Európska únia

Základné informácie

Oficiálny názov organizácie
Európska únia (EÚ)
Sídlo, dátum vzniku
EÚ vznikla z troch integračných zoskupení:
• Európske hospodárske spoločenstvo (European Economic Community)
• Európske spol. pre uhlie a oceľ (European Coal and Steel Community)
• Európske spol. pre jadrovú energiu (European Atomic Energy Community)
V Bruseli, 18.apríla 1951 bola podpísaná dohoda o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele a 25.marca 1957 o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva atómovej energie. Tieto tri spoločenstvá tvoria historický základ Európskej únie. 10.decembra 1991 bola v Maastrichte (Holandsko) schválená Zmluva o Európskej únii.
Základný cieľ organizácie
Podporovať udržateľný a vyvážený ekonomický a sociálny pokrok najmä prostredníctvom vytvorenia oblasti bez vnútorných hraníc, posilňovaním ekonomickej a sociálnej súdržnosti a prostredníctvom zavedenia hospodárskej a menovej únie s jednotnou menou.
Hlavné ciele EÚ
• založiť európske občianstvo – základné práva, sloboda pohybu, občianske a politické práva
• zaistiť slobodu, bezpečnosť a spravodlivosť – spolupráca v oblasti justície a vnútorných záležitostí
• presadiť ekonomický a politický progres – jednotný trh, spoločná mena Euro, vytvorenie pracovných príležitostí, regionálny rozvoj, ochrana životného prostredia
• presadzovať úlohu Európy vo svete
Európska integrácia
Proces európskej integrácie bol odštartovaný 9.mája 1950, keď Francúzsko oficiálne navrhlo vytvoriť "prvé pevné základy Európskej federácie". K šiestim zakladajúcim krajinám (Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a Holandsko) sa neskôr v štyroch vlnách pripojilo ešte ďalších 9 (v roku 1973 Dánsko, Írsko, Veľká Británia; v roku 1981 Grécko; v roku 1986 Španielsko a Portugalsko; v roku 1995 Rakúsko, Fínsko a Švédsko). V súčasnosti má EÚ 15 členských krajín a pripravuje sa na vstup 13 východoeurópskych a juhoeurópskych krajín.
15 členských krajín: Belgicko, Dánsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko, Veľká Británia.
Kandidátske krajiny EÚ: Bulharsko, Cyprus, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Rumunsko, Slovenská republika, Slovinsko, Turecko.
Orgány Európskej únie

Rada Európskej únie

Je najvyšší právny a rozhodovací orgán EÚ. Skladá sa zo zástupcov vlád 15 členských štátov. Koordinuje presadzovanie záujmov a cieľov EÚ medzi jednotlivými štátmi. Zodpovedá za spoluprácu vlád členských štátov EÚ v oblasti zahraničnej a vnútornej politiky, najmä pri právnej spolupráci v otázkach poskytovania azylu, kriminality, drogovej problematiky, boja proti terorizmu, ...

Rada prijíma legislatívne opatrenia štvorakého druhu:
1. nariadenia so všeobecnou platnosťou, ktoré sú záväzné a právnu účinnosť majú aj pre členské štáty
2. direktívy sú záväzné pre členské štáty, ktoré však rozhodujú o spôsobe ich realizácie samostatne
3. rozhodnutia ako reakcia na konkrétne prípady
4. odporúčania (memorandá)

Profesionálne zázemie Rady EÚ tvoria:
- Výbor stálych zástupcov - jeho cieľom je prejednávanie a príprava návrhov, o ktorých potom rozhoduje Rada
- Generálny sekretariát - zaisťuje zasadanie Rady po technickej a administratívnej stránke

Predsedníctvo v Rade EÚ určuje formu a problematiku práce rady. Vykonáva sa v presne určenom poradí na dobu 6 mesiacov (od januára do júna a od júla do decembra). Hlavnou úlohou predsedajúceho štátu je organizovanie a vedenie zasadnutí Rady, vypracovanie kompromisov na riešenú problematiku.

