Filozofia - Patristika

1. Patristika

Názov je odvodený od slova „páter- otec“, ktorým sa označovali duchovné autority ranej cirkvi.
.Je súčasťou stredovekej kresťanskej filozofie, ktorá trvala pomerne dlhé obdobie a to od 4. až do 6. storočia nášho letopočtu. a vrcholí v 13. až 15. storočí.

Delí sa na obdobie apologetiky kresťanských názorov, na obdobie vytvárania dogiem a obdobie prepracúvania a systematizácie vytvorených pojmov. Teritoriálno-kultúrne sa delí na západnú a východnú vetvu. Patristika predstavuje významnú etapu európskej filozofie.
Je obdobím prvej filozofickej reflexie kresťanskej viery, ktorá však využíva duchovný odkaz platónizmu, aristotelizmu, stoicizmu i židovského učenia.

Filozofia prvého kresťanstva bola jednoduchá: Dejiny i život človeka sú v rukou milujúceho Boha, cestou k nemu je nasledovanie Krista, život v pravde a láske, úsilie o spravodlivosť a službu, odpustenie a nadej, že zlo a smrť nie sú posledným slovom ľudskej existencie. Kresťanstvo sa šírilo veľkou rýchlosťou, rýchle preniklo i do nežidovského prostredia.
V patristike bol pokus o syntézu gréckeho, židovského a kresťanského myslenia.
V kresťanskom učení ide o pochopenie Boha ako troch osôb(Otca, Syna a Ducha)

Medzi hlavne filozofické problémy patristiky patrí vzťah viery a rozumu.
Základná kresťanská mravná požiadavka pre vzťah človeka k človeku je obsiahnutá vo slovách Kristových: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Všetci ľudia sú deti Boha a bratmi a sestrami v Kristovi.

Kristus vyslal svojich učeníkov, aby učili všetky národy. Kristus sa obracal práve k tým, ktorí sa trápia. Prví vyznávači kresťanstva pochádzali väčšinou z nižších vrstiev ale pridali sa k ním i špičky spoločenskej štruktúry.
2. Predstavitelia patristiky
Hlavnými predstaviteľmi patristiky boli Quintus Septimius Tertullianus a Aurélius Augustínus.

3. Quintus Septimius Tertullianus

Narodil sa v Kartágu okolo roku 160 a zomrel po roku 220. Nejaký čas pôsobil ako právny zástupca v Ríme, ale po prijatí kresťanstva (okolo roku 195) sa vrátil do Kartága a stal sa významným činiteľom v tamojšej cirkvi. Tertullianus bol určitú dobu stúpenvom radikálného kacírstva montanistov a rozišiel sa s obecnou cirkvou, a i keď neskoršie montanistov opustil, cirkev mu nikdy neudelila úplné odpustenie. Mal veľký prínos pre cirkev. Tieto zásluhy sú predovšetkým spojené s rétorickou propagandou kresťanstva a s tým, že bránil cirkev pred rímskymi úradmi a zabraňoval i „kacírskym“ omylom. Tertullianus bol prvým kresťanským mysliteľom, ktorý písal po latinsky (niektoré diela však ešte po grécky).
Tertullianus, vychovaný v tradíciách rímskej právnej kultúry, mal chladný až nepriateľský vzťah k špekulatívnym konštrukciám gréckeho filozofického myslenia.

Dokazoval nezlučiteľnosť filozofie a kresťanskej vierouky. Vychádza z toho, že sociálna funkcia kresťanstva nezávisí na tom alebo onom jeho filozofickom zdôvodnení, ktoré v podstate nepotrebuje. Medzi Aténami a Jeruzalemom, medzi Akadémiou a cirkvou, medzi pohanmi-kacírmi a kresťanstvom nemôže existovať nič spoločného. Po Kristovi už nie je potrebná žiadna vedychtivosť, po evanjeliu žiadne bádanie. Tento kresťanský tmár útočí na Platóna, Aristotela, Epikúra, Hérakleita i Empedokla a vyhlasuje filozofov za patriarchov kacírov.
Tertullianus bol výborný rečník a človek prudkého temperamentu. Akoby vyzývavo voči týmto nepriateľom kresťanskej viery napísal: „Syn boží sa narodil, nehanbíme sa za to, zatiaľ čo to je hanba; syn boží zomrel, treba tomu veriť, keďže to je napísané. A pochovaný vstal zmŕtvych; je to isté, pretože to je nemožné“. Tak tento kresťanský fanatik vyhlásil nezlučiteľnosť viery s rozumom a zdôraznil pritom, že sila viery je priamo úmerná nezmyselnosti jej tvrdenia z hľadiska normálneho ľudského rozumu.

