Francúska revolúcia a Biblia

V 16. storočí začala prenikať do všetkých európskych krajín reformácia, ktorá medzi ľuďmi šírila Bibliu. Niektoré národy ju vítali radostne ako nebeského posla. V iných krajinách sa cirkevnej moci podarilo vo veľkej miere zabrániť, aby ju ľudia mohli čítať. Ľudu sa takmer úplne znemožnilo poznať jej posolstvo a pocítiť jeho povznášajúci vplyv. Do jednej krajiny sa svetlo síce dostalo, ale vládnuca temnota zabránila, aby ho ľudia pochopili. Pravda a blud tam po stáročia zápasili o moc. Nakoniec zvíťazilo zlo a nebeská pravda zostala zavrhnutá. „Súd je v tom, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali väčšmi tmu než svetlo“ (Ján 3,19). Tento národ musel znášať následky svojho rozhodnutia. Ochranný vplyv Ducha Svätého prestal pôsobiť v národe, ktorý pohrdol darom Božej milosti. Zlo mohlo dozrieť a celý svet videl ovocie svojvoľného zavrhnutia svetla.

Stáročia trvajúci boj proti Biblii vo Francúzsku vyvrcholil v revolučných hrôzach. Tento strašný výbuch bol len nevyhnutným dôsledkom toho, ako Rím vo Francúzsku potláčal Bibliu (pozri Dodatok č. 22). Je to jedinečný a najpresvedčivejší príklad dôsledkov vtedajšej cirkevnej politiky, príklad toho, k akým koncom viedlo vyše tisícročné pôsobenie výchovného vplyvu rímskej cirkvi. (265)

Biblickí proroci predpovedali, že počas nadvlády tejto moci bude Písmo potlačené. Aj apoštol Ján v Zjavení upozornil na strašné následky, ktoré prinesie najmä vo Francúzsku vláda „človeka neprávosti“.

Boží anjel oznámil: „Vonkajšie chrámové nádvorie vynechaj a nemeraj ho, pretože bolo vydané pohanom, ktorí budú štyridsaťdva mesiacov pustošiť sväté mesto. Svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisícdvestošesťdesiat dní. Keď dokončia svoje svedectvo, šelma, ktorá vystúpi z priepasti, bude bojovať proti nim, zvíťazí nad nimi a zabije ich. Ich mŕtvoly budú na námestí veľkého mesta, ktoré sa obrazne volá Sodoma a Egypt, kde bol ukrižovaný aj ich Pán. Obyvatelia zeme sa budú nad nimi radovať, budú si navzájom posielať dary, lebo títo dvaja proroci trápili obyvateľov zeme. O tri a pol dňa vošiel do nich duch života od Boha, postavili sa na nohy a veľká bázeň padla na tých, čo ich videli“ (Zj 11,2-11). (194)

Tu spomenuté časové údaje – „štyridsaťdva mesiacov“ a „tisícdvestošesťdesiat dní“ – značia jeden a ten istý časový rozsah predstavujúci obdobie rímskeho útlaku Kristovej cirkvi. Pápežská nadvláda trvajúca tisícdvestošesťdesiat rokov sa začala v roku 538 po Kr. a trvala do roku 1798. V tomto roku vstúpila francúzska armáda do Ríma a zajala pápeža, ktorý neskôr zomrel vo vyhnanstve. Aj keď bol onedlho zvolený nový pápež, tento systém už nikdy nedosiahol svoju predošlú moc.

Prenasledovanie cirkvi netrvalo celých tisícdvestošesťdesiat rokov. Božie milosrdenstvo skrátilo svojmu ľudu čas krutých skúšok. (266) Keď Spasiteľ predpovedal, že na cirkev príde „veľké súženie“, dodal: „Keby tie dni neboli skrátené, nebol by nikto zachránený“ (Mat 24,22). Reformačný vplyv ukončil prenasledovanie už pred rokom 1798.

O dvoch svedkoch prorok napísal: „To sú tie dve olivy a dva svietniky, ktoré stoja pred Pánom zeme.“ Žalmista vysvetľuje: „Sviecou mojej nohe je tvoje slovo, svetlom môjmu chodníku“ (Zj 11,4; Ž 119,105). Dvaja svedkovia znázorňujú Písmo sväté Starej a Novej zmluvy. Oboje podáva dôležité svedectvo o pôvode a o večnom trvaní Božieho zákona. Oboje svedčí aj o pláne spásy človeka. Starozmluvné predobrazy, obete a proroctvá upozorňujú na budúceho Spasiteľa. Novozmluvné evanjeliá a epištoly rozprávajú o Spasiteľovi, ktorý prišiel práve tak, ako predpovedali predobrazy a proroctvá.

„Svojim dvom svedkom, oblečeným do vrecoviny, dám prorokovať tisícdvestošesťdesiat dní.“ Počas dlhšieho úseku tohto obdobia zostávali Boží svedkovia v skrytosti. Cirkevná moc sa snažila ukryť pred ľuďmi slovo pravdy a dať im falošné svedectvo, ktoré odporuje zjavenej pravde (pozri Dodatok č. 23). Verní svedkovia prorokovali vtedy, keď cirkevné i svetské úrady Bibliu zakazovali a keď nepriatelia jej svedectvá prekrúcali a všemožne sa snažili o to, aby ľudia na ňu nemysleli a každého, kto by sa opovážil hlásať jej sväté pravdy, žalárovali a týrali pre vieru, alebo aspoň vyháňali do hôr a jaskýň. Títo Boží svedkovia svedčili po celé obdobie tisícdvestošesťdesiat rokov. Aj v najtemnejších dobách žili verní ľudia, ktorí milovali Božie slovo a horlivo obhajovali Božiu česť. (267) Potrebnú múdrosť, moc a autoritu dostávali od Boha, aby mohli hlásať Božiu pravdu v celom uvedenom období.

„Ak im niekto chce ublížiť, vyjde im z úst oheň a strávi ich nepriateľov“ (Zj 11,5). Ľudia nesmú beztrestne pošliapavať Božie slovo. Toto závažné varovanie vysvetľuje posledná kapitola knihy (195) Zjavenie: „Ja dosvedčujem každému, kto počúva slová proroctva tejto knihy: Ak niekto k tomu pridá, pridá mu Boh pliag, opísaných v tejto knihe. Ak niekto uberie zo slov proroctva tejto knihy, tomu Boh odníme jeho podiel zo stromu života a zo svätého mesta, opísaných v tejto knihe“ (Zj 22,18.19).

