FRANCÚZSKA REVOLÚCIA

Francúzsko - máj 1774: Nastupuje kráľ Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta (dcéra Márie Terézie, rakúska arcivojvodkyňa). Neobľúbený Ľudovít XV. zanechal monarchiu v katastrofálnom stave (“preslávil” sa aj výrokom “po nás potopa”). Deficit verejných financií dosiahol na konci jeho vlády obrovských rozmerov, životná úroveň obyvateľov klesala, ceny stúpali. Pred vládou Ľudovíta XVI. stála náročná úloha – zachrániť financie, reformovať hospodárstvo, aj monarchiu.
Mária Antoinetta bola vo Francúzsku všeobecne nenávidená. Filozofi, ktorí mali v monarchii v tom čase najväčšiu moc, ju obviňovali z najrôznejších vecí, od deficitu (madame Deficite) verejných financií po zdražovanie soli, múky, cukru,… Pravda však bola taká, že Mária Antoinetta za tieto veci samozrejme nemohla. Ona sa o ne vlastne ani nezaujímala. Na zámku v Trianone sa hrala na rozkošnú rokokovú kráľovnú, poriadala večierky, zábavy, oslavy a prvé roky panovania žila hlavne pre zábavu. Ľudovít XVI. bol neschopný kráľ. Ako poznamenal Voltaire, “za kráľom stál iba jeden muž – kráľovná.” Keďže pri kormidle nikto nestál, prebrali rozhodujúcu moc v štáte filozofi - Voltaire, Montesquieu, d` Alembert, Diderot, ale aj Rousseau, ktorí kráľovnú až iracionálne nenávideli. Paradoxom bolo, že filozofi, ktorí zastávali reakčné ideje, sa vyhlasovali za pokrokových a vládu, ktorá bola v skutočnosti veľmi liberálna, označovali za reakčnú. Kráľ vymenoval v roku 1774 Turgota, ktorý bol veľkou nádejou reformátorov, generálnym kontrolórom financií. Ten zaviedol reformy: voľný obchod, zrušil vnútorné clá. Nevyhnutné reformy vyvolali odpor dvora a v r. 1776 je odvolaný. Nastupuje Necker. Ten pre odpor Versailles nemôže spraviť reformy, ďalej berie pôžičky a zadlžuje štát (pomoc Američanom vo vojne za nezávislosť). Reformy zostali v polovici cesty. Necker vydáva v r. 1781 “Správu o stave štátnych financií”, čo vyvolá pobúrenie dvora a odvolajú ho. Štátne financie dorazila nákladná pomoc Američanom. Síce v r.1783 vojnu s Anglickom vyhrali,ale zruinovalo to rozpočet. Dvor, to bolo asi 12 tisíc šľachticov, žijúcich v prepychu a pohodlí v rozsiahlom paláci vo Versailles. Filozofi, ale aj rôzne skupiny liberálnych šľachticov, vrátane samotnej vlády (Malesherbes, Turgot, Necker, Calonne) kritizovali monarchiu za nezvládnuté financie, oslobodenie šľachty a duchovenstva od daní a za nefunkčný politický system, kde mal (aspoň na papieri) všetku moc kráľovský dvor vo Versailles. Navrhovali zriadenie konštitučnej monarchie s parlamentom podľa vzoru Veľkej Británie. Táto reforma sa však z roka na rok odsúvala, predovšetkým pre odpor dvora, čo vyvolávalo nespokojnosť a túžbu po zmene.

Revolúciu spôsobili: Neschopnosť reformátorov, neúspech reforiem, finančná kríza (deficit), hrozba bankrotu, osvietenskí filozofi - Voltaire (ironizoval monarchiu, hlásal prechod ku konštitučnej ako v Anglicku), Montesquieu, d´Alembert, Diderot (tí vydali v r.1751 Encyklopédiu, ktorá napádala absolutistickú monarchiu), Rousseau, ako aj celé roky trvajúca propaganda, ktorá obviňovala Máriu Antoinettu zo všetkých možných neduhov monarchie.

