Európska únia

V Maastrichte bola 7. februára 1992 podpísaná Zmluva o Európskej únií. Tým sa začala ďalšia etapa nielen európskej, hospodárskej, ale aj začínajúcej politickej integrácie. Nadviazala na predchádzajúcu etapu vytvorenia veľkého vnútorného trhu Európskeho spoločenstva, ktoré sa začalo v roku 1987.
EÚ je partikulárna subregionálna hospodárska a politická organizácia s tendenciou postupného rozširovania na ostatné európske štáty a premenu na celoeurópsku regionálnu organizáciu.

Maastrichtská zmluva
Má 150 strán textu a 110 strán príloh. Podstatne sa ňou menia a dopĺňajú 3 zriaďovacie zmluvy jednotlivých Európskych spoločenstiev: uhlia a ocele, hospodárskeho a atómového. Vznikol tak nový integrovaný európsky útvar, ktorý sa vyznačuje tradičnými medzinárodnoprávnymi inštitucionálnymi elementmi, aj vnútroštátnymi a nadštátnymi. Únia zatiaľ nemá zvláštnu medzinárodnoprávnu subjektivitu. Tú si ponechali 3 spomenuté spoločenstvá.

V preambule zmluvy vyjadruje zmluvná strana odhodlanie vstúpiť do novej etapy procesu európskej integrácie a prehĺbiť solidaritu medzi národmi pri rešpektovaní ich histórie, kultúry a tradícií.

Zmluva je rozdelená na 7 hláv
I. hlava – sú tu vytýčené ciele únie
podpora hospodárskeho a sociálneho pokroku
vytvorenie hospodárskej a menovej únie so spoločnou menou
formovanie identity únie v medzinárodných vzťahoch
uskutočňovanie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a neskôr spoločnej obrany
posilnenie ochrany práv a záujmov príslušníkov členských štátov zavedením občianstva únie
rozvíjanie tesnej spolupráce v oblasti justície a vnútra
rešpektovanie národnej identity členských štátov
udržiavanie všetkého toho, čo bolo dosiaľ v oblasti práva spoločenstva dosiahnuté

Hospodárska a menová únia má byť realizovaná v 3 etapách. Zmluva zriaďuje nové finančné inštitúcie, Európsku ústrednú banku a Európsky menový inštitút. K zavedeniu jednotnej meny došlo v r. 1999.

Európske občianstvo všetkých príslušníkov členských štátov podľa zmluvy zahrňuje
aktívne a pasívne právo do Európskeho parlamentu
petičné právo k Európskemu parlamentu
právo na sprostredkovateľa v prípade zlej funkcie orgánov spoločenstva
diplomatickú a konzulárnu ochranu


Činnosť spoločenstva sa zmluvou rozširuje o nové oblasti: kultúru, zdravotníctvo, ochranu spotrebiteľov, transeurópskeho dopravného systému, telekomunikácie, energie, výskumu, ochrany ŽP, v rámci zriadenia Fondu súdržnosti pre financovanie projektov v oblasti životného prostredia a dopravnej infraštruktúry.

U jednotlivých spoločenstiev dochádza podľa zmluvy k zmenám a doplnkom. Napr. Európske hospodárske spoločenstvo je premenované na Európske spoločenstvo (Hlava II, III a IV) Vyhlasuje sa princíp subsidarity, podľa ktorého majú byť spoločenstvá činné iba tam, kde národná úroveň a prostriedky nie sú dostačujúce na dosiahnutie vyhovujúcich výsledkov.

Mení sa počet, zloženie i hierarchia orgánov únie. Rozhodujúcim orgánom a hybnou silou únie sa stáva Európska rada, zložená z hláv štátov a vlád. Európsky parlament spolurozhoduje pri prijímaní aktov sekundárneho práva a zúčastňuje sa na menovaní členov komisie. Rada má rovnaké právomoci, avšak došlo k rozšíreniu oblastí, o ktorých rozhoduje. Komisia je menovaná na 5 rokov; jej právomoci sa zásadne nemenia.

Zameranie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky stanovuje hlavne rada a to jednomyseľne. Táto spoločná politika môže prerásť v spoločnú obranu. Takýto vývoj je predvídaný v Deklarácií o Západoeurópskej únií, ktorá je jednou z príloh k zmluve (Hlava V).

Spolupráca v oblasti justície a vnútra sa vzťahuje na otázky azylu, prisťahovalectva, prekračovania štátnych hraníc, colnej a policajnej spolupráce pri potlačovaní terorizmu a obchodu s drogami. I rozhodnutia v tejto oblasti sa prijímajú jednomyseľne (Hlava VI).

Vstup nových štátov do únie podlieha jednomyseľnému rozhodnutiu rady.