Takýmito výstrahami Boh varuje človeka pred akoukoľvek zmenou toho, čo zjavil alebo prikázal. Výstrahy platia všetkým, ktorí svojím vplyvom vedú iných, aby Boží zákon nebrali vážne. V ľuďoch, ktorí ľahkomyseľne tvrdia, že nie je dôležité, či Boží zákon rešpektujeme, mali vyvolať patričnú bázeň a vážnosť. Strašnú zodpovednosť berú na seba totiž tí, čo vlastné názory povyšujú nad Božie zjavenie a chceli by zmysel Písma meniť tak, ako sa im to hodí, alebo aby to vyhovovalo svetu. Písané Slovo, Boží zákon, je meradlom povahy každého človeka a odsúdi všetkých, ktorí v tejto neomylnej skúške neobstoja.

„Keď dokončia svoje svedectvo.“ Obdobie, v ktorom obaja svedkovia prorokovali oblečení do smútočného rúcha, sa skončilo roku 1798. Na sklonku ich skrytého pôsobenia mala proti nim rozpútať boj mocnosť znázornená v Písme ako „šelma, ktorá vystúpi z priepasti“. V mnohých európskych krajinách boli sily, ktoré stáli v čele cirkvi i štátu a ktoré po stáročia ovládal satan. (268) Tu sa však satanská moc prejavuje novým spôsobom.

Rím pod zámienkou úcty k Biblii zavrel túto knihu napísanú v jazyku pre ľud nezrozumiteľnom a skryl ju pred ľuďmi. Za jeho vlády svedkovia prorokovali „oblečení do vrecoviny“. Mala však povstať ďalšia mocnosť – šelma vystupujúca z priepasti – a vyhlásiť otvorený boj proti Božiemu slovu.

„Veľké mesto“, v ktorého uliciach sú svedkovia zabíjaní a kde ležia ich mŕtve telá, je „duchovný Egypt“. Zo všetkých národov, o ktorých píšu biblické dejiny, Egypt najtrúfalejšie popieral existenciu živého Boha a odmietal jeho ustanovenia. Nijaký panovník sa nikdy neodvážil otvorenejšie a spupnejšie zaútočiť proti Božej moci než egyptský vládca. Keď mu Mojžiš predniesol posolstvo v mene Hospodina, faraón pyšne odvetil: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím!“ (2 Moj 5,2). To je ateizmus. Národ predstavovaný Egyptom mal podobne popierať požiadavky živého Boha a prejaviť podobnú neveru a vzdor. „Veľké mesto“ sa „duchovne“ prirovnáva aj k Sodome. Skazenosť tohto mesta, jeho prestupovanie Božieho zákona sa prejavovala najmä v nemravnostiach. Tento hriech sa mal prejavovať aj v národe, ktorý naplní spomenuté biblické proroctvo. (196)

Podľa proroctva mala krátko pred rokom 1798 povstať určitá moc satanského pôvodu a povahy, ktorá bude bojovať proti Biblii. V zemi, kde bol hlas dvoch Božích svedkov umlčaný, sa mala prejaviť nevera faraóna a nemravnosť Sodomy.

V dejinách Francúzska sa uvedené proroctvo vyplnilo nápadne presne. V revolučnom období v roku 1793, „svet prvýkrát počul, ako zhromaždenie mužov, (269) ktorí sa narodili a boli vychovaní v civilizovanom svete, prisvojili si právo vládnuť jednému z najušľachtilejších európskych národov, sa ozvalo a jednomyseľne poprelo základnú pravdu, ktorú človek dostal, a jednomyseľne odmietlo aj vieru a uctievanie Boha“ (Sir Walter Scott, Life of Napoleon Bonaparte, zv. 1, kap. 17). „Francúzsko sa zapísalo do dejín tým, že ako národ pozdvihlo ruku v zjavnej vzbure proti Stvoriteľovi vesmíru. Vždy bolo a ešte stále je veľa rúhačov, mnoho neveriacich v Anglicku, Nemecku, Španielsku a inde, ale Francúzsko vystupuje v dejinách sveta ako jediný štát, ktorý výnosom svojho Ústavodarného zhromaždenia vyhlásil, že Boh neexistuje, a ktorého obyvatelia v hlavnom meste a veľká väčšina mužov a žien aj inde, nad týmto vyhlásením od radosti spievala a tancovala.“ (Blackwood's Magazine, November 1870).

Francúzsko prejavilo príznačné rysy Sodomy. Počas revolúcie sa odhalila mravná zvrhlosť a skazenosť podobná stavu, ktorý spôsobil záhubu miest Jordánskej nížiny. Dejepisec spája ateizmus Francúzska s jeho nemravnosťou, podobne ako je to uvedené v proroctve: „Na zákony týkajúce sa náboženstva bezprostredne nadväzovali ďalšie zákony, ktoré znižovali manželský zväzok na úroveň dočasnej občianskej zmluvy, ktorú môžu ľahko uzavrieť a aj ľahko zrušiť... Pritom šlo o ten najsvätejší zväzok, aký môžu ľudia vytvoriť, ktorý svojou stálosťou najvýdatnejšie prispieva k upevneniu spoločenského poriadku. Keby sa nepriatelia snažili nájsť spôsob, ako najúčinnejšie zničiť všetko, čo je v rodinnom živote úctyhodné, krásne a trvalé, a pritom zabezpečiť, aby skaza, ktorú chcú docieliť, prechádzala z pokolenia na pokolenie, nemohli by vymyslieť účinnejší plán než znížiť manželstvo... (270) Herečka Sofia Arnoultová, známa svojimi duchaplnými výrokmi, označila republikánske manželstvo za 'sviatosť cudzoložstva'“ (Scott, cit. dielo, zv. 1, kap. 17).

„Kde bol ukrižovaný aj ich Pán“ (Zj 11,8). Francúzsko naplnilo aj túto časť proroctva. V žiadnej inej krajine sa tak výrazne neprejavilo nepriateľstvo voči Kristovi. V žiadnej inej krajine sa pravda nestretla s takým rozhorčeným a krutým odporom. Keď Francúzsko (197) prenasledovalo vyznávačov evanjelia, pribíjalo na kríž samého Krista v osobe jeho nasledovníkov.

Po stáročia tiekla krv mučeníkov. Kým v horách Piemontu zomierali valdenskí kresťania „pre Božie slovo a pre svedectvo Ježiša Krista“, vo Francúzsku podobné svedectvo o pravde svojich bratov vydávali albingenskí veriaci. Neskôr boli stúpenci reformácie kruto mučení a zabíjaní. Kráľ, šľachta, urodzené panie a krehké dámy, výkvet a pýcha Francúzska sa zabávali pohľadom na smrteľný zápas mučeníkov. Statoční hugenoti bojovali za najposvätnejšie ľudské práva, prelievali svoju krv na mnohých bojiskách. Protestanti boli pokladaní za vyhnancov, na ich hlavy boli vypísané odmeny; boli štvaní ako divá zver.

