Európska integrácia 1/2
Problémy a perspektívy európskej integrácie a Slovenská republika
1. Internacionalizácia spoločenského života
- objektívny základ procesu európskej integrácie
Súčasnému dianiu na európskom kontinente dominuje proces integrácie, základy ktorého boli vytvorené procesmi internacionalizácie ekonomiky a neskôr i ostatných sfér spoločenského života. Procesy internacionalizácie predchádzajú integrácii.
Trvanlivosť, pevnosť a rozsah každej integrácie, teda i európskej závisí do značnej miery od toho či výhody, ktoré prináša prevyšujú nad nevýhodami. Iba takýto spôsob integrácie má nádej na trvalosť a úspech. Prax ukazuje, že väčšina pokusov o integráciu krajín, ktoré sa opierali iba o dobrú vôľu alebo o násilné formy vyhovujúce iba niektorým účastníkom tohto procesu sa skončili spravidla neúspechom. Medzi najsilnejšie motívy prointegračného konania krajín patria tie, ktoré majú svoj pôvod vo sfére ekonomiky a prinášajú zainteresovaným urýchlený ekonomický rozvoj a ďalšie pozitívne ekonomické efekty.
Objektívny základ pre súčasné integračné procesy sa začali v ekonomickej sfére sa začali vytvárať koncom 18. a v 19. storočí. Ako ukazujú historické skúsenosti významnými impulzmi pre rozširovanie stykov medzi historickými spoločenstvami ľudí boli a sú zásadné zmeny v rozvoji výroby. V dôsledku priemyslovej a technickej revolúcie, ktoré zrodili strojovú veľkovýrobu a veľkopriemysel dochádza k takému stupňu rozvoja internacionalizácie výroby a spoločenského života, že národné rámce sa stali pre úspešný ekonomický rozvoj úzkymi. Medzinárodný obchod a deľba práce sa stávajú nevyhnutnou podmienkou rozvoja modernej priemyslovej výroby.
Priemyslová revolúcia, ktorá priniesla kvalitatívne vyššiu úroveň výroby na základe masového zavádzania strojov si vyžiadala i vyšší stupeň zospoločenštenia práce a výroby. Ak v podmienkach feudalizmu menej rozvinutá výroba podmieňovala výmenu a kooperáciu v obmedzenom rozsahom, napríklad určitého feudálneho územia, potom kvalitatívne nová úroveň výroby založená na strojovej výrobe si vyžiadala
zospoločenštenie a kooperáciu v oveľa širšom rozsahu. Práve v týchto procesoch spočívajú základy vzniku novodobých národov. Nový stupeň výroby v tomto štádiu narážal na feudálnu rozdrobenosť, colné a iné bariéry, ktoré obmedzovali ďalší rozvoj obchodu, kooperácie a deľby práce. Realizácii masovej strojovej výroby bránilo i feudálne pripútanie pracovnej sily k pôde a rozsiahle naturálne hospodárenie. Z týchto dôvodov dochádza v Európe k významným sociálno-ekonomickým i politickým zmenám. Je to odstránenie feudálneho spoločenského systému s jeho bariérami brániacimi ďalšiemu pokroku výroby v procese revolúciách 17. až 19. storočia. V krajinách, kde neboli v stredoveku vytvorené zjednotené centralizované štátne útvary dochádza hlavne v 19. storočí k masívnemu rozvoju procesov národného zjednocovania. Typickými príkladmi uvedených procesov boli Nemecko a Taliansko.
Procesy zásadných ekonomických premien vo sfére výroby sa odrazili i v procese zmien sociálneho zloženia obyvateľstva. Nové podmienky zrodili nové záujmy, ktoré sa stali základom nových politických subjektov a ideí. V jednotlivých krajinách začínajú získavať vplyv idey osvietenstva, liberalizmu, demokracie atď. Začína sa stabilizovať nová sociálna štruktúra, nový systém ideí a hodnôt spoločnosti a v neposlednom rade i nové politické usporiadanie spoločnosti.
Sprievodným znakom uvedeného procesu je hlavne vo feudálne rozdrobených krajinách nárast hnutí za zjednotenie národov, ktoré sledovalo jednak ekonomické ciele vo vytvorení veľkých národne orientovaných ekonomík, chránených od ekonomík iných štátov colnými a inými ochrannými bariérami. Zároveň je uvedený proces sprevádzaný vytvorením národných ekonomických infraštruktúr. Vo sfére ideologickej a politickej má veľmi silný vplyv nacionalizmus podporujúci a propagujúci myšlienky národnej výlučnosti, sebaurčenia a jednoty. Vo sfére politiky a hlavne zahraničnej dochádza k intenzívnemu presadzovaniu národných záujmov. Rozhodujúce mocnosti sa usilovali o vymedzenie sfér svojho vplyvu. Proces vytvárania novej medzinárodnej architektúry bol často sprevádzaný konfliktmi medzi jeho jednotlivými subjektami a bol zavŕšený vypuknutím prvej svetovej vojny.
Zdokonaľovanie výroby je však neobmedzené a veľmi skoro už aj národné hranice veľkých štátov prestali poskytovať dostatočný priestor pre ďalšie napredovanie. Strojová výroba si vynucuje na jednej strane kooperáciu stále väčšieho počtu osôb spoločne sa zúčastňujúcich tohto istého pracovného procesu, alebo rôznych, ale navzájom súvisiacich pracovných procesov. Na druhej strane prehlbovanie deľby práce, rozčleňujúcej výrobný proces na jeho jednotlivé časti, ktoré sa osamostatňujú ako špecializované výroby jednotlivých druhov výrobkov a konečne i ako špecializované operácie pri výrobe jednotlivých výrobkov, medzi ktorými sa následkom ich prepojenosti a vzájomnej závislosti vytvárajú početné mnohostranné a zložité väzby a vzťahy. Na určitej úrovni národný výrobný potenciál prestáva mať kapacity na to, aby mohol pokrývať na zodpovedajúcej úrovni potreby svojej ekonomiky. Zároveň každá krajina nemusí disponovať na svojom území celým sortimentom výrobných faktorov (suroviny, vedomosti, zručnosti atd'.), ktoré nevyhnutne potrebuje a preto tieto deficity musí riešiť dovozom. Tým sa začína proces internacionalizácie ekonomického života. Procesy internacionalizácie sa v spočiatku rozvíjali iba vo fáze výmeny a to prostredníctvom medzinárodného obchodu, ktorý postupne spájal národné trhy tovarov do svetového trhu, formovanie ktorého bolo na základe strojovej výroby dovŕšené v druhej polovici 19. storočia. Neskôr pod vplyvom ďalšieho rozvoja sa zosilňujúce tendencie k internacionalizácii ekonomického života začínajú prejavovať i prostredníctvom medzinárodného pohybu pôžičkového a investičného kapitálu a pohybu pracovných síl.
Po druhej svetovej vojne sa vo výrobných procesoch začína intenzívne uplatňovanie vedy ako nevyhnutného faktora výroby. Uvedený proces je tiež niekedy označovaný termínom vedeckotechnická revolúcia. Typickými znakmi uvedeného procesu sú automatizácie a kybernetizácia výrobného procesu, použitie výpočtovej techniky, uplatnenie nových syntetických materiálov a nových energetických zdrojov vo výrobnom procese, vznik nových výrobných odvetví atď. Zásadné zmeny vo výrobe spôsobené uplatnením vedy sú veľmi náročné na prostriedky. Je nevyhnutný rozmach
prírodovedných a technických výskumov, ktoré dávajú impulzy pre zdokonaľovanie výrobných procesov. Vedecký výskum si vyžaduje stále nákladnejšie vybavenie technickými zariadeniami, prístrojmi a financiami. Vo vede dochádza k procesom diferenciácie, špecializácie sprevádzané podstatným nárastom počtu vedeckých pracovníkov. V súčasnosti už nie je ani v silách najvyspelejších a najväčších krajín rozvíjať vedecký výskum a aplikovať ho do výroby v celej šírke a na špičkovej úrovni.