V r. 1787 kráľovský minister de Brienne spravil súdnu reformu (šľachta stratila kontrolu nad legislatívou a financiami). Navrhol zvolať po 175 rokoch Generálne stavy (zasadanie všetkého ľudu Francúzska), ale kráľ to odmietol. Nato sa vzbúrila šľachta, ovplyvnená filozofmi, žiadala zvolanie Generálnych stavov a riešenie finančnej krízy. De Brienne podal demisiu, ale predtým vypísal zvolanie Generálnych stavov na 1.mája 1789. Odchod de Brienna, stúpenca starého poriadku, bol v Paríži sprevádzaný obrovským nadšením. Dvor dosadil späť Neckera. Medzitým bola vo Francúzsku veľká neúroda a stúpali ceny obilia, navyše prišla aj krutá zima 1788/89, ktorá znepokojila masy ľudí (Seina v Paríži po dlhých rokoch úplne zamrzla).
5.mája 1789- zasadajú po 175 rokoch Generálne stavy. Vyjadrujú slabosť monarchie - nič neriešia.
17.júna 1789 – Tretí stav sa vyhlási Národným zhromaždením, kráľ ho nenechá rozohnať armádou (v skutočnosti to ani nechcel spraviť. Bol to liberálny panovník, ktorý neuznával násilie), čím prechádza monarchia ku konštitučnej.
14.júla 1789 - kráľ nechce odvolať vojsko z Paríža (obáva sa masových nepokojov) a strana reakcie presadí odvolanie Neckera. To spôsobí vzburu ľudí, ktorí vtrhnú do Invalidovne, ozbroja sa a zaútočia na Bastillu – stredovekú kráľovskú pevnosť v samom centre Paríža),ktorú dobyjú. “Prísnosť” režimu vyjadruje aj to, že v Bastille bolo v tom čase uväznených iba pár ľudí (okolo desať) a pevnosť mala kapacitu až niekoľkotisíc ľudí. Bola vlastne úplne prázdna. Vyľakaný kráľ prichádza do Paríža, kde prijme novú francúzsku zástavu - trikolóru a rešpektuje Národné zhromaždenie.
V auguste 1789 vzniká Ústavodarné zhromaždenie (nazýva sa tak kvôli tomu, že má poverenie vypracovať prvú ústavu), vzniká Národná garda (ozbrojené ľudové jednotky), Komúna Paríža a prvá vlna emigrácie (šľachta, ktorá neprijme konštitučnú monarchiu). Hospodárska situácia zostáva neriešená, narastá nezamestnanosť, vzbury z hladu.
4.augusta 1789 - Ústavodarné zhromaždenie vydáva Dekrét o zrušení feudalizmu (zrušené daňové výsady šľachty, duchovenstva, feudálne povinnosti),
26.augusta 1789 - Deklarácia práv človeka a občana (sloboda slova, zhromažďovania, vyznania, súkromného vlastníctva).
6.októbra 1789 - 10 000 hladných žien vtrhne do Versailles, zabijú stráže a odvlečú do Paríža kráľa s kráľovnou. Odvtedy je kráľ v zajatí parížského ľudu.
Vedúce osobnosti zmien - Mirabeau a Lafayette, sa snažia o hladký priebeh ku konštitučnej monarchii, ale nezvládnu to.
V apríli 1790 Ústavodarné zhromaždenie rozhodne o ZNÁRODNENÍ MAJETKU CIRKVY (1/5 Francúzska), predajom jej majetku sa má riešiť katastrofálna hospodárska situácia. Zavedené sú ASIGNÁTY - papierové zmenky, ktoré neskôr úplne nahradia mince v obehu.
V júni 1790 sú vydané revolučné dekréty v- OBČIANSKA ÚSTAVA DUCHOVENSTVA (kňazi odteraz prisahajú aj štátu), ZRUŠENÁ JE DEDIČNÁ ŠĽACHTA (tituly) a FRANCÚZSKO JE ROZDELENÉ NA 83 DEPARTEMENTOV (zrušené provincie).
Prehlbuje sa však hosp. kríza, objavujú sa nepokoje. Vládny triumvirát - Duport, Barnave, Lameth (konštituční monarchisti) nedokáže zvládnuť krízu. Paríž sa radikalizuje.




2.)
21.júna 1791- Kráľ s kráľovnou sa pokúsia o útek za hranice, nasadnú do koča a chcú sa dostať k Rakúšanom v Koblenzi, ale na hraniciach vo VARENNES sú spoznaní, zatknutí a vrátení naspäť. Ľud žiada ich zosadenie, Ústavodarné zhromaždenie vydá LE CHAPELIEROV zákon (zákaz zhromažďovania) a nechá do ľudí, ktorí na Martovom poli 11. júla 1791 podpisovali PETÍCIU ZA REPUBLIKU, strieľať. Zdvihne sa vlna odporu voči monarchii.
