G. Byron 2

,,Významnou vecou v živote je pocit. Cítiť, že jestvujeme, aj keď v bolesti. To je tá ,,nástojčivá prázdnota“,ktorá nás ženie do hry, do vojny, do cestovania, do akýchkoľvek, ale mocne preciťovaných činov, ktorých hlavným čarom je vzrušenie nerozlučne späté s nimi“.
Byron
George Gordon Byron, šiesty barón Byron, sa narodil 22. januára 1788. Bol synom kapitána Johna Byrona, ktorého pre zvláštnu povahu prezývali Bláznivý Jack, a škótskej lady Catherine Gordonovej. Údajne pre prílišnú hanblivosť lady Gordonovej utrpel Byron pri narodení preliačenie lebky a deformáciu nohy, ktoré mu ostali po celý život. Chlapček mal krásnu tvár ako jeho otec, no keď začínal chodiť, matka s hrôzou zbadala, že kríva. Nôžky mali normálny tvar a boli rovnako dlhé, ale ak si dieťa stalo na pätu, členok povolil. Mohlo stáť iba na prstoch. Chlapček bol neobyčajne milý, bystrý ale prchký.2 Bláznivý Jack zomrel, keď mal Byron tri roky a zanechal po sebe nemanželskú dcéru Augustu a hromadu dlhov. Byron vyrastal v Škótsku, v biede a osamotenosti.
Spoločnosť mu robila zatrpknutá matka
Ktorá ho striedavo zahŕňala prejavmi prehnanaj lásky a divokej zúrivosti, a zvrhlá pestúnka May Grayová, ktorá ho už v deviatich rokoch oboznámila, ako to skutočne chodí medzi chlapcami a dievčatami. A rok po predčasnej sexuálnej skúsenosti získal mladý Byron ešte niečo - šľachtický titul lord a spustnuté panstvo Newstead, ktoré mu v dedičstve zanechal jeho strýko prezývaný "zlý lord Byron". Až príchod na univerzitu v Cambridgei znamenal pre Byrona začiatok nového života. Prvý rok sa takmer s nikým nestýkal. Vedel, že je čudák a že má všelijaké mánie. Bol detinsky poverčivý a mal čudné zvyky: k záhlaviu si napríklad kládol nabité pištole.

Okrem komplexov z krívania totiž trpel aj veľkými komplexmi zo značnej nadváhy. Pri výške 178 cm vážil vyše 100 kíl. Počas prázdnin však začal cvičiť ako posadnutý, jazdiť na koni a plávať. Okrem toho si stanovil veľmi prísnu diétu. Denne prijímal len jedno jedlo, zväčša suché zemiaky alebo ryžu poliatu octom. Odmietal mäso, dokonca aj ryby a hydinu, a namiesto vína pil vodu s octom. "Kiežby by som nemusel jesť vôbec," vzdychal často. Do školy sa vrátila o tridsať kíl ľahšia, bledá, éterická bytosť. Spolu s lícnymi kosťami vystúpila na povrch aj jeho nezvyčajná charizma a šarm, ktoré sa neskôr stali povestnými.
Najznámejší anglický romantický básnik George Gordon Noel lord Byron
Sa stal slávnym nielen pre svoje básnické dielo, ale aj pre búrlivé ľúbostné vzťahy so ženami... a mužmi. ,,Nie som ani Jozef, ani Scipio, ale môžem vyhlásiť, že som v živote nezviedol nijakú ženu“.4 Napriek svojej ,,inakosti“ si našiel kopu priateľov, pričom vrúcny a láskyplný vzťah k niektorým mladším chlapcom prerástol do vzťahu homosexuálneho. Jeho najväčším obľúbencom sa stal mladučký John Edleson, člen chlapčenského kostolého zboru. To však Byronovi nebránilo, aby sa realizoval aj inak. Štúdium si spestroval bujarým nočným životom, konzumáciou ópia a návštevami bordelu.
Vytvorlil si vlastný kult osobnosti
Tzv. "byronovského hrdinu" - vzdorovitého, melancholického mladého muža, ktorý bojuje proti všetkým a všetkému. A práve vďaka tomu je aj po vyše 170 rokoch, čo uplynuli od jeho smrti, rovnako známy ako v časoch svojej najväčšej slávy... Jeho prvé básnické pokusy sú výstižne nazvané Hodiny záhaľky. Keď Byron dovŕšil plnoletosť, prevzal svoje miesto v Snemovni lordov, ale čoskoro odišiel za hranice, aby navštívil krajiny, ktoré vždy túžil spoznať - Portugalsko, Španielsko, Grécko, Albánsko a Turecko. Najmä Grécko ho svojou prírodou, ľuďmi a pamiatkami veľmi očarilo. "Ak som básnikom, tak som sa ním stal v ovzduší Grécka," tvrdil neskôr.
Zážitky z ciest pretavil
Do rozsiahlej, čiastočne autobiografickej poémy Chlide Haroldova púť, ktorá zaznamenala mimoriadny úspech.Od prvého spevu môžme sledovať, ako pripisuje ľudu významnú úlohu v spoločenskom vývine. V tejto autobiografickej básni autor líči svoje dojmy z krásneho Portugalska , vojnou spustošeného Španielska, divokej prírody udatného albánskeho národa a napokon z Grécka a Parnasu, ktorý vraj kedysi bol sídlom múz. Prvé dva spevy patria ešte k dielam rannej Byronovej tvorby. Básnik hlboko prežíval účasť na osudoch porobeného Grécka. S hnevom hovoril aj o tých, ktorí odnášali drahocennosti z tejto krajiny. Keď Byron písal túto epopeju o sebe samom, zbavoval sa nánosu spoločenského tlaku svojej triedy a vžíval sa do úlohy nezávislého pozorovateľa prírody, krajín a ľudí a zároveň sudcu tyranov a dobyvateľov.
Svedectvom básnikovho úporného zápasu o vlastný svetonázor sú tragédie Manfred a Kain
V nich tkvie jeho pesimizmus, ale i titanstvo. Manfred i Kain symbolizujú človeka, ktorého príroda odsúdila k hriechu a smrti a ktorý sa práve preto búri proti každej slabosti a strachu, i proti náboženským predstavám. Nebojí sa posmrtného zatratenia, keďže počíta zo zánikom, a preto chce žiť celkom slobodne, podľa vlastnej vôle. Pravda, tento Byronov titanizmus viedol mnohých romantických básnikov k odvratu od prítomnosti, k neplodnému svetobôľu.