Uplatňovaním vedy vo výrobe sa podstatne urýchľuje rozširovanie sortimentu vyrábanej produkcie, jeho obmeny a inovovanie. V súvislosti s týmito procesmi sa neprestajne zväčšuje optimálny rozsah výroby a prehlbuje sa jej špecializácia vyčleňovaním nových odvetví a odborov výroby. To vedie k tomu, že jednotlivé národné ekonomiky hlavne menších rozmerov, sa vzhľadom ku svojim obmedzeným možnostiam musia stále viac koncentrovať iba na určité výseky celkovej spoločenskej výroby. Je to podmienené tým, že produkcia mnohých, na špičkovej úrovni rozvinutých odvetví alebo podnikov prevyšuje stále vo väčšej miere veľkosť domácej potreby. Na druhej strane rastúcu časť svojich potrieb sú krajiny nútené uspokojovať zvonku. Tak vznikajú ich určité výrobné profily a veľkou mierou určované zameraním výskumu a vývoja. Rastie závislosť jednotlivých krajín na svetovom trhu.
V súčasnosti pod vplyvom uvedených procesov dochádza k vytvoreniu celej bohato rozvetvenej štruktúry medzinárodných ekonomických vzťahov zahrňujúce medzinárodný pohyb tovaru, služieb, kapitálu, pracovných síl, vedeckých a organizačných poznatkov spolu s medzinárodnou kooperáciou v oblasti vedeckého výskumu a vývoja, výroby, odbyte ako aj medzinárodnou spoluprácou pri riešení dopravných, surovinových, energetických, ekologických a iných problémov.
Proces internacionalizácie v sfére ekonomiky sa prejavuje i vo forme internacionalizácie vlastníctva, ktorá sa realizuje vytváraním spoločných podnikov ako združení vlastníctva z viacerých krajín. V odbornej literatúre sú takéto podniky označené ako transnacionálne korporácie alebo multinacionálne podniky, či globálne spoločnosti. V minulosti, približne do druhej svetovej vojny, boli aktivity
transnacionálnych korporácií sústredené hlavne na ťažbu alebo získavanie prírodných surovín (hlavne ropy) a pestovanie tropických poľnohospodárskych produktov. Z hľadiska lokalizácie sa aktivity uvedených spoločností sústreďovali najmä na kolónie, kde boli zabezpečené i politické podmienky ich činnosti. V neskoršom období, ako jednotlivé koloniálne krajiny získavali samostatnosť, sa činnosť korporácií v nich skomplikovala. Preto sa ťažisko činností presunulo do priemyslu ale i do sféry služieb a to hlavne bankovníctva. V poslednom období najvyššie formy internacionalizácie reprezentujú tzv. supranacionálne korporácie, ktoré už nie sú striktne viazané na materské krajiny ako v minulosti.
Ďalším znakom vývoja uvedených procesov v súčasnosti je neprestajné zvyšovanie transnacionalizácie a zlepšovanie spolupráce medzi korporáciami. Výsledkom je obrovská koncentrácia kapitálu, ktorá umožňuje rozsiahly vedecko - technický pokrok a investície. Na druhej strane, však uvedené procesy môžu prinášať určité negatívne tendencie vzniku oligopolov v dôsledku čoho sa zoslabujú účinky trhového prostredia. Transnacionálne korporácie môžu dnes skoncentrovať také množstvo kapitálu a ďalších výrobných faktorov, ktoré často presahujú možnosti jednotlivých často i pomerne veľkých národných ekonomík.
Pre procesy internacionalizácie je typické, že nepôsobia v rámci celej zemegule s rovnakou intenzitou a v rovnakých formách. Rôzna úroveň ekonomického rozvoja neumožňuje rovnako intenzívnu spoluprácu a v niektorých sférach ju činí dokonca nemožnou. Napríklad rozdielna úroveň v úrovni výrobnej základne, alebo vedy a techniky znižuje možnosti kooperácie.
Ďalším faktorom vplývajúcim na intenzitu procesov internacionalizácie medzi krajinami je vzdialenosť v akej sa krajiny nachádzajú. Spravidla medzi krajinami, ktorých vzdialenosť je neveľká je intenzita spolupráce vyššia ako medzi tými, ktoré sú od seba veľmi vzdialené. I keď je treba poznamenať, že s rozvojom dopravy, spojov a komunikácií je pôsobenie uvedeného faktora oslabované.
Do začiatku 90-tych rokov 20.storočia bola významnou prekážkou rozvoja internacionalizácie existencia dvoch zásadne odlišných ekonomických, sociálnych a politických štruktúr. Táto odlišnosť spočívala v zásadnom rozdiele vo fungovaní ekonomických štruktúr na jednej strane trhové hospodárstvo na druhej strane dirigistická centralistická ekonomika, ktoré spôsobovali "nekompatibilitu" týchto ekonomických systémov a obmedzovala možnosti spolupráce na minimum. Okrem ekonomických faktorov bola izolovanosť týchto systémov posilovaná politickými a ideologickými faktormi. Uvedené objektívne faktory spôsobili a spôsobujú, že intenzita vzájomných vzťahov a prepojenosť medzi skupinami štátov má rôzny rozsah i kvalitu. Spravidla Štáty, ktoré spolu susedia, majú približne rovnakú úroveň ekonomického rozvoja, uznávajú rovnaké spoločenské hodnoty, majú úroveň svojich stykov a vzájomnú prepojenosť ekonomík i všetkých spoločenských vzťahov na oveľa vyššej úrovni ako štáty, ktoré uvedené kritériá nespĺňajú.
Procesy internacionalizácie sfér spoločenského života podliehajú historickému vývoju. Podľa miery naliehavosti riešenia určitých problémov na medzinárodnej úrovni a podľa toho, aký je pomer výhod a nevýhod z uvedeného procesu pre určitú krajinu sa ona zapája do procesov internacionalizácie. Uvedené procesy majú dve podstatné dimenzie. Môžu sa rozvíjať "do šírky" to znamená, že zasahujú stále väčší počet zainteresovaných subjektov a potom hovoríme o internacionalizácii, susedskej, subregionálnej, regionálnej, kontinentálnej alebo globálnej. Z historického hľadiska nižšie stupne sa realizujú už dávno. Pre koniec 20.storočia je typický globálny charakter mnohých procesov. Rozvoj internacionalizácie "do hĺbky" znamená, že sa rozširujú sféry a intenzita jej pôsobenia. Od internacionalizácií v ekonomike sa rozširuje na sféru politiky, vedy, techniky, kultúry a postupne zasahuje všetky podstatné sféry spoločenského života.
Intenzita úsilia jednotlivých suverénnych štátov zapájať sa do procesov internacionalizácie v ekonomickej oblasti závisí o toho, či výhody z internacionalizácie ekonomiky, zo zapojenia do medzinárodnej ekonomickej spolupráce prevyšujú nad
nevýhodami vyplývajúcimi z určitej straty vlastnej suverenity. Krajina sa zapája do procesov internacionalizácie vtedy keď zistí, že nemôže všetky svoje existenčné potreby uspokojivo riešiť vo vlastnom rámci. Spravidla v takejto situácii sa u nej objavuje ochota obetovať niečo svoje výmenou za niečo cudzie. V počiatočných fázach internacionalizačného procesu si z neho štáty selektívne vyberajú to, čo je pre ne výhodné. S rastom intenzity a rozsahu zapájania štátov do uvedených procesov vzniká potreba určitým spôsobom regulovať a cieľavedome usmerňovať procesy vzájomných vzťahov, ktoré sú súčasťou internacionalizácie a zároveň im dať charakter trvanlivosti a dlhodobosti. Pre tieto účely začínajú vytvárať organizačnú a inštitucionálnu základňu svojej spolupráce.
V súčasnosti dosiahli uvedené procesy taký stupeň, že národné reprodukčné procesy sa nielen vzájomne ovplyvňujú, ale začínajú sa i navzájom podmieňovať a preväzovať. Vzťahy medzi národnými ekonomikami, v niektorých regiónoch nadobúdajú takú tesnosť a stálosť, že jednotlivé ekonomiky už nemôžu efektívne fungovať nezávisle od iných, ale len ako časti širšieho ekonomického komplexu.