JAKOBÍNI (dovtedy za konštučnú monarchiu) sa po týchto udalostiach rozdelia na feuillantov (konštituční monarchisti) a brissotovcov (republikáni, neskôr sa nazvú jakobínmi). Vo vypätej atmosfére kráľ prijíma 13. septembra 1791 PRVÚ ÚSTAVU (konštitučnú): - Kráľ dostáva len malú moc, má právo VETA (pozastaviť platnosť zákonov vydaných Národným zhromaždením),
- vláda je menovaná kráľom, ale zodpovedná Národnému zhromaždeniu,
- 745 poslancov Národného zhromaždenia je volených na 2 roky CENZOM (volia len majetnejší).
1.októbra 1791 je zvolené Zákonodarné zhromaždenie - pravicu tvoria feuillanti (konštituční monarchisti), ľavicu Brissotovci a jakobíni (republikáni), v strede sedia nezávislí, ktorí sú v skutočnosti nerozhodní. Skutoční vodcovia ľudu - Robespierre, Marat, Danton - sú mimo Zhromaždenia. V Zákonodarnom zhromaždení, ktoré je síce de facto za monarchiu, silnejú volania po republike a odstránení kráľa.
V novembri 1791 vydáva Zhromaždenie, ktoré sa neustále radikalizuje, DEKRÉTY PROTI EMIGRANTOM (prepadne im majetok, ak sa nevrátia), ale kráľ ich VETUJE.
Konštituční monarchisti nevedia zvládnuť stále radikálnejší Paríž, hospodárstvo stagnuje. V Paríži je 30 % nezamestnaných, ľudia hladujú.
V marci 1792 odstupuje vláda konštitučných monarchistov (stratila podporu v Zhromaždení) a kráľ vymenuje 1. girondinskú vládu (Gironda vzniká zo strany brissotovcov, je za vyhlásenie REPUBLIKY, chce viesť vojnu proti emigrantom a Rakúšanom. Je umiernenejšia ako jakobíni. Gironda sú vzdelaní, liberálni mešťania). Rolland sa stáva ministrom vnútra, Manon Rollandová ovplyvňuje Paríž.
V Rakúsku nastupuje na trón FRANTIŠEK II., zarytý nepriateľ revolúcie.
20.apríla 1792 vyhlasuje vláda vojnu Rakúsku, európske monarchie vytvárajú
1. protifrancúzsku koalíciu. Armáda je však v rozklade (šľachtických dôstojníkov vojaci odmietajú poslúchať), prichádzajú vojnové neúspechy, inflácia, hlad.
Kráľ pre neúspechy odvolá 18. júna 1792 girondinskú vládu, načo vtrhne do Tuillerií (sídlo kráľa v Paríži) divý dav Parížanov (20. júna), donútia kráľa pripiť na zdravie národa a nasadiť si frýgickú čiapku, ale kráľ – i keď je v ohrození života -nepovolá späť republikánskych ministrov.
Zákonodarné zhromaždenie vydáva 11. júla 1792 vyhlásenie “VLASŤ V NEBEZPEČÍ”, robí nábor dobrovoľníkov do revolučnej armády. Robespierre žiada nový parlament (Konvent), revidovanie ústavy, všeobecné volebné právo a zosadenie zdiskreditovaného kráľa.
10.augusta 1792 - Protifrancúzska koalícia vydáva “Manifest vojvodu Brunšvického”, v ktorom varuje Francúzov, aby nechali na tróne Ľudovíta XVI. Na to odpovedá Paríž POVSTANÍM, ozbrojený ľud zaútočí na sídlo kráľa. Ten s kráľovnou nemá k dispozícii žiadne vojsko, pretože mu ho Zákonodarné zhromaždenie odňalo a utečie do Zákonodarného zhromaždenia, ktoré ho pod tlakom udalostí ZOSADÍ.
V Paríži je po zosadení kráľa bezvládie, šľachta a kňazi sú pozatýkaní, na čo PREPUKÁ 2. SEPTEMBRA ICH VRAŽDENIE. Beštiálne výčiny zachvátia celý Paríž i provincie. Väznice, do ktorých nahnali šľachtu, duchovenstvo, ale aj ostatných prívržencov monarchie, sú pootvárané a masové vraždenie sa začína.
