Franský kupec vodcom Slovanov
Narodil sa okolo roku 600, mal 12 manželiek, 22 synov a 15 dcér. Tridsaťpäť rokov stál na čele kmeňového zväzu Slovanov. Strediskom jeho ríše bolo pravdepodobne územie na dolnom toku Moravy. Ríša odolávala nielen Avarom, ale aj útokom franského kráľa. Jej existencia posilnila pozície Slovanov v stredoeurópskom priestore. Umrel asi v roku 658.
Samo
Zatiaľ čo na juhu Avarskej ríše Slovania ešte roku 626 poslúchali avarského
kagana a spolu s Avarmi tiahli na Carihrad, na severe otvorene odmietali avarskú nad-
vládu:,, Slovania sa už začali búriť proti Avarom nazývaným Hunmi a proti ich vládcovi kaganovi.“ V tých časoch dorástli slovansko-avarskí miešanci ako výsledok núteného zimného spolužitia:,, Huni každoročne príchádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Okrem rôznych násilností im Slovania odvádzali poplatky synovia Hunov, ktorých splodili s manželkami a dcérami Vinidov, neznášali ďalej zlo krutosti a násilia, vzpierali sa Hunskej nadvláde a začali sa búriť.“ Povstanie začali a pripravili práve títo miešanci, ktorí boli vydedencami a núkala sa im jediná možnosť-
- vojnská služba. Protiavarské povstanie teda pripravili skúsení vojenskí veteráni. Na prípravu povstania bolo najvýhodnejšie severné okrajové Avarskej ríše oddelenej od avarskej Panónie stredným tokom Dunaja. Roku 623 sa do centra povstania uberala veľká kupecká karavána. Vojna sa už začala, obchod so zbraňami bol v plnom prúde a sľuboval veľké zisky.
,, V štyridsiatom roku panovania Choltara muž menom Samo, rodom Frank z kraja Senonago, priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom prezývaným Vinidmi.“ Samo už vedel o slovansko-avarskej vojne, preto nazabudol na početný vojenský sprievod. Navyše sa dobre vyznal vo vojenskom remesle a ihneď sa pridal na stranu Slovanov. ,, Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom, kupec samo s nimi tiež postupoval vo vojsku. A tu ukázal takú veľkú schopnosť proti Hunom, že to vzbudilo obdiv a nesmierny počet z nich bol mečom Vinidov. Vinidi spoznajúc Samovu užitočnosť, zvolili si ho za kráľa nad sebou a tu šťastlivo panoval 35 rokov. Za jeho vlády Vinidi viedli mnohé boje proti hunom. S jeho rozvahou a schopnosťami Vinidi vždy porazili Hunov.“
Pribina
Narodil sa okolo roku 800 bol nitrianske knieža okolo 825-833 a panónske knieža okolo 840-861. Podľa mena bol Pribina najstarším známym slovanským vládcom na území Slovenska. Správy o ňom treba pokladať za hodnoverné, písomne doložené východisko slovenských dejín. Pribinovým sídlom bola Nitra. Preto kniežatstvo, na ktorého čele stál, možno nazývať aj Nitrianskym kniežatstvom. Vzhľadom na časy, v akých žil sa o ňom zachovalo dosť autentických údajov, takže vieme, že za svojho života musel zvládnuť rozličné situácie. Avšak interpretácie jeho pôvodu a života sa v doterajšej historickej vede v mnohom rôznia. O jeho manželke nevieme takmer nič, iba predpokladáme, že je bavorského pôvodu. Po mene je známy iba jeho syn Koceľ. Zomrel roku 861.