Keď skupina krajín nadobudla takúto vzájomnú previazanosť nastáva moment, že východiskom ďalšieho napredovania sa stáva vyšší stupeň spoločnej činnosti, ktorým je integrácia. "Komplex integrovaných krajín však nemožno chápať len ako jednoduchý súhrn národných ekonomík. Je novou kvalitou, ktorá z hľadiska výsledkov ekonomickej činnosti zúčastnených krajín zabezpečuje optimálnejší chod reprodukčného procesu, vyššiu produktivitu pri využívaní výrobných faktorov a úsporu času, ktorým spoločnosť disponuje. Integračné procesy vyplývajú z objektívnych zákonitostí rozvoja výroby v epoche VTR, a z rozvíjajúcej sa medzinárodnej deľby práce z tendencie k zmedzinárodneniu hospodárskeho života. Ak má proces integrácie úspešne napredovať v ekonomickej oblasti nevyhnutne vyvoláva potrebu zosúlaďovania činnosti v politickej, sociálnej, právnej, kultúrnej i bezpečnostnej oblasti. Teda dalo by sa povedať, že integrovať sa môže iba to čo je integrovateľné. V ekonomickej oblasti je podmienkou integrovateľnosti aspoň minimálna zhoda v úrovni rozvoja a fungovania ekonomiky na približnej rovnakej úrovni. Veľmi dôležitou podmienkou integrácie je i
fungovanie ekonomiky na základe rovnakých ekonomických princípov.
Dnes procesy internacionalizácie, ako reálneho objektívneho vývojového procesu vstúpili do štádia globalizácie. Uvedený proces zasahuje alebo ovplyvňuje všetky podstatné stránky spoločenského života. Napriek jeho multidimenziálnosti je však možno v uvedenom procese nájsť jednoznačne ekonomický základ. Tento základ sa riadi princípmi trhovej ekonomiky, čo vtláča procesom globalizácie konfrontačný charakter, činí ich nestabilnými a protirečivými. Na základe analýzy vývoja svetovej ekonomiky na sklonku 20.storočia J.Naisbitt definoval ako jeden z dominantných procesov (megatrendov) tohto obdobia prechod od národného hospodárstva k hospodárstvu svetovému.
Procesy globalizácie a internacionalizácie zasahujú okrem sféry ekonomiky i všetky ostatné podstatné sféry spoločenského života. Z toho, že obidva procesy sú komplexné ako i v dôsledku rôzneho pohľadu na ne, sa v teoretickej rovine možno stretnúť s rôznymi pohľadmi na vzťah internacionalizácie a globalizácie. Niektorí autori dávajú prednosť termínu internacionalizácia pred globalizáciou (Keohane, Milner, Hirst, Thompson). Reprezentanti tohto názoru vo svojej analýze vychádzajú v celku z reálneho faktu splývania dvoch uvedených procesov v súčasnosti. Dnes je skutočne veľmi obtiažne reálne odlíšiť, ktoré javy a procesy patria do sféry internacionalizácie či globalizácie.
Podľa nášho názoru je však v súčasnosti metodologicky ešte stále relevantné jemné odlišovanie uvedených procesov minimálne z dvoch dôvodov.
l. Proces internacionalizácie sa začal rozvíjať historicky skôr ako proces globalizácie, čiže možno konštatovať, že vlastne proces internacionalizácie v štádiu svojho vrcholného rozvoja prerastá do procesu globalizácie.
2. Zo štruktúrneho aspektu sa domnievame, že aj v súčasnosti niektoré procesy majú síce internacionálny charakter, ale nie sú ešte rozvinuté na globálnej úrovni.
Veľmi výrazne pôsobí tlak globalizácie na národné štáty, alebo ich zoskupenia. V danej situácii majú uvedené subjekty prakticky iba dve možnosti, alebo sa prispôsobia uvedenej realite, alebo zaostanu vo svojom vývoji. Podľa nášho názoru, okrem iných skutočností tento fakt veľmi výrazne pôsobil ako hlbinná príčina zániku komunistických systémov. Izolácia tejto skupiny krajín od vyspelej technológie, najnovších vedecko - technických informácií, podradné účinkovanie na svetovom trhu, vyčerpanie možností centralistického dirigovania ekonomiky a ďalšie faktory viedli k významnému zaostávaniu za svojimi možnosťami ako i svetovou úrovňou ekonomiky. Uvedené skutočnosti sa odrážali aj v sociálnej, politickej, duchovnej a ďalších sférach spoločenského života.
Práve globalizácia, ktorá do značnej miery pripravila pád komunizmu sa vďaka tomuto pádu môže naplno rozvinúť i v teritóriách, kde mala pred tým iba zanedbateľný vplyv. Zatiaľ za pomerne krátky čas, ktorý uplynul od tejto zmeny však ešte nie je celkom dobre možné zhodnotiť všetky jeho dôsledky.
Popri týchto takpovediac medzinárodných súvislostiach má proces globalizácie v sfére ekonomiky významný vplyv i na tradičné hospodárske funkcie jednotlivých národných štátov. S objektívnym nárastom vplyvu medzinárodného ekonomického prostredia na jednotlivé štáty slabnú možnosti vlád ovplyvňovať svoje ekonomiky do tej miery, a tými istými formami ako v minulosti. Do polovice 70-tych rokov nášho storočia mali vlády pomerne široké možnosti regulácie vlastnej ekonomiky prostredníctvom nástrojov hospodárskej politiky. Vlády takto mali vplyv na prerozdelovanie pomerne značnej časti svojho domáceho produktu a zároveň mohli výrazne podporovať svojich výrobcov. Ekonomická kríza 70-tych rokov vyhrotila situáciu, ktorá veľmi výrazne oslabila uvedené možnosti jednotlivých vlád. Úsporné opatrenia nevyhnutné pre udržanie svetovej konkurencii si vynútili obmedzenie sociálnych výdavkov. Neefektívnosť štátnych podnikov pohlcujúcich stále viac dotácií nahradila ich
privatizácia a následné zefektívnenie. Tieto skutočnosti sa vo vyspelých krajinách premietli i do politickej sféry. Nástupom pravicových vlád, ktorých hlavným krédom bolo obmedzenie ingerencie štátu do ekonomiky a podpora maximálneho pôsobenia trhových princípov.
V dimenziách svetovej ekonomiky pôsobenia uvedených tendencií posilnil fakt, že na svetovej ekonomickej scéne získal výrazný vplyv nový silný konkurent Japonsko spolu s rýchle sa rozvíjajúcimi krajinami juhovýchodnej Ázie tzv. "ázijské tigre". Tieto krajiny s podstatne nižšími sociálnymi nákladmi výroby sa stali pre tradičné ekonomické centrá (USA a západná Európa) viac ako nebezpečnou konkurenciou.
Ďalším faktorom, ktorý pôsobí na znižovanie možností zasahovania národného štátu do ekonomiky je rozvoj tzv. informačných technológií. Dnes hlavne v oblasti financií je správna rýchle získaná informácia väčším kapitálom ako tradičné výrobné faktory. Celosvetová výmenná informácia prostredníctvom komunikačných diaľnic a satelitov sa realizuje rádovo v minútach a sekundách. Na svetových finančných trhoch sa denne otočí niekoľko násobne viac financií ako je ročný domáci produkt aj pomerne veľkých a rozvinutých ekonomík. Národné vlády, ktoré sú vo svojom pôsobení obmedzené iba na svoje teritórium často nedokážu v plnej miere a v dostatočnom časovom slede reagovať na celosvetové ekonomické trendy a procesy. Pod vplyvom uvedených skutočností vlády jednotlivých štátov postupne strácajú možnosť jednať ekonomicky efektívne, ale aj autonómne. Ďalší rozvoj procesov internacionalizácie v súčasnosti charakterizovaným stupňom globalizácie znamená pomalý pokles možností realizovať tradičnú "národnú" hospodársku politiku. Štáty a ich vlády, ktoré podcenili uvedenú objektívnu zákonitosť sa usilujú znásobiť svoj vplyv vytváraním medzinárodných integračných zoskupení na základe medzinárodných zmlúv.