V tejto neuveriteľnej atmosfére sa konajú voľby do KONVENTU, ktorý nahradí Zákonodarné zhromaždenie. Pravicu tvoria Girondisti ( vzdelaní liberálni a bohatí mešťania), ľavicu Jakobíni (Robespierre, Danton, Saint-Just, radikáli), ktorých nazvú Montagne (Hora). Stred (nazvaný Bahno) je najpočetnejší a je to strana kolísania, očakávania, mlčania. V Konvente už nie je žiadna strana za monarchiu.
Konvent začne svoju činnosť ZRUŠENÍM MONARCHIE a vyhlásením republiky 21. septembra 1792.
20.septembra dobýja francúzska armáda VÍŤAZSTVO nad Prusmi a Rakúšanmi v bitke pri VALMY, nasleduje víťazstvo pri Jemmapes. Nebezpečenstvo intervencie je odvrátené.

3.)
REPUBLIKA
Je zavedený nový kalendár, zrušené náboženstvo a cirkev. V Konvente sa začne zápas medzi Girondou a jakobínmi. Gironda zostaví vládu, ale nechá si jakobínmi vnútiť SÚDNY PROCES S KRÁĽOM. Ten je obžalovaný z vlastizrady a aj keď si vládna Gironda nepraje jeho odsúdenie (nie je isté, či sa dopustil vlastizrady), Konvent ho odsúdi na TREST SMRTI. Po poprave kráľa, 21. januára 1793, vypovedá vojnu Francúzsku aj Anglicko. Francúzsko sa ocitne vo vojne proti celej Európe (proti Rakúsku, Rusku, Prusku, Neapolu, Anglicku).
V marci 1793 vypukne kvôli násilným odvodom do revolučnej armády povstanie rojalistov vo Vendée, ohrozená vláda CENTRALIZUJE MOC a zriaďuje VÝBOR VEREJNÉHO BLAHA (strhne na seba moc), VÝBOR VEREJNEJ BEZPEČNOSTI a REVOLUČNÝ TRIBUNÁL (najvyšší a jediný súd). Začína sa ZATÝKANIE PODOZRIVÝCH, emigranti dostávajú TREST SMRTI. Popravuje sa rýchlo gilotínou - mesačne asi tisíc ľudí. Francúzsko zažíva anarchiu, chaos, všeobecnú krízu. Gironde sa vymyká vláda z rúk, nie je schopná viesť krajinu. Majetky cirkvy a emigrantov sa nepredávajú alebo sú v rukách boháčov. Ľudia žiadajú maximálne ceny, lebo neustále rastie inflácia. Obrovská drahota donúti Girondu vydať maximálne ceny múky a obilia, ale ľudia chcú viac.
31. mája - 2. júna 1793: Jakobíni zinscenujú štátny prevrat, nechajú vojskom obľahnúť Konvent a pozatýkať girondinských poslancov, ktorých neskôr popravia.
3. júna Jakobíni prevezmú vládu a vydávajú Zákon o predaji emigrantskej pôdy pre roľníkov - chcú zlepšiť ich situáciu.
August 1793 - “Už tam majú vládu”, hovoria emigranti za hranicami. Vychádza NOVÁ REPUBLIKÁNSKA ÚSTAVA (všeobecné volebné právo), avšak má platiť až v časoch mieru. Nastáva všeobecná mobilizácia, totálna vojna. Zavedené je RIADENÉ HOSPODÁRSTVO, TEROR (represie, popravy). Protifrancúzska koalícia ustupuje na všetkých frontoch, Francúzi oslobodia Belgicko spod rakúskeho panstva.