Programové prezeranie rozumu však nemohlo Tertulliana uchrániť pred riešením dôležitých otázok, bez nich sa nemohla obísť vznikajúca kresťanská teológia. Šlo o otázky o podstate boha a ľudskej duše.

4. Aurelius Augustinus

Bol najväčším filozofom obdobia patristiky. Latinsky písané diela tohto „učiteľa Západu“ mali najväčší vplyv na západoeurópsku stredovekú filozofiu.
Augustín sa narodil v Thagaste v severnej Afrike (na území dnešného Alžírska) v rodine nepríliš bohatého rímskeho úradníka. Pôvodne sa vzdelával v miestnych školách Thagasty a Madaury a neskoršie pokračoval v štúdiu v škole rétoriky v Kartágu. Tu sa zoznámil s Ciceronovým traktátom Hortensius, ktorý v ňom vzbudil záujem o filozofiu.

Prvé Augustínove zoznámenie so svätým písmom z neho nespravilo prívrženca kresťanstva. Pohanský rétor, vychovaný na základe najlepších vzorov rímskej literatúry, sa nemohol zmieriť s drsným jazykom a primitívnym spôsobom myslenia tohto dokumentu. Keď hľadal uspokojenie svojich nábožensko-svetonázorových záujmov, obrátil sa k manicheizmu. Ako jeho horlivý stúpenec prišiel Augustin roku 383 do Ríma, kde za pomoci manicheistov založil rétorickú školu. Ale postupne v ňom narastali pochybnosti i o manicheizmu, ktorý taktiež nemohol uspokojiť jeho svetonázorové záujmy. V dôsledku tohto rozčarovania sa Augustín prikláňa ku skepticizmu. Z Ríma sa presídlil do Mediolana (Milána), kde sa zblížil s okruhom osôb, sústredených okolo veľmi vplyvného miestneho biskupa Ambrosia. Pod jeho vplyvom sa Augustín začal prikláňať ku kresťanstvu.

V príprave na prijatie kresťanstva – nie ako radový veriaci, ale ako ideológ vierouky – začal Augustín študovať Plotinové Enneady i niektoré diela Porfyriova. Pohrúžil sa i do diel Plátonových. Svoj skepticizmus prekonal Augustín v takých filozofických spisoch, napísaných v rokoch 386 – 387, ako sú Proti Akademikom t. j. skeptikom; O blaženom živote – o spôsobe poznania nadzmyslových právd; Samorozprávania – o závislosti ľudského štastia na poznaní boha; O nesmrteľnosti duše. V roku 387 sa stal kresťanom. V nasledujúcom roku sa vrátil do vlasti a tu sa stal jedným z najaktívnejších činiteľov kresťanskej cirkvi, neúprosným nepriateľom a prenasledovateľom „heterikov“, odpadlíkov od oficiálnej cirkevnej doktríny. Túto činnosť nerozvíjal Augustín iba vo svojich početných dielach, ale aj ako biskup z Hipponu (Thagaste), ktorým sa stal v roku 396 a zostal ním až do konca života. Jeho boj proti početným odpadlíkom do oficiálnej kresťanskej vierouky, ktorý sa nezastavil iba u výziev k násilnému vysporiadaniu sa s nimi, poskytol mnohým z jeho životopiscov dôvod k tomu, aby nazývali Augustína „ kladivom heterikov“ a videli v ňom predchodcu stredovekej katolíckej inkvizície.

Ohromný literárny Augustínov odkaz zahŕňa súbor filozofických spisov. Je pochopiteľné, že sa filozofické diela najväčšieho z cirkevných otcov zaoberajú aj otázkami kresťanského bohoslovia. Na druhej strane však rada jeho nábožensko-dogmatických spisov obsahuje taktiež filozofické myšlienky. Najdôležitejšie z hľadiska dejín filozofie sú diela O kvantite duše – o vzťahu duše k telu; O učiteľovi; O pravom náboženstve; O slobodnej vôli; Vyznania. Vyznania sú Augustínovou náboženskou autobiografiou.

Pri opisovaní svojho života od detstva sa tento najväčší kresťanský mysliteľ, vyhlásený katolíckou cirkvou za svätého, neskrýva ani s radou svojich nedostatkov a snaží sa ukázať, ako ho náboženské hľadanie priviedlo ku kresťanstvu, ktoré ho mravne povznieslo a dalo mu odpoveď na všetky jeho svetonázorové otázky. Bezprostredným cieľom Augustínovho diela Vyznania je priviesť aj ostatných pohanov, najmä zo vzdelaných vyšších kruhov, k obráteniu na kresťanstvo.