Špecifickým spôsobom ovplyvňujú a možno povedať, že aj obmedzujú relatívnu autonómnosť rozhodovania jednotlivých vlád medzinárodné ekonomické organizácie. Je pravdou, že svetová ekonomika v podstate funguje na základe trhových princípov. V medzinárodnom meradle ako i v rozvoji jednotlivých štátov je nevyhnutné, aby
nedostatky trhu boli doplňované a vyvažované určitými cieľavedomými zásahmi. Štáty sa usilujú v rôznej miere ovplyvňovať aj svoje zahranično-ekonomické vzťahy. Pri tomto ovplyvňovaní sa v minulosti usilovali v čo najväčšej miere ochraňovať domácich výrobcov pred cudzou konkurenciou a naopak vytvárať čo najlepšie podmienky pre expanziu svojich producentov na trhy iných štátov. "Medzinárodné ekonomické vzťahy, teda nie sú len produktom trhových síl, ale aj produktom štátnych zásahov". S rozvojom ekonomických vzťahov s kvalitatívne vyšším stupňom zapojenosti jednotlivých ekonomík do medzinárodných ekonomických vzťahov možnosti ingerencie štátov do vlastnej ekonomiky klesajú.
Práve naopak v záujme rozvoja medzinárodných ekonomických vzťahov a stanovenia pravidiel týchto vzťahov štáty vytvárajú medzinárodné ekonomické organizácie. Ak chce štát v tejto situácii profitovať z výhod medzinárodnej spolupráce, musí nevyhnutne rešpektovať rozhodnutia týchto organizácií. Čiže pole autonómnosti jeho rozhodovania sa pôsobením organizácií zužuje, i keď je pravdou, že pravidlá hry v medzinárodnom meradle sú výsledkom konsenzu členských krajín.
Štáty, ktoré odmietajú pravidlá a normy činnosti medzinárodných organizácií strácajú možnosť čerpať z výhod medzinárodnej ekonomickej spolupráce a spravidla na to doplácajú ekonomickým zaostávaním. Príkladom takejto izolácie, resp. obmedzeného zapojenia do medzinárodných ekonomických vzťahov boli v minulosti štáty tzv. "reálneho socializmu" v súčasnosti sú extrémnymi príkladmi uvedeného javu KĽDR, Kuba, Irak a ďalší.
Rozvoj proces internacionalizácie v súčasnosti chrakterizovaný stupňom globalizácie, znamená pomalý pokles možností realizovať tradičnú národnú hospodársku politiku. V rámci svojej hospodárskej politiky dnes ešte vlády v rôznej miere využívajúce aj metódy typické pre predchádzajúce obdobie. Ale zároveň je stále viac pre ich úspešnosť potrebná taká činnosť, ktorá vytvára čo najlepšie podmienky pre prístup medzinárodného kapitálu a ďalších ekonomických faktorov. Štáty a ich vlády, ktoré pochopili uvedenú objektívnu zákonitosť sa usilujú znásobiť svoj vplyv vytváraním
medzinárodných integračných zoskupení a rozvojom mnohostranných ekonomických vzťahov.
I napriek vyššie uvedenému však nemožno usudzovať, že by v súčasnosti národné vlády už úplne stratili svoju opodstatnenosť. Pretože procesy globalizácie za historicky pomerne krátku dobu svojho pôsobenia ešte nemali možnosť naplno preukázať svoju schopnosť kvalitatívne pretvoriť existujúci systém medzinárodných vzťahov ako i tradičné chápanie subjektivity a funkcií štátu v nich. Veľmi správne vystihuje uvedenú skutočnosť Philip G.Cerny nasledovne: "Ako poznamenal T.Parsons elementy sociálnej zmeny musia dosiahnuť kumulatívnu prevahu ešte predtým než sa existujúce systémy zmenia. Štát ako inštitucionálna štruktúra teda "nevädne" ..., ale v skutočnosti má nové komplexnejšie funkcie v našom otvorenejšom a vzájomne závislom svete." V kompetencii štátu zostáva plnenie úloh v oblasti udržiavania stability a poriadku spoločnosti, vytváranie optimálnej komplexnej infŕaštruktúry, prípravy kvalifikovanej pracovnej sily atď. V nových podmienkach si teda udržiavajú význam a narastajú funkcie štátu v oblasti školstva, vedy, výskumu, dopravy, spojov, informačných technológií, ale i v oblasti zachovávania poriadku vo všetkých sférach verejného života. Práve dosiahnutie vysokej úrovne v týchto oblastiach vytvára podmienky pre využitie zdrojov svetovej ekonomiky ku prospechu vlastnej krajiny.
Procesy zmedzinárodňovania hospodárskeho života v druhej polovici nášho storočia, ktoré vyvrcholili v dynamicky sa vyvíjajúcej ekonomickej integrácii zásadne ovplyvnili aj charakter, rozsah a úroveň vzájomných ekonomických vzťahov medzi štátmi. V súčasnom období takmer každá krajina sveta je pospájaná s inými krajinami tisíckami ekonomických i iných väzieb.
Každá krajina by v prípade prerušenia týchto väzieb utrpela väčšie alebo menšie straty. Jej optimálny rozvoj je od vonkajších ekonomických vzťahov priamo závislý. Problémy iných ekonomík alebo naopak ich úspešné napredovanie sa s istou rezonanciou prejavujú aj v inom štáte. Táto závislosť platí i opačne. V ekonomickej vede sa pre
označenie vzájomnej ekonomickej závislosti štátov používa kategória medzinárodná ekonomická interdependencia.
Teda termín interdependencia chápeme ako vzájomnú závislosť danej krajiny od iných krajín, t.z., že na rozdiel od ekonomických a iných závislostí, ktoré existovali aj v minulosti (napr. koloniálna závislosť, závislosť podmanených voči podmaniteľom) má dve stránky. Teda: " l. na to čo sa deje v iných krajinách, pôsobí ekonomické dianie v danej krajine; a 2.realizácia toho, o čo sa usiluje daná krajina do určitej miery závisí od postupu a politiky iných krajín"./ Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že svet sa v podmienkach internacionalizácie, globalizácie a interdependencie stáva jednoznačne unifikovanejším, jednoliatejším a homogenejším. Pôsobenie uvedených faktorov však v sfére ekonomiky, ale ani v iných sférach nepôsobí mechanicky a jednoznačne priamočiaro.
V dôsledku pôsobenia objektívnych, subjektívnych činiteľov je realizácia uvedených procesov v ekonomike ale aj v iných sférach protirečivé, rôznorodé, realizované mnohokrát na základe rôznych záujmov a s rôznymi cieľmi. Veľmi výstižne charakterizoval všeobecný trend v danej problematike R.Robinson: "... najlepšie bude, keď budeme považovať súčasnú globalizácia v jej najširšom zmysle za formu inštitucionalizácie procesu v dvoch rovinách, ktorý charakterizuje univerzalizáciu partikularizmov a partikularizáciu univerzalizmu."/ To znamená, že každá krajina, skupina krajín či iné subjekty vnášajú do procesu globalizácie (ale i internacionalizácie) niečo svoje zvláštne, niečo čo si môžu osvojiť i ostatní a v konečnom dôsledku i celý svet. Miera toho čo a v akej miere môže krajina alebo iné subjekty ponúknuť, resp. čo a koľko z jej ponuky je akceptované je rôzna. Pretože v tejto práci sa zaoberáme predovšetkým ekonomickou dimenziou uvedených procesov ide o také hodnoty, ako sú napríklad nové technológie, spôsoby organizácie práce a výroby, kvalita pracovnej sily, akcent na ekologizáciu výrobných procesov a pod. V ďalších sférach spoločenského života ako sú politika, veda a kultúra ide o iné hodnoty, ktoré budeme analyzovať v nasledujúcich častiach našej práce.