Jeseň 1793 - Robespierre sa stáva absolútnym vládcom, nechá odsúdiť a popraviť Máriu - Antoinettu (súd trval len 2 dni a Mária-Antoinetta nedostala možnosť sa obhajovať). 200 000 uväznených. Samovláda Výboru pre verejné blaho (v ktorom má najväčšiu moc Robespierre). Na konci roka je porazené Vendée. Robespierre poslal do Vendée tzv. revolučných komisárov, ktorí mali dohliadať na masové popravy. Desaťtisíce ľudí sú utopených v Loire, ďalšie tisíce zastrelené, gilotínované, alebo podrezané. 5. apríla 1794 zlikviduje Robespierre opozíciu, nechá popraviť revolučných vodcov Dantona a Desmoulinsa (ktorí boli v opozícii voči nemu). HROMADNÉ POPRAVY – pod gilotínu idú šľachta, mníšky, kňazi, príbuzní emigrantov, deti, aj starci. V Paríži sa denne vykonávajú popravy od skorého rána do neskorej noci. Podozriví sú všetci, každý jeden občan je na zozname obvinených. Obvinenie znamená smrť. Strašná atmosféra totálneho útlaku a ovzdušie strachu spôsobí uvoľnenie mravov. Ľudia sa prestali báť smrti, všetky zábrany padli. Robespierre je zvolený predsedom Konventu, zrušený je predbežný výsluch a obhajoba, obvinení sa nemajú možnosť brániť, kto je raz obvinený, je odsúdený k smrti. Robespierre ma ďaleko väčšiu absolútnu moc, ako mala monarchia v období Ľudovíta XVI.

V tejto atmosfére sa koná Sviatok Najvyššej bytosti, kde sa Robespierre nechá oslavovať ako Boh.
V júni 1794 Robespierre vydáva zákon o zbavení imunity poslancov, tí sa zľaknú a 26. júla 1794 (8. thermidora II. roku Republiky) ho obvinia, že paralyzuje činnosť Konventu. 27. júla (9. thermidora) ho vyženú z Konventu s výkrikmi “Smrť tyranom!” a odhlasujú jeho zatknutie. Tomu sa podarí ujsť, ale nedokáže postaviť na svoju stranu Paríž, unavený a zastrašený jeho terorom, zatknú ho a na druhý deň BEZ SÚDU POPRAVIA.

DIREKTÓRIUM (THERMIDORSKÁ REAKCIA): 1794-1799
9.thermidora zvíťazili nad Robespierrom Barras, Tallien, Fréron, Sieyés - bohatí skorumpovaní jakobíni. Nechali popraviť zbytky Robespierrovho režimu. Zrazu sa v Paríži vynorilo 100 000 ľudí, ktorí sa ukrývali za predchádzajúcej hrôzovlády. Thermidor bol reakcia mešťanov, nižšej strednej vrstvy, klerikálov- nie aristokracie, tá bola už vyvraždená, alebo ušla za hranice. Rozpútal sa biely teror (monarchia mala bielu zástavu), boli zatýkaní a popravovaní skalní jakobíni.
Odstránením Robespierra sa zlepšilo postavenie len zbohatlíkov a bohatších roľníkov, statkárov, chudobný ľud sa mal ešte horšie.
Francúzsko si prialo návrat kráľa (“bude kráľ, bude aj chlieb”), ale Ľudovít XVIII. vyhlásil vo Verone, že po jeho návrate do Francúzska bude monarchia opäť absolútna, slobody, Konvent, budú zrušené. Francúzi odmietli návrat pred rok 1789.
Na jeseň 1795 vydáva nová vláda (stále republiky) novú ústavu, tzv. ÚSTAVA ROKU III.: Volebné právo je obmedzené majetkovým CENZOM, výkonnú moc dostane 5-členné DIREKTÓRIUM volené dvomi komorami - RADOU BÝVALÝCH (bývalí členovia Konventu, 250 členov) a RADOU 500. Francúzsko nesúhlasilo, ale nechalo veciam voľný priebeh.
V januári, máji a októbri 1795 prepukajú v Paríži povstania. V októbri 1795 prepukne silné rojalistické povstanie a vláda proti nemu poprvýkrát použije armádu a delá. Pri potláčaní povstania vynikne mladý Napoleon Bonaparte.
V r. 1796 sa skupina jakobínov okolo Gracchusa Babeufa pokúsi vyvolať povstanie ľudu, vydajú Manifest rovných, ale sú pozatýkaní a popravení.
V máji 1796 sa mladý generál Napoleon Bonaparte dá na vojnové ťaženie do Talianska, ktoré je obsadené Rakúšanmi. So 40 000 vojakmi víťazí nad Rakúšanmi, ktorí mali niekoľkonásobnú prevahu, pri Arcoli a Rivoli, oslobodí spod rakúskej nadvlády celé severné Taliansko. V Taliansku je vítaný s nadšením, vyhlási Lombardskú a Cispádsku republiku a uzavrie víťazný mier s Rakúskom v Campo Formiu v r.1797.