V časoch Pribinu sa začala intenzívna christianizácia jeho kniežatstva, hoci in sám ešte nebol kresťanom. Na jeho majetku v Nitre asi roku 828 postavili kostol zasvätený pravdepodobne Panne Márii. Vysvätil ho salzburský biskup Adalrám pri svojej ceste do Panónie. Knieža Pribina spolu s družinou ušiel pred Mojmírom k správcovi Východnej marky grófovi Ratbodovi, zrejme preto, aby ho požiadal o pomoc. Počet celej Pribinovej družiny sa odhaduje na asi 500 osôb. Pribina odišiel od markgrófa Ratboda K Bulharom, ktorí vtedy ovládali východoslavónsky priestor od Sirmia na východ a na juh. Ani tu však nepochodil a čoskoro odišiel k sávsko – panónskemu kniežaťu Ratimírovi do západnej Slavónie. Pribina spolu s družinou ušiel ušiel západným smerom na územie pri hornom toku Sávy, nachádzajúcom sa v dnešnom Slovinsku. Tamojší územný správca gróf Salacho, vazal markgrófa Ratboda, zmieril Pribinu so svojím nadriadeným, Pribina sa teda dal do služieb Franskej ríše. Asi koncom roka 838 alebo začiatkom roka 839 na príhovor Ratboda a Salacha dal kráľ Ľudovít Nemec Pribinovi do léna územie v Dolnej Panónii pri riekeZale ústiacej do Blatenského jazera a súčasne mu zveril do správy okolité územia, z ktorých Pribina pomerne rýchlo utvoril rozsiahle kniežatstvo. V močaristom území, ktoré obývali Slovania, si Pribina vystaval hradné sídlo Blatnohrad.
Mojmír I.
Zjednotiteľ dvoch kniežactiev
Narodil sa okolo roku 800. Moravský knieža (do 833) a prvý veľkomoravský knieža 833-846. Koncom roka 822 prišli do Frankfurtu nad Mohanom pred cisára Ľudovíta Pobožného poslovia Obodritov, polabských Srbov, Veletov, Čechov, Moravanov, Braničevcov a hornopanónskych Avarov. Cisár ich vypočul a prijal od nich dary. Táto udalosť je prvým historicky zaznamenaným vystúpením Moravanov. Vtedy im už dlho vládli kniežatá z rodu Mojmírovcov, ako ich pomenovali moderní historici podľa prvého známeho, ale aj posledného z veľkomoravských kniežat. Umrel roku 846.
Christianizácia Moravy a susedného Nitrianska sa mohla začať hneď po dunajskej synode roku 776. Na Morave pôsobili predovšetkým misionári z Pasova, vysielaní tamojšími biskupmi. Podľa správ, ktoré nám zanechali Záznami o pasovských biskupoch, pasovský biskup Reginher roku 831 ,, pokrstil všetkých Moravanov“, čo sa začalo pokrstením kniežaťa, jeho príbubuzných, kniežacieho dvora družiníkov.
Približne roku 833 Mojmír zaútočil na Pribinu. Útok Moravanov do Nitrianska bol prudký a bezohľadný. Niekoľké Pribinove hradiská ľahli popolom a už nikdy sa neobnovili. Išlo napríklad o Pobedin, Majcichov a Čingov.
Poznačený synoveckou stigmou
Rastislav (Rastic)
Narodil sa okolo roku 820, jeho rodičia sú neznámi, ujec alebo strýko bol veľkomoravský knieža Mojmír I.. Veľkomoravský Knieža v rokoch 846-870, predtým asi nitriansky údelný knieža. Zomrel roku 870.
Roky 861- 864 boli počiatkom Rastislavovej samostatnej cirkevnej politiky. Posolstvá k pápežovi, k byzantskému cisárovi, príchod a účinkovanie byzantskej misie pod vedením Konštantína a Metoda stáli na začiatku realizácie plánu samostatnej slovanskej cirkevnej provincie, nezávislej od bavorských biskupov.
S chýrom i mocou kráľa
Svätopluk
Narodil sa okolo roku 840, rodičia sú neznámi, vieme iba to, že jeho ujec, či strýko j Rastislav l. Bol veľkomoravský knieža v rokoch 871- 894, predtým bol nitriansky údelný knieža okolo 860- 870. Mal dve manželky, 1.Svätožízňa, sestra českého kniežaťa Bořivoja.
