europske právo

Charakteristika práva Európskej únie a jeho princípy
Európske právo (právo Spoločenstva) je súhrn právnych noriem v oblastiach (sektoroch), v ktorých tvorba právnych vzťahov bola na základe spoločne prijatej vôle členských štátov EÚ postúpená z orgánov jednotlivých členských štátov na orgány spoločenstva.

Európske právo je tvorené dvoma právnymi systémami - komunitárnym právom a únijným právom (právom EÚ), ktoré sú relatívne nezávislé od systému medzinárodného práva verejného a právnych poriadkov jednotlivých členských štátov.

Acquis communautaire [aki komunoter] (komunitárne právo)
Pojem acquis communautaire nie je nikde presne definovaný, avšak treba zdôrazniť, že názor, že pojmy európske právo a acquis communautaire sú totožné, nie je správny.

Komunitárne právo tvorí prevažnú časť európskeho práva. Je to súbor právnych noriem zameraných na vznik a fungovanie spoločného trhu členských štátov Spoločenstva, hospodárskej a menovej únie. Ide o systém právnych noriem upravujúcich problematiku I. piliera EÚ - problematika jednotného vnútorného trhu, kde je zabezpečený voľný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu.
V širšom slova zmysle, keď berieme do úvahy aj otázku spoločných postojov v politickej oblasti, hovorí sa o acquis communautaire et politique.
Únijné právo - právo Európskej únie
Únijné právo - právo Európskej únie je systém právnych noriem, ktoré upravujú problematiku II. a III. piliera EÚ - problematiku spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a problematiku policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostí).
Prameňmi práva EÚ sú všeobecné smery, spoločné stratégie (analógia nariadení a. c.), spoločné akcie, spoločné postoje a rámcové rozhodnutia (analógia smerníc a. c.)
Všeobecné princípy európskeho práva (všeobecné právne zásady)
nepísaný prameň acquis communautaire, ktorý umožňuje vyplniť existujúce medzery v práve a rozvíjať platné právo

normy ustanovujúce hlavné koncepcie práva a spravodlivosti, ktorým sú podriadené všetky právne poriadky

normy, ktoré sa odvodzujú od ústavných tradícií členských štátov a z európskych dohovorov o ľudských právach, pričom sú prispôsobené základným cieľom a koncepcii EÚ

aplikované predovšetkým prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev

princíp proporcionality - jednotlivec nemôže získať takú slobodu konania, ktorá by presahovala stupeň nevyhnutný na zabezpečenie verejného záujmu (používané prostriedky majú byť primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť)

princíp právnej istoty (a ochrany dôvery) - právne subjekty môžu očakávať právnu istotu ak konajú dobromyseľne na základe práva, alebo ak sa domnievajú, že takto konajú

princíp rovnosti (ekvity; rovnosti zaobchádzania alebo zákaz diskriminácie) - rovnosti v administratívnych a legislatívnych postupoch; rovnosti mužov a žien

princíp rešpektovania základných ľudských práv - Súdny dvor síce nie je viazaný základnými právami zakotvenými v ústavách členských štátov, výrazne a pevne však zakotvil základné práva formou sudcovského práva do európskeho súdneho poriadku. Zakladajúce zmluvy Únie zakotvujú princíp rešpektovania práva Únie ako aj základné práva, ktoré zakotvujú ústavné normy členských štátov.
V roku 1979 na základe precedentného judikátu Súdneho dvora došlo k povýšeniu Súdneho dvora na orgán ochrany ľudských práv a základných slobôd nad národné mechanizmy členských štátov.

