Filozofia 20. storocia - Existencializmus J. P. Sartra

Filozofia 20. storocia - Existencializmus J. P. Sartra
Filozofia 20. Storocia
Existencializmus J.P.Sartra
Najznámejším a najpopulárnejším predstavitelom existencializmu svojej doby bol
nepochybne Jean-Paul Sartre (okrem iného autor mnohých populárnych literárnych
diel, za všetky: román Hnus, divadelné hry Muchy, S vylúcením verejnosti…, filozofické
diela budú dalej spomenuté). Sartre sa odlišoval od ostatných predstavitelov
francúzskeho existencializmu najmä rozsahom svojho vzdelania. Bol ako interpretom
Husserlovej fenomenológie, rovnako znalý aj Heideggerovho ucenia, kedže vzdelanie
získaval na nemeckých univarzitách. V jeho práci sa odráža tiež tradícia francúzskej
filozofie ale aj výrazný a originálne vyložený hegelovský vplyv, ktorý Sartre získal v
Kojevovych prednáškach.
Podla Kojeva “nie je existencia vlastnostou vecí, je bytostne úzkym spojením s
nevysvetlitelným rizikom”. Týmto je ovplyvnená velká cast francúzskej filozofie
šestdesiatych rokov a podobné myšlienky sa potom objavujú v diele Sartrovom,
predovšetkým v jeho stati Existencializmus je humanizmus.
Sartre delí existancionalizmus na krestanský (existencializmus Jaspersa a Marcela) a
ateistický existencializmus Heideggera a samého seba a charakterizuje ho tvrdením:
existencia predchádza podstatu, cim naznacuje, že vo filozofii je potrebné vychádzat zo
subjektivity. Tvrdenie, že existencia prechádza podstau znací, že clovek JE inak než
veci a túto diferenciu je možné vidiet práve na vztahu existencie a podstaty. Vo svete
stvorenom zase platí, že podstata predchádza existencii, a teda aj podstata cloveka
predchádza pred jeho existenciou. Sartre ale tvrdí, že “náš svet je bez boha” a
existencializmus tento fakt berie do úvahy. Ak neexistuje boh, existuje najmenej jedna
bytost, existujúca predtým, než je možné vymedzit túto bytost pojmom, a je nou
clovek (podla Heideggera “Dasein”), alebo ludská realita. Teda najprv existujem a
potom vo svojej existencii sa sám so sebou stretávam a vymedzujem sa. Najprv nie
som nicím, stanem sa…A budem takým, akým sa urobím. Ludská podstata nie je daná
vopred, pretože boh, ktorý by ju koncipoval nie je. “Clovek nielen že je taký akého sám
seba berie, ale aj taký, akým chce sám byt a ako sám seba koncipuje po existencii.”
”Clovek sa stane tým co projektuje aby bol.”Jeho existencia je pred jeho podstatou.
Kedže je teda existencia pred podstatou, ciže nie som tým, cím sa (len) chcem ucinit,
je jasné, že clovek zodpovedá za to, co je. Existencializmus núti cloveka prevziat plnú
zodpovednost za svoju existenciu.
Cinom, ktorým realizujem to, cím chcem byt, rozhodujem sa, byt takým, akým podla
mna mám byt. Je to volba hodnoty s univerzálnym dosahom. Zodpovednost za volbu je
nesmierna. Svojou volbou samého seba volím všetkých okolo seba, volím akí by mali
byt všetci ostatní. Moja volba je záväzkom a sloboda mi neumožnuje o nic sa opriet, na
nic sa vyhovorit. Nevyhnutným sprievodným javom uvedomenia si nesmiernosti volby
je úzkost. Úzkost sprevádza každú slobodu. Sartre uzatvára: “Sme sami bez
výhovoriek… clovek je odsúdený byt slobodný.”
Ak sa pozrieme na existencializmus podla sartra z filozofickej roviny, všimneme si už
spomínaný vplyv Heideggera a Husserla, teda vplyv fenomenologie a fundamentálnej
ontológie už v podtitule jeho hlavného filozofického diela Bytie a nicota, Pokus o
feneomenologickú ontológiu. Co teda znamená podla Sartra intenconalita? Je to
neustále zameranie vedomia na nejaký ciel, vždy za niecím íst.Nejde tu však o
pohlcovanie a pretváranie vecí mieneným vedomím na vlastné obsahy, lebo veci
nemôžu do vedomia vstupovat a byt alebo stáavat sa jeho súcastou, kedže sú od
vedomia odlišné. Mienené vedomie je však veciam nablízku, veci sa mu ukazujú, teda
ono a svet sú spolu, sú zároven, aj ked je svet mimo vedomia, ale vztahuje sa nan.
Vedomie sa rozpína smerom k veciam, no nemôže ich “vlastnit”, previest na seba. Je
úplne círe a neobsahuje nic, okrem neustáleho pohybou smerom von zo seba.
Vedomie nepretržite nieco mieni, teda k niecomu smeruje, uniká od seba, nemá v sebe
nijaké bytie. Kedže moje vedomie musí byt vždy vedomím niecoho, som sám vedomím
“toho vo svete”, a to vždy, ked vnímam, poznávam, predstavujem si, spomínam…
Pritom nikdy niesom v sebe, ale vždy som vo svete, okolo. Všetko je mimo, vrátane
mna. Som mimo vo svete medzi vecami a s ostatnými. Toto Sartrovo círe vedomie bez
obsahu, ktoré je jedine útekom zo seba, posunulo Sartra dalej než sa pred ním dostal
Husserl. Jeho intencionalita je vedomím predchádzajúcim reflexiu. A predreflexívne
vedomie je vedomím vedomia, teda nie je samo sebe predmetom, je to vedomie
absolútne, bez prekážky, ktorá by ho zakalila – byt a javit sa je v nom identické.
