Európska integrácia 2/2

štátmi. Za ich pomoci sa vyjednávajú a definujú vzťahy, zásady, normy, procedúry a úlohy účastníkov medzinárodných vzťahov, čo vedie k ich stabilizácii a odstraňovaniu konfliktov. Proces zakladania medzinárodných organizácií dosiahol v súčasnom období výraznú dynamiku. V literatúre sa možno v uvedenej súvislosti stretnúť s termínom "organizačná revolúcia v medzinárodných vzťahoch". V priebehu necelého 20.storočia, od skončenia prvej svetovej vojny sa počet vládnych a nevládnych organizácií zvýšil viac ako desaťnásobne. Veľký počet medzinárodných organizácií odráža zložitosť a veľké množstvo záujmov a sfér ich prejavu zainteresovaných subjektov.
Proces inštitucionalizácie medzinárodných vzťahov sa však nerealizuje jednoducho, priamočiaro a harmonicky. V činnosti štátov na medzinárodnej scéne sa realizujú ich záujmy v dvoch navzájom si protirečiacich tendenciách. Prvá tendencia smerujúca k spolupráci na základe rešpektovania takých hodnôt ako je mier, spolupráca, spravodlivosť, poriadok a pod., ktorá napomáha k procesu inštucionalizácie a internacionalizácie.
Na druhej strane sa v činnosti štátov prejavujú i ich egoistické záujmy, ktoré sa usilujú presadiť za každú cenu. Takéto konanie vnáša do medzinárodných vzťahov odstredivé tendencie, konflikty a v konečnom dôsledku vedú ku destabilizácii medzinárodného systému.
V takýchto prípadoch sa usilujú ostatní členovia medzinárodných organizácií, v ktorých je štát porušovateľ členom ovplyvňovať jeho konanie. Ako prostriedky slúžia využitie vplyvu ostatných členských krajín, nátlaku a v krajných prípadoch i použitie sankcií. Medzinárodné organizácie týmto spôsobom zabezpečujú prostriedky na riešenie sporov medzi štátmi a tým pomáhajú garantovať ich bezpečnosť. Vo svete existuje celý systém globálne i regionálne pôsobiacich medzinárodných orgnizácií, ktoré sa rôznymi formami usilujú zabezpečiť kolektívnu bezpečnosť štátov. Najuniverzálnejšou celosvetovou organizáciou, ktorá si kladie za cieľ zachovanie svetového mieru a medzinárodnej bezpečnosti, rozvíjanie priateľských vzťahov medzi národmi, organizovanie medzinárodnej spolupráce a koordinovaniu činnosti štátov je


OSN. Tým, že OSN združuje všetky štáty sveta v jej činnosti sa nevyhnutne prejavujú všetky rozdiely a protirečenia, ktoré medzi štátmi existujú. Z dôvodu vnútornej protirečivosti sa v OSN často nedarilo prijímať opatrenia voči narušovateľom národného mieru a bezpečnosti. Činnosť OSN až do 90 rokov nášho storočia bola poznačená predovšetkým protirečeniami medzi dvomi svetovými systémami. Zmena spoločenských systémov v Strednej a Východnej Európe dáva isté predpoklady k univerzalizácii záujmov hlavne v oblasti zachovania mieru a bezpečnosti. Za istých predpokladov sa týmto otvorili možnosti pre vytvorenie svetového systému globálnej bezpečnosti.
Podstatne efektívnejšie sa darí zabezpečovať spoluprácu štátov a garantovať ich bezpečnosť regionálnym medzinárodným organizáciám, ktoré združujú štáty s približne rovnakou úrovňou rozvoja, podobnými štruktúrami a záujmami v zahraničnej politike. V prípade takýchto medzinárodných organizácií sú vytvorené predpoklady ku koordinácii zahraničných a bezpečnostných politík členských krajín, ktoré môžu vyústiť do jednotnej politiky medzinárodnej organizácie. Takto sa proces internacionalizácie politických záujmov dostáva na kvalitatívne vyššiu úroveň, ktorou je integrácia medzinárodných politík členských krajín do jednotnej politiky medzinárodnej organizácie. Ak má uvedený proces aj ekonomické korene, tak ako sme o nich písali v predchádzajúcej časti, sú vytvorené predpoklady k vzniku integračného zoskupenia vyššieho rádu, ktoré preberá určité funkcie svojich členských štátov.
Výrazný rozvoj internacionalizácie života národov a štátov si vynucuje nové prístupy aj v oblasti medzinárodného práva. Tradičný systém medzinárodného práva, ktorý bol založený na zmluvách medzi suverénnymi štátmi prestáva byť spôsobilým na riešenie problémov prinášaných vysokým stupňom internacionalizácie a globalizácie. Úlohou medzinárodného práva je regulácia medzinárodných vzťahov v širokom spektre ich pôsobenia v ekonomickej, bezpečnostnej, politickej, ekologickej a ďalších oblastiach. Globalizácia prináša také úlohy a problémy, ktoré už nie je možné riešiť z pozícii tradičného chápania vzťahov medzi štátmi. Dnes popri regulovaní tradičných vzťahov


medzi štátmi, ktoré sa zvyknú označovať ako intranacionálne, vzniká potreba upravovať vzťahy, ktoré prekračujú úroveň jednotlivých štátov. V medzinárodnej právnej vede sa vedie diskusia o tom, či napríklad popri štátoch medzinárodných organizáciách a jednotlivcoch existuje i "ľudstvo" ako subjekt medzinárodného práva.
Z hľadiska pôsobenia internacionalizácie a globalizácie sa hovorí o podrývam postavenia štátov a oslavovaní ich tradičných atribútov ako sú suverenita, teritorialita, zaručenie národnej bezpečnosti atď. Množstvo odborníkov v tejto oblasti síce hovorí o oslabení postavenia štátu v procese globalizácie, ale nepredpokladajú, že štát skoro zanikne. Skôr sa hovorí o paralelnej existencii transštátnosti popri štátnosti a suprateritorializmu popri štátnom teritorializme. Svetový politický a právny systém vo svojom rozvoji prechádza vývojom. V počiatočných štádiách mal anarchický charakter a jeho fungovanie bolo dominantne poznačené konfliktami. Ďalším stupňom jeho rozvoja bolo vytváranie hierarchizovaných štruktúr regulovaných právnymi a politickými normami spolu s rešpektovaním autority a sily. Dnes keď procesy globalizácie v ekonomickej, politickej a ostatných sférach dosiahli vysokú úroveň a štáty sa stali na sebe vo veľkej miere závislé, stojí pred svetovým spoločenstvom naliehavejšia potreba vytvárania globálneho systému schopného riešiť najvážnejšie problémy dnešného ľudstva. Tak ako sme písali v predchádzajúcej časti o interdependencii štátov v ekonomike, tak dnes možno hovoriť o jej pôsobení špecifickými spôsobmi i v politike.
Žiadny z veľkých problémov súčasnosti teda nemožno skutočne vyriešiť bez vytvorenia takého svetového systému, ktorý na ich riešení nezainteresuje všetkých účastníkov medzinárodných vzťahov. Dnes teória medzinárodných vzťahov i politici celého sveta hľadajú odpoveď na otázku na akých princípoch je reálne vybudovanie takéhoto systému.
Skúsenosti ukazujú, že čisto liberálny prístup neposkytuje záruku riešenia problému, skôr naopak, čiri liberalizmus v medzinárodných vzťahoch priniesol obrovské sociálne



svojho obyvateľstva sú tieto územia využívané na extenzívne poľnohospodárstvo alebo je drevo z nich využívané ako zdroj devíz pre tieto krajiny. Ako počiarkujú závery svetového ekologického summitu z Ria de Janeira bez efektívnej pomoci krajín s najrozvinutejšími ekonomikami nie je možné ekologické problémy rozvojových krajín riešiť. Uvedené súvislosti je treba pripomenúť i ten fakt, že v dôsledku minulého a súčasného usporiadania sveta nie sú rozvinuté krajiny za súčasný stav značnú mieru zodpovednosti. Značná časť súčasných problémov je dôsledkom koloniálnej politiky a nerovnoprávneho ekonomického poriadku určovaného rozvinutými krajinami. Relatívnym úspechom summitu v Riu bolo, že vyspelé krajiny značnú časť svojej zodpovednosti za uvedené problémy .priznali. Podstatne väčším problémom však bolo a je z ich strany prijatie záväzkov na odstránenie nedostatkov.
Okrem už spomínaných problémom sú tu i ďalšie, ktoré sú hrozbami v rámci celej planéty. Ako je napríklad znečisťovanie zemskej atmosféry, skleníkový efekt, ozónové diery, znečistenie sladkých i morských vôd na zemi, problémy odpadov, znižovanie množstva biologických druhov atď. V tejto súvislosti je treba konštatovať, že ekologické problémy majú už vo svojej podstate veľmi silný internacionálny rozmer. Veď ak krajina vypúšťa emisie do ovzdušia poškodzuje nielen svoje životné prostredie, ale vo väčšej alebo menšej miere i svojich bezprostredne vzdialenejších susedov a v konečnom dôsledku celú Žení, podobne je to i pri znečistení vôd. Likvidácia určitých rastlinných alebo živočíšnych druhov na území jednej krajiny v konečnom dôsledku ochudobňuje celé ľudstvo.
Ako hovoria výsledky vedeckých analýz, ktoré sa zhodujú je súčasná situácia v oblasti životného prostredia veľmi vážna. Nastal čas a nutnosť systematickej a globálne kooridovanej starostlivosti o zemeguľu. K tomu, aby táto činnosť bola čo najefektívnejšia, najúčinnejšia je nevyhnutné využiť synergický efekt spoločnej činnosti
ľudí celého sveta, všetkých štábov a kontinentov. Ďalším problémom, ktorý má globálny charakter a teda viac alebo menej ohrozuje celé ľudstvo je nekontrolovateľný
rast populácie v niektorých častiach sveta. Tzv. "populačná explózia" vyvoláva spätne