Európsky parlament (EP)
EP reprezentuje jednotlivé národy zoskupenia. Má 626 členov a je jediným voleným orgánom EÚ. Zodpovedá za legislatívu EÚ, schválenie rozpočtu a kontrolné funkcie.
V súčasnosti sa EP môže podieľať na tvorbe právnych predpisov Únie nasledujúcimi spôsobmi:
1. Konzultácie - nezáväzný názor Parlamentu vyžadovaný pred tým, ako Rada schváli návrh Európskej komisie
2. Spolupráca - poslanci majú možnosť doplňovať návrh Komisie a stanovisko, ktoré Rada k tomuto návrhu zaujme
3. Spolurozhodovanie - EP sa na prijímaní legislatívy podieľa rovnakým dielom s Radou. Ak nedôjde k dohode, môže Parlament návrh odmietnuť (napr. rozhodovanie o otázkach jednotného vnútorného trhu, zdravia, kultúry, transeurópskych sietí alebo spotrebiteľskej politiky)
4. Súhlas - vyžaduje sa pri dôležitých medzinárodných zmluvách a pre niektoré významné rozhodnutia v rámci Spoločenstva (napr. rozhodovanie o občianskych právach, o úlohách Európskej ústrednej banky)
5. Rozpočet - schválenie rozpočtu vyžaduje súhlas EP

Európska komisia

Je iniciatívnym, výkonným a správnym orgánom EÚ.
Jej hlavnými úlohami sú:
- presadzovanie zmlúv a dohôd medzi členskými štátmi EÚ do praxe a realizácia cieľov Únie
- realizácia rozpočtu EÚ, za ktorú zodpovedá Parlamentu
- dozor nad plnením direktív Rady EÚ
Komisia je zostavená z 20 členov rôznych členských krajín.

Európsky súdny dvor

Zabezpečuje dodržiavanie práva v spoločnom integračnom procese. Nemá žiadnu právomoc nad aplikáciou a interpretáciou vnútroštátneho práva členských krajín s výnimkou prípadov, keď sa toto dostane do konfliktu s právom EÚ. V takej situácii rozhoduje ako kompetenčne najvyššia inštitúcia, proti rozhodnutiu ktorej niet odvolania.
Európsky súdny dvor sa skladá z 15 sudcov a 9 generálnych advokátov, ktorí sú menovaní spoločnou dohodou vlád členských krajín na dobu 6 rokov.

Dvor auditorov

Má 15 členov, kontroluje finančné záležitosti a vykonávanie rozpočtu únie. Dvor auditorov je tzv. finančným svedomím únie. Výročné správy dvora auditorov o hospodárení EÚ sú verejne prístupné.

Hospodársky a sociálny výbor

Je poradný výbor zložený z 222 predstaviteľov rôznych oblastí hospodárskeho a sociálneho života. Poskytuje svojim členom priestor, umožnujúci sa podieľať na vytváraní jednotného vnútorného trhu. Sleduje jeho fungovanie a upozorňuje na jeho prípadné poruchy.

Výbor regiónov
Poradné fórum zástupcov oblastných a miestnych orgánov s poradenskou funkciou ostatným rozhodovacím a výkonným orgánom Únie. Zmyslom výboru je umožniť zástupcom lokálnej a regionálnej samosprávy vyjadriť svoj názor na tie opatrenia EÚ, ktoré sa ich budú bezprostredne dotýkať.
Európsky ombudsman

Je zodpovedný za sprostredkovanie kontaktu mezi občanmi únie a riadiacimi orgánmi. Vyšetruje sťažnosti občanov EÚ na rozhodnutia a konania orgánov, pričom má právomoci vyžiadať si podklady a dôkazy k rozhodnutiam orgánov únie.

Európska Investičná Banka (EIB)

Zodpovedá za vyvážený rozvoj bankovej a financnej sféry Únie. Na neziskovej báze poskytuje alebo garantuje úvery predovšetkým v oblasti priemyslu, infraštruktúry, telekomunikácií, ochrany životného prostredia, energetiky.

Európska Centrálna Banka (ECB)

Zodpovedá za udržanie cenovej stability v rámci Európskeho menového systému.

Integračné zoskupenia

EFTA – European Free Trade Association

Európska zóna voľného obchodu bola založená na myšlienke voľného obchodu ako prostriedku na dosiahnutie rastu a prosperity členských krajín, takisto ako aj na myšlienke bližšej ekonomickej spolupráce západoeurópskych krajín. Jej hlavným cieľom preto je práve odstránenie colných bariér a kvantitatívnych obmedzení vývozu a dovozu tovarov a služieb. V tomto integračnom zoskupení však združené krajiny nekoordinujú svoju obchodnú politiku voči nečlenským štátom, ponechávajú si vlastné vnútorné dovozné colné tarify. Zóna voľného obchodu je najjednoduchšou formou ekonomického prepojenia krajín.