V roku 1989 prijal Európsky parlament Deklaráciu základných práv a slobôd.

princíp právneho štátu - zmluva o EÚ v znení Amsterdamskej zmluvy ustanovuje nový, tzv. „úniový delikt“, teda sankcionované protiprávne konanie, ktorého sa môže dopustiť členský štát EÚ (tento princíp bol uplatnený napr. v prípade Rakúska (2000), keď členské štáty EÚ považovali vládu, ktorá vzišla zo slobodných demokratických volieb za takú, ktorá by mohla porušovať princípy právneho štátu)

princíp legality (zákonnosti)

princíp dobrej viery

princíp „non bis in idem“ (nekonať dvakrát v tej istej veci)
Primárne komunitárne právo
Komunitárne právo primárne (zmluvné) tvoria normy medzinárodného práva verejného:

zakladajúce zmluvy (primárne komunitárne zmluvy; „komunitárna ústava“) - vymedzujú hlavné ciele Únie, jej inštitucionálny rámec, spôsoby jej činnosti, ako aj právne akty prijímané orgánmi Únie (odvodené a. c.)
Parížska zmluva o založení ESUO (1951); Rímske zmluvy o založení EHS a EURATOM (1958); Maastrichtská zmluva o EÚ (1993)

zmluvy o pristúpení - napr. Rakúska, Švédska a Fínska (1995)

doplnkové protokoly, konvencie a akty k zakladajúcim zmluvám a zmluvám o pristúpení - rozhodnutie z 20. septembra 1976 o všeobecných priamych voľbách do Európskeho parlamentu; Amsterdamská zmluva (1997) - posilnila tri hlavné piliere EÚ, ktoré zakotvila Maastrichtská dohoda

zmluvy meniace zakladajúce zmluvy - napr. Jednotný európsky akt (The Single European Act - SEA; 1986) - program dobudovania jednotného vnútorného trhu ES
Sekundárne komunitárne právo
Komunitárne právo sekundárne tvoria legislatívno-normatívne právne akty a právne záväzné rozhodnutia, ktoré prijímajú orgány Únie podľa zakladajúcich zmlúv.

nariadenie (regulation, reglement, decision générale; kvázilegislatívne opatrenie) - prijíma sa tam, kde je potrebná unifikovaná (jednotná) úprava v celom Spoločenstve; je to právny akt, ktorý má všeobecnú platnosť a je záväzný v celom rozsahu a priamo platí v momente nadobudnutia platnosti vo všetkých členských štátoch

smernica (directive) - je právny akt, na základe ktorého sa od všetkých členských štátov vyžaduje, aby prijali vhodné predpisy na dosiahnutie určitého cieľa - záväzne; spôsob a metódy na jeho dosiahnutie si však môžu štáty zvoliť sami - nemá priamy právny účinok (vyžaduje prevzatie do právneho poriadku členských štátov)

rozhodnutie (decision) - je právny akt s priamym právnym účinkom, ktorý sa týka jednotlivého prípadu - je záväzný len pre adresáta (adresátov); jeho prostredníctvom môžu inštitúcie Únie žiadať od členského štátu, firmy alebo od jednotlivca určité konanie, alebo zdržanie sa určitého konania, môžu udeliť práva alebo určiť povinnosti

odporúčanie, názor a rezolúcia (recommendation, opinion and resolution), stanovisko (memorandum, avis)

nezáväzné právne akty predovšetkým politického a morálneho charakteru, ktoré sú však sudcovia v členských štátoch povinní vziať do úvahy pri interpretácii vnútroštátnych predpisov či ustanovení komunitárneho práva, ktoré sú záväzné; (odporúčanie podnecuje adresátov k určitému správaniu, naznačuje, ako v určitej situácii postupovať; stanovisko vydávajú komunitárne inštitúcie v prípade, keď je potrebné vyjadriť sa k určitej situácii alebo k určitým okolnostiam v Únii alebo v členských štátoch)
Prenos práva Európskej únie do právneho poriadku členských štátov
Rímske zmluvy zaviedli kategóriu právneho poriadku Spoločenstva, ktorý je integrovaný do právnych poriadkov členských krajín.
Preto sa požaduje, aby vnútroštátne normy členských krajín neboli v rozpore s právom Spoločenstva, aby sa prípadné rozpory odstraňovali a aby existujúce vnútroštátne právne normy boli uvádzané do súladu s právom Spoločenstva.
Hlavným dôvodom vytvorenia zosúladeného právneho poriadku je vytvorenie jednotného vnútorného trhu EÚ.

