Giuseppe VERDI

taliansky hudobný skladateľ
Narodenie 10. október, 1813
Le Roncole, Taliansko

Úmrtie 27. január, 1901
Miláno, Taliansko

Kolískou opery je Taliansko. Keď sa Giuseppe Verdi narodil, opera v jeho rodnej krajine mala za sebou už tristoročné dejiny. Skladateľ, ktorého diela zľudoveli ešte za jeho života a dodnes ich možno bez rizika diváckeho nezáujmu zaradiť do programu operných domov na celom svete, zavŕšil jej vývoj. Jeho cesta k uznaniu však bola vykúpená množstvom osobných tragédií a profesionálnych sklamaní.
Kým Wagner bol revolucionárom túžiacim podrobiť si novátorskými operami publikum, Verdi jednoducho rozvíjal tvorbu Donizettiho, Rossiniho a Belliniho. Bol ľudovým skladateľom, závislým od potlesku a podpory svojho národa. O svojich krajanoch by sa nikdy nevyjadril, že sú ničomníci, ako to raz vyhlásil Wagner. Naopak, Verdi sa ako zapálený vlastenec aktívne zúčastňoval na boji za nezávislosť Talianska. Počiatočné písmená jeho priezviska sa stali symbolom zjednotenia pod vedením savojskej dynastie (Vittorio Emmanuele Re DItalia - Viktor Emanuel, kráľ Talianska) a slávny zbor Židov z opery Nabucco neoficiálnou hymnou vlastencov. Ak však bol kráľom, tak predovšetkým operných pódií.
Narodil sa 10. októbra 1813 v mestečku Roncole neďaleko Parmy. Prvé hudobné vlohy prejavil ako osemročný, a tak mu rodičia v bazáre kúpili spinet. Svoje hudobné vzdelanie získal v Bussete, kam sa presťahoval v roku 1824, od Ferdinanda Provesiho. Potom študoval súkromne kompozíciu v Miláne u Vincenza Lavigna. Než sa stal slávnym, musel si vytrpieť veľa príkoria. V roku 1832 ho neprijali na milánske konzervatórium, preto pokračoval len v súkromných hodinách hudby . Do Milána sa však presťahoval a o sedem rokov tam debutovou operou Oberto dobyl slávnu La Scalu.V rokoch 1836-1839 bol dirigentom mestského orchestra a riaditeľom hudobnej školy v Bussete. Jeho prvým ozajstným úspechom bola opera Nabucco (1842) s premiérou v La Scale a spevom sopranistky Giuseppiny Strepponiovej, ktorá sa stala jeho milenkou a neskôr druhou ženou. V roku 1838 Giovanni Rircordi kúpil jeho autorské práva. Ricordiovci ich vlastnili celý Verdiho život.
V roku 1840 mu zomrel syn a po pár mesiacoch tragicky zahynula aj manželka. Mladý vdovec musel prehltnúť fatálny neúspech svojej druhej opery, ktorú po premiére stiahli z repertoáru. Zdrvený Verdi sa utiahol do súkromia a krízu sa pokúsil vyriešiť prácou. Je smutným paradoxom, že na diela autora, ktorý tvrdil: „Zabaviť sa? To je slovný zvrat, ktorý ma privádza do zúrivosti!“ dnes chodia mnohí diváci predovšetkým s týmto cieľom.
Verdi chcel svoju hudbu založiť na pravdivosti pocitov a vernosti ich melodického vyjadrenia. Touto serióznosťou sa najviac odlišuje od Rossiniho či Donizettiho. V jeho dielach všetko stojí na ľudskom hlase, nikdy nedovolil dominovať orchestru. Zaujímal ho predovšetkým človek - keď mu cenzúra v Maškarnom bále zakázala historický rámec deja, Verdi jednoducho spravil zo švédskeho kráľa bostonského guvernéra a podstate opery to vôbec neublížilo.
Mnohé z jeho opier sú v istom zmysle konvenčné, ale vďaka úprimnosti a serióznosti, s akou ich koncipoval, prežili dodnes. Jeho najsilnejšou zbraňou bola výrazná melódia. Keby sa narodil v 20. storočí, stal by sa nepochybne úspešným autorom muzikálov. Musel by však naraziť na poriadneho libretistu, akým bol Arrigo Boito, s ktorým začal spolupracovať až v neskorom období. Väčšinou bojoval s rutinérskymi textami,wwwantiskolask ktoré mu neposkytli to, čo ako skladateľ najviac potreboval - dramaticky pravdivé a vášnivé situácie.
Charakteristika tvorby
Stredobodom jeho opier je človek. Jeho estetickým krédom bola jednoduchosť, prirodzenosť a pravdivosť. Bol realistom, volil pravdivú charakteristiku a napriek zdanlivo naivným a konvenčným prostriedkom strhuje pravdivosť citového zážitku pátosom, silou vášne a ušľachtilosťou hudobnej krásy. Operná tvorba G. Verdiho vychádza z dvestoročnej tradície talianskej opery. Použival tradičné, uzavreté formy. Faktúra jeho orchestra nikdy neprerástla do symfonických rozmerov.
Spočiatku nadväzoval na G. Donizettiho, V. Relliniho u G. Rossiniho, ale prejavoval už originálnu melodickú a rytmickú vynaliezavosť, veľký dramatický talent a vášnivú, temperamentnú citovosť.
Neskôr prevzal do svojho slohu prvky veľkej francúzskej opery a prekonával ju v jej vlastnom rámci (Don Corfos), zdokonalil svoju skladateľskú techniku a obohatil orchestrálnu zložku, ktorá sa stala čoraz väčším dramatickým a charakteristickým činiteľom. Vrcholom tohto vývoja je opera Aida (1871).
Po vyše desaťročnom odmlčaní nasledovali majstrovské diela (Othello, Falstaff), charakterizované jednotne komponovanými scénami a dejstvami, individuálnou charakteristikou hrdinu, ďalším stupňovaním funkcie orchestra, výrazným diferencovaním melódie a zjemňovaním harmónie pri stupňovanej dramatickej sile. Othello bol vrcholným vývojovým stupňom talianskej vážnej opery a Falstaff vrcholom i prekonaním opery Buffa.
Jeho tvorba sa celkovo delí do troch období: v ranom (datuje sa do roku 1850) sa ešte úplne nevymanil spod cudzích vplyvov, v druhom napísal Rigoletta, Trubadúra a Traviatu, vďaka ktorým sa stal miláčikom más, do záverečného obdobia patria opery Aida, Otello a Falstaff. To, čomu sa hovorí „prerazenie“, zažil v roku 1842 s Nabuccom. Táto biblická opera s nezabudnuteľným židovským zborom v závere tretieho dejstva z neho spravila národného skladateľa číslo jeden.
V posledných rokoch života sa venoval revízii starších diel a celkom úspešne sa pokúsil vykročiť zo sveta opery svojím Requiem a sakrálnymi skladbami Te Deum a Stabat mater. Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Komorný smútočný obrad sa konal presne podľa jeho želania „Bez hudby a spevu“. Ulice Milána v deň pohrebu zaplnilo dvadsaťosemtisíc Talianov. Žialili za kráľom opery.

