Fenomenológia

Fenomenológia
(termín ako prvý použil Lampert v zmysle veda o fenoménoch- javoch)- opisné
skúmanie súborov javov; veda o fenoménoch (jav daný v skúsenosti) alebo o javoch.
Fenomenológia pôvodne znamenala ucenie o javoch, ktoré sa vymedzujú vzhladom k
prostému zdaniu, aj vzhladom k podstate vecí. Hegelova Fenomenológia ducha opisuje
javové formy ducha tak, ako sa nevyhnutne realizujú v skusenosti vedomia.
Výrazom "fenomenológia" sa oznacuje aj smer alebo hnutie súcasnej filozofie, ktoré
inicioval Husserl: požaduje od filozofie vedeckú presnost s cielom, aby sa stala
základom pre ostatné vedy a ich špecifické postupy. Treba sa vrátit spät k veciam
samotným, aby sme pochopili ich podstaty v zmysle eidetickej redukcie. Epoché
komplementárne uchopuje transcendentálne ja. Husserlovým cielom pritom nebolo
vytvorit systém, ale metódu (pozri: fenomenologická metóda-súbor postupov
odhalovania, skúmania a objasnovania fenoménov. Za tvorcu fenomenológickej metódy
sa podkladá E. Husser) a opísat, co možno vidiet, ak sa riadime touto metódou. Týmto
mala fenomenológia znacný vplyv a rozptýlila sa do rôznych filozofických ucení, co
odporuje vlastne pôvodným Husserlovým zámerom. Fenomenologická metóda zacína
eidetickou redukciou (vyzátvorkovaním)- skúma iba podstatu, ktorou je cisté vedomie.
Toto vedomie nie je prázdne, jeho vlastnostou je, že vždy je na nieco zamerané.
Zakladatel fenomenológie E. Husserl sa zaoberal problematikou pravdy. Pravda veci je
podstatou fenoménu- javu. Je to nadcasový zmysel reálnej veci, nachádza sa mimo
priestoru a casu, ciže je to podstata veci o sebe.
Redukcia eidetická - u Husserla: operácia zameraná na cistú podstatu objektov pri
vylúcení empirických prvkov daného: v myšlienke sa obmienajú rôzne vlastnosti
predmetu (napr. stola) a pýta sa: "Je to ešte stôl?" K tomu sa pripája epoché ako
uzátvorkovanie každého súdu o objektoch
Fenomenologická metóda- Husserlovo ucenie o metóde predstavuje najdôležitejšie
teoretické jadro jeho filozofie, ktoré pocas celej jeho tvorby je neustále kriticky
prepracovávané. V rannej tvorbe je cielom metódy pokus o noetické vysvetlenie
základných logických zákonov. V neskoršom období práve historické limity vystúpia
výrazne do popredia.
Fenomenológia sa zamýšla nad tým, co to znamená, že predmetnost je a vykazuje sa v
poznaní ako jestvujúcno. Súcno musí byt evidentné, a tým bezo zvyšku zrozumitelné
cisto z vedomia samotného. Preto je potrebné štúdium celého vedomia!!!
- ako veda o cistom vedomí požaduje takú metódu, ktorá jej umožní zachytit toto cisté
vedomie a odkryt jeho podstatu.
Fenomén je predovšetkým to, co sa nám ukazuje v skúsenosti, ktorá môže byt bud
vonkajšia alebo vnútorná. Husserl tvrdí, že to, co sa ukazuje vo fenoménoch, nie je len
skúsenostno- zmyslovej povahy. Podrobnejšie skúmanie totiž ukáže, že základom
zmyslového je nezmyslové.
Týmto získame dvojvrstevnatost fenoménov. Prvou vrstvou je empiricko- reálna, vdaka
ktorej je vôbec možný akt vnímania. Druhou vrstvou je vrstva esencií a esenciálnych
faktov, vrstva eiditického (z Gr. EIDOS- idea, podstata, vzor), ktorá je odkrývaná
noetickými aktami a postihovaná bezprostredným nazeraním podstaty
(esencií)...HUSSERL týmto rozlíšením oprávnene prekonáva naivitu tzv. zdravého
ludského rozumu. Vedomie mu nesplýva s tým, co pozoruje, na co sa zameriava.