Direktórium, ktoré vedie nepopulárnu a skorumpovanú vládu, potrebuje víťazstvá na bojisku, ináč by sa neudržalo. V septembri 1797 po nových voľbách, kde väčšina ľudí zvolila rojalistov, Direktórium uskutoční ľavičiarsky prevrat (zatýkanie rojalistov) a rozpúta nový DIREKTORIÁLNY TEROR. Pozatýkajú poslancov a dvoch direktorov. Kolísavá politika Direktótia je však nestabilná, ľudia ňou opovrhujú.
1798-99: Napoleon na čele novej armády a loďstva vpadne do Egypta, anglickej kolónie, aby prerušil anglické styky s Indiou. Francúzske loďstvo je však zničené anglickým admirálom Nelsonom v bitke pri Abukire, zachránia sa z neho len 4 lode a Napoleon zostane opustený v nepriateľskej arabskej krajine. Dobýja síce Palestínu, ale vyčerpaná francúzska armáda sa nakoniec vracia do Egypta. Napoleon ujde z Egypta a zanechá tam armádu, ktorá je nútená vzdať sa Angličanom.
Vráti sa práve vo chvíli, keď ľud už nemieni znášať Direktórium a pripravuje sa všeobecná revolúcia. Sieyés, Fouché, Talleyrand a Napoleon sa dohodnú na prevrate, ktorý sa uskutoční 18. brumaira (9. novembra 1799). Napoleon na čele armády vtrhne do Rady 500, nechá povyhadzovať poslancov a odhlasovať odovzdanie moci do rúk trom konzulom.

NAPOLEON KONZULOM (1799-1804)
25. decembra 1799 vydávajú konzuli novú ústavu (Ústava roku VIII.): Výkonnú moc majú v rukách traja konzuli, Napoleon sa stáva prvým konzulom, zákonodarná moc je rozdelená do 3. zborov: Medzi Tribunál, Legislatívny zbor a Senát, ktoré sú takmer bezmocné. Nastáva centralizácia, obmedzenie slobody tlače. Republika zostáva zachovaná, majetky po bývalých šľachticov sú v rukách statkárov a buržoázie. Silnú vládu si želali hlavne obchodníci, roľníci, farmári.
Napoleon zvíťazí nad Rakúšanmi (slávna bitka pri Marengu v r. 1800) a v r. 1801 s nimi uzavrie mier. V r. 1802 nasleduje mier s Anglickom. S pápežom uzavrie KONKORDÁT (1801) a v apríli 1802 obnoví katolícke náboženstvo. V r. 1801 sa prehlási doživotným konzulom, sústreďuje vo svojich rukách absolutistickú moc.
Nastáva konjunktúra hospodárstva, po 10 rokoch prvé zlepšenie.

CISÁRSTVO (1804-1814-1815)
Na jar 1804 sa Paríž dozvie o novom rojalistickom sprisahaní. Napoleon nechá uniesť a popraviť vojvodu d´Enghien, emigranta, aby dokázal ľuďom, že si neželá návrat kráľa.
Nato senát vymenuje 18. mája 1804 Napoleona za cisára ( korunovaný 2. decembra 1804).
Napoleon vydáva v r. 1804 Občiansky zákonník (Code civil), v ktorom zhrnie buržoázne zákony: Zrušil ešte niektoré privilégiá šľachty, zaviedol prísny policajný režim, posilnil ústrednú vládu, dal základ pre rozmach agrárnej buržoázie, znížil nezamestnanosť zadávaním štátnych objednávok.