CU – Customs Union

Colná únia už predstavuje užšie spojenie krajín. Okrem opatrení prijímaných pri budovaní pásma voľného obchodu prináša ďalej aj zjednotenie dovozných a vývozných ustanovení a zriadenie spoločnej vonkajšej dovoznej colnej tarify voči nečlenským štátom. V tomto integračnom zoskupení združené krajiny už majú spoločnú obchodnú politiku a realizuje sa spoločné rozdeľovanie colných výnosov medzi členské krajiny. Colná únia je základným prvkom fungovania jednotného trhu.
Jednotný trh – Single market

Spoločný trh má podstatne bohatšiu obsahovú náplň ako samotná colná únia. Jeho vybudovanie predpokladá okrem zjednotenia obchodno-politickej oblasti (v takom rozsahu ako v colnej únii) aj zjednotenie pravidiel pre pohyby kapitálu a pracovných síl medzi členskými krajinami. Inak povedané, spoločný trh má zaručovať voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovných síl medzi účastníkmi. Projekt vytvorenia jednotného, spoločného európskeho trhu bol dobudovaný 01.januára 1993, jeho pokračovaním je prechod k ekonomickej a menovej únii.
V súvislosti s jednotným trhom treba spomenúť aj Bielu Knihu (the White Paper), ktorá predstavuje akéhosi technického sprievodcu pre krajiny pripravujúce sa na začlenenie do EÚ. Biela Kniha nemá záväzný charakter, je to len príprava asociovaných krajín na integráciu do vnútorného trhu EÚ – jej hlavnou úlohou je pomôcť krajinám integrovať sa.
Vo februári 1986 bol podpísaný Jednotný Európsky Akt (the Single European Act), ktorý rozširuje a zdokonaľuje Rímsku zmluvu. Mal dva hlavné ciele:
• vytvoriť jednotný, spoločný vnútorný trh s bezhraničným pohybom osôb, tovarov, služieb a kapitálu a dobudovať ho do 31. decembra 1992
• posilniť úlohu Parlamentu (nové právomoci) a rozhodovacie možnosti Rady Ministrov uzákonením vzťahov medzi parlamentom a radou

História Európskej Únie

19.09.1946

Winston Churchill vyslovil ako prvý myšlienku "Spojených Štátov Európskych".

17.03.1948

Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Veľká Británia podpísali Bruselskú zmluvu o Západoeurópskej Únii.

16.04.1948

Vzniká Organizácia pre európsku ekonomickú spoluprácu, OEEC (the Organisation for European Economic Cooperation) s cieľom koordinovať obnovovacie plány a usmerňovať americkú pomoc v podobe Marshallovho plánu.


05.05.1949

V Londýne je podpísaný štatút Rady Európy, ktorý prichádza v platnosť 03.augusta 1949.

09.05.1950

Schumanova deklarácia – Robert Schuman, francúzsky minister zahr. vecí, vyslovuje návrh, aby Francúzsko a Nemecko zjednotili svoje uhoľné a oceliarske zdroje, pričom ho adresuje aj ostatným európskym krajinám ochotným podieľať sa na jeho realizácii.

18.04.1951

Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko podpisujú Parížsku zmluvu zakladajúcu Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, ECSC (the European Coal and Steel Community). Tieto krajiny boli odvtedy vždy centrom európskej integrácie. Zmluva vstupuje do platnosti 25.júla 1952. Jej hlavnými bodmi sú:
• voľný pohyb tovarov a voľný prístup k zdrojom produkcie
• neustále sledovanie diania na trhu, aby sa predišlo deformáciám, ktoré by viedli k zavedeniu kvót na množstvo produkcie
• rešpektovanie pravidiel súťaže a cenovej transparentnosti
• podpora modernizácie a premeny oceliarskeho a uhliarskeho priemyslu

27.05.1952

Tá istá "šestka" podpisuje v Paríži zmluvu o založení Európskeho obranného spoločenstva, EDC (the European Defence Community). Túto zmluvu však 30.augusta 1954 odmieta francúzsky parlament.

10.02.1953

Vzniká spoločný trh pre uhlie a železnú rudu, "šestka" odstraňuje clá a kvantitatívne obmedzenia na tieto nerastné materiály.

20.10.1954

Na základe výsledkov londýnskej konferencie dochádza v Paríži k podpisu dohôd o modifikovanej Bruselskej zmluve a do platnosti vstupuje Západoeurópska Únia, WEU (the Western European Union).

01. - 02.06.1955

Ministri zahr. vecí krajín "šestky" sa stretávajú v talianskej Messine a prijímajú rozhodnutie o rozšírení európskej integrácie na všetky odvetvia ekonomiky.

08.12.1955

Na zhromaždení ministri Rady Európy prijímajú za svoj znak modrú zástavu s 12 hviezdami.

