Európska Únia

(História vzniku a vývoja EÚ)
Európska integrácia priniesla polstoročie stability, mieru a ekonomickej prosperity. Pomohla zvýšiť životnú úroveň, vytvoriť vnútorný trh, zaviesť euro a posilnila hlas únie vo svete.
Myšlienka zjednotenej Európy je veľmi stará. Snaha vytvoriť inštitúciu vedúcu k užšiemu spojeniu medzi národmi Európy sa zrodila na ruinách druhej svetovej vojny. Prvotným cieľom bolo a je aj dnes zaistiť mier, prosperitu i novú budúcnosť pre kontinent, ktorého politické a ekonomické základy sú porušené.
Proces európskej integrácie bol začatý 9. mája 1950, keď Francúzsko oficiálne navrhlo vytvorenie "prvého skutočného základu Európskej federácie." Šesť krajín (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Taliansko) sa spojilo už na úplnom počiatku. Dnes, po štyroch prístupových vlnách (1973: Dánsko, Írsko, Veľká Británia; 1981: Grécko; 1986: Španielsko, Portugalsko; 1995: Rakúsko, Fínsko, Švédsko) má Európska únia 15 členských štátov a pripravuje sa na prijatie trinástich štátov
Predchodcom dnešnej Európskej únie bolo Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ ESUO- svoju činnosť začalo v roku 1951 na základe tzv. Parížskej zmluvy. Toto spoločenstvo označujeme aj pojmom Montánna únia. Zakladajúcimi členmi sa stalo 6 štátov: NEMECKÁ SPOLKOVÁ REPUBLIKA, FRANCÚZSKO, TALIANSKO, BELGICKO, LUXEMBURSKO, HOLANDSKO. Tieto krajiny položili základy európskeho integračného procesu.
Táto šestica štátov podpísala zakladajúce zmluvy , známe ako Rímske zmluvy, a v marci roku 1957 tak založili Európske spoločenstvo pre atómovú energiu EURATOM a Európske hospodárske spoločenstvo EHS. Tieto tri spoločenstvá dnes tvoria jadro EÚ.
Na Haagskom samite v roku 1969 sa zástupcovia štátov a vlád šiestich zakladajúcich krajín pokúsili upevniť svoje vzájomné väzby založením Hospodárskej a menovej únie. Približne v tom čase sa začal používat pojem Európska únia.
Európska únia je založená na právnom poriadku a demokracii. Nie je to nový štát, nahradzujúci tie doterajšie ani nie je porovnateľná s ostatnými medzinárodnými organizáciami. Jej členské štáty delegujú suverenitu na spoločné inštitúcie, zastupujúce záujmy únie ako celku v otázkach spoločného záujmu. Všetky rozhodnutia a procedúry sa odvodzujú zo základných zmlúv, ratifikovaných členskými štátmi.

Základným cieľom únie je podporovať udržateľný a vyvážený ekonomický a sociálny pokrok najmä vytvorením zóny bez vnútorných hraníc, posilňovaním ekonomickej a sociálnej súdržnosti a zavedením hospodárskej a menovej únie s jednotnou menou.

Termín "rozšírenie" označuje proces sprístupnenia Európskej únie novým krajinám. Hlavným cieľom rozšírenia Európskej únie je zjednotiť európsky kontinent a zabezpečiť tak mier, demokraciu a prosperitu. Od roku 1973 prebehli 4 postupné vlny prijímania nových členov do Spoločenstva. V súčasnosti je proces rozšírenia orientovaný na integráciu štátov strednej a východnej Európy
Zoznam kandidátskych krajín na vstup do EÚ: Estónsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Česká republika, Slovenská republika, Maďarsko, Slovinsko, Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Cyprus, Malta.
Základným dokumentom - akýmsi cestovným poriadkom rozširovania, ktorý určuje metódy pomoci kandidátskym krajinám, ale napríklad aj prispôsobenie inštitúcií samotnej únie na prijatie je Agenda 2000.
EÚ má tieto inštitúcie, ktorých cieľom je ekonomická a politická integrácia:
1. Európsky parlament – schvaľuje a upravuje rozpočet, upravuje legislatívu. Sídli v Štrasburgu.
2. Európska komisia – výkonný orgán, navrhuje zákony a po schválení dohliada na ich realizáciu. Sídli v Bruseli.
3. Rada ministrov – rokuje o zákonoch a príjma ich.
4. Európska rada – tvoria ju ministri zahraničných vecí, predseda a podpredseda Európskej komisie. Rozhodujú o politických smerniciach a ďalšom vývoji únie.
5. Súdny dvor – posudzuje medzinárodné dohody a urovnáva spory medzi členmi.
Ako bude EÚ fungovať v budúcnosti je len na nás.Budúcnosť je vždy otvorená a vývoj Únie nie je jasne definovaný.
Práve na základe tejto otvorenosti a rozmanitosti kontinentu bude si
Európa vytvárať svoju budúcu podobu.