„'Cirkev na púšti`, bola vlastne hŕstka potomkov prvých kresťanov, ktorá v 18. storočí žila a skrývala sa v horách južného Francúzska. Títo kresťania neprestávali vyznávať vieru svojich otcov. Keď sa odvážili schádzať po nociach v horách alebo na pustých vresoviskách, prenasledovalo a odvážalo ich vojsko do doživotného otroctva na galeje. Najšľachetnejší, najvzdelanejší a najinteligentnejší Francúzi trpeli v okovách spolu so zlodejmi a vrahmi“ (pozri Wylie, cit. dielo, zv. 22, kap. 6). S inými zaobchádzali „milosrdnejšie“, keď neozbrojení a bezmocní padli na kolená, aby sa pomodlili, chladnokrvne ich zastrelili. (271) Stovky starcov, bezbranných žien a nevinných ľudí zostalo pobitých tam, kde sa zišli na bohoslužbu. V horách či vrchoch, kde sa obvykle zhromažďovali, mohol vtedy návštevník nájsť „na každom štvrtom kroku mŕtve telo v tráve alebo telá obesené na stromoch“. Z celej ich krajiny spustošenej mečom a katovou sekerou „sa stala obrovská púšť“. „Tieto zverstvá sa neodohrávali... v temnom dávnoveku, ale pod skvelou vládou Ľudovíta XIV. V tom čase sa pestovala veda, prekvitala literatúra a duchovnými na dvore a v hlavných mestách boli vzdelaní a výreční muži, ktorí radi vystavovali na obdiv svoju lásku a šľachetnosť“ (Wylie, cit. dielo, zv. 22, kap. 7).

No tým najčernejším v zozname zločinov, najstrašnejším diabolským počinom všetkých storočí bola Bartolomejská noc. Svet si dosiaľ s hrôzou a odporom pripomína výjavy tohto najzbabelejšieho a najkrutejšieho vyvražďovania. Tento strašný zločin sa udial na naliehanie predstaviteľov rímskej cirkvi so súhlasom francúzskeho kráľa. Zvon, ktorý v noci znel ako signál smrti, bol povelom na vraždenie. Protestanti, ktorí doma pokojne spali, pretože sa spoliehali na sľub svojho kráľa, boli po tisícoch chladnokrvne vraždení. (198)

Kým Kristus neviditeľne viedol svoj ľud na ceste z egyptského otroctva, satan tiež neviditeľne viedol svojich stúpencov do tohto strašného diela masového vraždenia. Osem dní trvali v Paríži vražedné orgie, pričom prvé tri dni sa vyznačovali mimoriadne zvrhlou zúrivosťou. Vraždilo sa nielen v Paríži, ale na osobitný kráľovský príkaz vo všetkých krajoch a mestách, kde žili protestanti. Nebral sa nijaký ohľad ani na vek, ani na pohlavie. Vrahovia neušetrili ani nevinné deti, ani šedivých starcov. Šľachtic či sedliak, starí alebo mladí, matka i dieťa – všetci boli rovnako zabíjaní. Celé dva mesiace sa vraždilo v celom Francúzsku. Zahynulo sedemdesiattisíc tých, čo predstavovali ozajstný výkvet národa.

„Keď správa o masakre došla do Ríma, radosť kňazstva nepoznala medzí. (272) Posol dostal od kardinála z Lorraime veľkú peňažnú odmenu. Z dela anjelského hradu bola vypálená slávnostná salva; z každej veže zneli zvony a svetlo vatier premenilo noc na deň. Pápež Gregor XIII. šiel v dlhom sprievode kardinálov a ďalších cirkevných hodnostárov do chrámu svätého Ľudovíta, kde kardinál z Lorraime zaspieval 'Te Deum`... Na pamiatku masakry bola razená medaila a vo Vatikáne možno stále vidieť tri fresky Vasariho, ktoré zobrazujú útok na admirála, ako aj kráľa medzi radcami pripravujúcimi masakru, i samotné vraždenie protestantov. Gregor poslal cisárovi Karolovi zlatú ružu a o štyri mesiace po masakre... s uspokojením vypočul kázeň francúzskeho kňaza..., ktorý hovoril o onom dni plnom šťastia a radosti, keď najsvätejšiemu otcovi došla o tom správa a keď v slávnostnom sprievode šiel vzdať vďaku Bohu a svätému Ľudovítovi“ (Henry White, The Massacre of St Bartholomew, kap. 14, odst. 34).

Ten istý duch, ktorý viedol k Bartolomejskej noci, viedol aj k ukrutnostiam revolúcie. Vtedy bol Ježiš Kristus vyhlásený za podvodníka. Francúzski ateisti svorne volali: „Zničte toho nehanebníka.“ Po rúhavých rečiach proti Bohu nasledovali tie najpodlejšie zločiny. Na popredné miesta sa vrátili tí, čo páchali najväčšie zverstvá a neresti. Tým všetkým sa vzdávala vrcholná pocta satanovi, pričom Kristus bol pošliapavaním pravdy, čistoty a nesebeckej lásky znova pribíjaný na kríž.

„Šelma, ktorá vystúpi z priepasti, bude bojovať proti nim, zvíťazí nad nimi a zabije ich.“ Ateistická moc z obdobia revolúcie a krutovlády vo Francúzsku sa opovážila viesť proti Bohu a Božiemu slovu vojnu, akú svet dovtedy nevidel. Národné zhromaždenie zrušilo uctievanie Boha. Na vládny príkaz sa zbierali Biblie a s výsmechom boli verejne spálené. (273) Boží zákon bol pošliapaný a odmietnuté boli (199) biblické zásady. Revolucionári zrušili týždenný deň odpočinku a namiesto neho ustanovili každý desiaty deň ako deň radosti a rúhania. Zakázali krstiť a prisluhovať Večeru Pánovu. Plagáty na vchodoch do cintorínov oznamovali, že smrť je večný spánok.