Z druhej strany každý subjekt zúčastnený na uvedených procesoch čerpá z všeobecných hodnôt na základe svojich potrieb zájmov a možností. Dnes je veľmi aktuálne, aby pri každej činnosti zainteresovaných pôsobila zásada "mysli globálne a jednaj lokálne". Teda ide o to, aby jednotlivé subjekty v záujme svojom ale i v záujme ostatných v konečnom dôsledku v maximálnej miere prispôsobovali svoje špecifiká celku. Iba činnosť realizovaná v takýchto dimenziách môže byť úspešná pri riešení prakticky všetkých významných problémov súčasného sveta. Ako bolo konštatované vyššie objektívne možnosti zapojenia jednotlivých krajín ako i ďalších subjektov do procesov globalizácie a internacionalizácie ako i ich interdependencia voči ostatným je rôzna. Miera ich zapojenosti závisí od toho, či daný subjekt má predpoklady a teda m ô ž e rozvíjať svoje vzťahy voči ostatným a je teda podmienená objektívne. Na druhej strane to závisí i od toho, či daný subjekt chce participovať a do akej miery v uvedených procesoch.
Pokiaľ ide o ekonomický rozmer uvedených procesov medzi najvýznamnejšie objektívne činitele podmieňujúce mieru zapojenosti do týchto procesov patrí ekonomická a celková vyspelosť, veľkosť a sila, teritoriálna lokalizácia, typ ekonomických a iných vzťahov a ich kompatibilita s ostatnými ako aj ďalšie faktory. V subjektívnej rovine možno považovať za hlavných motív k činnosti umožňujúcej zapojenie do procesov globalizácie a internacionalizácie patria výhody, resp. pomer výhod a nevýhod, ktoré zo zapojenia vyplývajú.
Pre reálne procesy internacionalizácie a globalizácie je charakteristické, že výhody z nich vyplývajúce sa väčšinou prejavujú až v konečnom dôsledku. Ako napríklad výhody vyplývajúce z deľby práce, špecializácie atď. Prax ukazuje, že rozvoj týchto procesov priniesol lepšie využívanie svetových finančných a fyzických zdrojov, čo znamenalo, že zapojené krajiny zaznamenali pomerne intenzívny ekonomický rast. Pravdou je však i skutočnosť, že nie všetky krajiny mali z týchto procesov rovnaký úžitok. Spravidla ekonomicky silnejšie subjekty sa usilovali vtlačiť svoje záujmy menej silným, poprípade svoje problémy riešiť na ich úkor. Procesy internacionalizácie a
globalizácie sa rozvíjajú v značnej miere na základe trhových princípov, neoddeliteľnou súčasťou, v ktorých je princíp konkurencie aj so svojimi negatívnymi dôsledkami. Preto často vznikajú viac či menej opodstatnené obavy z toho, či zapojenie do týchto procesov nebude znamenať zánik určitých odvetví alebo oslabenie ekonomiky určitej krajiny v konkurencii s inými.
Interdependencia vyplývajúca z rozvoja procesov globalizácie a internacionalizácie, teda prináša krajinám aj určité nevýhody a riziká, ku ktorým patrí pokles nezávislosti spojený s poklesom autonómnosti vlastných rozhodnutí a väčšiu zraniteľnosť prinášanú vonkajším vývojom. Celkovo vyšší stupeň interdependencie môže prinášať vyšší stupeň nestability medzinárodného ekonomického prostredia.
Na decíznu sféru pri prijímaní mnohých ekonomických rozhodnutí pôsobia okrem ekonomických faktorov i faktory pôsobiace mimo jej rámec. Dianie v ekonomike má spravidla za následok určité sociálne dopady. V niektorých prípadoch ekonomické opatrenia, ktoré sledujú dlhodobejšie ciele prosperity si vynucujú určité úsporné opatrenia s negatívnymi dopadmi na sociálnu sféru spoločnosti. Z týchto dôvodov sa potom ekonomicky správne opatrenia môžu stať nepriechodnými v politickej rozhodovacej sfére. Brzdou pre úsilie zapájať sa do procesov internacionalizácie a globalizácie môžu byť rozpor medzi objektívnou tendenciou k ich rozvoju a protichodnými politickými, vojenskými alebo ideologickými cieľmi určitých politicky relevantných skupín.
Výsledkom objektívnych možností a subjektívnej činnosti konkrétnej krajiny je intenzita a formy jej zapojenosti do uvedených procesov, ktorá je v rozličných krajinách rôzna. V literatúre je miera uvedených procesov kvantifikovaná ako stupeň ekonomickej interdependencie. J.Košnár k problému závislosti ekonomík poznamenáva: "Vo svete neexistuje ekonomika, ktorá by bola úplne závislá od iných ekonomík, neexistuje ani opačný extrém, t.j. úplná izolovanosť od iných."/ Dôležité je si uvedomiť, že vzájomná závislosť ekonomík je dynamická, čiže v priebehu času podlieha zmenám.
Dnes, však už v odborných kruhoch niet pochybností o tom, že výhody deľby práce, zrýchlený transfer inovácií z krajiny do krajiny, možnosti výberu a medzinárodný pohyb tovaru, služieb a kapitálu ľudí a myšlienok priniesli a prinášajú pozitívne efekty, ktoré nie sú v súčasnosti nahraditeľné ničím. Uvedený proces je výsledkom objektívneho vývoja a ako poznamenávajú J.Naisbitt a P.Aburdenová: "Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednotnej ekonomike. Jediná ekonomika. Jeden trh. To je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie".
Realizácia uvedeného procesu však zďaleka nie je bezproblémová a idylická. Práve naopak pre ľudstvo sú stavané nové výzvy a problémy, vyplývajúce zo samotnej podstaty procesov globalizácie, internacionalizácie a interdependencie. Základy rozporov uvedených procesov väzia v ekonomickej podstate, ktorá je vytváraná na trhových princípoch. Tieto na jednej strane síce optimálne umožňujú veľmi efektívne využívať výrobné faktory a organizovať výrobu, ale na druhej strane princípy konkurencie bez ktorých je trhová ekonomika nemysliteľná v globálnom meradle znamenajú, že určité subjekty, ktoré v tejto globálnej ekonomike dominujú presadzujú svoje záujmy aj na úkor menej silných a zdatných. To znamená, že výhody globalizácie nemôžu využívať všetci účastníci globálneho trhu rovnako.
Tento stav vedie k mnohým napätiam, otrasom a konfliktom, ktoré sa v súčasnosti prejavujú ako konflikt medzi bohatým Severom a chudobným Juhom našej planéty. V minulosti vyspelé krajiny často riešili takéto protirečenia silou, nátlakom a donucovaním, čo napokon viedlo k tomu, že po istú historickú etapu pomerne značná časť sveta odmietla spoločenský systém založený na trhových princípoch, slobode a demokracii a zároveň aj myšlienku globálnej spolupráce. V konečnom dôsledku však na rozdelenie sveta na dva antagonistické systémy doplatili všetci i keď niektorí viac a niektorí menej. Po zániku komunizmu sa protirečenie medzi bohatými a chudobnými krajinami ozýva s novou nástojčivosťou. Poučenie z historického vývoja ukazuje, že metódy ako je nátlak, sila a donútenie voči slabším strácajú na účinnosti. Krajiny sú na
sebe stále viac závislé. Problémy a kontroverzie jedného regiónu sa veľmi rýchlo prenášajú do zvyšku sveta. V prípadoch keď sa časť obyvateľstva Zeme dostáva do bezvýchodiskovej situácie siaha po extrémnych metódach, odporu ako sú vojny, ŕundamentalizmus, terorizmus, extrémizmus, masová migrácia obyvateľstva a podobné prejavy.
Preto je nutné vychádzať z toho, že v tzv. rozvojovom svete sa nachádzajú veľké potenciálne trhy pre tovar, kapitál a ďalšie výrobné faktory z vyspelých krajín. Veď trhy vyspelých krajín sú často do značnej miery nasýtené. D.Šíbl v uvedenej súvislosti konštatuje: "Za týchto okolností "pomoc"poskytovaná Severom Juhu, s ktorou sa veľmi často operuje, nie je ani tak dobročinnosťou, ako skôr strategickou investíciou do vlastnej budúcnosti Severu, otázkou jeho bytia či nebytia".