Porubčan,P.: 1.3. Internacionalizácia duchovnej sféry
Objektívne procesy globalizácie a internacionalizácie v ekonomickej a politickej sfére vytvárajú predpoklady i pre rozvoj špecifických foriem uvedených procesov v duchovnej sfére. V procese výmeny duchovných hodnôt možno registrovať istú vzostupnú líniu, ktorá zaznamenáva výrazné zrýchlenie v druhej polovici 20. storočia. Duchovný život spoločnosti tvorí zložitý štruktúrovaný systém zahrňujúci sféru poznania, umenia, hodnôt, náboženstva atď. V našej analýze sa chceme venovať predovšetkým tým otázkam, ktoré majú z hľadiska rozvoja procesov globalizácie a internacionalizácie najväčší význam.
Najjednoznačnejšie sa podľa nášho názoru prejavujú procesy internacionalizácie spomedzi všetkých druhov spoločenského vedomia v oblasti vedy a techniky. Výrazne internacionálny charakter vedy vyplýva z vedeckej jednoty sveta. Celý jej vývoj je podriadený jednému cieľu spoločnému pre všetky krajiny, ktorým je čo najhlbšie poznanie prírodných a spoločenských zákonitostí. Nezávisle od génia indivíduí vedecké poznatky sú výsledkom vedeckej činnosti. Pokrok vedy je zabezpečovaný vedcami celej planéty, z ktorých každý vkladá svoj vlastný podiel do pokladnice svetového vedeckého poznania. V záujme dosiahnutia vedeckej pravdy a istoty je prakticky každý vedec svojim spôsobom závislý od ostatných.
S internacionálnym charakterom vedy súvisí i možnosť, čo najjednoduchšieho odovzdávania poznatkov. Vedci sa už od dávnej minulosti usilujú dohodnúť na jednotnom spôsobe odovzdávania poznatkov a informácií. Už v staroveku bola jednotným jazykom vedy latinčina. V oblasti niektorých prírodných vied slúži ako prostriedok komunikácie medzi vedcami formalizovaný jazyk matematiky a logiky. V druhej polovici nášho storočia rozvojom výpočtovej techniky vedci sveta dostávajú do rúk veľmi účinný prostriedok vzájomnej veľmi rýchlej celosvetovej komunikácie, ktorým je výpočtová technika. Dnes systém spojenia cez Internet, satelity a iné telekomunikačné prostriedky vedcom, ale aj iným záujemcom poskytuje neobvyklé možnosti spojenia v rôznych formách.


V podmienkach predbiehajúcej vedecko-technickej revolúcie má veľký význam aj praktická realizácia výsledkov vedeckého výskumu. V tejto oblasti však platí, že čím viac sa vedecké poznanie stelesňuje v technických aplikáciách, tým je viac je jej internacionálny charakter modifikovaný podmienkami národnej reality. Od kedy ľudia prišli na to, že vedecké poznatky môžu mať i ekonomickú hodnotu, začína proces vytvárania politických, právnych a iných opatrení, ktoré bránia určitému nehatenému šíreniu vedeckého poznania. V druhej polovici 19. storočia začínajú štáty budovať patentové úrady, ktoré majú chrániť určité vedecké poznatky, alebo ich technické aplikácie a prípadným záujemcom z iných krajín ich poskytovať za úhradu alebo iné výhody.
V súčasných podmienkach závisí rozvoj vedeckého poznania v jednotlivých krajinách do značnej miery od ich úrovne vedecko-technickej základne. Od jej úrovne a zamerania závisia možnosti stelesnenia a využitia vedeckého poznatku vo výrobe i poskytnutie prostriedkov pre čoraz ekonomicky náročnejší vedecký výskum. Veľký význam nadobúda tzv. "priemysel vedy". Napríklad postavenie moderných prístrojov v astronómii, jadrovom výskume, kozmickom výskume a ďalších moderných odboroch stojí rádovo milióny až miliardy jednotiek finančných prostriedkov. Aj z týchto dôvodov stráca pre rozvoj vedy význam geniálny jednotlivec, ale na význame nadobúdajú rozsiahle vedecké kolektívy. Veda sa tak stáva svojim spôsobom špecifickým výrobným odvetvím.
Veda v dnešných podmienkach z hľadiska národného a internacionálneho má dvojaký charakter. Z jednej strany je národnou, pretože jej rozvoj je spätý so spoločenským, ekonomickým, politickým a kultúrnym životom národov a je súčasťou národnej histórie a kultúry a jej postavenie a úroveň do značnej miery závisí od sociálno-ekonomických možností danej krajiny.
Z druhej strany je charakter vedy internacionálny, jej všeobecná poznatková základňa je majetkom celého ľudstva. Jej gnozeologická podstata nepozná národné hranice, dospieva k totožným teoretickým poznatkom. S rozvojom vedy v priebehu vedecko-


technickej revolúcie sa posilňuje jej všeobecný internacionálny charakter. "Svojim poriadkom a charakterom, úlohami a cieľmi je veda medzinárodná. Úspechy, ktoré veda dosiahla najmä v posledných 50-tych rokoch, presvedčivo ukazujú, že smeruje k tomu, aby sa stala majetkom celého ľudstva". ( ) Hoci hranice do určitej miery limitujú zameranie vedy, jej rozvoj nie je možný v národnej izolácii. Čím viac sa veda rozvíja, tým viac potrebuje zintenzívňovať medzinárodnú spoluprácu a koordináciu úsilia vedcov rôznych krajín. Rozvoj internacionalizácie vedy z jedného aspektu vytvára predpoklady pre úspešný rozvoj vedy v dnešných podmienkach a zároveň umožňuje ekonomický a sociálny rozvoj každej krajiny, ktorá výsledky vedeckého výskumu využíva vo výrobe.
Vo svete rozdelenom rôznymi záujmami však proces internacionalizácie vedy neprebieha priamočiaro a bez problémov. Najvýraznejšie sa jeho určité protirečenia prejavujú v procese inštitucionalizácie, internacionalizácie vedy a techniky. Počiatky tohto procesu siahajú do druhej polovice 19. storočia, keď sa začínajú organizovať prvé medzinárodné vedecké konferencie. Neskôr sa začínajú objavovať prvé medzinárodné vedecké organizácie zabezpečujúce istú trvalosť, stálosť a koordináciu výskumu v jednotlivých vedných odboroch.
S rastom významu vedeckých poznatkov pre ekonomickú sféru začína byť internacionalizačný proces vo vede ovplyvňovaný záujmami jednotlivých krajín. Tieto dospeli k poznaniu, že vedecké poznatky môžu byť za určitých okolností tovarom, ktorý môže byť predmetom medzinárodnej výmeny ako každý iní. Krajiny, alebo podniky si začínajú uplatňovať monopolné práva na vedecké poznatky a technické riešenia. Začína sa obdobie obchodu s vedeckými a technickými poznatkami a riešeniami. V roku 1883 je založený medzinárodný patentový úrad, úlohou ktorého je organizovanie uvedenej výmeny.
V momente keď si krajiny začali uvedomovať, že vyriešenie určitých vedeckých problémov je nad ich sily, alebo že je to pre ne inak výhodné začínajú uzatvárať zmluvy o vedeckej alebo technickej spolupráci. Búrlivý rozvoj vedy a jej využitia v poslednom


období je sprevádzaný zásadnými zmenami tradičnej štruktúre vied. V procese vedecko-technickej revolúcie vznikajú nové vedné disciplíny vstupujúce do doteraz nepoznaných oblastí mikro a makro sveta. Typické pre súčasnú situáciu vo svete sú procesy vytvárania vied na hraniciach tradičných vedných odborov, vznikajú komplexné tzv. "hybridné vedy". Nové vedné odbory vznikajú nielen oddeľovaním, ale aj na základe nových väzieb medzi tradičnými vedami.
Rozvoj vedy v období posledných rokov zaznamenáva výraznú dynamiku. Udáva sa, že polovica vedeckých poznatkov bola dosiahnutá za posledných 20 rokov a až 90% všetkých vedcov na našej planéte sú naši súčasníci. Uvedené fakty svedčia o tom, že dnes už je takmer nemožné, aby jedna hoci i tá najvyspelejšia krajina mohla dosiahnuť špičkovú úroveň v celej šírke a hĺbke poznania. Pre ďalší rozvoj vedy je nevyhnutné, aby sa krajiny špecializovali v určitých vedných odboroch, alebo riešili určité vedecké problémy v spolupráci s vedcami z iných krajín. V praxi sa uvedené potreby riešia na základe medzinárodných vedeckých programov ako napríklad "EUREKA" alebo prostredníctvom medzinárodných výskumných a vedeckých centier pre jadrový výskum "ČERŇ" vo Švajčiarsku alebo v Dubne pri Moskve a pod.
V procese internacionalizácie a inštitucionalizácie vedy majú značný význam medzinárodné organizácie, ktoré vytvárajú normy a pravidlá pre výmenu a spoluprácu v oblasti vedy a transferu jej poznatkov do aplikačnej sféry. Medzi najvýznamnejšie organizácie v tejto oblasti patria napr. "UNESCO", Medzinárodná organizácia pre automovú energiu a ďalšie. Vzhľadom k možnému zneužitiu určitých vedeckých poznatkov je úlohou medzinárodných organizácií zabraňovať týmto negatívam. V niektorých špecifických prípadoch sa kontrola šírenia určitých poznatkov stáva aj nástrojom politických a ekonomických záujmov určitých krajín ako napr. "COCOM". Tak ako v iných sférach i vo vede v činnosti štátov existujú tendencie využívať vedecké úspechy pre dokazovanie svojej prestíže a odovzdávanie vedeckých poznatkov sa môže stať a stáva nástrojom zahraničnej politiky.