Dôležité je tiež, že pôvodné vedomie je neosobné, neexistuje v nom nijaké JA. Naše JA
vzniká ako následná reflexia vedomia na seba a rozštiepenie na vedomia reflektujúce a
reflektované. Predreflexívne vedomie je priesvitné zvláštne NIC, predmety a hodnoty
sú mimo, a zároven je VŠETKO, je vedomím predmetov a hodnôt mimo.
Apersonálne vedomie rodiace sa v reflexii, znamená, že Ja chápané ako vec zakrýva
nekonecnú úplnú spontaneitu, lebo JA je NIECO vo svete. Ostat vo svojom JA ako vo
veci, znací zbavovat sa absolútnej zodpovednosti.
V Bytí a nicote sa Sartre pýta: “aké je bytie vedomia, bytie cloveka”. Vedomie musí byt
pred reflexiou, aby ho bolo možné reflektovat musí predtým BYT. Vedomie je vždy
vedomím vedomia, a vždy vedomím NIECOHO. Je potrbné ho definovat a spojit
mienené. Je vždy mienením predmetu a aj seba samého. Z toho dalej vyplýva aj
otázka bytia: spolu s bytím vedomia je dané aj bytie vecí. Hovoríme o bytí vedomia ako
bytí pre seba a naproti tomu o bytí vecí, bytí v sebe. Bytie v sebe nemá vztah k tomu
co nie je, jeho podstata urcuje jeho existenciu. Bytie pre seba je vedomie niecoho.
Vedomie bytia pre seba je nicota.
Vždy ked sa objaví bytie pre seba, ludská existencia, prichádza zároven negativita.
Ludská existencia vo svojej schopnosti klást otázky otvára trvalú pravdepodobnost
zápornej odpovede, za predpokladu, že to, na co hladám odpoved nie je. “Bytie cez
ktoré vstupuje do sveta nicota, je také bytie, ktorému v jeho bytí ide o nicotu jeho
bytia: bytie, ktorým prichádza na svet nicota musí byt svojou vlastnou nicotou.”
Existencia – bytie pre seba, odlišné od bytia vecí, nie je pozitívne, separuje sa od vecí,
je SLOBODNÉ. Sloboda nie je vlastnost cloveka, je to jeho existencia. Existencia ako
bytie pre seba stavia svoje vlastné ciele a snaží sa o ich dosiahnutie. Záleží len a jedine
na mne, ci okolnosti javiace sa ako prekážky, budú sa javit ako neprekonatelné alebo
také, ktoré TREBA prekonat. Ak sa v prípade neprekonatelného sklonu jednat v rozpore
so svojim cielom podrobím tomuto sklonu, prejavia sa prekážky ako neprekonatelné.
Táto volba potvrdí predstieranie skutocného ciela, kedže jeho neuskutocnením som
klamal sám seba. Toto je jasné uhýbanie pred slobodou. Prekážky poslúžili na to, aby
som sa vzdal slobody a potvrilo sa, že niesom schopný svoju slobodu znášat. Podla
Sartra nikdy niesom bytie v sebe, lebo projektovaním sa k niecomu co nie je, lebo iba
má byt, toto bytie v sebe popieram. Motívy a podnety majú zmysel len vo vztahu k
tomu, co projektujem. Vdaka slobode je moja existencia vždy nieco iné, než sa o nej
dá povedat. Som navždy odsúdený existovat mimo bezpecia podstaty. “Clovek je
odsúdený byt slobodný.” Sartre teda postavil svoj existencializmus na “neznesitelnej
nutnosti byt tým, co sám zo seba urobíš”.
Existenciu charakterizoval ako nepretržitý pohyb od seba k cielu, od minulého k
požadovanému.
Reflexiou na tento pohyb je pozorovanie, že vždy sa ocitám za minulostou, od ktorej
ma ale nic neoddeluje, vždy sa dostávam za doposial ucinené tým, že vzápätí
prekonávam vykonané a smerujem do budúcnosti (k projektovanému) a svojou
podstatou budem až po smrti, ktorá ma uciní HOTOVÉHO. “Základný projekt ludskej
existencie nenachádza zmysel, lebo je snahou o bytie pre seba v sebe, byt bohom, co
je nemožné. Clovek je márne úsilie.”
Tieto myšlienky ma oslovili, akokolvek sú vo svojej cistote a jednoduchosti vlastne
nesmierne zložité. Možno každý uvažujúci clovek sa v živote skôr, ci neskôr pristihne
pri uvažovaní o zmysle “pobytu” v tomto “divadle” a pýta sa na svoje poslanie. Sartre
vlastne odpovedá, že je možné si ho vymysliet a potom sa vydat za ním, dokonca si
zvolit aká bude cesta… Napadajú ma slovné spojenia a úslovia “Si strojcom svojho
štastia”, “vzdušné zámky”… Zajtra ráno zase vstanem. Odídem z domu bez ranajok a
budem sa cítit previnilo, za všetko co som nestihla, a už nikdy nedobehnem.