Európske právo

Európske právo
Európske právo sa člení na
komunitárne právo
úniové právo

Komunitárne právo je súborom právnych aktov a noriem troch Európskych spoločenstiev / ES, ESUO, EURATOMU/, teda súbor pravidiel vytvorený a uplatňovaný členskými štátmi ES/EÚ.
Tvoria ho
primárne právo (právo zakladajúcich zmlúv)
všeobecné právne zásady
sekundárne právo (právne normy, vytvorené orgánmy európskych spoločenstiev)
súdne rozhodnutia
zmluvy s tretími subjektami
právna obyčaj
zmluvy uzatvorené členskými krajinami v oblastiach spolupráce ES resp. EÚ

Únijné právo v meritórnom rozsahu zahŕňa právo II. a III. piliera Európskej únie, t.j. spoluprácu v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spoluprácu v oblasti súdnictva a vnútorných vecí. Svoj základ má v Zmluve o Európskej únii z Maastrichtu v znení Zmluvy z Amsterdamu a Zmluvy z Nice. Úniové právo môžeme definovať ako ucelený súbor právnych pravidiel, ktoré nie sú upravené v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva atómovej energie, ale sú uvedené v Zmluve o Európskej únii. Patria k ním medzinárodné zmluvy, rozhodnutia Európskej rady, spoločné postupy a postoje.

Aquis communautaire – pod tento pojem môžeme zahrnúť všetky právne akty prijaté v rámci Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Je to súbor všetkej „legislatívy“ EÚ. Acqius je veľmi dynamické a pozostáva z :
obsahov, princípov a politických cieľov Zmlúv o založení Európskych spoločenstiev / ES, ESUO, ESAE/ a Zmluvy o založení Európskej únie,
legislatívy prijatej na základe uvedených zmluvných dokumentov a judikatúry Súdneho dvora ES,
deklarácií a rezolúcií prijatých v rámci Európskej únie,
opatrení vzťahujúcich sa na spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku,
opatrení vzťahujúcich sa na súdnictvo a spoluprácu vo vnútorných veciach,
medzinárodných zmlúv uzatvorených v rámci Európskej únie a zmlúv uzatvorených navzájom medzi jej členskými štátmi v oblasti aktivít Európskej únie.
Pramene európskeho práva
primárne (všetky zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a Zmluva o Európskej únii v znení neskorších zmien, medzinárodné zmluvy medzi ES a tretími štátmi)
sekundárne právo - nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská
rozhodnutia súdneho dvora ES
Nariadenie má všeobecnú záväznosť. Je vo všetkých svojich častiach záväzné a bezprostredne použiteľné v každom členskom štáte.
Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, so zreteľom na cieľ, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov je ponechaná na vnútroštátne orgány.
Rozhodnutie je záväzné vo všetkých svojich častiach pre toho, komu je určené.
Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.
Jurisdikcia Súdneho dvora ES vytvorila tak systém case-law, ktorý je záväzný pre všetky členské štáty a národné súdy ho musia v plnom rozsahu rešpektovať. Mnoho právnych viet uvedených v rozsudkoch Súdneho dvora ES sa po vstupe SR do EÚ stane ako judge-made law záväzným prameňom práva, resp. dôležitým zdrojom poznania práva i z hľadiska vnútroštátnej právnej a súdnej praxe.

Legislatíva ES, ako aj významné právne akty sú publikované v Official Journal of the European Union / Úradny vestník Európskej únie / / www.europa.eu.int/eur-lex /

Všeobecné právne zásady európskeho práva
A/Zásada prednosti

Pojem „ prednosť „ v právnej terminológii môžeme spájať aj s pojmom „ nadradenosť“, pretože vecnú podstatu pojmu prednosť môžeme chápať ako vyšší princíp, t.j. európske právo má vyššiu právnu silu ako národný právny predpis. V niektorých súvislostiach v nadväznosti na pojem „ prednosť „ môžeme hovoriť aj o primáte európskeho práva. Zásada prednosti sa uplatňuje najmä preto, aby neprišlo ku kolízii právnych noriem, t.j. aby nedošlo k stretu národnej normy s normou komunitárnou alebo únijnou. Logickým dôsledkom zásady prednosti európskeho práva je, že Zmluva o ES ukladá členským štátom povinnosť / článok 10 / zavádzať všeobecné opatrenia za účelom plnenia záväzkov vyplývajúcich zo základných zmluvných dokumentov. Uvedené opatrenia by mali zabezpečiť plnenie úloh a cieľov, ktoré si Európska únia určila a nemali by ohroziť plnenie týchto úloh a cieľov. Prednosť komunitárneho práva je potvrdená aj ustanovením článku 249 Zmluvy o ES, ktoré vymedzuje, že nariadenia sú záväzné a bezprostredne aplikovateľné v každom členskom štáte. Samotný pojem “záväzné “ vyvoláva priamy účinok.
B/Zásada subsidiarity
Maastrichtská zmluva zakotvuje, že inštitúcie Spoločenstva nebudú zasahovať do rozhodovania a riadenia v oblastiach, v ktorých môžu efektívnejšie rozhodovať ústredné orgány alebo miestne orgány samosprávy členských štátov. Všetky inštitúcie Spoločenstva sú povinné rešpektovať túto zásadu, ktorá je označovaná ako zásada subsidiarity. Zásadu subsidiarity môžeme chápať ako účinný prostriedok na presadenie komunitárneho práva v členských štátoch ES/EÚ. Táto zásada napomáha tomu, aby zostala zachovaná identita členských štátov, ako aj ich kompetencie.Zásada subsidiarity zakotvená v Maastrichtskej zmluve je doplnená Protokolom o subsidiarite a proporcionalite, ktorý je súčasťou Zmluvy z Amsterdamu.

Článok 5 Zmluvy o ES ustanovuje :
- prísnu hranicu pre pôsobnosť a činnosť Spoločenstva / odsek 1/
- pravidlá na zodpovedanie otázky : „ Má Spoločenstvo právo začať konať ?“. Toto platí pre tie oblasti, ktoré nespadajú do výlučnej kompetencie Spoločenstva./ odsek 2/

C/ Zásada priameho účinku
Právna norma má priamy účinok, ak priznáva jednotlivcom (fyzickým a právnickým osobám) práva alebo povinnosti, a to sama, bez prostredníctva inej právnej normy. V praxi sa táto zásada priameho účinku noriem práva ES uplatňuje najčastejšie v prípadoch, keď sa jednotlivec dovoláva týchto noriem proti orgánu členského štátu. Priamy účinok je daný vtedy, ak príslušná norma práva ES zakladá povinnosť členskému štátu určiť práva a povinnosti na konkrétnom vecnom základe.

Norma práva ES musí však spĺňať nasledujúce aspekty:
- formulačná presnosť,
- právna dokonalosť a precíznosť,
- určenie práv a povinností jednotlivca.

Priamy účinok má dve formy :
- vertikálny účinok (jednotlivec a členský štát), ktorý umožňuje jednotlivcom dovolávať sa svojich práv voči členskému štátu a jeho orgánom,
- horizontálny účinok (medzi jednotlivcami navzájom), ktorý umožňuje jednotlivcovi dovolávať sa práv, uvedených v komunitárnej legislatíve.