Ďalším rizikom vyplývajúcim z podstaty súčasnej globálnej trhovej ekonomiky je vývoj v oblasti pohybu financií na finančných trhoch. Súčasný vývoj v tejto oblasti prináša riziká značnej miery nestability. Je síce pravdou, že transfer kapitálu do iných krajín im prináša ekonomický rozvoj, ale často práve v krízových situáciách keď sa cíti byť ohrozeným vzťahuje sa tento kapitál do tradičných centier. Teda aj v tejto situácii sa prejavuje tendencia riešenia krízových situácií na úkor slabších subjektov.
Isté nebezpečenstvo pre zachovanie rovnosti podmienok na svetovom trhu predstavuje možnosť vytvorenia oligopolov ako ekonomicky dominujúcich subjektov, ktoré svojou ekonomickou silou a v určitých prípadoch i politickým vplyvom môžu deformovať fungovanie svetového trhu, ale aj vytvárať zdroje napätia v určitých krajinách. Ešte nie sú tak ďaleko časy, keď niektoré monopoly diktovali, alebo sa o to pokúšali svoje záujmy niektorým rozvojovým krajinám.
Ako analýza najvážnejších existujúcich potenciálnych problémov súčasných procesov internacionalizácie a globalizácie ukazuje tieto procesy sa vo svojej ekonomickej podstate môžu rozvíjať iba na trhových princípoch. Na druhej strane ponechať ich rozvoj iba na "neviditeľnú ruku trhu" predstavujú značné riziko. Dnes na prahu XXI.storočia je nevyhnutné hľadať také svetové mechanizmy zvládnutia uvedených
procesov a vytvárať také svetové inštitúcie, ktoré umožnia zvládnuť procesy internacionalizácie a globalizácie tak, aby boli ľuďom na celej našej planéte ku prospechu. Z hľadiska historickej perspektívy môže súčasný globálny systém prežiť iba vtedy, keď dokáže riešiť problémy súčasného sveta ako celku a dokáže uspokojiť potreby a nádeje všetkých, ktorí sú jeho účastníkmi.
1.2.Internacionalizácia a globalizácia politickej sféry
Analýza ekonomických procesov potvrdzuje, že procesy internacionalizácie a
globalizácie sú objektívne vyvolávané rozvojom a zdokonaľovaním výroby. Neprestajne sa rozvíjajúca a zdokonaľujúca výroba núti výrobcov jednotlivých krajinách, aby v záujme dosiahnutia čo najvyššej efektívnosti výroby a úrovne svojej produkcie nadväzovali a rozvíjali vzťahy aj mimo svojej materskej krajiny. V prípade, že tak neučinia riskujú stratu konkurencie schopnosti voči iným výrobcom čerpajúcim
z medzinárodnej deľby práce a kooperácie. V ekonomike platí, že ekonomické subjekty po dosiahnutí určitej úrovne výroby sú objektívne prinútené zapojiť sa do
procesov internacionalizácie a globalizácie. V podmienkach trhu, kde je maximalizácia zisku a efektívnosti rozhodujúcim imperatívom konania každého ekonomického subjektu, vzniká pomerne jednoznačne záujem využívať výhod umožňovaných internacionalizáciou a globalizáciou..
Súčasné problémy, ktoré stoja pred svetovým spoločenstvom však jednoznačne dokazujú, že vývoj svetovej ekonomiky sa nerealizuje izolovane od ostatných sfér života spoločnosti ako sú politika, sociálna sféra, duchovná sféra a ďalšie. Naopak vývoj svetovej globálnej ekonomiky je podmieňovaný a modifikovaný politickými záujmami krajín, alebo ich zoskupení, do určitej miery musí zabezpečovať určitý stupeň globálnej stability a čoraz viac zohľadňovať stav svetového prírodného prostredia, v ktorom sa ekonomická činnosť realizuje. Tieto a ďalšie faktory jasne naznačujú nutnosť kolektívnej, systematickej a globálne koordinovanej činnosti smerujúcej k riešeniu týchto problémov. Domnievame sa, že kľúčom k zvládnutiu uvedených problémov je potrebný nový prístup v troch rozhodujúcich sférach a to
určitou transformáciou svetového trhu, koordináciou a zjednotenie úsilia jednotlivých štátov prostredníctvom zmlúv smerujúcich k ich integrácii a transformácie existujúcich a vznik nových medzinárodných organizácií zameraných na riešenie najvážnejších problémov ľudstva.
V oblasti trhu je nevyhnutné upustiť od liberálnych predstáv, že samospasiteľné sily trhu vyriešia všetky problémy. Ukazuje sa, že vo fungovaní samotnej svetovej
ekonomiky je zakódovaných niekoľko vážnych problémov. Medzi najvýznamnejšie
patria nestabilita finančných trhov, protirečenie medzi centrom a perifériami, problémy so zdaňovaním, možnosti vzniku oligopolov a ďalšie. Vývoj ukazuje, že súčasnú situáciu vo svetovej ekonomike by sme mohli so značnou dávkou abstrakcie prirovnať k situácii, keď sa v rámci jednotlivých národných ekonomík začali nedokonalosti trhu vyrovnávať zásahmi zvonka. V uvedených súvislostiach zabezpečenie efektívneho a spoločensky prijateľného fungovania trhu pripadlo štátu, ktorý môže v určitých hraniciach korigovať jeho negatívne prvky. Prepojením trhového mechanizmu a štátneho intervencionalizmu vzniká moderné zmiešané hospodárstvo. Štát pôsobí v ekonomike prostredníctvom určitého systému hospodárskej politiky.
V súčasnej situácii analogicky situácia dozrieva k tomu, keď v rámci svetovej ekonomiky sú potrebné určité zásahy akási "svetová hospodárska politika" na vyrovnávanie nedokonalostí svetovej ekonomiky. Riešenie tejto situácie je však omnoho zložitejšie ako v podmienkach jednotlivých štátov. Hospodárska politika v rámci jednotlivých štátov sa začala realizovať v podmienkach viac menej sformovaných politických systémov s inštitucionálnou základňou, strany, štátne orgány a inštitúcie. Pomerne dobre bol vybudovaný aj systém regulatívnych prvkov hlavne vynutiteľných právnych noriem a pomerne stabilného právneho procesu. Na základe fungovania ostatných súčastí systému sa formovali funkcionálne prvky v oblasti spoločenského vedomia sa sformovali ideológie a politické doktríny.
Súčasné ľudstvo stojí v súčasnosti iba na začiatku križovatky, keď sa rozhoduje či dokáže vybudovať taký svetový politický systém, ktorý mu zabezpečí schopnosť
zvládnuť zložité problémy svojho ďalšieho vývoja alebo upadne do chaosu, ktorý môže
v konečnom dôsledku znamenať jeho úpadok. Dnešné ľudstvo sa dostalo do situácie
keď v dôsledku vlastnej často živelnej činnosti ohrozuje základy svojej existencie. Po
rozpade bipolárneho sveta tieto problémy vystupujú s oveľa väčším dôrazom "svetové
spoločenstvo nie je vyzbrojené na také hrozby, ktoré boli zatienené studenou vojnou
akými sú degradácia životného prostredia, biologické vyčerpanie, zmeny klímy, emisia
kyslých dažďov, demografická explózia, cezhraničná migrácia, AIDS, choroby, etnické
a regionálne konflikty, porušovanie ľudských práv, problémy súvisiace s terorizmom
atď."
Pre zvládnutie súčasných globálnych problémov je však okrem budovania potrebných mechanizmov potrebné vytvoriť určitú myšlienkovú platformu na báze ktorej je možno dosiahnuť konsenzus maxima subjektov. Za istú inšpiráciu uvedenej súvislosti možno
považovať myšlienky J.Naisbitta a P.Aburdenovej, ktorí konštatujú, že: "... najvzrušujúcejšie zvrajy v XXI.storočí sa uskutočnia nie zásluhou techniky, ale zásluhou čoraz širšej predstavy o tom, čo znamená byť človekom".