25.03.1957

Dochádza k podpisu Rímskych zmlúv zakladajúcich Európske hospodárske spoločenstvo, EEC (the European Economic Community) a Európske spoločenstvo pre jadrovú energiu, Euratom (the European Atomic Energy Community). Zmluvy vstupujú do platnosti 01.januára 1958, so sídlami výkonných orgánov oboch integračných zoskupení v Bruseli. Ustanovenia zmluvy o EEC zahrňujú nasledovné:
• odstránenie colných bariér medzi členskými krajinami
• zavedenie spoločnej colnej tarify (the external Common Customs Tariff)
• vytvorenie spoločnej politiky pre poľnohospodárstvo a dopravu
• založenie Európskeho sociálneho fondu a Európskej investičnej banky
• rozvoj bližších vzťahov medzi členskými krajinami
V podstate hlavným cieľom EEC v oblasti obchodu je fungujúca colná únia aplikovaná na všetky druhy tovarov.

15.04.1958

Za oficiálne jazyky spoločenstiev sa prijímajú nemčina, francúzština, taliančina a holandčina.

03. - 11.07.1958

Na konferencii v Taliansku sa položili základy spoločnej poľnohospodárskej politiky, CAP (the Common Agricultural Policy).

07.10.1958

Založený Európsky Súdny Dvor v Luxembursku.



01.01.1959

Uskutočňujú sa prvé kroky na zrušenie ciel a kvót v rámci EEC.

04.01.1960

Krajiny OEEC (Rakúsko, Dánsko, Nórsko, Portugalsko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia) podpisujú Štokholmskú konvenciu a zakladajú tak Európske združenie voľného obchodu, EFTA (European Free Trade Association), ktoré vstupuje v platnosť 03.mája 1960.

20.09.1960

Do platnosti vstupuje Európsky sociálny fond (the European Social Fund), jeho cieľom je presadiť zamestnanosť, geografickú a profesionálnu mobilitu pracovníkov v rámci spoločenstva.

14.12.1960

Krajiny OEEC sa premenovali na OECD (the Organisation for Economic Cooperation and Development).

01.09.1961

Do platnosti vstupuje prvý predpis týkajúci sa voľného pohybu pracovníkov.

14.01.1962

Rada Európy prijíma prvé predpisy o CAP, ktoré prispievajú k založeniu jednotného trhu pre poľnohospodárske produkty. Tieto predpisy nadobúdajú platnosť 30.júla.

30.04.1962

Clá na priemyselné produkty medzi členskými krajinami sú od 01.júla zredukované na 50 % ich hodnoty z roku 1957.

14.01.1963

Generál de Gaulle na tlačovej konferencii oznamuje, že Francúzsko bude vetovať vstup Veľkej Británie do spoločenstiev. O niekoľko dní sú všetky negociačné procesy s kandidátskymi krajinami prerušené.
09.04.1965

V Bruseli je podpísaná zmluva, na základe ktorej sa zlučujú výkonné orgány troch spoločenstiev, EEC, ECSC a Euratom. Vstupuje do platnosti 01.júla 1967. Týmto krokom sa ukončila úplná unifikácia inštitúcií troch spoločenstiev.

09.02.1967

Rada Ministrov sa rozhodla harmonizovať nepriame dane v spoločenstvách a zaviesť systém dane z pridanej hodnoty.

01.07.1968

Do platnosti vstupuje Colná Únia, CU (the Customs Union). Odbúrali sa posledné colné bariéry, je zavedená spoločná colná tarifa (the Common External Customs Tariff), ktorá nahradila národné clá v obchode s nečlenskými krajinami.

01. - 02.12.1969

Na Haagskom summite sa prijímajú definitívne dohody o CAP a odsúhlasuje sa princíp, na základe ktorého spoločenstvo získa vlastné finančné zdroje.

22.04.1970

Podpisuje sa Luxemburská zmluva o postupnom utvorení systému vlastných finančných zdrojov spoločenstva, pričom spoločenstvu pôjdu všetky colné poplatky za produkty importované z nečlenských krajín, všetky dane uvalené na dovoz poľnohospodárskych produktov a všetky zdroje pochádzajúce z dane z pridanej hodnoty. Zároveň sa touto zmluvou rozširujú rozpočtové právomoci Európskeho Parlamentu.

22.01.1972

V Bruseli sa podpisujú zmluvy o vstupe Dánska, Írska, Nórska a Veľkej Británie do Spoločenstva.


Druhá časť histórie je zvlášť..........EU od Janky Machynovej




Rozširovanie EÚ



Počas predchádzajúcich rozširovaní boli vytvorené určité vyjednávacie tzv. negociačné mechanizmy a procedúry, ktoré sú vo veľkej miere aplikované aj teraz. Avšak súčasné, piate kolo rozširovania je bezprecedentné, predovšetkým svojím rozsahom - tak počtom kandidátskych krajín, ako aj objemom záväzkov, ktoré je potrebné prijať na oboch stranách, tak na strane kandidátskych krajín ako aj na strane Európskej únie. Na rozdiel od minulosti, taktiež úroveň pripravenosti jednotlivých kandidátskych krajín je rozdielna.