Najväčší význam z hľadiska dejín filozofie majú posledné tri knihy (z trinástich) tohto spisu. Z ďalších diel je treba spomenúť traktát O Trojici, poskytujúci systematický výklad vlastných Augustínových teologických názorov, ďalej spisy O prirodzenosti a milosti, O duši a jej pôvode, O milosti a slobodnej vôli. V roku 413 začal Augustín pod dojmom dobytia Ríma Vizigótmi (410) písať svoje najrozsiahlejšie a najvýznamnejšie dielo O božej obci, ktoré bolo dokončené okolo roku 426. Krátko pred svojou smrťou dokončil Spätné úvahy, v ktorých krátko vyložil svoje zásadné názory vrátane ich opráv v ortodoxnom katolíckom duchu. Toto dielo je určitým Augustínovým duchovným závetom.

Augustín systemizoval kresťanský svetový názor a snažil sa ich predstaviť ako celistvé a jediné správne učenie. Nutnosť takej systemizácie bol podmienená bojom cirkvi proti početným heterickým hnutiam, narúšajúcim jej jednotu. Cirkev ktorá opisovala svoje poslanie ako realizáciu bezprostredného božieho príkazu, nemohla vo svojom jadre pripustiť existenciu niekoľkých nepriateľských smerov. Preto sa jednota viery a organizácie stala pre kresťanskou cirkev zásadnou životnou otázkou.
Od filozofov helénisticko–rímskej epochy prevzal Augustín prakticko-etickú orientáciu ako hlavný cieľ filozofického vedenia, zmenil ju však v súlade so zásadami kresťanstva.
Usilovanie o šťastie, ktoré Augustín vyhlásil za hlavný obsah ľudského života, videl v poznaní boha a v uvedomení si úplnej závislosti na ňom.

Augustínov náboženský svetový názor je celkom teocentrický. Vo všetkých zložkách jeho filozofického učenia vystupuje neustále boh ako začiatočný a konečný bod ľudského uvažovania a konania.
4.1. Boh a svet

Augustín komentuje a zdôvodňuje stvorenie sveta vo veľmi obmedzenom časovom úseku a pritom z ničoho. Medzi mnohými atribútmi božskej osobnosti vždy zdôrazňuje jeho absolútnu všemohúcnosť. Kresťanský boh plne ovládol osud, podriadil ho svojej vôli. Osud sa stáva božou prozreteľnosťou. Božská všemohúcnosť vyplýva rovnako z nekonečnosti božskej podstaty. Nekonečný boh je nekonečné povznesený nad konečným svetom, ktorý stvoril.
Všetky veci a všetky bytosti sa podľa Augustína objavili v dôsledku božského stvorenia. Medzi nimi boli predovšetkým vytvorené nehmotné bytosti, ako sú anjeli a ľudské duše, a to hneď v konečnej podobe.
Štyri tradičné prvky starých filozofov – oheň, voda, zem, vzduch – i nebeské telesá, podobne ako anjeli a ľudské duše, boli pritom vytvorené naraz a navždy v ukončenej podobe.

4.2. Večnosť a čas

Stanovením tohto protikladu priviedlo Augustína k filozofickému problému času, ktorý spojil so svojimi teologickými záujmami. Pri analýze pojmu čas sa snažil stanoviť vzájomný vzťah jeho základných kategórii, v ktorých sú prítomné, minulé i budúce. Obecný záver, ku ktorému pritom prišiel, bol ten, že ani minulé, ani budúce nemá skutočnú existenciu, ktorá náleží iba pritomnému.

4.3. Dobro a zlo

Podobne ako pred niektorými z predchádzajúcich kresťanských filozofov povstala i pred Augustínom neľahká úloha – sňať z najvyššieho boha-stvoriteľa zodpovednosť za zlo, panujúce vo svete, ktorý stvoril.

Podobne ako je ticho absenciou všetkého hluku, nahota potom odevu, choroba zasa zdravia a tma svetla, je aj zlo absenciou dobra, a nie niečím, čo existuje samo o sebe.

4.4. Človek a duša, poznanie a vôľa

Dušu má podľa Augustína zo všetkých pozemských bytostí iba človek, pretože iba on v určitom stupni pripomína boha.
Ľudská duša je rozumná duša. Kresťanský filozof priznáva dušiam iba potom, čo boli vytvorené bohom. V tejto fantastickej forme teda bola sformulovaná idea individuálnosti, duchovnej neopakovateľnosti každého človeka.

Duša má začiatok, ale nemôže mať koniec. Pretože je nesmrteľná, existuje i po smrti a rozklade tela, ktoré za života oživovala. Augustín vníma dušu ako nemateriálnu podstatu, ako samotnú duchovnú substanciu, ktorá nemá nič spoločného s telesnými biologickými funkciami človeka. Duša je nemateriálna a k jej charakteristike sa nedjú použiť žiadne priestorové či kvantitatívne meradlá. Základnými funkciami takto vnímanej duše sú rozum, pamäť a vôľa.