2. Pravdepodobne Gizela, bavorského pôvodu. Mal troch synov a to: Mojmír, Svätopluk a Predslav. Zomrel v roku894.
V auguste roku 869 synovia východofranského kráľa Ľudovíta Nemca Karol a Karolman na čele vojsk postupovali oddelene proti každému z oboch kniežactiev, z ktorých sa Veľká Morava od svojho vzniku roku 833 skladala. Fuldské anály poznali Nitrianske kniežactvo ako Regnum Zuentibaldi, čiže krajinu Svätopluka, ktorú jasne rozlišovali od Rastislavovej Moravy. O dvoch odlišných veľkomoravských kniežatstvách – Rastislavovom a Svätoplukovom- dobre vedela aj pápežská kúria. Pápež Hadrián adresoval roku 869 list Gloria in exelcis Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi- ,,kniežatám krajiny“, ktorá sa mala podľa pápežovej vôle stať Metodovou arcidiézou. Ako a kedy sa stal Svätopluk kniežaťom v Nitre, nevieme. Prvýkrát sa spomína v diele Život Metoda, keď roku 682 údajne spolupracoval s Rastislavom pri vyslaní posolstva k byzantskému cisárovi.
Po víťaznom povstaní a vyhnaní Frankov sa Svätopluk stal veľkomoravským kniežaťom. Hneď na začiatku vlády v roku 871 sa oženil so Svätožízňou, sestrou českého knižaťa Bořivoja. Týmto politickým sobášom si k sebe pripútal najvýznamnejší kniežací rod v Čechách- Přemyslovcov. Mierová zmluva s Ľudovítom Nemcom vo Forchheime v roku 874 uvoľnila Svätoplukovi ruky na výboje do okolitých slovanských krajín.
Veľkomoravská ríša na vrchole Svätoplukovej slávy mohla mať okolo 350 tisíc km2 a asi milión obyvateľov. S hospodárskym vzostupom krajiny rástla a s územnými výbojmi rástla aj Svätoplukova moc. Štruktúra veľkomoravskej spoločnosti a na ňu nadväzujúca organizácia štátnej moci mali za Svätopluka už ranofeudálny charakter, kde jednoznačne rozhodovala suverénna moc a vôľa panovníka. Svätopluk bol neobmedzeným pánom svojej krajiny, v ktorej už neplatili staré kmeňové zvyklosti obmedzujúce kniežaciu moc jeho dávnych predchodcov. Svätopluk zomrel na vrchole slávy a moci roku 894. Podľa neskoršej chorvátskej tradície, ktorú v 12. storočí zapísal Letopis popa Dukljanina, bolo to 9. marca. Pravdivosť tejto tradície dnes len ťažko overiť.
Zakladateľ uhorského štátu
Štefan I. Svätý( pohanským menom Vajk)
Narodil sa asi v roku 975 alebo 980, jeho rodičmi boli uhorský veľkoknieža Gejza a Šarlota, dcéra sedmohradského kniežaťa Ďula I.. Za manželku mal Gizelu, dcéru bavorského vojvodu Henricha II. a mal dvoch synov Ota a Imricha(svätý). Bol uhorský knieža v rokoch 997- 1000 a uhorský kráľ 1000- 1038, korunovaný bol 25. decembra 1000(alebo 1. januára 1001).Zomrel 15 augusta 1038.
Jeho meno sa spája so vznikom uhorského štátu. Ako prvý z rodu Arpádovcov prijal od pápeža kráľovský titul a položil základy jednotnej patriarchálnej monarchie. Bol síce dedičom najsilnejšieho kniežaťa starých Maďarov Gejzu, ale právo riadiť štát si musel vybojovať v zrážkach s domácimi konkurentmi i cudzími panovníkmi. Ani potom však nevládol v mieri a pohode.