Pre modernú výrobu je charakteristická nutnosť aplikácií vedeckého výskumu. Rozvoj vedy i jej technická aplikácia je náročná na zdroje. Finančná náročnosť súčasného vedeckého výskumu je veľmi vysoká. Špecializácia alebo kooperácia môže pomôcť ušetriť značné prostriedky a skrátiť čas potrebný k dosiahnutiu konkrétnych vedeckých poznatkov. K medzinárodného transferu vedeckých a technických poznatkov v súčasnosti dochádza v rámci medzinárodných podnikov, alebo budovaním odbočiek veľkých transnacionálnych spoločností, keď sa cez tieto podniky pôsobiace na území viacerých štátov odovzdáva najmodernejšia technológia a "know - how". Ďalšou cestou šírenia vedeckých a technických poznatkov je tovarová forma ich výmeny realizovaná ako kúpa a predaj licencií. O tretej možnosti sme už písali, v rámci ktorej ide o vytváranie spoločných výskumných tímov alebo spoločných ústavov na báze výmeny odborníkov alebo budovania viacnásobných pracovísk alebo spoločného financovania výskumu.
Rast významu vedy a jej praktická aplikácia si vyžaduje i stále väčší počet vysoko kvalifikovaných odborníkov, ktorí sú pripravovaní na vysokých školách alebo vo vedeckých ústavoch. Veľký počet študijných odborov a špecializácií, ktoré jednotlivé krajiny potrebujú sú často nad sily hlavne malých a stredných krajín. Preto sa v posledných desaťročiach výrazne zdynamizoval proces internacionalizácie vzdelania. Jeho najvýznamnejšími prejavmi sú výmena študentov a pedagogických a vedeckých pracovníkov vysokých škôl, výmena vzdelávacích programov, vytváranie spoločných kolektívov pre výskum i tvorbu vzdelávacích programov, vytváranie medzinárodného trhu práce vedeckých a pedagogických pracovníkov a ďalšie aktivity.
Významným faktorom posilňovania medzinárodnej vedeckej spolupráce je existencia globálnych problémov ľudstva. Potreba ich riešenia vytvára tlak na výskumnú sféru v zmysle hľadania účinných postupov na ich riešenie. Tým, že sa uvedené problémy dotýkajú všetkých bez rozdielu národnej alebo štátnej príslušnosti sú posilňované tendencie medzinárodnej spolupráce.



Pre súčasné obdobie je v oblasti vedy a techniky typická objektívna tendencia k difúzii poznatkov a vysokému stupňu spolupráce v týchto oblastiach. Politické a ekonomické zmeny v Strednej a Východnej Európe zrušili mnohé neprekonateľné bariéry v tejto sfére, čo môže byť veľmi užitočné. Zložitejšia situácia je v oblasti technickej aplikácie vedeckých poznatkov, ktorá môže byť zdrojom konkurenčných výhod oproti iným. Táto oblasť je ovplyvnená znakmi trhmi so všetkými pozitívami i negatívami.
Ďalšou významnou súčasťou duchovnej sféry spoločnosti, v ktorej sa realizuje proces internacionalizácie je sféra duchovnej kultúry. Pre túto sféru je typické, že už v dávnejších dobách pokiaľ dochádzalo k stretom rôznych kultúr i bez zvláštnych cieľavedomých zásahov sa realizovala výmena kultúrnych hodnôt a vzájomné ovplyvňovanie. Pre súčasné obdobie je charakteristické, že proces výmeny duchovných hodnôt dosiahol nebývalú akceleráciu, ktorú umožnilo objavenie a využitie moderných prostriedkov komunikácie. Globálne šírenie kultúry sa najvýraznejšie prejavuje v oblasti tzv. "masovej kultúry". Hollywoodske filmy zhliadnu po ich uvedení stovky miliónov divákov po celom svete, ďalšie stovky miliónov sledujú v televízii tie isté seriály, mladí ľudia sa bavia na diskotékach a počúvajú tú istú hudbu atď.
Uvedený proces pôsobí na značnú časť populácie sveta veľmi protirečivo. Na jednej strane sa ľudia z rôznych krajín v procese výmeny duchovných hodnôt spoznávajú, čo napomáha k prekonaniu nedôvery, xenofóbie a ďalších negatívnych javov. Na druhej strane je tzv. masová kultúra kritizovaná za šírenie negatívnych hodnôt ako je násilie a iné negatívne hodnoty. Pod jej tlakom je často zatlačovaná pôvodná kultúra a hodnoty jednotlivých národov a iných etník, čo je tiež isté negatívum uvedeného procesu. Pretože práve rôznorodosť a rozdielnosť robí kultúru zaujímavou. V záujme tlmenia negatívnych tendencií v oblasti kultúry sa štáty prostredníctvom kultúrnej politiky usilujú podporovať svoju autentickú národnú kultúru tak, aby mohla konkurovať s kultúrou iných národov. Ďalším motívom pre uskutočňovanie kultúrnej politiky štátom je jeho úsilie šíriť svoje kultúrne hodnoty a ich prostredníctvom aj iné do iných krajín a tak pôsobiť na ich obyvateľstvo. V odbornej literatúre sa píše o prehlbovaní postavenia


a prestíže štátu ako o jednom z hlavných cieľov zahranično-politickej oblasti. Práve pôsobenie kultúrnej oblasti je významným spôsobom napínania uvedeného cieľa.
Ďalšou sférou kde v poslednom období dochádza k internacionalizácii a globalizácii je spôsob života ľudí. Rozvojom medzinárodného obchodu na báze tovarovej veľkovýroby stá milióny až miliardy ľudí na našej planéte používajú ten istý spoločný tovar (napr. Cocacola a pod.) rovnako sa obliekajú (jeansové nohavice a pod.) módne novinky z centier svetovej módy sa vo veľmi krátkej dobe objavujú po celom svete. Proces internacionalizácie spôsobu života zasahuje takú špecifickú sféru života ľudí ako je napr. spôsob stravovania. Prakticky po celom svete sa konzumujú talianske cestoviny, hamburgery, špeciality čínskej kuchyne a iné.
Proces internacionalizácie zasahuje i oblasť trávenia voľného času. Stá milióny ľudí na zemeguli vo svojom voľnom čase sledujú tie isté zápasy, venuje sa tým istým športom a iným voľnočasovým aktivitám. Súčasťou trávenia voľného času je i turistika, cestovanie a spoznávanie iných krajín. Odhaduje sa, že ročne navštívi iné krajiny viac ako trištvrte miliardy ľudí. Táto skutočnosť tiež významne napomáha prekonávaniu predsudkov medzi národmi a vytvára podmienky pre rozvoj porozumenia medzi nimi.
Významnú oblasť internacionalizácie tvorí sféra politických hodnôt. Určité zárodky výmeny alebo osvojovania si hodnôt politického života možno nájsť už v dávnej histórii. Za prehistóriu v tomto zmysle možno považovať šírenie idey zastupiteľskej demokracie, právneho štátu a iné už v starovekom Grécku. V stredoveku boli vo viacerých krajinách využívané systémy nemeckého mestského práva a po buržoáznych revolúciách to boli idey humanizmu a ľudských práv. V súčasnosti dospela internacionalizácia platnosti a použiteľnosti uvedených hodnôt cez činnosť medzinárodných organizácií na vysoký stupeň. Medzinárodné organizácie ako OSN, Rada Európy a ďalšie vypracúvajú a v rôznej miere sa usilujú o dodržiavanie ľudských práv, hodnôt demokracie a humanizmu vo svete a v jeho jednotlivých krajinách.
Procesy internacionalizácie duchovného života dosahujú v súčasnosti vysokú úroveň. Sú to však procesy vnútorne značne protirečivé. Z jednej strany vytvárajú podmienky