Opery
• Oberto, gróf zo San Bonifacia (1839) - Oberto, Conte di San Bonifacio
• Jeden deň kráľom (1840) - Un giorno di regno
• Nabucco (1842) - Nabucodonosor
• Lombardčania (1843) - I lombardi alla prima crociata
• Ernani (1844)
• Dvaja Foscariovci (1844) - I due Foscari
• Panna Orleánska (1845) - Giovanna d'Arco
• Alzira (1845)
• Attila (1846)
• Macbeth (1847)
• Zbojníci (1847) - I masnadieri
• Korzár (1848) - Il corsaro
• Bitka pri Legnane (1849) - La battaglia di Legnano
• Luisa Miller (1849)
• Stiffelio (1850)
• Rigoletto (1851)
• Trubadúr (1853) - Il Trovatore
• Traviata (1853) - La Traviata
Veľké opery:
• Sicílske nešpory (1855) - Les vêpres siciliennes / I vespri siciliani
• Simon Boccanegra-(1857)
• Maškarný bál (1859) - Un ballo in maschera
• Sila osudu (1862) - La forza del destino
• Don Carlos (1867)
• Aida (1871)
• Othello (1887)
• Falstaff (1893)
Iné (výber)
• Sláčikové kvarteto e mol (1873)
• Rekviem (1874) - Requiem
• Quattro Pezzi sacri (1898):
o Ave Maria
o Te Deum
o Stabat Mater
o Laudi alla Vergine Maria
• 16 romancí pre spev a klavír (1838) - Sei Romanze:
o Non t'accostar all'urna (Jacopo Vittorelli)
o More, Elisa, lo stanco poeta (Tommaso Bianchi)
o In solitaria stanza (Vittorelli)
o Nell' orror di note oscura (Carlo Angiolini)
o Perduta ho la pace (Luigi Balestra z Fausta od Goetheho)
o Deh, pietoso, o addolorata (Balestra z Fausta od Goetheho)
• Kantáta L'ino delle nazioni