Sväté skutky rytierskeho kráľa
Ladislav I. Svätý
Ladislav je v uhorskej historickej tradícii jedným z najobdivovanejších a najobľúbenejších kráľov, stelesnením panovníckych a rytierskych cností. Kult ozajstného rytierskeho kráľa odráža aj epiteton Athera Patriae, čo možno voľne preložiť ako udatný bojovník vlasti. Narodil sa okolo roku 1040 v Poľsku, jeho rodičmi sú uhorský kráľ Belo I. a Rycheza (Adelaida) Piastovská, dcéra poľského kniežaťa Meška l. Mal dve manželky, tou prvou bola nemenovaná kňažná, azda dcéra haličského kniežaťa Matislava, a tou druhou bola Adelaida, dcéra nemeckého protikráľa Rudolfa Švábskeho. Mal dve dcéry: Piroška (Irena) a nemenovaná dcéra. V rokoch 1064- 1077 bol nitriansky a biharský údelný kniežaa uhorským kráľom 1077- 1095. Umrel v roku 1095.
Nevidomý, ale činorodý-
Belo II. (zvaný slepý)
Syn neúnavného arpádovského rebela Almoša Belo II. zasadol na uhorský trón koncom apríla roku 1131. Za vzostup mohol ďakovať bratrancovi, Štefanovi II., ktorý, keď sa dozvedel, že Belo sa po otcovom úteku do Byzancie skrýva v pécsváradskom opátstve, kráľovsky ho zabezpečil, ba postaral sa mu aj o manželku.
Narodil sa v rokoch medzi 1108- 1110. Jeho rodičmi boli Almoš, chorvátsky kráľ 1091- 1096 a nitriansky údelný knieža 1096- 1107, a Predslava, dcéra kyjevskoruského veľkokniežaťa Sviatopolka II. S manželkou Helenou, dcérou srbského veľžupana Uroša I., mal šesť detí: Gejza, Ladislav, Štefan, Almoš, Žofia a Gertrúda (Alžbeta). Uhorským kráľom bol v rokoch 1131- 1141, korunovaný 28. apríla 1131.
Zlatá bula kráľa bez lesku
Ondrej II., zvaný Jeruzalemský
Okolo roku 1177 sa uhorskému kráľovi, Belovi III. A Anne Chatilonskej, ktorá bola antiochijskou kňažnou, syn Ondrej II.. Ondrej II. mal tri manželky. Jeho prvou vyvolenou bola dcéra istrijsko – kranského markgrófa a meranského vojvodu Bertolda IV. Z Andechsu, Gertrúda. Druhá manželka sa volala Jolana Courtenayská, dcéra latinského cisára Petra Kapeta z Courtenay. Tretia a posledná manželka bola Beatrica z Este, dcéra anconského markgrófa Aldobrandiniho. Mal sedem detí : Mária, Belo, Alžbeta(svätá), Koloman, Ondrej, Jolana a Štefan(Pohrobok). Bol haličský knieža v rokoch 1188 – 1189, chorvátsko – dalmátsky vojvoda (1198 - 1202), uhorský regerent (1204 - 1205) a uhorský kráľ 1205 – 1235, korunovaný 29. mája 1205.
S menom uhorského kráľa Ondreja II. sa v historickom povedomí spája predovšetkým vydanie Zlatej buly roku 1222. Už menej známy je obsah tejto slávnostnej privilegiálnej listiny opatrenej zlatou pečaťou, ako aj fakt, Ondrej II. vydal za 30 rokov panovania niekoľko zlatých búl. Aj iné okolnosti jeho života sa však len letmo zapísali do všeobecného vedomia, respektíve sa o nich ani nevie. Takou je napríklad skutočnosť, že Ondrej II. bol jediným uhorským kráľom, ktorý sa zúčastnil na jednej z mnohých križiackych výprav do Svätej zeme, takže si vyslúžil prímenie Jeruzalemský. Pritom sa však do samotného Jeruzalema nielenže vôbec nedostal, ale sa ani nepokúsil posvätné pútnické miesto Kristovho skonu, ovládané moslimmi, čo i len ohroziť.
Havran vo výšinách moci
Matej I., zvaný Korvín
Matej Huňady, známejší pod prímenom Korvín (Corvinius), ktorým ho súvekí humanistickí literáti, zaujíma celkom osobitné miesto v dlhom rade uhorských kráľov. Zvenčili ho nielen diela dejepiscov a literátov, ale – ako jediného uhorského panovníka – aj ľudová slovesnosť.