Medzi najvýznamnejšie problémy, ktoré v súčasnosti vytvárajú tlak na realizáciu spoločného postupu ľudstva je proces internacionalizácie ekologických hrozieb. Odborné kruhy sa už viac krát a v rôznych súvislostiach zhodli na tom, že ľudstvo sa v dôsledku svojej činnosti poškodzujúcej prírodné prostredie dostalo do situácie, keď v celoplanetárnom aspekte ohrozuje existenčné podmienky svojho bytia. Analýzy ukazujú, že opatrenia v záujme zlepšovania životného prostredia realizované iba úsilím jednotlivých izolovaných krajín sú nepostačujúce. Prax ukazuje, že mnohé krajiny objektívne nemôžu svojimi obmedzenými silami (ekonomickými, intelektuálnymi atď.) riešiť problémy prostredia na svojom území. Ako príklad možno uviesť problém zachovania tropických dažďových pralesov, ktoré majú nesmierny význam pre reprodukciu optimálneho zloženia zemskej atmosféry. Pralesy sa zväčšia nachádzajú na území tzv. rozvojových krajín, ktoré zápasia s vážnymi ekonomickými problémami a nie sú schopné ich udržiavať a ochraňovať. Práve naopak v záujme prežitia časti
tlak na životné prostredie spôsobuje biedu, hlad, šírenie nemocí, čo vytvára komplex príčin rôznych etnických, politických a sociálnych konfliktov. Preľudnenie určitých častí zemegule je príčinou nárastu masovej migrácie obyvateľstva do bohatších krajín, ktoré sa tomuto tlaku bránia. Viacero analýz upozorňuje, že uvedený proces môže v budúcom storočí prerásť vo vážne politické problémy. Ak sa v rozvojových krajinách neuskutočnia, za pomoci vyspelých krajín zodpovedajúce opatrenia na zlepšenie situácie existuje reálna hrozba, že sa obyvateľstp "svetového ghetta" začne domáhať zlepšenia svojej situácie rôznymi aj násilnými spôsobmi.
Za jeden z extrémnych nátlakových prostriedkov zmeny situácie možno považovať terorizmus. Tento jav má prirodzene rôzne príčiny, ale často je krajným východiskom z negatívnej ekonomickej prípadne politickej situácie. Medzinárodný terorizmus spolu s lokálnymi konfliktmi v tzv. rozvojovom svete môžu veľmi vážne ohroziť stabilitu celosvetového politického systému. Tým, že sa do týchto konfliktov môžu zapojiť aj ďalšie krajiny môže dôjsť k vážnym celosvetovým krízam. Dnes je však ešte väčšou hrozbou skutočnosť, že v krajinách ohrozených nestabilitou a potenciálnymi konfliktmi sa nachádzajú významné zdroje surovín a iných komodít nevyhnutných pre plynulé fungovanie ostatných ekonomík a v konečnom dôsledku svetovej ekonomiky. Za príklad aké dôsledky môže mať takýto vývoj môže slúžiť situácia na Strednom východe a jej dôsledky na svetovú ekonomiku. V druhej polovici nášho storočia sa v medzinárodnom meradle začal rozvíjať veľmi nebezpečný jav ohrozujúci obyvateľstvo jednotlivých krajín s väčšou alebo menšou intenzitou, ktorým je medzinárodný zločin. Pašovanie narkotík, obchod s "bielym mäsom", spolupráca zločincov celého sveta s využitím najmodernejších prostriedkov spojenia a komunikácie sú realitou. Ak medzinárodný zločin využíva pre svoje ciele výhody internacionalizácie je nevyhnutné pre úspech v boji proti nemu využiť v ešte väčšej miere výhody medzinárodnej spolupráce, národných orgánov, boja proti nemu.
Osobitnú a výnimočnú pozíciu medzi objektívnymi faktormi, ktoré si vynucujú spoločnú koordinovanú činnosť celého ľudstva, reprezentuje problematika zachovania
v jednotlivých krajinách ani pomerne jednoznačná tendencia spoločnej činnosti v ekonomickej sfére sa nerealizuje úplne priamočiaro a jednoznačne. Na základe ambivalentného vzťahu ekonomickej a politickej sféry života dochádza k modifikovaniu ekonomických procesov politickou decíznou činnosťou. V jej rámci môže dochádzať a dochádza k presadzovaniu opatrení, ktoré vyplývajú zo sily a záujmov určitých politických zoskupení. Teda vplyv politiky na ekonomiku sa presadzuje prostredníctvom viacerých tendencií.
Prvou je tendencia k intenzifikácii procesov internacionalizácie vyplývajúca z jej ekonomickej výhodnosti a objektívnej nevyhnutnosti. V prípadoch, keď je zisk zo zapojenia sa do medzinárodnej ekonomickej spolupráce jednoznačný, vzniká aj v politickej sfére pomerne jednoznačný záujem vytvárať podmienky pre jeho využitie. Oveľa zložitejšie sa však internacionalizácia rozvíja v prípadoch, ktorých prax poskytuje pomerne veľa. Vtedy, keď určité výhody vyplývajúce zo zapojenia do procesov internacionalizácie prinášajú i určité nevýhody pre celú krajinu alebo iba určité skupiny v jej rámci.
Takáto situácia vzniká, keď napríklad umožnenie prístupu cudzieho kapitálu do krajiny prináša určité výhody i nevýhody. Spravidla platí, že zahraničný kapitál prináša nové ekonomické aktivity, prináša krajine úžitok vo forme daní, zvyšuje zamestnanosť atď.
Na druhej strane tento kapitál môže konkurovať domácemu, môže získať krajine určitý vplyv "ekonomický aj politický", čo môže vyvolávať odpor určitých skupín danej krajine. Podobne protirečivými bývajú opatrenia liberalizujúce zahraničný obchod. Spravidla sa stáva, že odvetvia alebo výrobcovia, ktorí produkujú konkurencie schopnú produkciu majú záujem na ich rozširovaní, naopak producenti ťažiaci z určitého zvýhodnenia na domácom trhu sú spravidla proti rozširovaniu liberalizácie zahraničného obchodu. Diapazón obdobných problémov, ktoré prináša internacionalizácia ekonomickej sféry je celý rad. Uvedené fakto napovedajú, že internacionalizácia vyvoláva v každej krajine protichodné záujmy, ktoré sa nevyhnutne
odrážajú aj v určitých politických koncepciách a postojoch. Svoju organizovanú formu nadobúdajú v určitých politických subjektoch a ich politických doktrínach. Realizuje sa to prostredníctvom získania vplyvu na štátnu moc alebo priamo jej disponovaním. Takto je možné realizáciou konkrétnej hospodárskej politiky ovplyvňovať aj medzinárodné ekonomické vzťahy. V praxi sa potom stáva, že dominantné politické sily vedú krajiny k intenzívnejšiemu alebo menej intenzívnemu zapájaniu sa do procesu internacionalizácie. Platí tu zásada, že každá krajina z internacionalizácie to, čo vyhovuje jej potrebám a záujmom. Môže sa v rôznej miere zapájať do medzinárodnej výmeny tovaru a služieb, pohybu kapitálu, podieľa sa rôznou intenzitou na vytváram medzinárodných podnikov, participuje na vytváraní medzinárodných energetických, dopravných, telekomunikačných, informačných sietí, spoločných výskumných projektoch atď.
V podmienkach trhového hospodárstva však regulácia vonkajších ekonomických vzťahov krajiny má svoje medze. Štát ich svojou hospodárskou politickou môže intenzifikovať alebo brzdiť. Súkromný kapitál, ale ak je to preň výhodné, v súčasných podmienkach hľadá a veľmi často nachádza spôsob ako aj napriek štátnym hraniciam dosiahnuť svoje zhodnotenie. Teda možno konštatovať, že súkromné podnikanie a liberálny trh sú významným faktorom posilňovania procesu internacionalizácie.