Acquis communautaire?
Členstvo v Európskej únii si vyžaduje, aby každá krajina vstupujúca do EÚ plne prebrala tak súčasné práva a záväzky únie, ako aj bola pripravená akceptovať budúce práva a záväzky, ktoré vyplývajú z legislatívy únie a celého systému jej fungovania.
V rámci už skoro polstoročnej existencie Európskej únie sa prijala celá škála princípov, zákonov, politík, záväzkov a cieľov, ktoré sú obsiahnuté predovšetkým v základných zmluvách Európskej únie (Parížska zmluva, Rímske zmluvy, Jednotný európsky akt, Amsterdamská zmluva), v tzv. sekundárnej legislatíve únie (konkrétne smernice, rozhodnutia Európskej únie), a tiež v rozhodnutiach Súdneho dvora. Tieto dosiahnuté výsledky Európskej únie sa spoločným názvom volajú acquis communautaire. Acquis teda tvorí komplexný systém (odhaduje sa celkovo viac ako 80.000 strán, z toho asi polovica je pre poľnohospodárstvo), ktorý musia akceptovať všetky členské štáty Únie.
Z hľadiska pristupujúcich štátov je nevyhnutným predpokladom pre vstup práve prevzatie acquis communautaire a zosúladenie svojho vlastného právneho systému s právom Európskej únie - acquis communautaire.
Acquis nie je uzavretý, konečný súbor práv, záväzkov, zmlúv atď., ale neustále sa vyvíja a rozširuje, a preto kandidátske krajiny budú musieť prevziať aj acquis, ktoré únia ešte len pripravuje resp. prijme do času vstupu kandidátskej krajiny do Európskej únie.

Rokovania s Európskou úniou
Samotné rokovania oficiálne prebiehajú v rámci 31 negociačných kapitol. Z tohto počtu je 29 "skutočných" kapitol (pokrývajú jednotlivé oblasti acquis), 30. kapitola sa zaoberá vnútornými inštitucionálnymi otázkami EÚ. Pod poslednú 31. kapitolu "Rôzne" môžu byť začlenené ďalšie otázky, ktoré sa vyskytnú počas rokovaní. Môžu sem patriť oblasti, ktoré nie sú zahrnuté v predchádzajúcich kapitolách, avšak sú súčasťou legislatívy Európskej únie.
Cieľom rokovaní je určiť, za akých podmienok vstúpi kandidátska krajina do Európskej únie. Ku dňu vstupu by mala kandidátska krajina prevziať celé acquis, t.j. všetky záväzky vyplývajúce z členstva. V prípadoch, kde pre kandidátsku krajinu z rôznych dôvodov nie je možné prijať legislatívu únie, tam kandidátska krajina môže požiadať o výnimku z acquis communautaire alebo o prechodné obdobie, teda môže požiadať o neuplatňovanie legislatívy únie v konkrétnej oblasti.

1.1.1973
Prvé rozšírenie EÚ

Každá krajina sa môže pripojiť k EÚ, ak je pripravená bezvýhradne prevziať princípy a záväzky zakotvené v zakladajúcich zmluvách. Hlavnými požiadavkami na členstvo sú tie, že uchádzačská krajina sa musí nachádzať na európskkom kontinente, musí mať trhové hospodárstvo a uplatňovať princípy demokratickej vlády a zákonnosti.
V januári 1973 sa EÚ rozšírila o Dánsko, Írsko a Veľkú Britániu. Neskôr, v 80. rokoch sa do kruhu demokratických štátov pripojili Grécko, Portugalsko a Španielsko.
V tretej vlne rozšírenia sa napokon Francúzko, Rakúsko a Švédsko stali členmi v roku 1995. Aj vďaka jednotnému trhu sa únia stala baštou stability v Európe.
Rozšírenie EÚ na 15 členov jej poskytlo väčší vplyv a váhu v Európe. Viac ako kedykoľvek predtým potrebuje efektívne rozhodovacie procedúry aby mohla obrániť spoločenské záujmy svojich členov a zároveň ochrániť svoje veľké bohatstvo spočívajúce v národnej a regionálnej rôznorodosti. Okrem toho teraz EÚ stojí pred historickou úlohou pripraviť sa na vstup krajín zo strednej, juhovýchodnej a východnej Európy a pobaltskej oblasti. Musela sa takisto zamyslieť nad tým, ako nájsť potrebné zdroje na to, aby pomohla prispôsobiť ich ekonomickej štruktúry a svoje vlastné inštitúcie tak, aby mohli efektívne fungovať aj potom, keď sa počet členských štátov rozšíri na 25 alebo viac.