Narodil sa 24. februára 1443v Koložvári uhorskému veľmožovi a gubernátorovi Jánovi Huňadymu a dolnouhorskej šľachtičnej Alžbete Siládiovej. Napriek tomu, že mal dve manželky – Katarínu Poděbradskú, dcéru českého gubernátora, kráľa Juraja poděbradského a Betricu Aragónsku, dcéru neapolského kráľa Ferdinanda I. mal i nemanželského syna Jána Korvína. Bol uhorský kráľ v rokoch 1458 – 1490, pričom zvolený bol 24. januára 1958, ale korunovaný až 29 marca 1464, český (proti)kráľ(1469 - 1490)a moravský markgróf v rokoch 1468 – 1490.Zomrel 6 apríla 1490 vo Viedni.
Podľa Fontanových referencií dosahoval Matejov ročný dôchodok sumu 440 tisíc dukátov. ,,V prvom rade od domov sedliakov vyberúc, pravidelný príjem predstavuje 250 tisíc dukátov ročne, nepočítajúc pritom taxu, ktorá je mimoriadna a vyberá sa raz, dvakrát či tri razy ročne podľa počtu vojen, takže túto taxu treba znásobiť podľa toho, koľkokrát sa vyrubila. Skrátka teda, riadny príjem činí 250 tisíc dukátov. Ďalej z baní na zlato a striebro 60 tisíc dukátov, ďalej zo soľných komôr 80 tisíc dukátov, taktiež z cla, ktoré sa platí z tovaru vyvážaného z krajiny, akým sú kone, voly, či kože je to 50 tisíc dukátov . . .“
Matejova armáda si vyslúžila obdiv celej Európy. K povestnej sláve viedla dlhá cesta, ktorej míľniky predstavovali takmer sústavné boje a vojny: proti nebezpečnej Osmanskej ríši (1459 - 1464 ), proti krajinám Českého kráľovstva (1468 - 1478) a napokon proti Rakúsku (1477 - 1487), ktorého hlavné mesto sa podarilo Matejovi obsadiť roku 1485, takže odvtedy najčastejšie sídlil vo Viedni.
Matejovo vojsko nevzniklo zo dňa na deň. Bolo výsledkom dlhoročného kráľovho úsilia, ktoré mohol realizovať len preto, že sa mu podarilo v maximálnej miere zvýšiť svoje príjmy. Vojsko totiž neraz pohltilo aj polovicu či väčšiu časť kráľovského rozpočtu. Samotné pomenovanie čierne vojsko, či čierny pluk (V latinských súvekých prameňoch ako banda nera) sa začalo používať len po Matejovej smrti, a to najprv pre jeho žoldnierske armády. Pravdepodobne preto, lebo vtedy žoldnieri začali nosiť čierne stuhy.
Mária Terézia
Heslo: Spravodlivosť a láskavosť – Justitia et elementia
Narodila sa 13. mája 1717 vo Viedni uhorskému i českému kráľovi a nemeckému cisárovi Karolovi III. (II., VI.) a vojvodkyni Alžbete Kristíne Welfovej.
Jej manželom bol lotrinský vojvoda, uhorský miestodržiteľ, toskánsky veľkovojvoda a rímsko-nemecký cisár František I. Štefan Lotrinský. Mali spolu sedemnásť detí: Mária Alžbeta, Mária Anna, Mária Karolína, Jozef, Mária Kristína, Alžbeta, Karol Jozef, Mária Amália, Leopold, Karolína, Jana, Mária Jozefína, Mária Karolína, Ferdinand, Mária Antónia, Maximilián František. Bola uhorskou kráľovnou v rokoch 1740 – 1780, korunovaná 25. júna 1741, česká kráľovná 1740 – 1780, rakúska arcivojvodkyňa 1740 – 1780. Zomrela vo veku 63 rokov, 29. novembra 1780 vo Viedni.
