Globalizácia a jej vplyv na politickú a ekonomickú

Globalizácia a jej vplyv na politickú a ekonomickú
štruktúru sveta
I. Úvod
„Globalizácia je fakt, nie otázka politickej volby“
Globalizáciu môžeme považovat za jav, ktorý sa bezprostredne dotýka nie len
jednotlivca, ale každého z nás. Je to proces, ktorý už bol nezvratne zahájený, a preto
je nutné ju prijat ako fakt, aj so všetkými nivinkami a problémami, ktoré so sebou
prináša. Na druhej strane tu proti globalizácii stojí nacionalizmus.Jeho snahou je oslabit
vplyv globalizacných trendov,uchovat špecifiká samostatných národov. Nakolko sa
moja seminárna práca zaoberá globalizáciou,
pokúsim sa aspon v základe objasnit, co jednotlivé pojmy znamenajú, ako sa prejavujú
a v
com sú ich zásadné rozpory. Na úvod ponúkam strucnú definíciu základných pojmov,
ktoré je potrebné poznat pre hlbšie pochopenie podstaty spomenutých javov. Týmito
pojmami, resp. ideami sú globalizácia a jej protiklad lokalizácia, nacionalizmus a z jeho
ideológie vychádzajúci
šovinizmus a protekcionárstvo. Samotná globalizácia, ako jedna z
najdiskutovanejších tém v súcasnosti, je rozoberaná z viacerých aspektov. Popritom
nás zaujímajú hlavne názory, ktoré sa bežne vybavia pri spomenutí tohto castého
slova. Rozlišujeme pritom viacero castí, ako hlavne globalizácia z ekonomického a
politicko-spolocenského hladiska, jej nástroje, prejavy a dopady. Velkú pozornost
venujem taktiež svetovým organizáciám a inštitúciám, ktoré sú casto spájané s touto
témou. Do popredia dávame hlavne pôsobenie obchodných inštitúcii ako Svetová banka
a Medzinárodný menový fond, ich štruktúru, a zaoberáme sa
aj tým, že z akého dôvodu sú považované za symboly globalizácie. Nakoniec je potebné
povedat, že táto téma je skutocne velmi obsiahla a názory na nu sa velmi odlišujú.
Práve kvôli širokému spektru postojov k tejto problematike je tažké vybrat jeden, ktorý
by bol podložený argumentmi a ponúkal by prijatelné východisko. Vzhladom k tomu
som sa rozhodol obmedzit charakter tejto seminárnej práce iba na informatívny.
II. Definície pojmov
1. Globalizácia
Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých
suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania sa a spolocného smerovania.
Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie
a
rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému
štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi.
Po spolocenskej stránke je zasa charakteristické obmedzovanie protekcionárskych snáh
jednotlivých štátov, ich zbližovanie
a snaha o co najintenzívnejšie vzájomné priatelstvo a spoluprácu. Znamená velmi
intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených castí
sveta, ako aj rapídny rozvoj informacných technológií a ich masová dostupnost.
Proces, ktorého cielom je zasiahnut všetky casti sveta a vo všetkých štátoch
vytvorit rovnaké podmienky, prispôsobit kompletne celý právny systém štandardu
krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konecnom dôsledku sa majú vo
všetkých krajinách vytvorit rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický
politický systém a na dodržiavanie ludských práv.
Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spolocenstvá,
ktoré pôsobia celosvetovo a ich hlavnou cinnostou je napomáhanie a usmernovanie
hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pricom najviac
hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväcšie slovo. Tieto organizácie si
kladú za svoj hlavný ciel zníženie chudoby vo svete na co najnižšiu možnú mieru,
zabezpecenie dodržiavania základných ludských práv a slobôd rovnako vo všetkých
štátoch. Casto sa však pri uskutocnovaní týchto velkých cielov stávajú chyby,
spôsobené zlým postupom a nesprávnymi rozhodnutiami kompetentných ludí.