Byronova básnická sláva však nespočíva iba v jeho romanciach, začínajúcich sa Džaurom, ktoré vyhovovali vkusu súčasnej generácie, lež predovšetkým v satirách, z ktorých vyniká Don Juan (1819-1824). Je to jedna z najväčších anglických básnických skladieb. Svoju postavu, opäť pojatú autoštylizačne, vedie mnohými dobrodružstvami cez krajiny Stredozemného mora k stroskotaniu lode a prežívaniu lásky k prírode, cez Orient do tureckých serailov, vojnovými krízami až po intrigánsky dvor Kataríny II. a napokon do Anglicka, kde nemilosrdnou satirou zahŕňa horné vrstvy spoločnosti.
K napísaniu Väzňa Chillonského (1816)
Inšpirovala Byrona návšteva hradu Chillon pri Ženevskom jazere, kde bol väznený francúzsky republikán a voľnomyšlienkár Bonnivard, ktorý obhajoval nezávislosť Švajčiarska. Hrdina tejto básnickej poviedky je verejným činiteľom. Stelesňuje túžby svojho národa, ktoré svojimi pokrokovými snahami pomáha splniť. Autor týmto dielom vyzdvihol slobodu ako jedinú záruku šťastného rozvoja ľudstva. V nevyhnutnom konflikte medzi jednotlivcom a spoločnosťou jednotlivec už vyše storočia videl v básnikoch oporu spoločnosti. Pre generácie, ktoré nepoznali silné city, bol taký Konrád konečne stelesnením mužnej bytosti, celkom sa dávajúcej viesť pudmi. ,,Byronov vplyv bol jedinečný, čítali ho všetci.

Muži aj ženy, ktorí nemali pochopenie pre nijakú inú poéziu, jeho poéziu čitali; starí námorníci, kramári, úradníci, krajčíri, modistky, práve tak ako jeho najlepší znalci vedeli naspamäť celé strany jeho veršov. Ešte väčšmi ako Childovi Haroldovi sa Byron Korzárom stával básnikom všetkých vzbúrencov, všetkých tých v Európe, čo už nedúfali v politickú alebo citovú slobodu.“5 Charakteristické pre neho je búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus /hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti/. Romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Je to prejav autorského subjektivizmu (protiklad klasicistickej objektivity). Aj pri zobrazovaní hrdinov sa spisovatelia zameriavajú na vykresľovanie ich duševných stavov.
Dochádza k synkretizácii žánrov
(epika sa silno lyrizuje, vzniká nový žáner - lyricko-epická básnická poviedka) Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry sú uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Byron je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem fabuly (deja) obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Byron žil v prevratnej, revolučnej etape vývoja spoločnosti. Vo svojom básnickom diele i nepokojnom živote bojoval proti tyranii, náboženskému fanatizmu, šovinizmu a kastovníctvu. Všetky snahy tohto lorda, jeho energia a boj, ktorý viedol proti anglickej konzervatívnej spoločnosti, majú silný revolučný charakter. Po celý svoj život sa usiloval o zmenu vo vzťahu človeka k človekovi, o to, aby sa každý mohol slobodne vyvíjať.