Augustín vychádza zo spojenia duše a tela ako z faktu, ktorý nie je možné ďalej objasniť, vníma ďalší dôkaz v v ne materiálnosti duše v tom, že nie je na určitom mieste, ale akoby rozptýlená po celom tele. Táto všade prítomnosť duše, nachádzajúcej sa v akejkoľvek časti tela, nedosvedčuje ani tak to že sa duša nachádza v tele, ako skôr to, že telo existuje v duši.

Augustín, ktorý kladie dušu a telo neustále do protikladu a vo všetkých smeroch vyzdvihuje dušu nad telom, definuje dušu ako „rozumnou substanciu, prispôsobenou k riadeniu tela“
4.5. Vzájomný vzťah viery a rozumu

Vieru v božskú autoritu, stanovenú vo svätom písme, vyhlásil Augustín za základný a hlavný zdroj ľudského vedenia. Hriech, ktorého sa dopustili Adam s Evou a ktorý sa tak dedí na celé ľudstvo, nenapraviteľne deformoval ľudský rozum a vážne oslabil jeho silu. Od tejto doby musí nutne hľadať tento rozum oporu v božskom zjavení.

Viera však aj napriek tomu potrebuje ku svojmu posilneniu rozum, určité prvky filozofického prístupu. Alegorický, symbolický výklad mnohých biblických téz, s ktorými sa stretávame v Augustínových dielach, je jedným z dôležitých prvkov takéhoto prístupu.

Obecný zdroj Augustínovho riešenia problému vzájomného vzťahu viery a rozumu tak spočíva v znížení úlohy rozumu, ktorý bez pomoci kresťanského zjavenia nie je v podstate schopný dospieť ani k jedinej pravde. Zbavenie rozumu samostatnosti v procese poznania je charakteristické pre celé jeho učenie.

4.6. Veda a múdrosť

Vo svetle tohto teologického obmedzenia predmetu filozofie je jasné aj Augustínove rozlíšenie vedy a múdrosti. Vedenie, prerastajúce vo vedu, je rozumovým poznaním objektívneho sveta, poznaním, ktoré nám umožňuje používať veci. Avšak múdrosť je poznaním večných božských skutkov a duchovných objektov. Vedenie nie je samo o sebe vôbec zlom a v určitých medziach je nevyhnutné, lebo človek musí žiť v hmotnom svete.

Človek však nesmie zabúdať na nadpozemský cieľ svojho života a nesmie preto prevracať vedenie v samoúčel a predstavovať si, že jeho pomocou a bez pomoci boha sa mu podarí poznať svet.
Zároveň vo svojom učení o podriadení vedy múdrosti naznačil tento teoretik ranného kresťanstva program podriadenia vedecko-filozofického vedenia záujmom kresťanskej vierouky.

4.7. Ľudská vôľa a božská milosť

Neobmedzenosť božskej dobroty a relatívnosť zla sníma podľa Augustína z boha zodpovednosť za zlo, ktoré bo svete existuje. Ľudský svet zlom prekvitá, ale za to môže sám človek, jeho slobodná vôľa. Ustavične strháva človeka k tomu, že prestupuje boží zákon a upadá do hriechu. Hriech je vzburou smrteľného tela proti nesmrteľnej duši. V tomto jave už duša nekontroluje telo, lebo jej duchovné sily sú takmer celkom vyčerpané. Nie je v silách človeka, aby sa od hriechu oslobodil. Nevyhnutne potrebuje božiu pomoc.

Najvyšším učením človeka je však jeho spasenie, ktoré nie je možné bez náboženskej morálky. Augustínov kresťanský optimizmus, považujúci zlo za oslabené dobro, ktorý však zďaleka nedospel k záveru, že všetci ľudia vrátane najväčších hriešnikov budú v deň posledného súdu spasení ako to predpokladal Origenes.

4.8. Spoločnosť a dejiny

Najväčší ideológ kresťanstva uznáva tézy kresťanskej morálky, podľa ktorých chudoba a núdza sú najpriaznivejšie predpoklady spasenia. Avšak bohatstvo užívané „správne“, nemôže byť prekážkou na ceste k spaseniu.

V rámci zdôvodňovania týchto záverov Augustín tiež dokazoval, že majetková nerovnosť ľudí – bohatstvo jedných a bieda a hlad druhých – je nevyhnutným javom spoločenského života.
Je to následok prvotného hriechu, ktorý navždy pokazil prvotnú blaženosť