Predchodcom dnešnej EÚ bolo Európske spoločenstvo. Vzniklo v r. 1967 zlúčením riadiacich orgánov 3 organizácií: Európskeho hospodárskeho spoločenstva, E. spoločenstva uhlia a ocele a E. spoločenstva atómovej energie.

Prvou organizáciou bolo E. spoločenstvo uhlia a ocele – ustanovené v r. 1951. Dve ďalšie spoločenstvá vznikli v r. 1957. Dochádzalo k ich postupnému integrovaniu, ktoré vyvrcholilo v r. 1967 ustanovením Európskeho spoločenstva a vytvorením spoločných výkonných orgánov. Všetky 3 spoločenstvá naďalej existujú ako medzinár. organizácie.

Pôvodní členovia spoločenstva – štáty tzv. malej Európy
Belgicko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko a Spolková republika Nemecko

70. roky: pristúpili:Dánsko, Írsko, Grécko, VB

80. roky:Portugalsko a Španielsko

90. roky:Fínsko, Rakúsko a Švédsko

1.5.2004:SR, ČR, Slovinsko, Poľsko, Malta, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Cyprus

Štruktúra EÚ je pokračovaním a rozvojom európskych inštitúcií, ktoré existovali už pred Maastrichtom. Maastrichtská zmluva urobila v bývalej štruktúre značné zmeny. Spoločenstvo zostáva jadrom únie. K jeho doterajším hospodárskym kompetenciám pribudli nové netýkajúce sa ekonomiky. Jednotlivé inštitúcie spoločenstva vykonávajú svoje kompetencie podľa rôznych procedúr, čo platilo i v minulosti v prípade 3 spoločenstiev. Tu sa hlavne líšila procedúra E. hosp. spoločenstva od procedúr E. Spoločenstva uhlia a ocele a Euratomu.

E. spoločenstvo pred Maastrichtom tvorilo v podstate E. hospodárske spoločenstvo. Spoločenstvo uhlia a ocele a Euratom síce existovali ďalej, avšak stále viac len ako 2 ekonomické sektory Európskeho hosp. spoločenstva.

Po Maastrichte sa E. hospodárske spoločenstvo premenilo a premenovalo Európske spoločenstvo a stalo sa prvým elementom EÚ. Rozšírilo svoje ekonomické kompetencie, získalo nové neekonomické právomoci a jeho menová politika smerovala k vytvoreniu jednotnej meny.

Druhým elementom, z ktorého sa skladá Európska únia je Európska politická spolupráca. Pred Maastrichtom existovala francúzsko-nemecká spolupráca podľa dohody z r. 1963 a Európska politická spolupráca medzi členmi spoločenstva od konca 60. rokov. Táto medzištátna spolupráca viedla k prijatiu niekoľkých správ: luxemburskej z r. 1970, kodanskej z r. 1973 a londýnskej z r. 1981 a neskôr i Jednotného európskeho aktu z r. 1985 o spolupráci v oblasti zahraničnej politiky.

Európska politická spolupráca
Sa po Maastrichte týka zahraničnej politiky, spoločnej bezpečnosti, justície a polície. Všeobecný smer spolupráce určuje Európska rada. Organizácia konkrétnej spolupráce je v právomoci rady. Tá prijíma rozhodnutia o týchto otázkach jednomyseľne. Parlament má iba poradnú právomoc. Súdny dvor je celkom vylúčený z tejto domény činnosti. Európska politická spolupráca sa teda realizuje na medzinár. konferenciách členských štátov EÚ.

Orgánmi EÚ sú
Európska rada, Európsky parlament, rada EˇU, Európska komisia a Súdny dvor.

Európska rada- najvyšší orgán EU- inštitucionálna spojnica všetkých častí EU

Má svoj pôvod v schôdzkach na najvyššej úrovni v rokoch 1961 – 1974; parížska schôdzka v decembri 1974 premenila a premenovala tieto schôdzky na najvyššej úrovni na Európsku radu

Je zložená z hláv štátov alebo vlád členských štátov a z predsedu Európskej komisie. Každej hlave štátu alebo vlády je na zasadaní nápomocný minister zahr. vecí a 1 člen komisie. Predsedom ER je predseda vlády toho štátu, ktorý predsedá Rade ministrov Spoločenstiev. ER sa schádza najmenej dvakrát do roka. Jej hlavnou úlohou je dávať potrebné impulzy k rozvoju EU a definovať smery jej činnosti. Parlamentu predkladá správu o každej svojej schôdzke a tiež výročné správy o pokroku, dosiahnutom v rozvoju únie.