2. Lokalizácia
Protiklad globalizácie, regionalizácia. Proces, obracajúci trendy vyvolávajúce
globalizáciu tým, že ich diskriminuje v prospech lokálnych štruktúr. Ekonomicky je
založená na jednoduchom princípe, podla ktorého si štát na svojom území obstará
všetky možné hospodárske potreby. Medzinárodný, dialkový obchod sa potom obmedzí
ciste na dodávky vecí a surovín, ktoré si štát nemôže obstarat na danom území. Politika
lokalizácie sa usiluje o zvýšenie právomoci suverénnych štátov (krajov, obcí,...) a o ich
prevahu nad právomocami medzinárodných spolocenstiev a inštitúcií. To znamená,
akási miestna, decentralizovaná kontrola nad vecami, ktoré sa bezprostredne daného
miesta týkajú.
Jej výsledkom, ktorý však má s globalizáciou spolocný, by malo byt zvýšenie
spolocenskej súdržnosti, zníženie chudoby a nerovnosti, zlepšenie kvality života,
sociálnej infraštruktúry a ekologickej ohladuplnosti. Práve v poslednom bode sa
objavuje najzávažnejší paradox a pravdepodobne aj problém obidvoch smerov. Ciele,
ktoré hlásajú zástancovia globalizácie aj lokalizácie sú v podstate úplne rovnaké,
diametrálne sa však odlišujú prostriedky a postupy pri ich dosahovaní. To dáva priestor
na pochybnosti o obidvoch týchto smeroch.
Preto je tažké rozhodnút sa a priklonit sa k jednému z nich. Pravdepodobne však
celkom správny nie je ani jeden a na mieste je opät hladanie akejsi „zlatej strednej
cesty“, prípadne úplne nových východísk.
3. Nacionalizmus
Názorové hnutie s pronárodnou politikou, ktorá má v prvom rade reprezentovat
záujmy národa ako celku. Program nacionalistických alebo národných strán je väcšinou
postavený na obrane a zachovávaní tradicných hodnôt, predstavovaných najcastejšie
náboženstvom alebo kultúrou. Nacionalistické strany predstavujú väcšinou
konzervatívnu pravicovú politiku. Nacionalistická ideológia má v niektorých castiach
sveta hlboké historické zakorenenie.
4. Šovinizmus
Nacionálny šovinizmus – názorové hnutie, ktorého politikou a ideou je šírenie
všestrannej nenávisti a nevraživosti voci iným národom a etnickým skupinám.
Vyzdvihovanie vlastného národy a jeho považovanie za nadradený nad ostatnými. Je
pritom velmi obvyklé ignorovanie základných, skutocných faktov a neprijímanie kritiky
zvonka ani zvnútra. Tento názorový postoj neuznáva jedinca a jeho postoj za dôležitý,
podstatný je celkový (záporný) obraz o nepriatelskom národe alebo etniku, ktorý
väcšinou pramení z historických skúseností a tým pádom práve z názoru na niekolkých
ludí. 5. Protekcionárstvo
Politický smer, ktorého cielom je ochrana štátu pred vonkajšími vplyvmi a dianím.
Vyskytuje sa najskôr pri národných štátoch, kde si kladie za úlohu udržanie jednotného
národného charakteru daného štátu. Protekcionárske snahy sa taktiež vyskytujú u
priemyselne velmi vyspelých štátov, bohatých na nerastné suroviny. Tento smer sa dá
nazvat ako „hospodársky protekcionizmus“, kedy hospodársky vyspelý štát sa nechce
podielat na dohodách s inými štátmi, ktoré by ho znevýhodnovali (ochudobnovali) na
úkor ich hospodárskeho rastu (obohacovania).
Tiež je možné definovat politický, kultúrny alebo náboženský protekcionizmus. To
znamená, že štátna moc (väcšinou nacionalistická – pronárodná) sa snaží za každú
cenu uchránit tradicné hodnoty a zamedzit vplyvu iných kultúr, atd. To sa pokúša
dosiahnut vydávaním rôznych zákonom na obmedzenie cudzieho vplyvu. Tieto zákony
môžu však byt casto v rozpore s demokratickými zásadami až ludskými právami a
môžu byt preto jedným z hlavných narušitelov pluralitného charakteru daného štátu.