pre obohacovanie národných a etnických kultúr, inšpiráciu rôznymi inými myšlienkami. Internacionalizáciou humanitných hodnôt sa formujú podmienky k zjednocovaniu národov a ľudstva na všeobecne prospešných princípoch, čím sa humanizujú aj samotné medzinárodné vzťahy. Poznaním ľudí z iných krajín prostredníctvom kultúr sa národy zbavujú predsudkov a otupuje nepriateľstvo medzi nimi. Medzinárodné kultúrne vzťahy vytvárajú priaznivé podmienky pre rozvoj ostatných medzinárodných vzťahov.
Popri uvedených nesporných pozitívach sa v procese internacionalizácie duchovného života objavujú i negatívne momenty, ktorými sú najmä pohlcovanie originality a rôznorodosti národných kultúr. Ďalej v procese výmeny kultúrnych hodnôt dochádza i k pokusom cieľavedomého ovplyvňovania, zmýšľania a konania ľudí v iných krajinách. Uvedený proces je tiež niekedy označovaný ako "kultúrny imperializmus".
Prevenciu voči uvedeným negatívam tvorí taký systém internacionalizácie, ktorý nie je realizovaný násilne využívaním prevahy určitých subjektov. V podmienkach slobodnej výmeny ideí je možno vytvoriť predpoklady k harmonizácii tohto procesu. Národom a iným etnikám by malo byť umožnené, aby sa slobodne rozhodli čo v procese internacionalizácie využijú vo svoj prospech v záujme svojich potrieb a čo nie. V duchovnej sfére je predsa dosť priestoru pre špecificky národné i všeobecne platné idey a hodnoty.
II. PROBLÉMY A PERSPEKTÍVY EURÓPSKEHO INTEGRAČNÉHO PROCESU
2. Genéza koncepcií zjednotenia Európy
Protirečivosť dôsledkov internacionalizácie sa najsilnejšie prejavila na európskom kontinente. Na jednej strane Európa po celé stáročie dominovala v ekonomickom


rozvoji, politickom vplyve a úrovni duchovnej kultúry celému svetu. Na druhej strane sa vo svojej histórii vyvíjala ako kontinent rozdelený na množstvo štátov, ktoré často svoje záujmy presadzovali silou, čo malo za následok celý reťazec konfliktov a vojen.
Uvedené skutočnosti už oddávna reflektovali vo svojich myšlienkach rôzni filozofi, politici, umelci a ďalší, ktorí snívali o zjednotení Európy, ktoré by mohlo zabrániť mnohému negatívnemu. Pri porovnávaní rôznych, historicky vzniknutých koncepcií sa možno stretnúť s ich vzájomnou protirečivosťou. Koncepcie zjednotenia Európy boli často poznačené mocenskými a inými záujmami svojich tvorcov, ktorí pod heslom zjednotenia chceli podriadiť určitému subjektu ďalšie krajiny. V humanisticky orientovaných koncepciách sa však od zjednotenia Európy očakáva zlepšenie osudu jej obyvateľov, zvýšenie ekonomickej vyspelosti či nadobudnutie politickej stabilnosti a zaručenie mieru.
Medzi najstaršie koncepcie zjednotenie Európy patrili tie, ktoré vychádzali z kultúrno-náboženskej jednoty kontinentu. Za oporné stlpy týchto koncepcií boli považované grécka klasická filozofia, zásady rímskeho štátneho zriadenia a práva a kresťanské náboženstvo. Geograficky, rané koncepcie považovali za Európu, hlavne jej západnú časť nadväzujúcu na románsko-germánske tradície. Medzi prvých hlásateľov kresťanskej jednoty sveta patril Karol Veľký, ktorý však ideu zjednotenia využíval na zdôvodnenie svojej hegemónie. Po jeho smrti začala uvedenú koncepciu presadzovať katolícka cirkev reprezentovaná predovšetkým pápežskou stolicou. Hlavným záujmom cirkvi bolo zabránenie početným vojenským konfliktom a zmiernenie utrpenia bezbranných ľudí. V snahe predísť uvedeným javom bola okolo roku 990 zvolaná synoda do Cahrou, ktorú by sme z dnešného pohľadu mohli nazvať "mierovým koncilom" snažiacim sa humanizovať vojnu medzi kresťanmi. Bolo tu navrhnuté, aby sa boje zastavili v čase cirkevných sviatkov a aby vojenské operácie neboli vedené proti cirkevným objektom a násilie proti cirkevným osobám./7 Uvedené návrhy však v praxi takmer neuspeli a problematiku vojen medzi kresťanmi fakticky napomohli riešiť až križiacke výpravy, ktoré ostrie rozporov medzi kresťanmi obrátili proti neveriacim.


Na základe "univerzality človeka" deklaroval možnosť existencie zjednoteného svetového štátu Dante Alighieri. Pod týmto štátom si však predstavoval vlastne zjednotenú Európu, pretože dúfal, že základom tohto štátu bude kresťanské spoločenstvo.
Začiatkom 15.storočia boli uskutočnené prvé pokusy o vymanenie spod dominantného vplyvu kresťanskej cirkvi. V rámci tohto prúdu vystúpil český kráľ Jifí z Podébrad so svojou koncepciou, ktorá vychádzala z dobových potrieb obrany Európy voči rozmáhajúcemu sa tureckému nebezpečenstvu. Skutočnú záštitu voči nemu videl vo vytvorení medzinárodného obranného systému založenom na rovnosti štátov. Bola to prvá historická koncepcia rovnakých práv a bezpečnosti aj pre malé a vojensky slabšie krajiny.
K oživeniu myšlienok európskej integrácie dochádza v období osvietenstva. Vzniklo viacero projektov na zabránenie vojnových konfliktov na európskom kontinente. Spoločným základom všetkých koncepcií je vytvorenie nadnárodných zväzov štátov. Túto myšlienku obhajovali francúzsky kráľ Henrich IV., český pedagóg a mysliteľ J.A.Komenský, francúzsky osvietensky filozof J. J.Rousseau a ďalší.
Významným príspevkom k problematike udržanie mieru na európskom kontinente je pojednanie I.Kanta "Zum Ewigen Frieden" (1795). V tejto práci konštatuje, že ideálnym stavom spoločnosti je mier medzi jednotlivými ľuďmi i štátmi. Vychádzajúc z reality si Kant uvedomuje, že uskutočnenie mierového usporiadania je vzdialeným cieľom. Výraznou podmienkou nastolenia mieru v Európe je podľa neho vytvorenie zjednotených štátov Európy, ktoré chápe ako federáciu republikánskych slobodných štátov, čím sa odlišuje od väčšiny súdobých koncepcií, ktoré boli postavené na existencii monarchií. Uvažoval tiež o zrušení stálych armád, a formuloval princíp nezasahovania do vnútorných vecí suverénnych európskych štátov.
Ďalším vyznavačom nového spoločenského poriadku v 18.storočí bol opát de Saint -Pierre, ktorý považoval dosiahnutie večného mieru v Európe za možné prostredníctvom vytvorenia európskeho združenia. Podľa neho sa mala zjednotiť

Európa na federatívnom základe v rámci ktorého by sa vytvoril európsky parlament. Ideu rovnosti štátov vyjadril Saint - Pierre v požiadavke, aby každý štát v uvedenom orgáne disponoval jedným hlasom.
Objektívnosť spolunáležitosť európskych národov si uvedomoval i švajčiarsky právnik a diplomat E. de Vattel, ktorý vo svojej knihe Zákon národov píše, že európske národy a štáty sú na základe vzájomných vzťahov a záujmov zviazané do jedného celku. Za najlepší spôsob zjednotenia Európy považuje vytvorenie európskej konfederácie.
Obdobie konca 18. a začiatku 19.storočia je poznačené ekonomickými a politickými zmenami, ktoré charakterizoval prechod jednotlivých krajín od feudalizmu ku kapitalizmu. Vtedajšie koncepcie zjednotenia sú podmienené existujúcou politickou a ekonomickou realitou. Základ väčšiny koncepcií tvoril záujem silnejších krajín podriadiť si slabšie pod zámienkou rozširovania a posiľovania ekonomických vzťahov. Významným predstaviteľom tohto štýlu myslenia bol Napoleom Bonaparte so svojou koncepciou zjednotenej Európy založenej na národno-liberálnych princípoch so svojou dominanciou.
Myšlienky zjednotenia podporovali i Saint - Šimon a jeho žiak A.Thierry. Ich koncepcia spočívala vo vytvorení európskeho nadnárodného štátu na čele s kráľom voleným parlamentom európskych národov. Dvojkomorový parlament mal reprezentovať zákonodarnú moc a rozhodovať prípadné spory medzi integrujúcimi sa národmi.
Svojským príspevkom k európskej integrácii boli i závery mocnosti zastúpených na Viedenskom kongrese v roku 1815. Z konzervatívnych pozícií zjednotenej európskej reakcie hlásali zjednotenie v záujme zachovania existujúceho spoločenského poriadku a zvrátenia výsledkov francúzskej revolúcie a napoleonských vojen. Boli zamerané i na obmedzenie práv a slobôd, ktoré priniesli uvedené spoločenské procesy.
Významným odporcom takéhoto prístupu bol taliansky mysliteľ a politik G.Mazzini (1805-1872), ktorý bol významným obhajcom myšlienky vytvorenia spojených štátov