Európsky parlament
Pokračovateľom Parlamentného zhromaždenia, ktorý bol od r. 1965 spoločným orgánom všetkých 3 spoločenstiev, poslanci sú od r. 1979 volení priamo občanmi členských štátov, má hlavne poradnú a kontrolnú právomoc, môže konať o akejkoľvek otázke a požadovať vysvetlenie od rady alebo komisie, vlastnú legislatívnu právomoc však nemá: tou disponuje rada, príp. komisia

Rada EÚ
Orgán zastupujúci záujmy jednotlivých členov, každá vláda členského štátu deleguje do rady 1 zo svojich členov, ministra zahr. vecí alebo rezortného ministra podľa toho, aká problematika sa prerokúva, je vo svojom rozhodovaní značne závislá na návrhoch komisie, konanie rady pripravuje Výbor stálych zástupcov členských štátov na veľvyslaneckej úrovni, je hlavným orgánom pre tvorbu sekundárneho práva spoločenstva, koordinuje a zlaďuje činnosť komisie s činnosťou jednotlivých členov, uzatvára zmluvy s 3. štátmi a inými medzinár. organizáciami, môže vyzvať komisiu, aby začala určitú činnosť, ktorá by mala viesť k dosiahnutiu spoločných cieľov; takáto výzva však nie je pre komisiu záväzná, na základe návrhu komisie predkladá rada rozpočet, menuje členov Poradného zboru E. spoločenstva uhlia a ocele a členov Hospodárskeho a sociálneho výboru E. spoločenstiev a Euratomu, vydáva štatút pre svojich zamestnancov, ktorých je 2100

Rada sa len výnimočne uznáša inak ako väčšina svojich členov. V praxi sa však veľmi často uchyľuje ku kvalifikovanému alebo jednomyseľnému uznášaniu. Pri kvalifikovanom hlasovaní majú jednotliví členovia rôzny počet hlasov (tzv. vážne hlasovania). Rada zasadá v Bruseli v apríli a júni, v októbri v Luxembursku.

Európska komisia
Nadštátny orgán, ktorý má chrániť spoločné záujmy spoločenstva, tvorí ju 17 členov menovaných po dohode medzi členmi na funkčné obdobie 4 rokov, môžu tam byť max. dvaja členovia t.i. štátnej príslušnosti

Komisia volí zo svojho stredu predsedu a dvoch podpredsedov. Komisia a jej členovia sú právne nezávislí na členských štátoch =› zaisťuje im to zvláštne postavenie a voľnosť rozhodovania. Svoju legitimitu odvodzujú od menovania ich národnými vládami. Takto sú komisári spojení s ministerstvami a vládami svojich občianskych štátov, čo dostatočne zabezpečuje ich neformálny kontakt s členmi. Komisie sa uznášajú väčšinu hlasov.

Komisia má významné výkonné, kontrolné a iniciatívne právomoci
Dozerá na dodržiavania primárnych a sekundárnych prácnych predpisov Európskeho spoločenstva
zaisťuje plnenie rozsudkov Súdneho dvora jednotlivými členskými štátmi
hospodári s rozpočtovými prostriedkami a predkladá ročné vyúčtovanie
predkladá pravidelne výročnú správu o celkovej činnosti E. spoločenstva
v oblasti tvorby práva ma iniciatívny monopol, ako jediný orgán môže predkladať legislatívne návrhy
Komisia zasadá v Bruseli. Má 12 000 zamestnancov.

Súdny dvor
Tvorí 13 sudcov menovaných na obdobie 6 rokov spoločnou dohodu vlád členských štátov. Sudcom v ich práci pomáha 6 verejných zástupcov, ktorí sú povolaní rovnako ako sudcovia na dobu 6 rokov. Všetci sú nezávislí na členských štátoch. Rozhodnutia súdu sú konečné.

SD zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a aplikácií zmlúv Eur. spoločenstiev. Každý členský štát sa môže na súd obrátiť so sťažnosťou, ak má za to, že iný členský štát porušil zmluvy spoločenstva. SD kontroluje tiež zákonnosť aktov rady a komisie. Je oprávnený riešiť spory medzi Eur. spoločenstvami a jeho zamestnancami.

Pretože mal príliš bohatú agendu a nebol schopný v rozumnom čase rozhodnúť všetky spory, ustanovil v r. 1988 Súd prvej stolice. Má 12 sudcov. V 1. inštancii rieši niektoré spory, predložené právnickými alebo fyzickými osobami. Nerozhoduje o žalobách štátov alebo orgánov Eur. spoločenstva.

Súd má sídlo V Luxembursku

Ako ekonomickú protiváhu západoeurópskym integračným hospodárskym zoskupeniam založil Sovietsky zväz a jeho spojenci v r. 1949 Radu vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Cieľom bolo zjednocovanie a koordinácia hosp. spolupráce členských štátov a rozvoj socialistickej ekonomickej integrácie. RVHP malo sídlo v Moskve. Bolo rozpustené 28. júna 1991.