Tvrdili, že úcta k Bohu nielenže nie je začiatkom múdrosti, ale je vlastne začiatkom hlúposti. Okrem uctievania slobody a vlasti boli akékoľvek prejavy zbožnosti zakázané. Revolucionári „povolali parížskeho biskupa, aby pred Národným zhromaždením zohral hlavnú úlohu v najhanobnejšej fraške... Prišiel ta s celým sprievodom a pred snemom vyhlásil, že náboženstvo, ktoré roky hlásal, je v každom bode kňazským výmyslom, bez opory v dejinách a bez posvätných právd. Slávnostne poprel existenciu Boha i platnosť svojho vysvätenia, pričom sa zaviazal, že odteraz bude uctievať len slobodu, rovnosť, cnosť a mravnosť. Potom položil na stôl odznaky svojej biskupskej hodnosti a predseda snemovne ho bratsky objal. Niekoľko odpadlých kňazov konalo podľa príkladu tohto preláta“ (Scott, cit. dielo, zv. 1, kap. 17).

„Obyvatelia zeme sa budú nad nimi radovať, budú si navzájom posielať dary, lebo títo dvaja proroci trápili obyvateľov zeme.“ Neverecké Francúzsko umlčalo karhajúci hlas dvoch Božích svedkov. Slovo pravdy ležalo mŕtve v ich uliciach, kým svojvoľníci nenávidiaci obmedzujúce požiadavky Božieho zákona jasali. Ľudia sa verejne búrili proti nebeskému Vládcovi. Volali podobne ako hriešnici dávnych čias: „Ako sa to dozvie Boh? Pozná to Najvyšší?“ (Ž 73,11).

Jeden z kňazov nového poriadku takmer neuveriteľne bohorúhavo vyhlásil: „Bože, ak existuješ, pomsti svoje urážané meno. Vyzývam ťa na boj. Ty mlčíš, neodvažuješ sa vyslať svoje hromy. (274) Kto uverí, že existuješ?“ (Lacretelle, History, zv. 11, str. 309). Je to len ozvena faraónovej otázky: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo...? Hospodina nepoznám“ (2 Moj 5,2).

„Blázon si v srdci hovorí: Boha niet!“ (Ž 14,1). Boh však o ľuďoch, ktorí prevracajú pravdu, hovorí: „Ich nerozumnosť sa stane zjavnou všetkým“ (2 Tim 3,9). Len čo Francúzsko odmietlo uctievanie živého Boha, „Veľkého a Vznešeného, ktorý žije vo večnosti“, netrvalo dlho a kleslo do ponižujúceho modlárstva. Najvyšší občianski a zákonodarní predstavitelia v Národnom zhromaždení začali uctievať bohyňu rozumu v osobe nemravnej ženy. Dejepisec poznamenal: „V tejto zvrátenej dobe vyniká svojou nezmyselnosťou a bezbožnosťou najmä jeden obrad. Dvere snemovne sa doširoka otvorili a vošla skupina hudobníkov. Po nich prišiel slávnostný sprievod členov mestskej rady, ktorý spieval hymnu na oslavu slobody. Ako modlu (200) svojho nového kultu viedli ženu v závoji, ktorú nazývali 'bohyňou rozumu'. Na pódiu jej obradne sňali z tváre závoj a posadili ju po pravej strane predsedu snemu. Všetci v nej poznali opernú baletku. Tejto osobe, ako najvhodnejšej predstaviteľke uctievaného rozumu vzdalo Národné zhromaždenie Francúzska verejný hold.

Táto bezbožná a smiešna maškaráda sa stala akýmsi vzorom. Uvedenie 'bohyne rozumu` sa potom konalo na mnohých miestach po celej krajine, kde obyvatelia chceli napodobniť predstaviteľov revolúcie“ (Scott, cit. dielo, zv. 1, kap. 17).

Rečník, ktorý oznamoval uctievanie rozumu, vyhlásil: „Zákonodarcovia! Fanatizmus ustupuje rozumu. Jeho zakalené oči nemohli zniesť jasnú žiaru svetla. Dnes pod týmito gotickými klenbami, pod ktorými sa zhromaždil obrovský zástup, prvýkrát zaznela pravda. (275) Francúzi tu prejavujú jedinú oprávnenú úctu – uctievajú slobodu a rozum. Tu sme vyslovili prianie, aby sa republike viedlo dobre. Tu sme odmietli mŕtve modly a prijali sme rozum, živé božstvo, majstrovský a vrcholný výtvor prírody“ (M. A. Thiers, History of the French Revolution, zv. 2, str. 370,371).

Keď bola do snemovne privedená bohyňa rozumu, rečník ju vzal za ruku, obrátil sa k zhromaždeniu a vyhlásil: „Smrteľníci, prestaňte sa chvieť pred bezmocným hromobitím Boha, ktorého stvoril váš strach. Od tejto chvíle neuznávajte nijaké božstvo, jedine rozum. Ponúkam vám jeho najkrajší a najrýdzejší symbol; ak chcete mať nejaké božstvo, obetujte len takému. Skloňte sa pred vznešeným senátom slobody! Nech žije rozum!

Predseda senátu bohyňu objal, potom ju posadil do nádherného voza a v sprievode obrovského zástupu ľudí ju viezli do katedrály Notre Dame, aby nahradila Boha. Tam ju posadili na oltár a všetci prítomní jej prejavili úctu“ (Alison, History of Europe, zv. 1, kap. 10).

Onedlho sa začalo verejné pálenie Biblií. Jedného dňa vošli členovia Spoločnosti Národného múzea do sály mestskej rady a volali: „Nech žije rozum!“ Na dlhej žrdi niesli napichnuté obhorené zvyšky niekoľkých kníh, medzi nimi breviáre, misále a Starú i Novú zmluvu – diela, ktoré podľa slov predsedu „odpykali v ohni všetky bláznovstvá, ku ktorým viedli ľudstvo“ (Journal de Paris, 1793, č. 318).

Pápežstvo svojho času začalo proces, ktorý sa skončil otvoreným ateizmom. Politika Ríma vytvorila také sociálne, politické a náboženské pomery, ktoré vohnali Francúzsko do tejto situácie. Podľa historikov, ktorí opisovali revolučné hrôzy, túto situáciu zapríčinili panovníci a cirkev. Pravdu povediac, zavinila ju cirkev. (276) Pápežský systém otrávil myseľ kráľov a poštval ich proti reformácii, aby v nej (201) videli nepriateľov koruny, zdroj nepokojov, ktorý ohrozuje mier a súlad národa. Rím podnecoval panovníkov k najväčším krutostiam a k najhoršiemu útlaku.

S Bibliou prichádzala sloboda. Všade, kde ľudia prijali evanjelium, prebúdzal sa aj ich rozum. Začali zhadzovať okovy, ktoré ich držali v otroctve nevedomosti, nemravnosti a povier. Začali myslieť a konať ako ľudia. Len čo to panovníci videli, začali sa obávať o svoje tróny.