Európy. Ako odporca monarchie podporoval republikánske formy vlády. Politickými subjektami, ktoré boli podľa neho schopné realizovať myšlienku zjednotenia Európy boli hnutia mladého Talianska, Nemecka, Francúzska a Španielska. Svoju koncepciu "Mladej Európy" sformuloval v roku 1834. Zjednotenie sa malo uskutočniť na demokratických princípoch a pod heslami francúzskej revolúcie. Mazziniho koncepcia bola postavená na princípoch politického zjednotenia progresívnych síl vtedajšej Európy. Určitým nedostatkom jeho koncepcie bolo, že neprikladal význam ekonomickým aspektom zjednotenia. V tovarovej výmene medzi štátmi a rozvoji priemyslu videl iba pomocné faktory napomáhajúce zjednoteniu. Prívrženci jeho myšlienok v Európe, tvrdili, že európske národy sa môžu zbratať a tým zabrániť vojnovým konfliktom na kontinente. Jedinými prípadnými vojnami mohli byť iba tie, ktoré sú vedené proti tyranii a nevoľníctvu. Na báze podobných myšlienok, ktoré vznikli pod vplyvom francúzskej revolúcie z roku 1830 a 1848 hnutia pod názvom "Jar národov" sformulovali svoje idey a koncepcie jednotnej Európy. Predstaviteľmi týchto myšlienok boli myslitelia a politici ako R.Owen, A.Ruge, V.Hugo, Proudhon, G Garibaldi, L.Kossuth a ďalší. V.Hugo napríklad vo francúzskom parlamente v roku 1851 vyzýval k vytvoreniu "Zjednotených štátov európskych" pod vlajkou humanity, slobody a pokroku.
Špecifickú koncepciu zjednotenia Európy poznačenú rodiacou sa teóriou marxizmu vytvorili K.Marx a F.Engels. Ich teória zjednotenia bola postavená na špecifickej úlohe proletariátu európskych krajín v spoločenskom systéme a z neho vyplývajúceho spoločného záujmu všetkých národných oddielov proletariátu na likvidácii kapitalistického spoločenského systému. Idea zjednotenia je v skratke vyjadrená v hesle z "Manifestu komunistickej strany" (1848) "Proletári všetkých krajín spojte sa!". Ideu zjednotenia sa usilovali Marx a Engels realizovať i v svojej politickej činnosti v rámci I. a II. Internacionály.
Názory na zjednotenie Európy formuloval aj V.I.Lenin, ktorý však jej zjednotenie odmietal. Tvrdil, že v aktuálnych podmienkach by zjednotená Európa pomáhala



znásobovať kapitalistický útlak. Podľa neho je zjednotenie možné až po víťazstve komunizmu. Lenin preto píše, že: "... heslo Spojených štátov európskych je nesprávne". ( )
V roku 1840 vystúpil so svojou koncepciou zjednotenia Európy pod vedením Francúzska Napoleon III. Približne v tom istom období vystupuje i francúzsko-nemecká organizácia "Liga pre vec slobody a mieru", ktorá na stránkach časopisu "Spojené európske štáty" propaguje myšlienku zjednotenia na demokratických mierových princípoch.
Druhá polovica 19.storočia nevytvárala pre integračné teórie Európy vhodné podmienky. V tomto období sa naplno rozbehol proces vytvárania národných štátov hlavne v Nemecku a Taliansku. Odpoveďou naň bol rast nacionalizmu vo väčšine európskych krajín. V Nemecku sa väčšina integračných teórií obmedzovala na obhajobu zjednotenia krajiny pod vedením najsilnejšieho subjektu, ktorým bolo Prusko. Na obhajobu záujmov sa používali ekonomické argumenty obhajujúce vznik nemeckej colnej únie, ktorá vznikla v roku 1834 a proces zjednotenia sa dovŕšil v roku 1871.
Plány na vytvorenie colnej únie predkladalo i Rakúsko prostredníctvom F.Schwarzenberga. Navrhovali vytvorenie colnej únie s nemeckými štátmi a so svojim dominantným postavením. S takýmto návrhom Prusi nemohli súhlasiť vzhľadom k svojim mocenským ambíciám.
Prvým praktickým pokusom o vytvorenie medzinárodnej organizácie, ktorá sa usilovala o zmiernenie protirečení medzi národmi sa stalo vytvorenie "Medziparlamentnej únie" roku 1899 v Paríži. Členmi organizácie sa stali predstavitelia Francúzska, Veľkej Británie, Belgicka, Dánska, Španielska, Maďarska, ale i Libérie. Za svoje ciele si organizácia stanovila šírenie porozumenia medzi národmi, zlepšovanie medzinárodno-politickej situácie a mierové riešenie sporov medzi štátmi na základe rozhodnutí arbitráže. Prostredníkmi šírenia jej idei sa stali predstavitelia parlamentov jednotlivých krajín ako demokratických inštitúcií. V atmosfére vyostrujúcich sa rozporov nemohla mať iniciatíva únie nádej na úspech. Naopak v období pred

vypuknutím I.svetovej vojny prevládol vo väčšine európskych parlamentov vypätý nacionalizmus a šovinizmus. Parlamenty odhlasovali svojim vládam vojnové rozpočty, čím umožnili vypuknutie vojny. Po prerušení svojej činnosti počas vojny obnovila únia svoju prácu. Na povojnových kongresoch riešila otázky podieľu zástupcov porazených krajín na rozhodovaní a vyzývala krajiny k porozumeniu a odzbrojeniu, kritizovala prax tajnej diplomacie a pod. Na sklonku svojej existencie pôsobili v tejto organizácii zástupcovia 25 parlamentov, ktorí však nemali na svoje pôsobenie poverenie parlamentov krajín, ktorých boli členmi.
Medzinárodno-politická situácia po I.svetovej vojne a následných mierových konferenciách bola poznačená značnou rozpoltenosťou. Národy kruto poznačené vojnou očakávali od svojich politických predstaviteľov záruky toho, že podobná katastrofa sa už nebude opakovať. Garantom zachovania mieru na základe povojnového "status - quo" sa mala stať medzinárodná organizácia, ktorá bude podporovať a organizovať akcie smerujúce k posilňovaniu spolupráce vzájomne závislých krajín. Takouto organizáciou sa mala stať "Spoločnosť národov" za deň založenia, ktorej sa považuje 28.6.1919 kedy bola podpísaná Versaillská mierová zmluva. Jej prvá časť obsahovala "Pakt Spoločnosti národov", ktorý bol vlastne štatútom organizácie a vstúpil do platnosti 10.1.1920. Členmi organizácie bolo v čase jej vzniku 26 členských krajín, 4 britské domíniá a India. V priebehu jej existencie sa počet členských krajín menil v rozpätí od 30 do 65. Spoločnosť národov formálne existovala do svojho rozpustenia 18.4.1946, fakticky však prestala fungovať v roku 1940.
Pod záštitou Spoločnosti národov vzniklo viacero organizácií, ktoré podporovali myšlienky európskej spolupráce, zjednotenia a mierového spolunažívania. Tieto ciele sa usilovali jednotlivé organizácie presadzovať rôznymi formami a prostriedkami. Ich členskú základňu tvorili prívrženci z rôznych skupín spoločnosti.
V roku 1919 bol v Paríži založený "Medzinárodný zväz združení pre Spoločnosť národov". Jeho činnosť bola organizačne založená na pôsobení národných sekcií v


duchu cieľov proklamovaných Spoločnosťou národov. V čase svojho najväčšieho rozvoja združovala 45 národných sekcií. V I.ČSR bola podporovaná významnými politikmi ako T.G.Masaryk a E.Beneš. Jednotlivé národné sekcie sústreďovali svoju činnosť na propagáciu cieľov Spoločnosti národov medzi obyvateľstvom a najmä študujúcou mládežou. Jej činnosť, hlavne od konca 20.rokov, bola poznačená nespokojnosťou krajín porazených v I.svetovej vojne čo viedlo k jej rozkladu.
V Nemecku počas trvania tzv. "Weimarskej republiky" získali najväčšiu odozvu dve organizácie šíriace idey mierového spolunažívania, spolupráce a zjednocovania, ktorými boli "Európsky zväz mieru" vedený A.Nossigom a "Nemecký zväz európskeho porozumenia" založený v roku 1926 W.Heilem. Medzi obidvomi organizáciami panovala istá rivalita hlavne v oblasti snáh o získame vplyvu na nemeckú zahraničnú politiku. Hlavné ciele činnosti uvedených organizácií tvorilo úsilie o zabránenie militarizmu a vzniku novej vojny a mierové riešenie konfliktov medzi štátmi. Tieto ciele sa usilovali presadzovať prostredníctvom predstaviteľov politických strán, hlavne sociálno-demokratických a liberálnych a pokrokových spoločenských organizácií. V roku 1927 Nossig predkladá svoju koncepciu zjednotenia Európy založenú na myšlienkach: vytvorenia európskeho mierového systému a európskej integračnej štruktúry, ktorej základom sa mala stať európska colná únia. Heileho organizácia realizovala svoju činnosť v tesnej spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí. Usilovala sa o propagáciu nemeckej kultúry a politického myslenia s cieľom prinavrátiť Nemecku jeho predvojnové medzinárodné postavenie. Vytvorením "Výboru európskej spolupráce" sa usilovali predovšetkým o zblíženie s Francúzskom a zároveň sa usilovali o vysporiadanie vzťahov s ostatnými európskymi štátmi.
Nemecká iniciatíva našla odozvu na francúzskej strane tým, že sa pod vedením E.Borela vytvoril "Francúzsky výbor európskej spolupráce", ktorý mal podporu viacerých významných politických predstaviteľov ako E.Herriot, A.Millerand, A.Briand a ďalší. Francúzska ústretovosť voči týmto iniciatívam bola na pozadí medzinárodnej situácie pochopiteľná. Jej náklonnosť myšlienke európskej spolupráce