III. Globalizácia
Globalizácia a mnoho slovných spojení, v ktorých používame pojem „globálny“ patrí
k tým pri ktorých zdanlivo presne chápeme jeho obsah.
V skutocnosti je však málokto schopný ho presne definovat. Jej výklady, ako aj názory
na nu sa už v základoch rozchádzajú.
Velmi casté sú tiež dva základné omyly:
1.) Domnievanie sa, že sa nás proces zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo
nás. 2.) Predstava, že globalizácia je nieco, co si môžeme vybrat. To býva sprevádzané
nadšením nad možnostami, ktoré nám ponúka, alebo casto rozhorcením a s nechutou
ku konzumnej spolocnosti. Otázka však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s
nou vyrovnat. Je tažké ju hodnotit, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase
šancu. Isté je ale, že ide o proces, ktorý bol už zahájený a je spolocným osudom pre
všetkých obyvatelov tejto planéty.
Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerat z dvoch
rozdielnych rovín, co nám ulahcí aspon základné objasnenie tohto pojmu.
Týmito rovinami sú:
1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej vznikajúce problémy
2.) Spolocensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia
Pravdepodobne nie je treba ani pripomínat, že tieto dve hladiská sú velmi blízko späté
a navzájom sa neustále ovplyvnujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky
globalizácie pozerat oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie
tejto problematiky, nakolko spolocensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené
globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok
„novému svetovému poriadku“.
IV. Globalizácia svetovej ekonomiky
Problematika rozvíjania ekonomických vztahov v celosvetovom, ciže globálnom
meradle, nie je úplne novým javom. Zacala vystupovat do popredia pozornosti už v
case, ked sa završoval vznik svetového hospodárstva, ked všetky krajiny a územia
sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a
politických vztahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storocia. Formu vtedajších
spojení medzi jednotlivými súcastami svetového hospodárstva urcovali práve vrcholiace
koloniálne a polokoloniálne vztahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými
štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami. V priebehu 20. storocia
sa charakter týchto vztahov podstatne zmenil. V súcasnosti do nich vstupujú politicky
samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto
štátov). Stupen ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj nadalej znacne rozdielny.
To je ocividné pri porovnaní súcasne priemyselne vyspelých štátov na jednej a
rozvojových krajín na druhej strane, ale aj pri porovnaní konkrétnych hospodárskych
subjektov patriacich do jednej, alebo druhej skupiny krajín. Rozvoju globalizacných
procesov v posledných desatrociach (alebo v poslednom desatrocí) znacne napomohla
prebiehajúca revolúcia v oblasti informacných technológií. Taktiež sa o urýchlenie
globalizácie zaprícinilo silnejúce úsilie presadit volný obchod na celom svete, politické
zmeny v mnohých krajinách, sprevádzané snahou o rozšírenie slobodného podnikania,
potreba spolocnej starostlivosti o životné prostredie, atd.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte
výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desatrociach. Za jeden z hlavných trendov
s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storocia býva
oznacovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické
sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie,
viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väcšia prosperita. Svet prechádza od
obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna
ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupen v hospodárskych dejinách
civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000). Proces znovurozdelovania
ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v
súcasnosti dochádza, prispieva k prehlbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna
ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne volný obchod, teda
vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo
vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzretelnejšie dokumentujú
integracné procesy v západnej Európe. Volný obchod zohrával klúcovú úlohu v
doterajšom vývoji Európskych spolocenstiev a je aj nadalej oporou ich dalšieho
ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
Pri dalšom rozvoji vztahov medzi rozvojovými a vyspelými krajinami je potrebné bližšie
posúdit pojem „rozvojové“ (je to nutné najmä pri poskytovaní hospodárskej pomoci,
prípadne pri stanovení podmienok poskytovania tejto pomoci). O rozvojových krajinách
sa totiž nedá hovorit ako o homogénnej skupine.
