionalizmus, ktorý si rozoberieme v dalšej kapitole.
NACIONALIZMUS
Je tažké definovat si tento pojem. Pod týmto pojmom sa totiž skrýva množstvo
vysvetlení. Nacionalizmus má mnoho tvárí. Vždy záleží od toho co bolo podnetom na
jeho vznik. Môže to byt otázka hospodárkej nesamostatnosti štátu, zlé životné
podmienky, ako aj útlak jedného národa iným. My si nacionalizmus vysvetlíme vo
viacerých bodoch. V každom z týchto bodov sa budeme venovat jednotlivému typu
nacionalizmu, respektíve jednému z možných vysvetlení tohto pojmu. Nacionalizmus je
úzko spojený so slovom národ a preto je potrebné si najprv uzrejmit tento pojem.
Slovo národ je odvodené od latinského „natio“, to je byt narodený. Pojem národ ako
ho poznáme dnes sa zavádza až v 18. st. Dovtedy sa používal pre lokálne, územné,
administratívne združenia, skupiny, frakcie atd. Ludia sa delili len podla spolocenskej
vrstvy a zaradovali sa do územia podla toho, do ktorej monarchie patrili, teda, kto im
vládol. V 18. st.
po francúzskej revolúcii sa zavádza pojem národ, ktorý predstavuje urcitú skupinu ludí
žijúcich na urcitom území s urcitým jazykom, kultúrou, zvykmi a tradíciami. Národy
sa sformovali v dôsledku pôsobenia historických, ekonomických a sociálnopolitických
zákonitostí. Národ sa stáva jednou zo základných vývojových a existencných foriem
spolocnosti. Len co národ vznikol, stal sa predmetom politiky ale aj vedeckého
skúmania. Skúmal sa pôvod, zmysel, existencia a perspektíva národa. Filozofi, historici,
sociológovia a politológovia rozmanitými spôsobmi rozvíjali ucenie o národe, ktoré sa
zvycajne zahrnuje do pojmu nacionalizmus.
Nacionalizmus môžeme vysvetlit aj z hospodárskej stránky. Ešte v 17. st. pojem
národné blaho znamenal blaho panovníka – král, královná, královský dvor. Tí
zhromaždovali peniaze pre vlastný luxus, na armádu, vdaka ktorej viedli expanzívnu
politiku a tým zväcšovali svoju moc a prestíž. Vlastenectvo vtedy znamenalo oddanost
královi. Za vlády Ludovíta XIV bol zavedený systém, ktorý sa neskôr v západnej Európe
casto využíval. Výstavba ciest a kanálov, dotácie a danové výnimky pre najdôležitejších
francúzskych továrnikov, zaistenie vývozu francúzskeho tovaru a obmedzenie vývozu
drahých kovov a nerastov. Táto politika sa nazýva merkantilistická. Posun od
merkantilzmu k všeobecne zdielanému hospodárskemu nacionalizmu bol spôsobený
presunom od absolutizmu k demokracii. Týmto sa zmenil ciel z obohacovania
panovníka na zlepšenie blaha nižších tried ktoré sú na tom financne dobre no nemajú
urodzený pôvod a s tým spojené výhody. Hospodársky nacionalizmus vlastne vznikol zo
snahy komercnej triedy obchodníkov a bankérov poistit si svoj majetok, slobodne
obchodovat a oslabit výsady aristokracie. Typickým príkladom pre hospodársky
nacionalizmus bola Amerika v case budovania svojich priemyselných štruktúr. V
Amerike, ktorá bola mladou krajinou, bolo podla merkantilistickej logiky treba rozvinút
priemysel, no americký výrobcovia sa nikdy nemohli vyrovnat Európskym
velkovýrobcom. Tak pripravil Hamilton (Americký minister financií, autor myšlienky o
centrálnej Americkej banke, o federálnom dlhu a o minciach) zákon o clách, podla
ktorého sa na zahranicné výrobky uvalili vysoké clá, cím chcel podporit domáci trh.
Americania si ani neuvedomili kolko ich tento zákon stojí, pretože americký výrobcovia
si stanovovali ceny bez toho, aby sa báli zahranicnej konkurencie. Tento zákon najviac
zatažoval južanských farmárov, ktorý museli nakupovat stroje za vysoké ceny. Týmto
zákonom sa Amerika rozdelila na dva tábory.
Do prvého patrili severné krajiny, kde sa rozbiehal priemysel a táto cast Ameriky bola
za zrušenie otrokárstva. Do druhého patrili južné štáty, kde boli farmári, ktorí vlastne
museli rozvoj priemyslu platit zo svojich vreciek. Tu bolo množstvo plantáží a tím boli
s