bola determinovaná pocitom ohrozenia svojho ekonomického postavenia pred rastúcim vplyvom USA, nárastom vplyvu talianskeho fašizmu a pocitom ohrozenia zo strany sovietskeho komunizmu. Francúzsku ochotu podieľať sa na vytváraní nového európskeho, nadnárodného, politického a ekonomického organizmu - "Spojených štátov Európy" predniesol v roku 1938 francúzsky zástupca v Spoločnosti národov.
Koncepcie zjednotenia Európy však nevznikali len na pôde, alebo pod záštitou Spoločnosti národov. Jedným z hnutí, ktoré vzniklo nezávisle od tejto organizácie začiatkom 20.rokov nášho storočia bolo "Paneurópske hnutie" R.N.Coudenhove -Kalergiho. Jeho úvahy a činnosť vychádzali z určitej geopolitickej koncepcie, ktorú predstavil vo svojich prácach "Európska otázka" a z roku 1922 a "Pan-Európa" z roku 1923. V týchto prácach rozdeľuje štáty na základe úrovne rozvoja ekonomiky, kultúry a civilizácie na nasledovné oblasti: Európa (bez Ruska a Veľkej Británie), Veľká Británia so svojimi domíniami, Severná Amerika a USA, ZSSR a Ďalekovýchodná Ázia. Na základe rozboru aktuálnej medzinárodno-politickej situácie robí záver, že Európe hrozia dve mocnosti a to v ekonomickej sfére USA a vo vojenskej oblasti ZSSR. V záujme udržania svojich pozícií voči týmto nebezpečenstvám sa Európa, podľa Kalergiho, musí zbaviť svojich vnútorných rozporov a protirečení. Navrhuje zjednocovanie po etapách, tak ako sa budú pre jeho ďalší postup vytvárať podmienky. Táto koncepcia vychádza z európskej povojnovej reality a preto v prvej etape zjednotenia navrhuje politickými prostriedkami odstrániť princípy napätia medzi víťaznými a porazenými krajinami.
V ďalšej etape po vyriešení politických problémov by malo nasledovať vytvorenie európskej colnej únie, čo by znamenalo rozvoj obchodu a oživenie ekonomiky. Európske národy by tak pochopili výhody zjednotenia a tak by mohla vzniknúť praktická zainteresovanosť na jej ďalšom rozvoji. Vyvrcholením zjednocovacieho procesu by sa malo stať vytvorenie "Spojených štátov európskych", na princípoch podobných fungovaniu USA. Podľa ich vzoru navrhuje za najvyšší orgán zjednotenej Európy dvojkomorový parlament podobný americkému kongresu. Kalergi si však


uvedomoval i zložitosť realizácie uvedeného procesu. Za najväčšie prekážky zjednotenia považoval historickú špecifičnosť vývoja a nerovnaký potenciál jednotlivých krajín. Na prekonanie rozdielov a protirečení medzi štátmi navrhuje v záujme prekonávania nedôvery zjednocovanie uskutočňovať na princípoch rešpektovania zvláštností krajín, garantovanie rovnakých práv a bezpečností pre všetkých a rešpektovanie administratívnej samostatnosti.
Vo svojej koncepcii zjednotenia Kalergi nepočíta s Veľkou Britániou a ZSSR, resp. Ruskom. Zdôvodňuje to prvoradými záujmami Británie v rámci britského spoločenstva a neprijateľnosťou komunistického režimu ZSSR. Domnieva sa však, že i v prípade zmeny systému má Rusko svoje rozhodujúce záujmy vo svojich dŕžavách v Ázii. Za krajiny, ktoré sú predurčené na generovanie procesu zjednotenia považuje Nemecko a Francúzsko, ktoré by mali napomáhať rozvoju menších a slabších krajín. Vzhľadom k potenciálu Nemecka je však presvedčený, že ono po prekonaní následkov vojny je predurčené k dosiahnutiu dominantného postavenia v Európe./3
V roku 1924 začína Kalergi vydávať časopis "Paneurópa" a zakladá "Paneurópske hnutie", pre ktoré sa usiluje získať významných európskych politikov a intelektuálov. V tom istom roku zverejňuje i "Paneurópsky manifest", v ktorom upozorňuje na možnosť vzniku nového vojenského konfliktu v Európe. Zvlášť zdôrazňuje nebezpečenstvo expanzie komunizmu do tohto teritória. V roku 1926 sa schádza prvý kongres Paneurópskeho hnutia, na ktorom je predložená predstava o usporiadaní najvyšších európskych orgánov, ktoré by mala tvoriť "Spolková rada" ako orgán zástupcov štátov, "Federálny úrad", ktorý by mal byť akousi európskou vládou, "Zväzové zhromaždenie" ako európsky parlament voliaci vládu a najvyšší súdny tribunál, ktorý by mal za úlohu riešiť spory medzi štátmi. Prednesené návrhy prijali zhromaždení delegáti 24 krajín rozporuplne. V 30.rokoch dochádza k ústupu tohto hnutia vplyvom oslabovania versaillského systému a oslabenia "Weimarskej republiky" za dieťa, ktorých je možno toto hnutie považovať.


Iniciatívy Kalergiho vyvolávali u jeho súčasníkov protikladné odozvy. K stúpencom jeho idei patrili T.G.Masaryk, E.Herriot, G.Stresemann a ďalší, isté sympatie si získali aj v USA. S rezervovaným postojom boli prijaté vo Veľkej Británii. Z dôvodu istej konkurencie boli odmietané aj zo strany tých ľudí, ktorí boli predstaviteľmi iných organizácií presadzujúcich zjednotenie Európy a napokon i zo strany Spoločnosti národov. Táto presadzovala svoju vlastnú koncepciu celosvetového bezpečnostného systému. Kritizovali ich i predstavitelia malých a menej rozvinutých krajín, pretože sa obávali, že proces zjednotenia by ich oslabil. Slabinou koncepcií bolo i favorizovanie Nemecka, ktoré vyvolávalo v európskych krajinách negatívnu odozvu.
Iniciatívy vedúce k zjednoteniu Európy sa v 20.rokoch objavili aj vo Francúzsku. K ich najvýznamnejším propagátorom patrili E.Herriot a A.Briand, ktorí zastávali i významné posty vo francúzskej vláde. V porovnaní s predchádzajúcimi koncepciami si francúzske získali najviac priaznivcov a zaznamenali najväčší medzinárodný ohlas. Po prvýkrát predniesol svoje návrhy E.Herriot v roku 1924 na zasadaní Spoločnosti národov. Vychádzal z podobných predpokladov ako aj autori, o ktorých sme sa už zmienili. Za základné princípy zjednotenia považoval prehlbovanie porozumenia, zrušenie colných taríf a zavedenie medzinárodnej arbitráže na riešenie sporov medzi štátmi. Taktiež geopolitické východiská jeho doktríny boli podobné vyššie uvedeným. V záujme prekonania rozporov vyplývajúcich z výsledkov I. svetovej vojny hľadali francúzske koncepcie prívržencov predovšetkým na nemeckej strane.
V roku 1926 vzniká "Európske združenie pre ekonomickú úniu Európy", ktoré si získalo pomerne veľký pozitívny ohlas v priemyselných a finančných kruhoch. K zvýšeniu autority francúzskych návrhov prispel najmä A.Briand, ktorému sa spolu so štátnym sekretárom USA F.B.Kellogom podarilo presadiť podpísanie tzv. Briand-Kellogovho paktu v roku 1928. Podpísaním tejto medzinárodnej zmluvy sa signatárske štáty zaviazali vylúčiť ako prostriedok riešenia sporov vojnu. Napriek tomu sa stretli Briandove plány zjednotenia prednesené roku 1929 v Spoločnosti národov s podobnou



odozvou a kritikou ako návrhy Coudenhove - Kalergiho. Aj v samotnom Francúzsku bola väčšina postojov rezervovaná z dôvodu nedôvery k zbližovaniu s Nemeckom.
Istý priestor pre Francúzsko-nemecké zbližovanie však vytvorilo podpísanie Locarnských dohôd v roku 1925, na základe ktorých Nemecko uznalo svoje západné hranice. Na uvedenom základe bolo možné v rokoch 1926-27 podpísať rad ekonomických dohôd s Nemeckom, ku ktorým sa pripojili aj Belgicko a Luxembursko.
Na zhromaždení Spoločnosti národov v roku 1929 A.Briand oficiálne predložil svoju koncepciu spojenia európskych štátov. V diskusii bol jeho návrh podrobený kritike za svoju nekonkrétnosť. Preto v roku 1930 uverejňuje memorandum, v ktorom navrhuje organizovať zjednotenie Európy na federatívnych princípoch. Za hlavné orgány navrhuje "európsku konferenciu" ako riadiaci orgán, v ktorom budú pracovať zástupcovia krajín, "politický výbor" ako výkonný orgán a "sekretariát." V tomto dokumente navrhuje aj variantné názvy európskej federácie nasledovne: Európske združenie, Európska organizácia, Európska únia. Za ciele organizácie stanovuje udržanie mieru, spoluprácu so Spoločnosťou národov a v snahe predísť kritike konštatuje, že európska federácia neohrozí národnú suverenitu. V ekonomickej oblasti zdôrazňuje výhody vytvorenia colnej únie, ktorá umožní rozvoj obchodu a následne i výroby. Za oblasť spoločnej činnosti navrhuje oblasti komunikácií, tranzitu, financií, ale i kultúry.
Takisto ako všetky ostatné koncepcie i uvedená bola prijatá s rozpakmi i kritikou. Najčastejšie im bola vyčítaná nereálnosť plánov sprevádzaná tradičnou nedôverou Veľkej Británie a strachom malých krajín z podriadenia vyvolaného integráciou. Nepriamo vyjadril svoje výhrady i francúzsky prezident Poincaré, ktorý argumentoval v tom zmysle, že je nutné zabezpečovať reálne vzťahy a nemrhať silami a prostriedkami na nereálne projekty. Celkovo však možno konštatovať, že uvedená koncepcia prišla v historicky nepriaznivej dobe. Tým, že vo svete vypukla hospodárska kríza usilovali sa krajiny zmierniť jej dôsledky predovšetkým vo svojich krajinách bez ohľadu na ostatných. Zhoršenie sociálnej situácie vyvolalo rast vplyvu extrémnych