Rím nečakal a v panovníkoch vyvolával obavy. Pápež v roku 1525 napísal francúzskemu regentovi: „Táto mánia (rozumej protestantizmus) nielen znehodnotí a zničí náboženstvo, ale zničí aj celú vrchnosť, šľachtu, zákon, poriadok a hodnosti“ (G. De Félice, History of the Protestants of France, zv. 1, kap. 2, odst. 8). O niekoľko rokov neskôr presviedčal pápežský nuncius kráľa: „Veličenstvo, nemýľte sa, protestanti prevrátia všetok občiansky poriadok, presne tak ako poriadok náboženský. Trón je ohrozený, práve tak ako oltár. Zavedenie nového náboženstva musí nutne viesť k zavedeniu novej vlády“ (D'Aubigné, History of the Reformation in the Time of Calvin, zv. 2, kap. 36). Teológovia podnecovali predsudky ľudí; vyhlasovali, že protestantské učenie „obracia ľudí k novotám a k nerozvážnostiam, že olupuje kráľa o oddanú lásku jeho poddaných a do záhuby vedie cirkev i štát“. Takto sa Rímu podarilo poštvať Francúzsko proti reformácii. „Meč, ktorý stíhal protestantov, sa prvýkrát tasil vo Francúzsku na obranu trónu, záchranu šľachty a na zachovanie zákona“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 4).

Vládcovia krajiny mohli sotva predvídať, kam táto osudná politika povedie. Učenie Písma by vštepovalo do myslí a sŕdc ľudí zásady spravodlivosti, striedmosti a pravdy, rovnosti a lásky, čo sú základné kamene blahobytu národa. „Spravodlivosť dvíha národ.“ „Trón stojí pevne spravodlivosťou“ (277) (Prísl 14,34; 16,12). „Pokoj bude dielom spravodlivosti“ a ovocím bude „pokoj a bezpečnosť naveky“ (Iz 32,17). Človek, ktorý poslúcha Boží zákon, bude verne ctiť a poslúchať aj zákony svojej krajiny. Kto sa bojí Boha, rešpektuje aj kráľa a jeho spravodlivú a zákonnú moc. Francúzsko však zakázalo Bibliu a vyhnalo jej učeníkov. Čestní, mravne bezúhonní a bystrí ľudia, ktorí mali odvahu priznať sa k svojmu presvedčeniu a trpieť za pravdu, boli po stáročia odvážaní do otroctva a na galeje, zomierali na hraniciach alebo pomaly hynuli vo väzenských celách. Tisíce z nich sa zachraňovali útekom. Tak to pokračovalo ešte dvestopäťdesiat rokov od vzniku reformácie. (202)

„Počas dlhého obdobia mohli celé generácie Francúzov sledovať, ako musia učeníci evanjelia utekať pred besnením prenasledovateľov a odnášať so sebou vzdelanosť, remeselnícku zručnosť, usilovnosť a poriadkumilovnosť, v čom obvykle vynikajú, aby tým obohatili krajinu, v ktorej nájdu azyl. O čo svojím prínosom obohacovali iné krajiny, o to ochudobnela ich pôvodná vlasť. Keby všetci, ktorých vyhnali, zostali vo Francúzsku a svojou usilovnosťou a umom po celé tri storočia obrábali pôdu, keby umelecké nadanie vyhnancov po celé tri storočia zdokonaľovalo domácu remeselnú výrobu a tvorivým umením a bystrým úsudkom sa zveľaďovala francúzska literatúra a veda, keby ich rozvážnosť usmerňovala záležitosti Francúzska a ich statočnosť sa prejavila v bojoch, ktoré Francúzsko viedlo, keby zmysel vyhnancov pre právo utváral francúzske zákony a keby sa k tomu pridalo náboženstvo Biblie, ktoré posilňuje rozum a riadi svedomie ľudí, akú slávu to mohlo priniesť Francúzsku! Akou veľkolepou, úspešnou a šťastnou krajinou – vzorom pre národy – mohlo Francúzsko byť! (278)

Slepý a neúprosný fanatizmus však vyhnal z jej pôdy každého učiteľa cnosti, každého zástancu poriadku, každého čestného obrancu trónu. Mužom, ktorí mohli svoju krajinu povzniesť a vo svete presláviť, dal na výber: hranicu alebo vyhnanstvo. Nakoniec dokonal záhubu štátu. Nezostalo svedomie, ktoré by sa dalo verejne zavrhnúť; náboženstvo, ktoré by bolo možné doviesť na hranicu; vlastenectvo, ktoré by sa dalo vyhnať z krajiny“ (Wylie, cit. dielo, zv. 13, kap. 20). Ako zákonitý následok prišla revolúcia so všetkými svojimi hrôzami.

„Odchodom hugenotov sa vo Francúzsku začal všeobecný úpadok. Kvitnúce priemyselné mestá chradli, úrodné oblasti sa zmenili na neobrábanú divočinu. Po období neobvyklého pokroku nastala doba intelektuálnej strnulosti a mravného úpadku. Paríž sa stal jedným veľkým chudobincom. Odhaduje sa, že krátko pred revolúciou dostávalo od dvora almužnu dvestotisíc chudobných ľudí. V upadajúcom národe sa darilo len jezuitom; tyransky ovládali kostoly a školy, väznice a galeje.“

Evanjelium mohlo Francúzsku priniesť riešenie politických a sociálnych problémov, ktoré sa týkali jej duchovenstva, kráľa a zákonodarcov a ktoré nakoniec priviedli národ do anarchie a záhuby. Ľud pod nadvládou Ríma nepoznal Spasiteľovo blahodarné učenie o nesebeckej službe a sebaobetovaní. Nezoznámil sa s prejavmi sebazaprenia pre blaho iných. Cirkev nekarhala bohatých za to, že utláčali chudobných; chudobní nenachádzali pomoc vo svojom útlaku (203) a ponížení, sebectvo bohatých a mocných bolo stále zjavnejšie a krutejšie. Stáročia trvajúca chamtivosť a hýrivosť šľachty vyústila do neľudského vydierania roľníkov. Bohatí utláčali chudobných, za čo chudobní nenávideli bohatých.