7.7.1978

Členské štáty sa rozhodli užšie koordinovať svoje menové politiky a založiť Európsky menový systém ( EMS ). EMS nahradila „hada“ a bol zameraný na vytvorenie zóny menovej stability. V rámci EMS sa meny členských štátov mohli vychýliť voči inej mene iba v rámci ohraničeného pásma. Ak sa krajina vychálila za ohraničený limit, národné banky zaintervenovali. Základným prvkom EMS bola európska menová jednotka ecu. Tento systém sa začína uplatňovať 1. januára 1979.

Európsky menový systém je systémom pevných, a regulovateľných výmenných kurzov mien mnohých členských štátov v EÚ. Existoval od r. 1979 a jeho cieľom cieľom bolo zabezpečiť čo najstabilnejšie podmienky pre výmenné kurzy v EÚ. Výmenné kurzy záčastnených mien mohli kolísať nahor alebo nadol iba v určitom pásme, inak zúčastnené centrálne banky museli intervenovať.

Európska menová jednotka ECU bola zúčtovacou jednotkou používanou v EMS. ECU nebola menou v pravom zmysle slova. Bol to „kôš mien“. Keď menová únia vstúpila do platnosti ECU nahradilo euro v pomere 1:1. Ecu zavieli 1.januára 1979 a plnilo v rámci EMS tojakú úlohu, slúžilo:
- na vyjadrenie zmien menového kurzu
- na vyjadrenie finančných operácií
- ako platobný prostriedok a rezervný nástroj používaný medzi centrálnymi
bankami EMS.
ECU nebolo samostatnou menou, ale skôr „košom mien“. Kôš sa skladal v určitom pomere zo všetkých zahrnutých mien. Jedno ECU sa skladalo:
3,301 belgických frankov
0,8242 nemeckej marky
6,885 španielskych pesiet, ... .
Hodnota ECU vyjadrenáv každej národnej mene bola odlišná od týchto údajov. Určovala sa hodnotou pomerov vyjadrených pre túto menu.

7. – 10.6.1979

7. – 10.6. 1979 sa občania v celej Európe zúčastnili na voľbách aby po prvýkrát zvolili poslancov do Európskeho parlamentu. Odvtedy sa priame voľby do Európskeho parlamentu konajú v celej EÚ každých 5 rokov.

14.6.1985

Už v zakladajúcich zmluvách členských štátov stanovili jednotný európsky trh za jeden zo svojic cieľov. Teraz takemr po 20 rokoch „Biela kniha o dobudovaní vnútorného trhu poskytuje stimul potrebný na to, aby sa stal realitou. Biela kniha obsahuje zoznam opatrení, ktoré musia zákonodarcovia prijať, aby položili skutočný základ pre 4 základné slobody – voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Na základe Bielej knihy členské štáty prijali Jednotný európsky akt, ktorý stanovil časový harmonogram na dobudovanie jednotného trhu.

Jednotný trh

Od roku 1968 sa v EÚ zrušili clá na priemyselné tovary predávané v EÚ a na dovozy z nečlenských krajín sa začala ukladať spoločná colná tarifa. Projekt vytvorenia veľkého, jednotného európskeho trhu sa dokončil 1. januára 1993. Kontroly na hraniciach sa stali vecou minulosti. Firmy môžu ponákať svoje výrobky a služby v ostatných členských krajinách bez obmedzenia a peniaze možno investovať kdekoľvek v EÚ. Ale azda najvýznamnejším prínosom je voľný pohyb občanov Únie, ktorí môžu cestovať, žiť, študovať a pracovať kedokoľvek v Únii. Jednotný trh zajhrňuje štyri slobody: voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu. Jednotný trhu s viac ako 370 miliónmi spotrebiteľov je najväčší na svete.

Jednotný európsky akt

Jednotný európsky akt podpísali vo februári 1986 najvyšší predstavitelia štátov a vlád v tom čase 12 členských krajín a do platnosti vstúpil 1 júla 1987. Názov v skutočnosti zahŕňa zmenu Zmlúv, ktoré tvoria „ústavu“ EÚ. Hlavným cieľom bolo vytvoriť jednotný trh.