politických síl a v konečnom dôsledku i prvkov nacionalizmu, čo v žiadnom prípade úsiliu o integráciu neprospelo.
Svojrázny teoretický základ pre "integráciu Európy" poskytuje škandinávsko-nemecká škola geopolitiky. Jedná sa predovšetkým o názory švédskeho politika a profesora R.Kjelena, ktorý dal uvedenej koncepcii meno a nemeckého profesora F.Ratzela. Koncepcia ich geopolitiky vychádza z predpokladu, že štáty ako najorganizovanejšie formy života musia viesť boj s inými štátmi. Víťazi tohto boja dominujú nad porazenými. Za významný dôvod súperenia štátov považujú územia nevyhnutné pre ich rozvoj. V tomto duchu dovŕšil teóriu geopolitiky K.Haushofer, ktorý sformuloval doktrínu tzv. "životného priestoru" pre nemecký fašizmus. Títo svojou činnosťou zameranou na agresiu proti ostatným európskym štátom realizovali politiku "nového európskeho poriadku" pod nadvládou árijskej rasy. Realizácia týchto koncepcií jej činnosti v priebehu II. svetovej vojny mala pre Európu katastrofálne dôsledky.
Ako naznačuje predchádzajúci výklad najznámejších koncepcií a doktrín, idea jednotnej Európy má do konca II. svetovej vojny pomerne dlhú históriu. V dôsledku dejinného vývoja sa Európa vyvíjala ako územne a politicky diferencovaný región s často veľmi protichodnými záujmami, ktoré sa spravidla riešili silou. Množstvo vojenských konfliktov stálo obyvateľov Európy strádanie, straty na životoch i veľké materiálne škody. Z tohto dôvodu mnohí myslitelia vidiac spojitosť medzi rozdrobenosťou Európy a obrovskými obeťami, ktoré spôsobovala hľadali možnosti zjednotenia tohto kontinentu. Z prehľadu vyplýva, že všetky koncepcie boli poznačené dobou svojho vzniku, úrovňou myslenia v danom období, myšlienkovým a osobnostným zameraním autora i ďalšími faktormi, ktoré dávali ich koncepciám väčšie alebo menšie šance na reálny úspech.
Podstatne dôležitejšou skutočnosťou je však to, že až do druhej polovice 20.storočia neboli vytvorené objektívne podmienky pre uskutočňovanie reálneho procesu zjednocovania Európy. V oblasti ekonomiky výhody jej organizácie v regionálnych štátnych rámcoch prevyšovali výhody z prípadného zjednotenia. Z toho vyplýval i


nezáujem a politická neangažovanosť v procese zjednotenia. Vojny ako prostriedok zvyšovania moci a vplyvu krajín sa po dlhé obdobie stali najefektívnejším prostriedkom ich presadzovania. A napokon i v duchovnej sfére napriek spoločným koreňom európskej civilizácie a kultúry sa zdôrazňovali osobitosti a zvláštnosti jednotlivých krajín.
2.2. Historické spoločenské a politické podmienky integrácie Európy
Európa ako kontinent po pomerne dlhé obdobie novovekých dejín tvorila kľúčovú oblasť celého sveta. Na tomto kontinente sa nachádzali štáty - veľmoci, ktoré si postupne získali a rozdelili moc a vplyv nad rozhodujúcou časťou ostatného sveta. Pri svojej expanzii zlikvidovali alebo podstatne obmedzili vplyv i najsilnejších štátov z ostatných kontinentov. Takto sa v rozmedzí 15.-19.storočia vytvorila obrovská koloniálna sústava podliehajúca európskym veľmociam ako boli Anglicko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Španielsko, Portugalsko a neskôr Nemecko a ďalšie.
V procese kolonizácie prehrzyzovali v podmanených krajinách proces "europeizácie" podstatnej časti ostatného sveta. Tento proces sa realizoval rôznymi formami v ekonomickej, politickej, duchovnej a iných sférach života v kolónii. V ekonomickej sfére išlo o zavedenie trhových princípov fungovania ekonomík a prevzatie riadiacich funkcií.
V politickej oblasti európania sami tvorili alebo si vybrali a pripravili politické elity, riadiace koloniálne krajiny, zaviedli v nich politické systémy, ktoré boli paralelou krajín Európy alebo riadili kolónie svojimi silami a prostriedkami. Do kolónií boli inplantované európske systémy práva a výkonu súdnej moci.
V duchovnej sfére sa snažili ovplyvniť podmanené krajiny prostredníctvom európskych náboženstiev, uplatňovaním európskych hodnôt a spôsobu života.
V Európe sa tiež tvorili normy medzinárodného práva, boli tu rozhodujúce obchodné centrá, ktoré významným spôsobom ovplyvňovali ekonomiku celého sveta, vznikali tu


prvé medzinárodné organizácie. Celkovo možno povedať, že pre svet až do začiatku 20.storočia bol typický európsky hegemonizmus vo všetkých rozhodujúcich oblastiach spoločenského života.
Napriek uvedeným okolnostiam Európa nikdy v svojej histórii nebola jednotnou. Práve naopak vždy bola rozdelená na rôzne krajiny, ktoré sa usilovali presadiť svoje záujmy a úkor ostatných. Najvýznamnejšie európske mocnosti sa osamote alebo vytváraním historicky prechodných koalícií usilovali dosiahnuť na kontinente hegemonistické postavenie. Novoveké štáty sa vytvárali zväčšia na národných princípoch. Národy, ktoré nemohli vytvoriť svoje štátne útvary žili zväčša v podmienkach národnostného útlaku dominantných národov, štátov, v ktorých existovali. Migráciou obyvateľstva, častou zmenou hraníc a ďalšími vplyvmi dochádzalo k premiešavaniu obyvateľstva, vzniku menšín, čo tiež výrazne komplikovalo situáciu na kontinente. Politicky teda Európa nikdy nebola jednotná, ale naopak celý jej vývoj bol poznamenaný intenzívnymi protirečeniami medzi štátmi a národmi v nej žijúcich.
Aj ekonomický vývoj na európskom kontinente bol po pomerne dlhé historické obdobie poznamenaný významnými protirečeniami. Na jednej strane sa tu postupne prejavuje objektívna tendencia k rozvoju ekonomických stykov na nadnárodnej a nadštátnej úrovni. Z druhej strany je proces rozvoja európskeho ekonomického priestoru a trhu brzdený ekonomickým protekcionalizmom väčšiny štátov. Colné a iné bariéry boli veľkou prekážkou výmeny na nadštátnej úrovni.
V duchovnej sfére sa Európa vyvíjala na spoločných princípoch a hodnotách postavených gréckou filozofiou a umením, rímskym právom a štátnou organizáciou a kresťanským náboženstvom. Na tomto ideovom základe sa rozvíjala európska kultúra so svojimi špecifickými črtami. Ale aj v duchovnej sfére popri univerzálnom základe vznikali rôzne špecifické, ideové a náboženské platformy, ktoré sa za istých okolností stávali zdrojom protirečení. Ako jeden z veľmi významných príkladov uvedeného procesu možno uviesť náboženské vojny v 16. a 17.storočí.