V trpkej chvíli raz Byron ako 26-ročný napísal svojmu dobrému priateľovi, írskemu romantickému básnikovi, Thomasovi Moorovi (autorovi na celom svete známej piesne Večerný zvon), že sa rozhodol navždy skoncovať s poéziou: „Prešiel už môj čas a pri tom zostaneme. Najviac, čo môžem čakať, alebo dokonca chcieť, je – aby v Biographia Britannica bolo uvedené, že som sa mohol stať básnikom, keby som sa bol pokúsil zmeniť sa... Nachádzam však veľký pocit uspokojenia vo vedomí, že krátkodobú slávu, ktorú som dosiahol, som získal napriek všeobecne prijatým názorom a predsudkom. Nelichotil som tým, čo majú moc; nezatajil som ani jednu myšlienku, ktorú sa mi žiadalo vysloviť.“6 Nepochopené a mylné vysvetlenie jeho správania viedlo mnohých buržoáznych kritikov k osočovaniu Byronovej osoby ako hypokrita, cynika, nemravného a bombastického básnika.

Rozumie sa, Byron vytvoril priekopnícke diela, ktoré hlásajú myšlienku slobody a spolunažívania národov na celom svete. Nazývať ho len básnikom svetobôľu je nesprávne stanovisko. Hrdinovia jeho diel sú bojovníci za slobodu proti akémukoľvek bezpráviu. Sám vystúpil v parlamente ohnivou rečou proti zákonodarstvu nespravodlivému voči chudobe a zomrel ako účastník boja gréckeho národa za slobodu. Byronove dielo ďaleko presahuje národné a triedne hranice svojho pôvodcu. Prinieslo nespokojnosť, vzburu a túžbu po novom živote. Stal sa hviezdou anglickej spoločnosti a miláčikom žien. Jeho prvou významnou milenkou sa stala Caroline Lambová, amorálna, chlapčensky štíhla manželka neskoršieho ministerského predsedu Williama Lamba.
V roku 1813 porušil Byron ďalšie tabu
Keď zviedol svoju nevlastnú sestru - hlúpučkú, ale krásnu Augustu Leighovú, ktorá mu porodila dcéru Medoru. Verejnosť šokovanú incestným vzťahom sa Byron pokúsil uchlácholiť sobášom s bohatou Annabellou Milbankovou. Manželstvo však nemalo veľkú nádej na úspech - romantický búrlivák a racionálna matematička si vôbec nerozumeli. Z tohto dôvodu po necelom roku a narodení dcéry Augusty Ady nasledovala oficiálna odluka. Anglická šľachta mu však tieto prešľapy, hojne korenené zvesťami o jeho homosexualite, ktoré rozširovala ohrdnutá Caroline Lambová nemohla odpustiť. Zúfalý Byron sa preto rozhodol utiecť za hranice. V Benátkach si prenajal obrovský Palazzo Mocenigo ... a zriadil si tam svoj súkromný bordel. Hovorí sa, že sa v jeho posteli vystriedalo viac ako tristo žien. Potom však spoznal devätnásťročnú vydatú grófku Teresu Guiccioliovú a stal sa jej "cavaliere servente" - oficiálnym milencom. Keď sa nasýtil ženských objatí, ako správny romantický hrdina zatúžil po rinčaní zbraní.
V roku 1842 sa vydal do svojho milovaného Grécka
Ktoré pripravovalo povstanie proti Turkom. O svojom osude si ilúzie nerobil. Svedčí o tom jedna z jeho posledných básní Dnes dovŕšim svoj tridsiaty šiesty rok, v ktorej píše:"Tu tejto zemi život daj, tu v cti môžeš vydýchnuť, tu hrob si praj." S poéziou Byrona rozlúčila iba smrť. Do konca života sa oprávnene cítil bojovníkom a porovnával svoje diela s najslávnejšími historickými bitkami: „Mojou Moskvou bude Don Juan, ako Lipskom bol Marino Faliero, Kain je jednoducho Mont Saint Jean.“ Ironická intonácia týchto veršov neodporuje básnikovmu presvedčeniu o ich pravdivosti. Prirovnanie politickej poézie k ručnému granátu, slová k blesku, svojho básnického hlasu k poľnej trúbke charakterizuje celé Byronovo dielo. Toto básnické krédo potvrdil vlastným životom, keď všemožne podporoval národnooslobodzovacie hnutia v južnej Európe, aj vlastnou smrťou: Pomáhajúc gréckym povstalcom v boji proti Turkom, umieral so slovami: „Venoval som grécku svoj čas, prostriedky, zdravie. Vari som mohol urobiť viac?teraz mu venujem život.“
Predstavoval si, že padne hrdinsky vo vojne
No osudnou sa mu stala obyčajná prietrž mračien v meste Misolonghi. Počas búrky totiž zmokol a prechladol. Zaľahol s horúčkou a napriek úsiliu gréckych lekárov, ktorí mu však vedeli len púšťať žilou, o niekoľko dní, 19. apríla 1824, zomrel. Jeho telo previezli do smútiaceho Anglicka. Pochovali ho v kostolíku neďaleko Newsteadu, kde boli pochovaní všetci jeho predkovia. Jeho srdce však ostalo tam, kde prišiel zomrieť - v Grécku. ,,Raz ráno som sa zobudila zistil som, že som slávny,“8napísal.A naozaj to tak bolo.