Proces vyzátvorkovania
všetkého náhodného, faktického a momentálneho Husserl nazýva
Fenomenologickou redukciou, a tá tvorí základ jeho fenomenologickej metódy.
Fenomenologická redukcia ocistuje fenomén od všetkých náhodných súvislosti
vonkajšej a vnútornej skúsenosti. Je to cesta , ked cisté vedomie dospieva k nazeraniu
cistej podstaty. Vedomie je to miesto, kde sa s vecami pôvodne stretávame. Vecifenomény
nie sú vedomím tvorené, ale sú vedomím bezprostredne dané a potom ním
objavované. Vec je daná nielen pre vedomie, ale aj vedomím, cím je zdôraznený
význam kreativity vedomia. Fenomenologická ci transcendentálna redukcia je
priestorom pre ocistenie vedomie použitím „techniky“ epoché (uzátvorkovanie,
obmedzenie), ktorou bo vylúcený prirodzený postoj cloveka k svetu a bytiu, ale tiež
všetkých teórií o tomto bytí.(co sa tým zmení ak všetko uzátvorkujeme?) Redukcia nás
vedie ku skúmaniu toho, co je vo vedomí v procese vnútorného vnímania vlastných
zážitkov. Musí obsiahnut aj mna ako nositela vedomia. Uzátvorkovanie vedie k
rozlíšeniu psychologického a transcendentálneho vedomia.(to vzniká ako výsledný
hladaný produkt, je priestorom, kde možno nazerat pôvod toho všetkého, s cím sa
stretávame.
Transcendentálna fenomenológia- Len vedomiu pripisuje nepodmienenost, pretože
vedomie môže byt skúmané samo osebe, zatial co objektívny svet môže byt poznaný a
pochopený len a len prostredníctvom vedomia. Husserl tvrdí, že svet sa mení na svet
pre mna, svet sa mení pre transcendentálne ego na fenomén sveta. Všetkému
myslitelnému predchádza sebapotvrdenie – ego sum. Objektívny svet má v tomto
zmysle význam sveta pre mna, je mojím svetom. Husserl charakterizuje
transcendentálne ego ako „ja“ všetkých subjektov, ako jediné ego, ktoré je reálne,
intermonadické a intersubjektívne. Jeho transcendentálne chápanie znamená my
všetci. Až s transcendentálnou filozofiou vzniká možnost najvyššieho sebapochopenia
ludstva a jeho dejinnej existencie. Toto sebapochopene sa realizuje podla neho v dvoch
svetoch- prirodzenom a vedeckom. Prirodzený svet- predvedecký a mimovedecký, t.z.
svet zmyslovej skúsenosti, je živnou pôdou neveeckého ako aj vedeckého myslenia.
Vedecký svet- má vedecky pravdivé bytie a je univerzom vedeckej pravdy. Aj ked
medzi oboma svetmi nejestvuje žiadny plynulý prechod, a v tomto zmysle ako keby
sme žili v dvojakom svete, predsa Husserla zvlášt zaujíma skutocnost vplyvu sveta
vedy na náš prirodzený svet .A to je pre neho problém krízy európskych vied.
Husserlova fenomenológia vo všetkých svojich vývojových fázach predstavuje
originálny príspevok do dejín filozofického myslenia 20.storocia.
Husserl, E. – formuluje návrat k veciam samým obnovou pôvodnej cistej skúsenosti.
Filozofiu oznacuje ako vedu o podstatách, ostatné vedy sú empirické t.z. vedy o
faktoch.
- nemecký filozof, zakladatel a hlavný predstavitel fenomenológie ako filozo- fického
smeru a hnutia súcasnej filozofie. Husserlovo filozofické myslenie zacína reflexiou
matematiky a celkove ho možno charakterizovat ako sústavné rozširovanie a
prepracovávanie fenomenológie, ktorú chápe - najmä od rokov 1910-1913 - ako
radikálnu filozofiu. Husserl odmieta psychologizmus, historizmus i metafyziku
- jeho prvé velké dielo Filozofia aritmetiky
- nasledovala Filozofia ako prísna veda, Idey cistej fenomenológie a fenomenologickej
filozofie – hlavnou úlohou je skúmanie sveta cez problém cistého vedomia.
- Kríza európskych vied