Utvorí sa tretia protifrancúzska koalícia: Anglicko, Rusko, Švédsko, Rakúsko, Neapolsko. Už nedeklaruje návrat kráľa (toho už majú - Napoleona), iba vrátenie Francúzska do hraníc z r. 1792. Napoleon plánuje inváziu do Anglicka, ale spojené francúzsko - španielske loďstvo porazí anglický admirál Nelson 21. októbra 1805 v námornej bitke pri Trafalgare. Trafalgar silne zasiahne Napoleona a ten, celý zúrivý, kričí: „Francúzsko, pozri sa, akú máš armádu a aké máš loďstvo!“ Napoleonova nádej na dobytie Anglicka je nenávratne preč. Na pevnine však víťazí - v bitke pri Ulme donúti 100 000 Rakúšanov vzdať sa a 2. decembra 1805 sa odohrá pri Slavkove bitka troch cisárov (francúzsky, rakúsky, ruský), kde nad spojenými armádami Rusov a Rakúšanov zvíťazí. V Prešporku (Bratislave) uzavrie tzv. bratislavský mier. Po víťazstve pri Slavkove ovládne Napoleon Nemecko a vytvorí z neho Rýnsky zväz (16 kniežatstiev) a stane sa jeho protektorom. Do Holandska a Neapolu dosadí svojich bratov jako kráľov. Porazí na hlavu Prusko v bitkách pri Jene a Auerstädte v októbri 1806 a v Berlíne vyhlasuje kontinentálny systém - blokádu Anglicka. Výrobky z Anglicka je odteraz zakázané dovážať a vyvážať tam tovar. Hlavnou Napoleonovou starosťou je však mier s Ruskom. Vo februári 1807 sa odohrá krvavá bitka pri Jílovom medzi Francúzmi a Rusmi a po nej nasleduje uzavretie mieru v Tylži. Rusko sľúbilo pripojiť sa ku Kontinentálnemu systému, Prusko prestalo prakticky existovať a vytvorilo sa veľkovojvodstvo Varšavské (pod ruskou vládou).
V r. 1808 Napoleon dosadí na španielsky trón svojho brata Jozefa (príčinou bolo nedodržiavanie kontinentálneho systému Španielskom a Portugalskom a rozpory v španielskom nástupnictve na trón), ale vzoprie sa proti nemu španielsky ľud a začína sa guerilla – partyzánska vojna proti Francúzom. Angličania (vojvoda Wellington) sa vylodia v auguste 1808 v Portugalsku a donútia pri Cintre generála Junota ku kapitulácii. Španielsko je pre Napoleona stratené. V r. 1809 vyhlási Napoleonovi vojnu opäť Rakúsko, porazí ho v bitkách pri Asperne a Esslingene, avšak Napoleon dokáže zvíťaziť vo veľkej bitke pri Wagrame 6. júla 1809 (opäť obsadí Viedeň). Rakúsky cisár František II. uzavrie s Napoleonom mier a Napoleon si vezme za ženu rakúsku princeznú Máriu-Louisu. Tá je však vo Francúzsku nepopulárna a hovoria jej “Rakúšanka” a prirovnávajú ju k jej tete Márii-Antoinette.
Po Wagrame má Francúzsko 130 departementov ( 83 v časoch revolúcie), avšak začína kvôli kontinentálnemu systému stagnovať hospodárstvo. V r. 1810 Napoleon začlení do ríše aj Holandsko (nedodržanie kontinentálneho systému). V tom istom roku otvorí Rusko prístavy Angličanom (plávajúcimi pod americkými vlajkami) a uvalí na francúzsky tovar vysoké clá.
Napoleon zostaví 600 000 armádu na vpád do Ruska. Polovicu tvoria Francúzi, zvyšok sú Nemci, Rakúšania, Prusi, Poliaci, Taliani a Španieli. Veľká armáda je nemotorná, viazne komunikácia aj zásobovanie. Kutuzov, veliteľ ruských vojsk, sa sťahuje do vnútrozemia a 7. septembra 1812 sa odohrá bitka pri Borodine, ktorá dopadne bez víťaza. Napoleon obsadí Moskvu, čo v Európe vyvolá úžas, ale v skutočnosti je to pyrrhovo víťazstvo. Cár ani Kutuzov mu mier neprídu ponúknuť a po mesiaci padne rozhodnutie, že Francúzi sa vrátia, pretože nie sú zásoby. Cesta späť je pre veľkú armádu utrpením. Strašná zima, ruskí partizáni, nedostatok oblečenia a zásob premenia Napoleonovu armádu v žalostné trosky. Bitky pri Malojaroslavke (október 1812) , Krasnom a Berezine Francúzi prehrávajú. V decembri 1812 uzavrú Prusi s Rusmi mier a postavia sa proti Francúzom. Napoleon opúšťa armádu a vracia sa do Paríža, pretože jeho ministri Talleyrand a Fouché pripravovali sprisahanie. Proti oslabenému cisárovi sa postaví celá Európa.
V Prahe sa začnú jednania o mieri, avšak Napoleon neprijme požiadavku na vrátenie Francúzska do hraníc z r. 1792.