15.6.1985

Odstránenie hraničných kontrol vnútri Európy predstavuje hlavný úspech , hoci sa nedosiahol prostredníctvom spoločenstva, ale vďaka medzivládnej dohode. V luxemburskom meste Schengen 5 štátov uzavrelo dohodu, ktorá kľúčovou časťou bolo ustanovenie, že vnútorné hranice sa môžu prekročiť kedykoľvek bez kontroly osôb“. Týmito štátmi boli Belgicko, Nemecko, Francúzko, Luxembursko, Holandsko. 9 ďalších krajín sa pripojilo neskôr.
Schengenská dohoda – 15.júna 1985 v Schengene dohoda o uplatňovaní voľného pohybu osôb 1995. Odvtedy sa nevykonávajú kontroly osôb na vnútorných hraniciach medzi Nemeckom , Holandskom, Belgickom, Francúzkom, Luxemburskom a Porugalskom. Taliansko a Rakúsko začali dohodou uplatňovať od r. 1998 a Grécko, Švédsko a Francúzko tak urobia v blízkej budúcnosti.

1.1.1986

Španielsko a Portugalsko vstupujú do EÚ.

17.2.1986

Koncom 60. rokov členské štáty EÚ medzi sebou odstránili clá a kvantitatívne reštrikciu. Zriadenie colnej únie bolo prvým hlavným krokom na ceste k spoločnému trhu, ale niekoľko ďalších rokov po tomto rýchlom úspechu skutočný jednotný trh ostal vzdialeným cieľom. Rozmanité národné normy a opatrenia naďalej bránili voľnému obchodu. V roku 1985 Komisia preto zostavila ambiciózny plán dokončiť jednotný trh, ktorý viedol k prijatiu jednotného aktu. Ten stanovil cieľový termín 1. január 1993 na plnú implementáciu 4 základných slobôd. Jednotný akt spojil dobudovanie jednotného trhu s hospodárskou a sociálnou solidaritou, ktorý považoval za vzájomne prepojené ciele. Boli prijaté opatrenia štrukturálnej politiky na pomoc zaostávajúcim regiónom.
15.6.1989

Na summite v Madride sa hlavy štátov alebo vlád dohodli na trojetapovom pláne zriadiť hospodársku a menovú úniu. Odsúhlasili aj „Chartu základných sociálnych práv pracovníkov Spoločnenstva“.

Hospodárska a menová únia

V Maastrichskej zmluve v roku 1993 sa krajiny EÚ dohodli o termíne zavedenia hospodárskej a menovej únie o jednotnej európskej meny eura od 1.1.1999. Stanovili prísne kritéria na vstup do menovje únie zúčastniť sa mohli len krajiny so stabilnou ekonomikou. Zodpovednosť za menovú politiku má nová Európska centrálna banka. Jej hlavným cieľom je ochraňovať stabilitu eura.

9.11.1989

Pád berlinského múru. Občania Nemeskej demokratickej republiky môžu odísť z krajiny na Západ. Po viac ako 40 rokoch skončilo rozdelenie Európy na Východ a Západ. 3.10.1990 sa Nemecko zjednotilo a stalo sa súčaťou EÚ.

1.7.1990

V prvej fáze hosp. a men. únie členské štáty libaralizovali pohyb kapitálu a vyvíjali úsilie užšie koordinovať svoju hosp. a men. Politiku.

21.11.1990

„Parížsku chartu“ prijíma 34 štátov – účastníkov Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorá dala bodku za ukončním rozdelenia Európy a Studenej vojny. Signatúra sa zaviazala uplatnňovať demokraciu, zákonnosť a rešpektovať ľudske práva. Viac ako 40 krajín sú členmi tejto organizácie, ktorá sa odtedy pemenovala na Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprávu v EÚ. (OBSE) OBSE má dôležité úlohy týkajúce sa bezpečnosti politiky, vrátane kontroly zbraní, zabezpečenia istoty, predchádzania konfliktom a monitoringu volieb.





10.12.1991

Prijatie Maastrichskej zmluvy znamená utvorenie EÚ. Tento posun demonštruje úsilie členských štátov, aby Európa bola viac ako len hosp. spločenstvom, dúfajú, že sa napokon premení na politickú úniu.

2.5.1992

V Portugalsku 12 čl. štátov ES členovia eur. Združenia voľného obchodu (EZVO) – Rakúsko, Francúzko, Nemecko, Island, Švédsko, Švajčiarsko a Lichtenstajnsko podpisujú Dohodu o Európskom ekon. priestore. Tá rozširuje 4 slobody jednotného trhu na celú európsku obch. oblasť, čím sa stáva najväčším jednotným trhom na svere. Vstúpilo do platnosti 1.1.1994

1.1.1993

Dobudovanie jedn. eur. trhu znamená, že ES je v súčasnosti zjednotenou oblasťou, kde osoby, tovary, služby a kapitál môžu využívať zaručenú slobodu pohybu.