Tieto krajiny môžeme rozdelovat na ti základné druhy podla hospodárskej vyspelosti:
1.) Rozvojové krajiny, ktoré vyžadujú humanitárnu pomoc
2.) Rozvojové krajiny, v ktorých sú už vytvorené podmienky pre ekonomický rast,
prípadne vstup zahranicných investorov do národných ekonomík
3.) „Nové“ menej rozvinuté krajiny (najmä krajiny strednej a východnej Európy)
Skupina vyspelých krajín používa širokú škálu modelov ekonomického rozvoja, ktoré sú
použitelné pre rozvojové krajiny. Niektoré štáty však vzhladom na svoje špecifické
hodnotové, kultúrne a náboženské systémy tieto modely odmietajú. Tieto rozvojové
krajiny preto musia hladat inšpiráciu pre orientovanie svojho dalšieho vývoja z iných
zdrojov. U niektorých nou môže byt idea nacionalizmu, etnickej identity, urcitej formy
náboženského, alebo kultúrneho fundamentalizmu.
Avšak aj napriek tomu, že globalizacné procesy sú brzdené týmito problémami a
protekcionárskymi tendenciami niektorých iných krajín, existujú na druhej strane aj
optimistické prognózy, že volný obchod, ktorý sa zatial rozvíja predovšetkým v
regionálnych meradlách bude rýchlo a nezadržatelne prerastat vo svetový volný
obchod.
V. Nástroje a prostriedky globalizácie hospodárstva
Co sa týka globalizácie hospodárstva jednotlivých krajín a ich prispôsobovania sa
podmienkam svetového volného trhu, prebieha casto podla podobného modelu. Štáty,
ktoré sú v tomto vývoji dalej predávajú svoje skúsenosti (vznikajúce problémy a
návody, postupy pri ich riešení) menej rozvinutým štátom ako „know how“ v rámci
ekonomickej pomoci. Z tohto však casto vznikajú rôzne problémy, vzhladom na to, že
u rôznych krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami býva používaný rovnaký model
postupu prispôsobovania hospodárstva globalizácii (ekonomika každej krajiny má svoje
špecifiká, a preto nemožno vždy použit jednotný model ekonomického rastu).
Hlavným predpokladom neustáleho priaznivého ekonomického rastu je akumulácia
(hromadenie) kapitálu. To znamená stále nové investície, zvyšovanie obratu a objemu
investícií. Hlavnou formou medzinárodného obchodu a investovania sú (popri pôžickách
rôznych obchodných bánk alebo z medzinárodných fondov) priame zahranicné
investície (foreing direct investments – FDI).
FDI zaznamenávajú rýchly rast najmä po 2. svetovej vojne, kedy sa stali pre mnohé
krajiny akýmsi prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou
zniceného hospodárstva. Na celkovom objeme priamych zahranicných investícií vo
svete má rozhodujúci podiel USA (podiel FDI z USA je neporovnatelne väcší ako podiel
FDI ktorejkolvek inej krajiny). Za USA potom nasleduje Japonsko a krajiny Západnej
Európy. Medzi týmito troma oblastami sa tým pádom vytvára akýsi trojuholník
hospodárskej spolupráce.
FDI sa stali jedným z hlavných prostriedkov medzinárodného obchodu a v znacnej
miere ovplyvnujú ekonomické vztahy medzi štátmi.