Podnetom na hospodárske reformy bola najmä potreba vyrovnať hospodárske zaostávanie monarchie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. To si vyžadovalo riešiť štátne financie v rámci reformy daňového systému, čo narážalo na prudký odpor nielen šľachty, ale aj cirkvi. Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej družby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého boli stanovené dane. Pozornosti kráľovnej neušiel ani stav ciest, ktoré mali slúžiť najmä rozvoju obchodu, preto nariadila nielen budovanie ciest, ale aj ich pravidelnú údržbu. Dala raziť kvalitné strieborné mince, tzv. tereziánske toliare, neskôr (1762) vydala vo Viedni prvé papierové peniaze V Strednej Európe. Podporovala rozvoj manufaktúr a v priebehu ôsmich rokov sa jej podarilo vyrovnať štátny dlh z astronomického čísla 259 miliónov zlatých a dokonca dosiahnuť prebytok štátneho rozpočtu.
Už roku 1738 bola pri Uhorskej miestodržiteľskej rade zriadená zdravotná komisia zameraná na boj proti šíreniu moru a iných nákazlivých chorôb, ale aj na usmerňovanie činnosti zdravotníckych pracovníkov. Pôvodcom a organizátorom reformy bol osobný lekár a jeden z najbližších radcov kráľovnej Holanďan Gerhard van Swieten, priekopník očkovania. Nedostatok lekárov, chirurgov, pôrodných asistentiek a odborného personálu sa riešil zriaďovaním lekárskych fakúlt, ale aj aktívnou osvetovou činnosťou. Otázku zdravotníctva komplexne riešil kráľovský mandát Generale normativum de re sanitatis z roku 1770. Zásluhou Márie Terézie sa do učiva na vysokých školách zaviedli mnohé moderné prírodovedné a spoločenskovedné poznatky, vznikol celý rad nových typov škôl, napríklad obchodné školy či školy na prípravu učiteľov. Gymnáziá sa dostali pod štátny dozor. V Uhorsku sa reforma riadila osobitnou študijnou osnovou, ktorú kráľovná vydala v roku 1777 pod názvom Ratio educationis
Jozef II.
Heslo: Cnosťou a príkladom – Virtute et exemplo
Rímsko – nemeckému cisárovi Františkovi I. Štefanovi Lotrinskému a Uhorskej i českej kráľovne, rakúskej arcivojvodkyni Márii Terézii Habsburskej sa narodil 13 marca 1741 vo Viedni syn Jozef II. Tento panovník mal dve manželky, a to Máriu Izabelu Bourbonskú, dcéru parmského vojvodu Filipa a Máriu Jozefínu Wittelsbachovú, zvanú Bavorkou, dcéra bavorského kurfirsta, rímsko - nemeckého cisára Karola Albrechta. Mal dve dcéry : Mária Terézia a Mária Kristína. Jozef II. Bol uhorským a českým kráľom v rokoch 1780 – 1790 a rímsko – nemecký cisár 1765 – 1790. Zomrel 20. februára 1790 vo Viedni
Roku 1781 Jozef II. Zrušil nevoľníctvo v Čechách a roku 1785 v Uhorsku. Právnou reformou, ktorú nariadil, sa všetci jeho poddaní stali rovní pred zákonom. Odvolal cenzúru (Neskôr ju však opäť zaviedol) rovnako ako trest smrti, ktorý v jednotlivých prípadoch opäť obnovil. Jozefínskym katastrom rozhodol o novom rozvrhnutí daní, ktorými mali byť prvý raz zaťažené aj vrchnosti.
Tolerančným patentom z roku 1781 umožnil protestantom a pravoslávnym slobodne vyznávať vieru. Židovským patentom z nasledujúceho roku zrovnoprávnil aj túto dovtedy opovrhovanú menšinu. Obmedzil politickú moc biskupov a kňazské semináre postavil pod štátnu kontrolu. Po porážke veľkého sedliackeho povstania v Sedmohradsku vydal patent o zrušení nevoľníctva v celom Uhorsku. Na mnohých miestach šľachta tento patent zatajila a bojkotovala aj ďalšie cisárske nariadenia. Uskutočňovanie reforiem v Uhorsku sa stretávalo s čoraz väčšími ťažkosťami.