16.-19. októbra 1813 sa odohrala “bitka národov” pri Lipsku, kde bol Napoleon dvojnásobnou presilou porazený. Rakúsko sa pridalo k protifrancúzskej koalícii a
30. marca 1814 dobyli Rakúšania a Prusi Paríž. Vláda (Talleyrand) uzavrela mier. Napoleon bol vypovedaný na ostrov Elba, vo Francúzsku bola obnovená monarchia a na trón prišiel z exilu Ľudovít XVIII. Francúzi však chceli naspäť Napoleona, boli pobúrení obnovením šľachtických výsad a aristokracie. Talleyrand, ktorého kráľ Ľudovít XVIII. ponechal vo funkcii ministra zahraničných vecí ( a ktorý mu so smiechom pri prísahe povedal “Veličenstvo, to už je šestnásta…”), hovorí: “Jar nám s lastovičkami a fialkami prinesie Bonaparta.”
1. marca 1815 sa Napoleon vylodil s malou skupinkou vojakov vo Francúzsku a rýchlo napredoval k Parížu. Kráľovská armáda, vyslaná aby ho zatkla, sa pridala na jeho stranu a kráľ znovu ušiel za hranice. 100 denné cisárstvo: 20. marca – 15. júla 1815: Európa sa opäť postavila proti nemu. Všetky európske krajiny vyhlásili Napoleona za nepriateľa ľudstva a zaviazali sa nikdy s ním neuzavrieť mier. Napoleon sa s armádou vydal novej protifrancúzskej koalícii vústrety a v Belgicku pri Waterloo sa 18. júna 1815 odohrala posledná bitka medzi Francúzmi a spojenými vojskami Prusov a Angličanov (Angličanom velil vojvoda Wellington, Prusom maršál Blücher). Napoleon bol porazený a ustupoval. Snažil sa zostaviť novú armádu, ale ľud aj vláda už boli unavení z neustálych bojov a neprejavovali ochotu ďalej viesť vojnu. 22. júna Napoleon abdikoval a kráľ Ľudovít XVIII. vstúpil na čele pruskej, ruskej a anglickej armády 8. júla 1815 do Paríža. Napoleon sa vzdal Angličanom a tí ho odviezli do vyhnanstva na ostrov Svätej Heleny, kde v r. 1821 zomrel (pravdepodobne ho Angličania otrávili).
Ľudovít XVIII. bol umiernený kráľ a vydal „Chartu“: uznával výsledky revolúcie, rovnosť všetkých občanov pred zákonom, zrušenie privilégií, slobodu slova, tlače, náboženstva, zachoval Napoleonov Občiansky zákonník a hospodárske zmluvy cisárstva, zakázal reštitúcie (návrat šľachtickej a emigrantskej pôdy šľachte). Avšak moc sústredil v rukách vlády: síce ponechal dvojkomorový parlament, ale ten nemal skoro žiadnu moc. Volili len majetnejší, takže chudobný ľud bol vyradený z podielu na moci. Keďže Karol X. (1824-1830), ktorý nastúpil po Ľudovítovi XVIII., nedodržiaval Chartu a chcel spraviť v r. 1830 pravicový prevrat (rozpustil parlament, zrušil slobodu tlače), povstal 28. júla 1830 Paríž a po niekoľkodňových bojoch musel Karol X. abdikovať. Na trón nastúpil Ľudovít - Filip (1830-1848) ale jeho vláda bola poznačená korupciou, neúspechmi a slabosťou.
Viedenský (Valčíkový) kongres 1814/1815: Riešili sa tu otázky francúzskych hraníc (Francúzsko bolo vrátené do hraníc z r. 1792), otázky vlády vo Francúzsku (Rusko doporučovalo na trón Ľudovíta - Filipa, ako prijateľnejšieho pre Francúzov), otázka reparácií (Francúzsko muselo platiť vojnovú daň), otázky spojenectva monarchií proti revolúciám - vznikla Svätá aliancia (Rakúsko, Rusko, Prusko), jej otcom bol rakúsky kancelár Metternich, zarytý nepriateľ Napoleona a revolúcie. Svätá aliancia mala vojenskými zásahmi pomáhať monarchiám, v ktorých vypukli revolúcie. Napríklad poverila v r. 1821 francúzske kráľovské vojsko potlačiť španielsku revolúciu, čo aj spravilo. V Poľsku bola ustanovená samospráva, ale formálne zostalo pod ruskou a rakúskou nadvládou. Skutočným víťazom nad Napoleonom sa stalo Anglicko (stalo sa námorným hegemónom, ovládlo Stredozemné more a námorný obchod).