V mnohých oblastiach patrili poľnohospodárske usadlosti len šľachte. (279) Tí, čo v poľnohospodárstve pracovali, boli iba nájomníkmi, ktorí žili z milosti svojich pánov, pričom sa museli podriaďovať ich rozmarným požiadavkám. Bremeno vydržiavania cirkvi a štátu ležalo na pleciach stredných a nižších vrstiev, na ktoré úrady a cirkev uvalili ťažké dane. „Názory šľachty sa pokladali za zvrchovaný zákon. Poľnohospodári a roľníci mohli od hladu hoc aj zomrieť, o to sa ich utláčatelia pramálo starali. Ľud bol povinný ustavične brať ohľad na záujmy svojich pánov. Život poľnohospodárskych robotníkov bol životom ustavičnej lopoty a bezmedznej biedy. Ich sťažnosti, ak si vôbec nejakú trúfali podať, sa so zjavným pohŕdaním odmietali. Súdy nadŕžali vždy šľachte proti poddaným. Sudcovia boli zvyknutí prijímať úplatky a číry rozmar aristokrata v systéme, kde vládlo všeobecné úplatkárstvo, mal platnosť zákona. Z daní jednoduchých ľudí koristila na jednej strane svetská vláda a na strane druhej duchovenstvo, takže do kráľovskej či cirkevnej pokladnice sa nikdy nedostala ani polovica. Všetko ostatné sa stačilo premárniť v hýrivých zábavách. Tí, čo ožobračovali poddaných, boli od platenia daní oslobodení a podľa zákona alebo zvyklostí im patrili všetky úrady v štáte. Príslušníkov privilegovaných tried bolo stopäťdesiattisíc a na uspokojenie všetkých ich rozmarov bolo milióny ľudí odsúdených na beznádejne biedne živorenie“ (pozri Dodatok č. 24).

Kráľovský dvor sa dusil v prepychu a v rozmaroch. Ľud a králi si navzájom nedôverovali. Ľud považoval všetky opatrenia vlády za podozrivé a sebecké. Vyše pol storočia pred vypuknutím revolúcie sedel na tróne Ľudovít XV., ktorý aj v najhorších časoch bol známy ako lenivý, zmyselný panovník neviazaných mravov. Štát sa s bezohľadnou zvrhlou aristokraciou a zbedačenými, nevedomými nižšími vrstvami obyvateľstva ocitol v ťažkej finančnej situácii. Ľud stratil nádej a trpezlivosť. Aj bez prorockej jasnozrivosti bolo zrejmé, že neodvratný výbuch sa rýchlo blíži. Na varovné hlasy svojich radcov kráľ odpovedal: (280) „Snažte sa, aby všetko šlo tak dlho, kým budem žiť, po mojej smrti nech sa robí čokoľvek.“ Nemalo zmysel stále mu opakovať, že treba urobiť reformy. Kráľ videl všeobecne rozšírené zlo, no na jeho odstránenie nemal silu ani odvahu. (204) Nadchádzajúci údel Francúzska až príliš dobre vyjadrovalo kráľovo nehanebné a sebecké heslo: „Po nás potopa!“

Rím podnecoval pýchu kráľov i vládnucich tried, čím ich nútil držať ľud v otroctve. Dobre vedel, že práve tým na jednej strane štát oslabí, no na druhej strane si bude môcť lepšie zaviazať vládcov i ľud. Preto konal rýchlo; chápal, že skutočne zotročiť ľudí znamená spútať a zotročiť ich duševne. Najistejší spôsob, ako im zabrániť zbaviť sa otroctva je vychovávať ich tak, aby sa nevedeli tešiť zo slobody. Tisíckrát hroznejšie než telesné útrapy v dôsledku politiky Ríma bola mravná skazenosť. Ľud bez Biblie, vychovávaný vo formalizme a sebectve zostal napospas nevedomosti a poverčivosti, upadal do nerestí a vôbec nebol schopný vládnuť si sám.

Konečný výsledok sa však podstatne líšil od toho, čo si Rím prial. Keďže nevedel udržať ľudové masy v slepej poslušnosti svojich dogiem, vychoval z nich nevercov a revolucionárov, ktorí v rímskom katolicizme videli len kňazské intrigy hodné zavrhnutia. Duchovenstvo chápali ako spojenca svojich utláčateľov. Jediný Boh, ktorého poznali, bol boh Ríma. Keďže učenie Ríma bolo ich jediným náboženstvom, ktoré poznali, hrabivosť a krutosť cirkevnej vrchnosti pokladali za zákonité ovocie Biblie, a preto ju znenávideli.

Rím nesprávne predstavoval Božiu povahu a zneuctil Božie požiadavky; preto ľudia odmietali Bibliu i jej Pôvodcu. Rím žiadal, aby ľudia slepo verili cirkevným dogmám, pričom sa odvolával na Bibliu. Voltaire a jeho priatelia na to reagovali tým, že úplne odmietli Božie slovo a začali šíriť jed neverectva. Rím si podrobil ľud železnou päsťou, a teraz sa tento ponižovaný a znásilňovaný ľud začal zbavovať nielen tyranie cirkevnej hierarchie, ale odhodil aj všetky zábrany. (281) Proti zjavnému pokrytectvu, ktoré tak dlho uctieval, sa vzoprel tak zúrivo, že potom spolu s bludom odmietol aj pravdu. Voľnosť si otroci neresti zamenili za nespútanosť a jasali nad svojou domnelou slobodou.

Kráľ na začiatku revolúcie urobil ústupok a ľudu poskytol väčšie zastúpenie, než bol počet zástupcov šľachty a duchovenstva spolu. Jazýčkom na váhach moci sa stal ľud, ktorý však nebol pripravený situáciu rozvážne a prezieravo zvládnuť. V túžbe odčiniť bezprávie, ktorým trpel, sa rozhodol zmeniť spoločenský systém. Ponižovaný ľud, ktorý spomínal len na dlhé obdobie krívd, sa hodlal revolučne zbaviť svojej neznesiteľnej biedy a súčasne sa pomstiť tým, ktorých pokladal za pôvodcov svojho utrpenia. Utláčaní potom robili to, čomu sa naučili za útlaku a sami sa stali utláčateľmi svojich bývalých utláčateľov. (205)

Nešťastné Francúzsko len zožínalo krvavú žatvu svojej sejby. Podriadenosť Rímu mala strašné následky. Tam, kde Francúzsko pod vplyvom rímskeho katolicizmu zapálilo na začiatku reformácie prvú hranicu, tam revolúcia postavila svoju prvú gilotínu. Na tom istom mieste, kde boli v 16. storočí upaľovaní prví protestantskí mučeníci, v 18. storočí revolučná gilotína sťala hlavy prvých obetí. Tým, že Francúzsko vyhnalo evanjelium, ktoré ho mohlo uzdraviť, otvorilo dvere neverectvu a skaze. Tam, kde ľudia zavrhli zábrany Božieho zákona, sa ozrejmilo, že ľudské výnosy a zákony nestačia zadržať príval uvoľnených vášní. Národ sa vydal na cestu revolúcie a anarchie. Bojom proti Biblii sa začalo obdobie v dejinách známe ako „hrôzovláda“. Z ľudských príbytkov a sŕdc sa vytratil pokoj a šťastie. Nikto si nebol ničím istý. Ten, kto dnes víťazne jasal, zajtra bol v podozrení s následným rozsudkom smrti. Vládlo násilie a ľudské vášne. (282)