Z politického hladiska sa od týchto investícií ocakáva predovšetkým zvyšovanie
národnej výroby, nárast zamestnanosti a zlepšenie životnej úrovne. Nezanedbatelný
význam má aj prínos nových technológií a výrobkov do ekonomiky prijímajúcej krajiny
a okamžitý priaznivý úcinok na platobnú bilanciu štátu. Velkú väcšinu FDI realizujú
velké firmy v súkromnom vlastníctve – nadnárodné korporácie (multinacionálne a
transnacionálne spolocnosti). Práve prostredníctvom investícií do zahranicia zvyšovali
nadnárodné korporácie v posledných desatrociach svoj obrat až sa rozvinuli do
neohrozitelných mnohonárodných ekonomických gigantov. Znacná cast toho, co býva
dnes oznacované ako „zahranicný obchod“ predstavujú práve pohyby tovaru a kapitálu
vo vnútri globálne organizovaných firiem. Cielom ich stratégie je zvýšenie ziskovosti na
celom retazci, tvorenom jednotlivými clánkami globálnej korporácie.
Globálna firma organizuje svoju cinnost, od výskumu a vývoja cez výrobu a distribúciu
až po konecný predaj a marketing, ako medzinárodne integrovaný celok. Cerpá
suroviny z najlacnejších zdrojov, vyrába, prípadne kompletizuje výrobky na miestach s
najlacnejšou pracovnou silou a svoje manažérske a technické zdroje využíva co
najekonomickejšie. To jej umožnuje vystupovat na trhoch jednotlivých krajín velmi
pružne a efektívne. V konkurencnom boji s domácimi firmami býva preto velmi casto
úspešnejšia, co môže viest k postupnému slabnutiu až zániku malých firiem.
Z toho vyplýva, že ked na trhu pôsobí iba jedna velká spolocnost, táto má dominantné
postavenie. To casto vedie k vytvoreniu monopolu a jeho zneužívaniu. Štát, v ktorého
ekonomike dominujú zahranicné spolocnosti sa postupne stáva závislým na ich
hospodárskej stratégii a je prenho potom velmi tažké udržat si svoju celkovú politickú a
hospodársku silu (je tým scasti oslabovaná a narúšaná jeho zvrchovanost a
samostatnost). V konecnom dôsledku to neznamená globalizáciu, ale práve
bipolarizáciu, ciže akési rozdelenie sveta na bohaté a silné krajiny na jednej strane a
chudobné a závislé krajiny na strane druhej. Bohatými krajinami sú tie, ktoré sú
domovskými pre spolocnosti, prejavujúce sa ako multinacionálne korporácie a
vychádzajú z nich investície do zahranicia (materské krajiny). Pomocou FDI si tieto
štáty vytvárajú vplyv v ostatných štátoch a cím dalej tým viac upevnujú svoju
hospodársku a politickú silu.
Chudobnými krajinami sa zase stávajú tie, ktoré sú príjemcami investícií zo zahranicia
a ich ekonomika sa postupne stáva závislou na iných štátoch (hostitelské krajiny).
Na druhej strane, ked na trhu jedného štátu pôsobia dve, alebo viacero rovnako silných
spolocností v danej oblasti, môže to mat velmi kladný úcinok. Vytvorí sa totiž
rovnocenný konkurencný boj, v ktorom má každá zo spolocností rovnaké podmienky a
šance a navzájom sa ovplyvnujú. Tento stav je asi najvhodnejší, nakolko najviac
vyhovuje zákazníkovi, ktorý má možnost výberu. Preto by sa mal klást velký dôraz na
protimonopolné zákony a k legislatíva by mala ekonomickú situáciu smerovat práve k
takémuto stavu.
Obavy z velkých investícií zahranicných firiem sa prejavujú najmä v malých
ekonomikách. Casto sa tiež poukazuje na možné nepriaznivé dlhodobé úcinky FDI na
platobnú bilanciu (únik ziskov, licencných poplatkov, atd.). politika zahranicných firiem
sa môže ukázat nezlucitelná s cielmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky, s
ohladom na národnú bezpecnost. Rozlicné aspekty pôsobenia priamych zahranicných
investícií a odlišné národné ciele viedli k rôznorodým reakciám jednotlivých vlád a ku
kontrole FDI. Pokial ide o odlev kapitálu vo forme FDI, väcšina vlád nepristupuje k
nijakým obmedzeniam. Pokial však ide o prílev kapitálu a investícií zo zahranicia,
vytvorilo sa široké spektrum prístupov: od nebráneného prílevu (s výnimkou prípadov,
ked prílev kapitálu ohrozuje národnú bezpecnost) až po velmi silné reštrikcie, späté s
protekcionárskou politikou.