2.8.1993

V 80. rokoch sa EMS v podstate podarilo udržiavať stabilné výmenné kurzy. V r. 1992 sa však britská libra a talianska líra dostali pod devalvačné tlaky a boli nútené systém opustiť. Pretože špekulatívne tlaky na EMS naďalej pokračovali ministri financií sa rozhodli zvýšiť fin. pásmo pre výmenné kurzy na 15 %.

1.11.1993

V novembri 1993 nadobúda platnosť Zmluva o EÚ podpísaná 7.2.1992 v Maastrichte. Je jasným signálom o ambíciách Európy stať sa viac ako len hosp.spoločenstvom. Cieľom čl. štátov bolo napredovať ďalej a vytvoriť EÚ. Zmluva o EÚ stojí na 3 pilieroch.
1 pilier : sa skladá z Eur. Spločenstva a inštitúcií zriadených zakladajúcimi zmluvami – z Komisie, Parlamentu, Rady a Súdneho dvora.
2 pilier : spoločná zahraničná abezpečnostná politika
3 pilier : spolupráca v justícii a vnútorných záležitostiach



1.1.1994

Začína sa druhé štádium hosp a men. únie (HMU). Trvá až do 31.12.1995. Počas tohto obdobia čl. štáty koordinujú svoju hosp. a rozpočtovú politiku tak, aby ich eko. Bola pripravená vstúpiť do 3 štádia HMU. Technické prípravy na zavedenie eura sú na ceste. Europský menový institút EMI pracuje na príprave menovej politiky Európskej centrálnej banky.

1.1.1995

Rakúsko, Francúzko a Švédsko vstupujú do EÚ.

23.3.1995

Konvencia o implementácii Schengenskej dohody stanovuje opatrenie na to, aby sa umožnilo odstánenie kontrol osôb na vnútorných hraniciahc medzi sigantármi. Zahŕňa záležitosti od pravidiel na vzájomné uznávanie víz až po dohody o policajnej spolupráci.

16.12.1995

Európska rada v Madride schvaľuje plán na prechod do 3 etapy HMÚ a stanovuje presný časový rozvrh na zavedenie eura.

29.3.1996

Medzivládna konferencia v r.1996 znamená začiatok rozhodujúcej fázy budúcnosti eur. Integrácie. Cieľom je položiť základy EÚ, ktorá je bližšie občanom, silná a schopná efektívje akcie a pripravená na rozšírenie o nových členov.

17.6.1997

EÚ uzatvára Amsterdamská zmluva. Má 4 hlavné ciele:
- postaviť zamestnanosť a práva občanov do centra pozornosti činnosti Únie
- odstániť zostávajúce prekážky slobodného pohybu a posilniť bezpečnosť vo vnútri EÚ.
- posilniť hlas , postavenie Európy vo svetových záležitostiach
- zefektívniť inštitusionálnu štruktúru EÚ vzhľadom na budúce rozširovanie.

15.7.1997

V „Agende 2000“ Európska komisia vyjadruje svoje stanovisko k budúcemu rozšíreniu EÚ a k jednotlivým žiadostiam kandidátov a členov. Dospela k záveru, že 5 z nich – Poľsko, Maďarsko, ČR, Slovinsko a Estónsko sú pripravené na vstup do EÚ v blízkej budúcnosti. Už predtým sa rozhodlo, že do tejto skupiny sa priradí aj Cyprus.

13.12.1997

Summit EÚ postupuje podľa odporúčania správy Agenda 2000 rozhoduje o začiatku rokovaní o vstupe do EÚ s Cyprusom, ČR, Poľskom, Maďarskom a Estónskom. 5 ostatných uchádzačov je zahrnutých do prístupového procesu – Bielorusko, Litva, Lotyšsko, Rumunsko a Slovensko. Zatiaľ sa neurčilo kedy dôjde k rozširovaniu.

3.5.1998

Na Summite EÚ bolo 11 krajín prijatých na vstup do HMÚ. Sú nimi Belgicko, Nemecko, Španielsko, Francúzko, Írsko, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko, Portugalsko, Fínsko.

1.1.1999

3 štáty HMÚ výmenné kurzy zúčastnených mien sa neodvolateľne zafixovali. ECB začína svoju činnosť a zavádza sa mena euro - počas prechodneého obdobia 3 rokov sa však naďalej budú používať aj národné meny.

1.1.2002

Eurobankovky a euromince sa dostávajú do obehu. Steré národné bankovky a mince sa postupne budú sťahovať z obehu.