Kráľ, kňazi i šľachta sa museli podriadiť nezmyselným požiadavkám sfanatizovaných davov. Poprava kráľa len podnietila túžbu ľudu po pomste. Tí, čo ho odsúdili, čoskoro šli sami na popravisko. Popravení mali byť všetci údajní a podozriví nepriatelia revolúcie. Väznice boli preplnené a niekedy bolo v nich aj vyše dvestotisíc väzňov. V mestách po celom kráľovstve sa odohrávali strašné výjavy. Časť revolucionárov sa postavila proti inej skupine a Francúzsko sa stalo veľkým bojiskom znepriatelených táborov, ovládaných neskrotnými vášňami. „V Paríži nasledovala jedna búrka za druhou; občania sa rozdelili do rôznych strán a zoskupení, ktorým, podľa všetkého, šlo iba o to, aby sa navzájom vyhubili.“ Všeobecné utrpenie znásobila skutočnosť, že Francúzsko sa zaplietlo do dlhej a pustošivej vojny proti európskym veľmociam. „Krajina sa ocitla na pokraji záhuby, vojská žiadali žold, Parížania hladovali, vidiek pustošili hordy lupičov a civilizácia sa rozpúšťala v anarchii a neviazanosti.“

Ľud si príliš dobre osvojil kruté a násilnícke metódy svojich cirkevných utláčateľov. Keď konečne svitol deň odplaty, do väzenia a na hranice či popravisko nešli nasledovníci Ježiša Krista. Tí už dávno vymreli ako mučeníci doma alebo ako vyhnanci v cudzine. Nemilosrdný Rím začal teraz pociťovať smrtiacu moc ľudu bažiaceho po pomste, ktorú vykonával v neľútostnom, krvavom násilí. „Prenasledovanie, ktoré francúzske duchovenstvo takú dlhú dobu páchalo, sa teraz znásobene obrátilo proti nemu. Krv kňazov sfarbila popraviská na červeno. Na galeje a do väzníc kedysi určených hugenotom, šli teraz ich prenasledovatelia. Pripútaní ku galejníckej (206) lavici museli tvrdo veslovať; rímskokatolícki kňazi teraz okúšali utrpenie, ktorým ich cirkev tak často mučila kacírov.“ (283)

„Potom prišli dni, keď najbarbarskejšie tribunály vydávali tie najbarbarskejšie zákony, keď sa nikto nemohol pozdraviť so susedmi, ani sa pomodliť bez toho, aby nemohol byť obvinený zo smrteľného zločinu, keď sliediči prehľadávali všetky kúty a každé ráno sa spúšťala gilotína. Žaláre boli preplnené ako podpalubie otrokárskej lode, krv prúdila kanálmi do Seiny. Vozy plné obetí prechádzali každodenne ulicami Paríža do určeného cieľa a prokonzulovia, ktorých štátny výbor vyslal do krajov, prejavovali takú krutosť, akú nepoznal ani Paríž. Ich vražednej horlivosti nestačila ani gilotína. Delové strely kosili rady odsúdencov. Do lodí naplnených ľuďmi robili diery, aby sa potopili. Lyon sa zmenil na pustatinu. V Arrase odopreli zajatcom aj milosť rýchlej smrti. Pozdĺž rieky Loiry, od Saumuru až k moru, sa zlietali veľké kŕdle vrán a dravých vtákov, aby hodovali na poprepletaných nahých telách. Kati popravovali bez ohľadu na vek či pohlavie. Táto hanebná vláda nechala popraviť stovky chlapcov a dievčat, čo nedosiahli ani sedemnásť rokov. Deti vytrhnuté ženám z náručia napichovali jakobíni na špice svojich bodákov.“ V priebehu desiatich rokov zahynulo nesmierne množstvo ľudí.

To všetko sa vyvíjalo podľa satanovho priania. On sa o to usiloval po stáročia. Všetko jeho pôsobenie od začiatku do konca spočíva na podvode. Stále sa snaží vrhať ľudí do biedy a úpadku, kaziť a znetvoriť Božie dielo, mariť pôsobenie jeho milosrdenstva a lásky a šíriť na zemi i v nebi zármutok. Ľuďom rafinovane zatemňuje myseľ, aby za svoj nezdar obviňovali Boha, akoby všetko utrpenie bolo dôsledkom Stvoriteľovho plánu. (284) Keď potom tí, ktorých ponižoval a kruto utláčal, získajú slobodu, strháva ich do výstredností a násilia. Také prípady potom tyrani a utláčatelia uvádzajú na to, aby poukázali, kam vedie sloboda.

Keď ľudia prehliadnu klam v jednej podobe, satan ho zaodeje do iného rúcha a ľudia ho prijímajú rovnako nadšene, ako ho prijali prvýkrát. Keďže ľudia spoznali, že vtedajšia cirkev nežije podľa pravdy, satan ich už nemohol viesť prostredníctvom nej, aby prestupovali Boží zákon. Zvádzal ich teda na to, aby v každom náboženstve videli podvod a aby Bibliu pokladali za zbierku bájok. Zavrhli Božie ustanovenia a bez zábran páchali zlo.

Obyvatelia Francúzska nepochopili významnú pravdu, že skutočná sloboda spočíva v dodržiavaní požiadaviek Božieho zákona. Tento osudný omyl ich nakoniec strhol do nesmiernej biedy. „Kiežby (207) si bol poslúchal moje príkazy! Tvoj pokoj by bol ako rieka a tvoja spása ako morské vlny.“ „Neverní nemajú pokoja, vraví Hospodin.“ „Kto však mňa počúva, bude bezpečne bývať, bez starosti, bez strachu pred nešťastím“ (Iz 48,18.22; Prísl 1,33).

Ateisti, vierolomníci a odpadlíci neuznávajú Boží zákon a odmietajú ho. Následky ich vplyvu však ukazujú, že blaho človeka závisí od rešpektovania Božieho poriadku. Kto sa nechce poučiť z Božej knihy, môže sa presvedčiť z dejín národov.

Keď satan prostredníctvom vtedajšej cirkvi viedol ľudí k neposlušnosti, robil to tak nenápadne a skryto, že ľudia v ponížení a biede, ako následku neposlušnosti, nespoznali plody prestúpenia Božích zákonov. Duch Svätý však odporoval satanskej moci a nepriateľovi zabránil uskutočniť všetky jeho zámery. Ľudia však nepostrehli skutočnú príčinu svojho stavu a nespoznali zdroj svojho utrpenia. (285) Národná rada počas revolúcie verejne zavrhla Boží zákon. No v následnej hrôzovláde mohli všetci poznať zákon príčiny a následku.