VI. Spolocensko-politická globalizácia
Ruka v ruke s globalizáciou ekonomiky prichádza do jednotlivých krajín aj
globalizácia, v zmysle spolocensko-kultúrnom a politickom. Politicky sa prejavuje najmä
zmenou rôznych zákonov a právnych noriem, ich reformy podla akéhosi „svetového
štandardu“. Tento právny štandard je pre rozvoj demokracie nepopieratelne prínosný,
nakolko vo všetkých štátoch vytvára rovnaké podmienky a prostredie pre život.
Popri tom však globalizáciou prechádza aj celá kultúra a spolocnost, pri com sa už však
názory a postoje rôznia. Vo všetkých krajinách ovplyvnených globalizáciou totiž
vystupujú rovnaké spolocenské trendy a postupne zanikajú odlišnosti, ktoré sú týmto
krajinám vlastné. Vytvára sa tak akási „globálna kultúra“, ktorá sa prejavuje ako
kultúra konzumnej spolocnosti. Vo väcšine štátov potom na jej úkor zanikajú tradicné
hodnoty. To je prícinou vzniku mnohých problémov s odporom voci akémukolvek
prejavu globalizácie, ci už ekonomickej alebo spolocenskej. Vzniká akýsi nový
„univerzálny medzinárodný životný štýl“, zasahujúci módu, ludské správanie, jazyk,
atd.
Významnú úlohu pri spolocensko-politickej globalizácii zohrávajú médiá a informacné
technológie.
V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil
vplyv médií ako šíritelov informácií. Vzhladom na to a prispením niektorých dalších
skutocností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich
zahranicné vlastníctvo, atd.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate
šíritelmi myšlienok globalizacnej kultúry. V globálnom spolocnosti sa totiž informácia,
jej dostupnost a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní
politických záujmov. Casto sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou
konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie.
Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje
významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadit
jedinecnost národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú
protirecivé, ale sú navzájom hlboko späté. Cím väcšmi sa životný štýl zjednocuje, tým
tvrdšie sa ludia pridržajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Cím viac
sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ludia opierajú o tradície, ktoré ich
rozdelujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústredit sa na zachovanie identity, ci
už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú.
VII. Odporcovia globalizácie
Tak, ako sa cím dalej tým silnejšie prejavuje globalizácia, tým viac je vidiet aj odpor
voci nej a tým silnejšie sú hlasy rôznych kritikov, volajúcich po náprave. Odpor a
nesúhlas s globalizáciou prichádza z mnohých strán a má viacero dôvodov, ci už
opodstatnených alebo cisto iluzórnych. Odporcovia globalizácie sa delia na viacero
hlavných smerov, z ktorých sa potom oddelujú rôzne menšie skupiny. Všetky tieto
smery majú nieco z názorov spolocné, avšak v inom sa zas diametrálne rozchádzajú.
Prvý z hlavných smerov odporu voci globalizácii predstavuje extrémistická lavica.
Rozdeluje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revolucní
anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atd. Títo lavicoví extrémisti sa organizujú
zväcša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), obcianskych združení,
prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitacnou cinnostou, charakteristické
je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väcšinou nenásilné, avšak pri
významnejších udalostiach casto prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s
poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických
organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási.