František Jozef
Heslo: Spojenými silami – Viribus unitis
Narodil sa 18 augusta 1830 vo Viedni rodičom : rakúsky arcivojvoda František Karol Habsburský – Lotrinský a Žofia Wittelsbachová, zvaná Bavorská dcéra bavorského kráľa Maximiliána I. Jozefa. František Jozef sa dňa 24. apríla 1854 oženil s Alžbetou Wittelsbachovou, zvanou Bavorská, dcérou bavorského vojvodu Maximiliána. Mali spolu štyri deti a to Žofiu, Gizelu, Rudolfa a Máriu Valériu. Český, uhorský kráľ a rakúsky cisár v rokoch 1848 – 1916. Za uhorského kráľa bol korunovaný 8. júna 1867. Skonal 21. novembra 1916 vo Viedni.
Smrť 86 – ročného Františka Jozefa 21. novembra 1916 nebola pre ,, jeho národy“ a nikoho zo zo súčasníkov prekvapením. Už takmer dve desaťročia sa rátalo s touto alternatívou a pri každej zmene jeho zdravotného stavu sa so železnou pravidelnosťou vynárali najrôznejšie špekulácie. Nakoniec panovník zomrel uprostred svetového vojnového ošiaľu, ktorý sám o sebe znamenal zneistenie osudov ľudí, národov a štátov. Do čoho vyústi vojna a aké dôsledky pre veľké i malé dejiny prinesie zmena na tróne, to sa neodvažovali predpovedať ani najsmelšie prognózy. Všetci však vedeli, či prinajmenšom tušili, že smrťou starého monarchu sa definitívne končí jedna epocha v dejinách habsburskej ríše i Európy.
Karol IV. – posledný v štafete
17. augusta 1887 dala saská princezná Mária Jozefína Wettinská, dcéra saského princa a neskôr kráľa Juraja syna Karola IV. manželovi rakúskemu arcivojvodovi Otovi Habsburskému – Lotrinskému. Zita Bourbonská, zvaná Parmská, dcéra parmského vojvodu Róberta sa v roku 1911 vydala za Karola IV. a mali spolu deväť detí : Otto, Adelaida, Róbert Karol, Félix, Fridrich, Karol Ľudovít, Rudolf, Šarlota, Alžbeta. Bol uhorským kráľom v rokoch 1916 – 1918, český kráľ a rakúsky cisár(ako Karol I.) 1916 – 1918. Abdikoval 11.(13.)novembra 1918.
Dňa 11. novembra 1918 opustil Karol s rodinou viedenský Schönbrunn a odobral sa na rodinný statok do Eckartsau. Ceruzkou podpísal predložené vyhlásenie, v ktorom sa zriekol akéhokoľvek podielu na štátnej moci. Aj po podpísaní mierových zmlúv sa mu zdal možný návrat na uhorský trón. V tom ho podporovali početní stúpenci v Maďarsku. V marci 1921 sa Karol objavil v Maďarsku a vyhlásil, že sa ujíma vlády. Vznikla medzinárodná kríza. Parížská konferencia vyslancov dohodových mocností ultimátom donútila maďarskú vládu, aby Karola vykázali z krajiny. Avšak 20. októbra sa Karol vrátil do Maďarska. Tentoraz bol jeho pokus o zmocnenie sa vlády lepšie organizovaní monarchisticky zmýšľajúcimi dôstojníkmi. Štáty dohody však opäť ostro zakročili, susedné Česko – Slovensko vyhlásilo čiastočnú mobilizáciu. Karolov pokus nevyhovoval ani maďarskému krajinskému miestodržiteľovi Miklósovi Horthymu, ktorý ho nepodporil. Naopak pričinil sa o odzbrojenie jednotiek verných Karolovi. Karol bol internovaný a napokon 5. novembra 1921 oficiálne pozbavený maďarského trónu. Odtransportovali ho na portugalský ostrov Madeira, kde o niekoľko mesiacov, 1. apríla 1922, vo veku tridsaťštyri rokov zomrel. Tak sa skončila dlhá éra vlády Habsburgovcov a vôbec monarchov v strednej Európe, a teda aj na Slovensku.