Rôznorodosť a diferencovanosť v rámci európskeho kontinentu sa prejavilo i vo vymedzení nižších regionálnych celkov založených na spoločných črtách v ekonomike, národnou kultúrou a geografickou polohou prípadne spoločných záujmoch a iných okolnostiach. Z tohto pohľadu hovoríme o Západnej, Strednej, Východnej, Severnej a Južnej Európe. V histórii, ale niekedy i v súčasnosti vznikali problémy v súvislosti s definovaním toho, čo všetko patrí do Európy. Často za Európu bola považovaná iba jej západná najvplyvnejšia časť, rozličné pohľady však boli na začlenenie Ruska alebo jeho časti do Európy, problémy Turecka atď.
Prvá svetová vojna bola historickým medzníkom, ktorý výrazne narušil hegemonistické postavenie kontinentu vo svete. USA, ktoré vstúpilo do vojny v jej záverečnom rozhodujúcom štádiu, aby ovplyvnilo jej výsledok sa týmto stávajú výrazným centrom medzinárodného vplyvu konkurujúcim Európe. Výsledky vojny znamenajú pre európske krajiny nielen vznik novej svetovej politickej reality, ale objavenie sa aj významného konkurenta na ekonomickom poli. USA uvedomujúce si vzrast svojej ekonomickej, politickej a vojenskej sily začínajú zohrávať čoraz významnejšiu úlohu vo svete. Začína sa kríženie záujmov európskych krajín a USA v ostatnom svete. I keď v období medzi dvoma svetovými vojnami USA používajú svoj politický vplyv predovšetkým na americkom kontinente, ekonomicky sa etablujú i dovtedy tradičných európskych sférach vplyvu.
Vznikom ZSSR sa z časti v Európe a z časti v jej tesnom susedstve vytvára ďalší špecifický subjekt tvoriaci mocenskú hrozbu pre zvyšok Európy. Komunistický režim, ktorý zdedil pomerne zaostalú ekonomickú základňu začal intenzívne procesy industrializácie zamerané vo veľkej miere na vojenskú produkciu. V pomerne krátkom čase sa tu vytvoril značný vojenský potenciál, použitie ktorého sa stávalo reálnou hrozbou.
Tým, že európske koloniálne mocnosti boli prvou svetovou vojnou oslabené a zahľadené do riešenia svojich problémov začína pozvoľna slabnúť ich vplyv v kolóniách, kde sa postupne prebúdzajú sily presadzujúce národné oslobodenie.


Neriešené problémy európskeho kontinentu viedli po 20 rokoch k vzniku druhého svetového vojnového konfliktu v tomto teritóriu. Napriek vojnovému spojenectvu sa krátko po jej skončení začína formovať zásadne nový systém svetovej politiky. Na základe dohôd z Jalty a Postupimi dochádza k rozdeleniu sfér vplyvu dvoch dominujúcich mocností protihitlerovskej koalície USA a ZSSR. Druhá svetová vojna dovršuje pokles významu európskeho kontinentu, ktorý je rozdelený na dve protikladné spoločenské sústavy pod patronátom uvedených veľmocí. Rivalizácia systémov sa prejavuje vo všetkých rozhodujúcich sférach spoločenského života.
V politickej a vojenskej oblasti nastáva obdobie "studenej vojny", objavujú sa zbrane hromadného ničenia a akceleruje proces zbrojenia. Vznikajú dve vojensko-politické zoskupenia NATO a Varšavská zmluva, v ktorých jasne dominujú záujmy USA a ZSSR. Studená vojna zmrazila vzájomné politické vzťahy medzi blokmi na minimum. Vzniklo niekoľko konfliktov, ktoré hrozili vypuknutím vojny.
V ekonomickej oblasti sa na rozdielnych ekonomických princípoch a na kvalitatívne rozdielnych úrovniach ekonomických systémov začína presadzovať proces ekonomickej integrácie. Vytvárajú sa ekonomické integračné zoskupenia ESUO, EHS, EU na jednej strane a RVHP na strane druhej. Ekonomické styky medzi týmito integračnými zoskupeniami sa rozvíjali na minimálnej úrovni, čo bolo podmienené objektívne i subjektívne. K najvýznamnejším prekážkam významnejšej spolupráce patria hlavne veľký rozdiel v ekonomických úrovniach krajín tvoriace sústavy, keď krajiny RVHP nemohli do obchodnej výmeny poskytnúť tovary pre ktoré by bol na vyspelých trhoch odbyt. Preto v exporte RVHP do vyspelých krajín Západnej Európy prevažovali iba suroviny a polotovary.
Pretože ekonomiky integračných zoskupení fungovali na základe rozdielnych princípov, nebolo možné rozvíjať spoluprácu v ekonomike inak, ale iba na báze obchodnej výmeny. Antagonizmy politickej a vojenskej oblasti spôsobovali, že u obidvoch systémov ani nebola veľká vôľa rozvíjať ekonomické styky. Práve naopak


veľké množstvo výrobkov a surovín, ktoré by mohli byť využité v zbrojnom priemysle boli zo strany USA a krajín Západnej Európy embargované.
Celková situácia v politickej a ekonomickej sfére ovplyvňovala i vzťahy v duchovnej sfére. Kultúrne, vedecké, umelecké a ďalšie styky boli obmedzené na minimum. Duchovné vzťahy boli do značnej miery ovplyvňované nezmieriteľnosťou ideológie. Hlavne zo strany krajín tzv. reálneho socializmu bola forsírovaná marxistická doktrína nezmieriteľného ideologického boja proti západným demokraciám. Vedúci predstavitelia týchto krajín si uvedomovali, že pre obyvateľstvo ich krajín sú príťažlivé idey demokracie, ľudských práv a humanizmu ako i životná a celková ekonomická úroveň krajín s trhovou ekonomikou. Preto sa usilovali o čo najúčinnejšiu blokádu informácií o dianí v demokratických krajinách s trhovou ekonomikou. Napriek veľkému úsiliu sa to nepodarilo a práve moderné informačné prostriedky umožňovali prienik informácií a ideí, ktoré získavali reálny vplyv. V oblasti tzv. masovej kultúry sa presadzoval pomerne silný vplyv na zmýšľanie a správanie obyvateľstva Západnej ale i Východnej Európy.
Vzhľadom k uvedeným protirečeniam a zložitej medzinárodno-politickej a vojenskej situácie boli možnosti realizácie vlastnej zahraničnej politiky prakticky pomerne obmedzené. Vzhľadom k existujúcim hrozbám boli jednotlivé európske štáty nútené k solidarite a spolupráci v rámci existujúcich blokov. Pri realizácii svojej zahraničnej politiky musel každý európsky štát brať do úvahy záujmy a potenciál USA a ZSSR.
Zvlášť obmedzené možnosti realizácie skutočne vlastnej zahraničnej politiky mali tzv. krajiny reálneho socializmu. Ich pôsobenie v tejto sfére bolo prakticky obmedzené iba na dopĺňanie a podporu politiky ZSSR. Tieto skutočnosti však neznamenajú, že tu neboli pokusy o presadzovanie vlastnej cesty vo vnútornej i zahraničnej politike. Tieto pokusy však boli zo strany ZSSR veľmi tvrdo sankcionované. Po invázii do ČSSR v auguste 1968 bolo vazalské postavenie satelitov ZSSR zdôvodnené "teóriou obmedzenej suverenity". Táto teória známa tiež ako "Brežnevova doktrína" vyhlasovala, že záujmy svetového socializmu (čím boli myslené záujmy ZSSR, resp.


politbyra, KSSZ) stoja nad národnými záujmami socialistických štátov. Aj napriek príslušnosti k jednému systému a uvedeným skutočnostiam bola miera podriadenosti sovietskych satelitov rôzna. Príkladmi úsilia o aspoň určitú mieru vlastnej suverenity a sebestačnosti sú Juhoslávia, Albánsko do istej miery Rumunsko, Maďarsko, Poľsko a ČSSR
Európske krajiny orientované na USA v možnostiach realizácie svojej vlastnej zahraničnej politiky neboli tak pevne viazané nátlakom tejto super veľmoci. Miera ich naviazanosti na politiku USA bola rôzna. Niektoré krajiny ako Veľká Británia a najmä Francúzsko sa z pozície "kontinentálnych mocností" usilovali aj o pomerne intenzívne presadzovanie vlastných záujmov v zahranično-politickej oblasti. Typickým príkladom takéhoto konania bolo napríklad vystúpenie Francúzska z vojenskej organizácie NATO. Niektoré menšie krajiny sa rozhodli pre nezúčastnenosť v politických a vojenských blokoch. Vo vzťahu k USA je pre všetky krajiny typické rešpektovanie jeho dominantného postavenia v medzinárodných vzťahoch, čo však neznamenalo, že bezvýhradne a všetci podporovali jeho kroky na medzinárodnej scéne. Za príklad vlastného postoja mnohých štátov možno uviesť kritiku vojny USA vo Vietname alebo inými krokmi. Špecifickým problémom európskej politiky po druhej svetovej vojne bola tzv. "nemecká otázka". Nemecko ako porazený štát vo vojne bolo rozdelené do sfér vplyvu USA a ZSSR. Na tomto základe sa vytvorili dva nemecké štáty, ktoré sa stali členmi rozhodujúcich európskych organizácií, NSR členom NATO a európskych spoločenstiev a NDR členom RVHP a Varšavskej zmluvy. Nemecký bol po celé povojnové obdobie citlivým miestom styku dvoch blokov.
Evolúciu vzťahov dvoch blokov v Európe možno rozdeliť na dve etapy. Prvá etapa od konca vojny do roku 1973 je charakterizovaná silnými protirečeniami medzi nimi, viacerými vážnymi konfliktmi, obmedzením vzájomných vzťahov a neúspechom pokusov o zlepšenie a normalizáciu situácie. Východiskom pre riešenie situácie sa stalo postupné odstránenie zásadných problémov vo vzťahu k Nemecku. V dôsledku tzv. východnej politiky NSR dochádza k vyriešeniu situácie okolo Západného Berlína



1971, nadviazanie diplomatických vzťahov a normalizácia politických stykov medzi NSR a PĽR, NDR, ČSSR a ZSSR. Obidva nemecké štáty boli prijaté do OSN. Procesy normalizácie vzťahov v Európe sa normalizovali na pozadí zahájenia rokovaní USA a ZSSR v politickej a vojenskej oblasti. Boli