Ideológia lavicových extrémistov je velmi blízka ideológii komunistickej, ktorá po pár
zmenách dostala názov sociálny (alebo revolucný) anarchizmus. Pojem globalizácia je
pre nich synonymom k amerikanizácii a imperializmu. Taktiež hlásajú nenávist voci
kapitalizmu a triednemu nepriatelovi, ktorým je pre nich bohatá „velkoburžoázia“ –
zamestnávatelia, súkromný podnikatelia, atd. Ide im o presun moci do rúk pracujúcej
triedy – proletariátu. Výsledkom má byt skutocná sociálna spravodlivost a spolocnost
založená na naozajstnej rovnosti všetkých pracujúcich. Snaha o dosiahnutie tohto ciela
pomocou diktatúry proletariátu má však hlboké historické korene a doteraz nikde
nebola naozaj úspešná. Navyše socializmus a komunizmus sa nutne spája s
internacionalizmom, co je tiež v istom smere globalizácia. Preto sa ideológia lavicových
extrémistov javí ako iracionálna, cisto utopická a idealistická. Pravdepodobnejšie sa
môže zdat, že za ich presvedcením stojí skôr závist a neschopnost prispôsobit sa ako
pevné presvedcenie o sociálnej nespravodlivosti a vykoristovaní robotníckej triedy.
Druhou skupinou odporcov sú ekologisti. Názory v rámci tohto smeru sa už dalej
nerozlišujú a preto sú títo odporcovia globalizácie delia len do niekolko málo hnutí a
organizácií, ktoré sú takmer všetky legálne. Prejavujú sa tiež väcšinou nenásilne
pomocou demonštrácií, no velmi casté sú tiež rôzne nátlakové akcie a blokády.
Predmetom ich kritiky sú najmä organizácie, spájajúce sa s globalizáciou
(predovšetkým Svetová banka), ktorých niektoré projekty na pomoc rozvojovým
štátom mali velmi nepriaznivý vplyv na životné prostredie a spôsobili ekologické
katastrofy. Kritizujú taktiež neohladuplnost kompetentných vplyvných ludí s akou sa
ženú za ziskom aj napriek nenapravitelnej devastácii životného prostredia. Poniektoré
ich protesty sa môžu zdat prehnané alebo bezúcelné, avšak velká väcšina javov ktoré
kritizujú má svoje opodstatnenie. Pre celkový proces globalizácie sú preto ekologisti
skôr prínosnou kritikou ako odporcami a ich varovania by sa nemali brat na lahkú váhu.
Tretou pomerne rozsiahlou skupinou odporcov je krajná až extrémistická pravica.
Takisto ako lavica sa aj pravicoví odporcovia globalizácie rozdelujú na niekolko skupín.
Sú nimi nacionalisti, nacionálni šovinisti, neonacisti, alebo tažko zadefinovatelní
pravicoví extrémisti. Umiernenejšia cast tohto politického spektra je organizovaná do
strán, alebo obcianskych združení (vo väcšine legálnych, alebo pololegálnych).
Radikálnejšie krídla, kam patria hlavne neonacisti a dalšie rôzne typy pravicových
extrémistov sa organizujú do nelegálnych militantných a politických hnutí a organizácií.
Náplnou väcšiny z nich je výroba alebo distribúcia propagacných, informacných a
agitacných materiálov, prípadne organizácia rôznych akcií a pod. Cinnost niektorých ja
však špecifikovaná cisto na násilné prejavy vo forme teroristických útokov alebo
prenasledovania urcitých skupín, oznacených ako nepriatelské. Prejavy týchto však v
nie sú velmi casté. Ideológiou nacionálnych šovinistov je v podstate nenávist k iným
(všetkým ostatným) národom a etnikám, tým pádom popierajú a odsudzujú akúkolvek
globalizáciu, medzinárodné priatelstvo a spoluprácu. Pre toto presvedcenie neudávajú
prakticky žiaden logický dôvod a preto sa javí byt ako znacne iracionálne a umelé.