Keď Francúzsko verejne zavrhlo Boha a odmietlo Bibliu, začali bezbožní ľudia a mocnosti temna jasať, pretože dosiahli cieľ, po ktorom tak dlho túžili – kráľovstvo, v ktorom neplatia medze zahrnuté v Božom zákone. Keďže trest za zlo neprichádza ihneď, ľudské srdce je naklonené „páchať zlo“ (Kaz 8,11). Prestupovanie správneho a spravodlivého zákona musí nevyhnutne skončiť v biede a v záhube. Aj keď ľudskú hriešnosť trest nepostihol okamžite, svoj údel si zákonito pripravovala. Stáročia odpadlíctva a zločinu hromadili hnev na deň odplaty. Len čo sa miera neprávosti naplnila, odporcovia Božieho zákona poznali príliš neskoro, že prekročenie hraníc Božej zhovievavosti má strašné následky. Boží Duch, ktorý krotil krutú diabolskú moc, prestal pôsobiť a satan, ktorého jedinou rozkošou je hriešnosť človeka, mohol konať, čo sa mu páčilo. Jeho sluhovia mohli zožínať ovocie vzbury, kým zem nezaplnili neopísateľne hrozné zločiny. V spustošených krajoch a zborených mestách znel hrôzostrašný plač, nárek vrcholnej úzkosti. Francúzsko akoby prežívalo strašné zemetrasenie. Náboženstvo, zákon, spoločenský poriadok, rodina, štát i cirkev – všetko zmietli bezbožné ruky, ktoré sa postavili na odpor proti Božiemu zákonu. Starozmluvný múdry muž mal pravdu, keď povedal: „Bezbožný... padá vlastnou bezbožnosťou.“ „Keď hriešny stokrát spácha zlo, a predsa dlho žije, viem, že sa bohabojným dobre povedie práve preto, lebo sa ho boja. Bezbožnému sa však nepovedie dobre“ (Prísl 11,5; Kaz 8,12.13). „Pretože nenávideli poznanie, nevyvolili si bázeň pred Hospodinom. (208) Teraz budú jesť z ovocia svojich ciest a nasýtia sa svojimi zámermi“ (Prísl 1,29.31). (286)

Verní Boží svedkovia, ktorých zabila rúhavá moc, „vystupujúca z priepasti“, nemali zostať nadlho umlčaní. „O tri a pol dňa vošiel do nich duch života od Boha, postavili sa na nohy a veľká bázeň padla na tých, čo ich videli“ (Zj 11,11). V roku 1793 prijalo francúzske Národné zhromaždenie dekrét, ktorým zrušilo kresťanské náboženstvo a odmietlo Bibliu. O tri a pol roka neskôr to isté Národné zhromaždenie tento dekrét zrušilo a povolilo šírenie Biblie. Svet sa zhrozil veľkosti zla, ktoré prišlo ako následok odmietnutia Písma. Ľudia poznali význam viery v Boha a v Božie slovo ako základ cnosti a mravnosti. Boh povedal: „Komu si sa posmieval a rúhal, proti komu si pozdvihol svoj hlas a pyšne dvíhal svoje oči? Proti Svätému Izraela!“ (Iz 37,23). „Preto im dám vedieť, tentoraz im dám poznať svoju moc a silu; a poznajú, že Hospodin je moje meno“ (Jer 16,21).

O dvoch svedkoch prorok ďalej povedal: „Počuli mohutný hlas z neba, ktorý im hovoril: Vystúpte sem! Vystúpili v oblaku na nebo a ich nepriatelia ich videli“ (Zj 11,12). Odvtedy, čo Francúzsko rozpútalo vojnu proti dvom Božím svedkom, dostalo sa im takých pôct ako nikdy predtým. V roku 1804 bola založená Britská a zahraničná biblická spoločnosť. Neskôr začali vznikať podobné spoločnosti s mnohými pobočkami v Európe. V roku 1816 bola založená Americká biblická spoločnosť. V čase založenia Britskej spoločnosti bola už Biblia preložená, tlačená a rozširovaná v päťdesiatich jazykoch. Odvtedy bola preložená do mnohých stovák jazykov a dialektov (pozri Dodatok č. 25).

Pol storočia pred rokom 1792 nikto vlastne nevenoval pozornosť misijnej práci v zahraničí. Nezakladali sa nijaké nové spoločnosti a len niekoľko cirkví sa snažilo šíriť kresťanstvo v pohanských krajinách. (287) Koncom 18. storočia nastala veľká zmena. Výsledky racionalizmu ľudí neuspokojili. Uvedomovali si, aké potrebné je Božie zjavenie a náboženstvo. Odvtedy misijná činnosť v cudzích krajinách dosiahla nebývalý rozmach (pozri Dodatok č. 26).

Zdokonalenie tlače podnietilo rozsiahlejšie šírenie Biblie. Zlepšenie spojov medzi rôznymi krajinami, odstránenie starých predsudkov, národnej výlučnosti a ochabnutie mocenského vplyvu rímskej cirkvi na svetskú sféru umožnili postup Božieho slova. Niekoľko rokov sa Biblia predávala bez obmedzenia aj na uliciach Ríma a dnes sa šíri do všetkých častí sveta. (209)

Neveriaci Voltaire raz vystatovačne povedal: „Už ma unavuje počúvať stále to isté, že totiž kresťanstvo založilo dvanásť mužov. Ja dokážem, že stačí jeden muž, aby ho prekonal.“ Odvtedy žili na svete už mnohé generácie. Milióny ľudí bojovalo proti Biblii. Táto kniha však nie je porazená. Tam, kde boli za čias Voltaira stovky, sú dnes desaťtisíce, ba státisíce výtlačkov Božej knihy. Jeden z prvých reformátorov kresťanskej cirkvi vyhlásil: „Biblia je nákova, na ktorej sa už zlomilo nejedno kladivo.“ Boh hovorí: „Nijaká zbraň zhotovená proti tebe nebude úspešná. Každý jazyk, ktorý sa zdvihne proti tebe, súdnemu výroku, ty zatratíš.“

„Slovo nášho Boha zostáva naveky.“ „Pravda a právo sú diela jeho rúk, všetky jeho príkazy sú spoľahlivé“ (Iz 40,8; Ž 111,7.8). Čokoľvek je postavené na moci človeka, bude zvrhnuté; to však, čo je založené na skale nemenného Božieho slova, potrvá naveky. (210) (288)