Pod pojmom aproximácia práva rozumieme zosúladenie národných predpisov. Cieľom je odstrániť negatívny vplyv rozdielnej právnej úpravy jednotlivých členských krajín na fungovanie spoločného trhu.
Rozsah zbližovania práva nie je presne vymedzený. Zmluvy o ES zakotvujú požiadavku zbližovania práva členských štátov v rozsahu nevyhnutnom pre riadne fungovanie spoločného trhu. Rozsah je teda podmienený len vymedzením cieľov Spoločenstva.

Aproximácia sa v praxi spravidla dosahuje smernicami, avšak prostriedky aproximácie práva sú rôznorodé. Najčastejšie ide o medzinárodnú zmluvu, nariadenie, smernicu, rozhodnutie či odporúčanie, ale tiež posudky a opatrenia a rozsudky ESD.

Aproximácia práva v Únii je výhodná, pretože odbúrava prekážky pohybu osôb, tovaru a služieb i kapitálu, čím zabezpečuje efektivitu práva a podporuje ekonomický rast.

Preto aj v nečlenských kandidátskych krajinách vidíme snahu prispôsobovať národné právo právu Únie. V skutočnosti to v prípade týchto kandidátskych krajín nie je len snaha ale hlavná podmienka prijatia do EÚ.

Predpokladom prijatia krajiny za člena EÚ je aj prevzatie jej legislatívy a zosúladenie národného právneho systému s európskym právom.
V asociačných dohodách, ktoré smerujú k príprave vstupu do Únie sú vymedzené úlohy a podmienky, ktoré musí kandidát splniť pred vstupom do EÚ a medzi ne patrí i reforma národného právneho systému.

Podľa princípu acquis communautaire budú budúce členské štáty povinné prijať právny poriadok únie v jeho celistvosti - teda aj normy a akty, ktoré sa stali jeho súčasťou ešte pred ich pristúpením

V Únii bol vytvorený prepracovaný systém zbližovania práva členských štátov, ktorý je zakotvený v Zmluve o založení EHS. Interpretáciou Rímskych zmlúv možno formulovať dve hlavné metódy zbližovania a koordinácie národných právnych systémov s právom Únie. Ide o metódy unifikácie a harmonizácie.
Metóda unifikácie
Unifikácia predstavuje prijímanie jednotných noriem v rámci celej Únie, ktoré sú záväzné pre všetky členské krajiny. Jej legislatívnym nástrojom je vydávanie nariadení Európskych spoločenstiev. Nariadenia sa v praxi ukázali ako ťažkopádne a politicky menej prijateľné ako smernice, ktoré zachovávajú určitú mieru autonómie „regionálnej“ legislatívy.
Metóda harmonizácie
Harmonizácia národných legislatív znamená vylúčenie protikladov medzi národnými zákonodarstvami. Jej účelom je dosiahnuť určitú mieru jednotnosti práva, nie vytvoriť jednotné acquis communautaire; t. j. nahradiť normy, ktorých rozdielnosti sú prekážkou spoločného trhu, zosúladenými normami.

Najobvyklejším prostriedkom harmonizácie je vydanie smernice orgánmi EÚ, ktorá zaväzuje členské štáty realizovať ciele stanovené v smernici. Štáty si môžu sami zvoliť prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov.

Harmonizované právo je právom národným, nie komunitárnym. Jeho interpretácia je v kompetencii členského štátu. Členský štát však nemôže vykonať také zákonodarné zmeny, ktoré by prekročili rámec smernice. Z podstaty harmonizácie teda vyplýva faktický úbytok suverenity členského štátu.

Predmetom harmonizácie sú najmä voľný pohyb tovaru a kapitálu, poľnohospodárstvo, pracovné právo, právo sociálneho zabezpečenia, právo obchodných spoločností, burzy, sloboda usadzovania, doprava, dane, súťažné právo, právo zahraničného obchodu.
Tiež veľmi dôležitou oblasťou, ktorej sa harmonizácia dotýka je zjednotenie technických noriem a štandardov.