Nacionalisti, v dnešnom ponímaní a neonacisti majú v otázkach odporu proti globalizácii
prakticky názor skoro rovnaký. Globalizáciu považujú za snahu urcitých „vyšších
kruhov“ o svetovládu a porazenie suverénnych a silných národných štátov. Pod
pojmom „vyššie kruhy“ rozumejú najvýznamnejších svetových financníkov a
najvplyvnejších politikov, z ktorých mnohí sú židovského pôvodu, ciže svetové
„židovstvo – sionizmus“ , slúžiace záujmom vytýceným svojím náboženstvom. Mnoho
dalších politikov, alebo vplyvných ludí, ktorí nie sú priamo Židmi oznacujú ako
„slobodomurárov“, alebo prisluhovacov. Globalizáciu a medzinárodnú integráciu, v
dnešnom slova zmysle odmietajú pretože v nej vidia oslabenie národných štátov, a s
tým súcasný zánik tradicných hodnôt a národných princípov, ktoré považujú za
najdôležitejšie. Charakteristické tiež je odpor a casto nenávist k pristahovalcom, lebo v
nich taktiež vidia hrozbu oslabenia národnej idei na úkor idei kozmopolitizmu a
multikultúrnosti. Niektoré z problémov na ktoré títo odporcovia globalizácie poukazujú
majú svoje opodstatnenie a preto sa ich ideológia nedá oznacit ako cisto záporná alebo
kladná, Co sa týka východísk sa tu názory jednotlivých podskupín velmi rôznia a
spektrum ponúkaných východísk siaha od umiernených ciastocných reforiem až po
radikálne revolucné kroky. Poslednou významnejšou skupinou odporcov globalizácie sú
jednotlivý samostatní ekonómovia, politológovia a sociológovia. Je tažké zaradit ich do
nejakých podskupín, pretože pokrývajú celé názorové spektrum, od umiernených až po
radikálne kritických, od cistých teórií po praktické pripomienky.
Námietky niektorých sa týkajú iba zopár konkrétnych bodov a prejavov globalizácie, iný
zas kritizujú globalizáciu ako celok a zásadnú chybu, omyl v smerovaní ludstva s
katastrofickými následkami vo všetkých smeroch. Pokial berieme túto skupinu ako
jeden celok, predstavuje asi najväcší prínos z pomedzi všetkých skupín odporcov,
nakolko ako jediní ponúkajú konkrétne a najlahšie prijatelné riešenia a východiská zo
vznikajúcich problémov, ktoré globalizácia so sebou prináša.
VIII. Predstavitelia globalizácie
Pojem „globalizácia“ býva neodlúcitelne spájaný s cinnostou niekolkých
mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií. Sú nimi z obchodných organizácií
najmä: Svetová banka – SB
Medzinárodný menový fond – MMF
Z politických a vojenských sú to hlavne: Organizácia spojených národov - OSN
Severoatlantický pakt – NATO
Popri týchto najväcších organizáciách existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie,
alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblastami. V 90. rokoch
nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu
ako v predchádzajúcich desatrociach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým
dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storocia býva oznacovaná
konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky – „Ekonomické sily vo
svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac
slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väcšia prosperita. Svet prechádza od
obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna
ekonomika, jeden trh – to je najbližší prirodzený stupen v hospodárskych dejinách
civilizácie.“ (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000)
Proces znovurozdelovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými
ekonomikami, ku ktorému v súcasnosti dochádza, prispieva k prehlbeniu ich
ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera,
predpokladá úplne volný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti
obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto
oblasti asi najzretelnejšie dokumentujú integracné procesy v západnej Európe. Volný
obchod zohrával klúcovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spolocenstiev a je aj
nadalej oporou ich dalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
IX. Záver
Na záver mojej seminárnej práce je podla môjho osobného názoru potrebné ešte raz
zopakovat jeden velmi dôležitý fakt, ktorý si velmi vela ludí v súcasnosti bohužial
neuvedumuje, alebo lepšie povedané, nechce, nemá záujem si tento fakt uvedomit.
Týmto principiálnym faktom je to, co som už v úvode tejto seminárnej práce spomenul
a
na záver to spomínam ešte raz:
Globalizácia sa nedotýka len urcitých jednotlivcov, ale každého z nás.
„Globalizácia je fakt, nie otázka politickej volby.“.