Ďalšími faktormi, ktoré si vynucujú koordinovaný a harmonizovaný postup štátov sveta sú tzv. globálne problémy ľudstva. V súčasných podmienkach je však takýto postup obtiažny a rozporuplný. Ešte stále vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi sú veľmi silné princípy suverenity a zvrchovanosti a prejavuje sa uprednostňovanie národných záujmov pred celosvetovými. Teda v súčasnoti ešte tieto záujmy nedosiahli takú jednotu, ktorá by umožnila vytvorenie jednotného mechanizmu regulácie a koordinácie spoločných záujmov a potrieb celého ľudstva. Teda tieto podmienky umožňujú dosiahnutie akcieschopnosti pri zvládaní problémov ľudstva na základe kompromisov medzi rôznymi záujmami.
Súčasnú etapu vývoja medzinárodných vzťahov by bolo možno charakterizovať ako etapu pokusu o postupný prechod k budovaniu mechanizmov zabezpečujúcich riešenie globálnych problémov súčasného sveta. Rozporuplnosť súčasného obdobia sa odráža v zložitých prístupoch koncepcie medzinárodných vzťahov. V poslednom období sa vo Veľkej Británia, USA, Kanade a ďalších krajinách formuje vedecký smer, ktorý sa nazýva globalistika snažiaci sa skúmať nové javy vo vývoji sveta v jeho jednote a integrite. Úvahy k uvedenej problematike sa v rôznych súvislostiach objavili vo viacerých prácach už skôr, no v 90-tych rokoch dochádza v uvedenej problematike k novým javom ako rozpad tzv. svetového reálneho socializmu, nové možnosti globálnej komunikácie, rozvoj ekonomických vzťahov na trhových princípoch a ďalšie procesy. Autori ako G.Stern, M.Vight, MNicholson a ďalší predstavitelia anglických univerzít nielenže analyzujú nové trendy vo vývoji ľudstva ako celku, ale pokúšajú sa načrtnúť i určité návrhy na opatrenia slúžiace k prekonaniu problémov súčasnosti. Uvedená teória pracuje s takými teóriami ako globálna štruktúra medzinárodnej spoločnosti a pod. Teória globalizácie zaujíma kritický pohľad na tradičné koncepcie medzinárodných vzťahov, ktoré odvodzujú základ medzinárodného diania od činnosti štátov, ako hlavne realizmus ale i ďalšie teórie medzinárodných vzťahov.
Súčasné pôsobenie štátov v medzinárodnom prostredí sa vyznačuje prepletaním dvoch protirečivých tendencií. Prvou je tendencia k univerzálnemu konaniu v súlade s ostatnými (alebo aspoň väčšinou) účastníkov medzinárodných vzťahov. Univerzalizmus sa prejavuje predovšetkým vo všeobecnej snahe dosiahnuť stabilitu, ktorá je predpokladom zachovania mieru a bezpečnosti. Uvedené reality sa objavujú ako dominanty cieľov zahraničnej politiky prakticky všetkých štátov sveta. Uvedené ciele sa v rámci praktickej zahraničnej politiky štátov realizujú prostredníctvom vypracovania a akceptácia takých zásad a noriem správania štátov, ktoré by mohli byť variantou dosiahnutia horeuvedených cieľov. V prípade, že je tento proces úspešný je možné realizovať vyššie formy koordinácie činnosti štátov, ktorými sú medzinárodné organizácie.
Na druhej strane sa v činnosti niektorých štátov čas od času objavujú egoistické potreby, ktoré ak vyústia do realizácie v medzinárodnom prostredí deštruujú a destabilizujú jestvujúci systém, poriadok a rovnováhu. V tejto súvislosti je teda nevyhnutnou podmienkou trvanlivosti každého všeobecne akceptovateľného univerzálneho svetového politického poriadku rovnocenné zohľadnenie hodnôt, potrieb a záujmov všetkých zainteresovaných subjektov. Veľmi dôležité je, aby bol dosiahnutý kompromis i medzi potrebami a záujmami subjektov s rôznorodými a protirečivými záujmami.
Prax fungovania rôznych typov medzinárodných systémov ukazuje, že miera vplyvu jednotlivých krajín na internacionalizačné procesy je rôzna. Spravidla veľké a silné krajiny majú podstatne väčší vplyv ako menšie a slabšie. V dôsledku väčšej miery ich vplyvu je fakt, že môžu ovplyvňovať menšie krajiny. Veľké krajiny mocnosti sa historicky veľmi často usilovali stanoviť vzory medzinárodného správania podľa vzťahov medzi sebou a podľa vlastných záujmov. Takéto konanie však v poslednom období naráža v mnohých situáciách na čoraz silnejší odpor. Ide hlavne o tie prípady, keď veľké krajiny pôsobia na menšie iba silou a snažia sa im vnútiť iba svoje obmedzené záujmy bez ohľadu na záujmy tých slabších. Rozpad "sovietskeho impéria" a vývoj po ňom ukazuje, že nátlakové prostriedky voči slabším subjektom medzinárodných vzťahov majú iba obmedzenú a časovo ohraničenú účinnosť.
Súčasný vývoj ukazuje, že aj veľké krajiny môžu mať reálny a dlhodobý vplyv na procesy internacionalizácie v prípade, že okrem sily a z nej vyplývajúceho vplyvu disponujú aj prestížou a autoritou vyplývajúcou z ich prínosu k riešeniu všeobecných problémov ľudstva.
V procese vytvárania svetového univerzálneho poriadku majú veľký význam i myšlienky, idey a vedomosti na základe ktorých sa tento proces realizuje. Je treba si uvedomiť, že súčasný svet je sociálne, nábožensky, ideologicky atď. veľmi diferencovaný. Z tohto dôvodu je vytváranie určitej jednotnej spoločnej koncepcie riešenia jeho problémov nesmierne zložitým procesom. Pokusy o presadenie určitých
koncepcií do reality súčasného sveta často narážajú na ideologické protirečenia a rozpory vyplývajúce z rozporov záujmov medzi ich účastníkmi, ale často tu zohrávajú negatívnu úlohu historicky sformované predsudky a ďalšie faktory.
Proces globalizácie sa v súčasnosti realizuje vnútorne protirečivé aj v inej rovine. Z jednej strany ako sme ukázali sa dnešný svet pod tlakom ekonomickej nevyhnutnosti a naliehavosti riešiť mnohé tzv. globálne problémy univerzalizuje a zjednocuje. Vysoký stupeň ekonomickej prepojenosti, svetový trh, vedecko-technická revolúcia a s ňou súvisiace nebývalé možnosti komunikácie a dopravy v globálnom meradle posilňujú tendenciu k integrácii ľudstva.
Z druhej strany za posledných 50-60 rokov sa svet z hľadiska rozdelenia na štátne útvary neprestajne fragmentarizuje. Ak okolo roku 1930 existovalo na zemeguli okolo 65 štátov, dnes ich je viac ako 180, čo svedčí o výraznej dynamike diferenciácie. Fakt, že za pomerne krátke historické obdobie podstatne vzrástol počet subjektov medzinárodných vzťahov však nevyhnutne nemusí znamenať, že v principiálnych otázkach nie je možno dosiahnuť konsenzus. Samozrejme, že uvedený fakt, mnohé procesy internacionalizácie v politickej sfére môže spomaliť a skomplikovať, ale nemusí ho zastaviť alebo zvrátiť. V uvedenej súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že dynamický nárast štátnych subjektov bol spôsobený v rozhodujúcej miere posilnením síl presadzujúcich princípy slobody, demokracie a pokroku. Podstatná časť nových štátov vzniknutých v 20.storočí bola založená preto, lebo národy žijúce vo väčších štátnych útvaroch nemohli naplno a slobodne realizovať predstavy o svojej existencii. Ide o národy a iné society, ktoré žili v podmienkach koloniálneho a neokoloniálneho, alebo komunistického útlaku. Dnes tieto krajiny po získaní nezávislosti a vytvorení vlastných štátnych útvarov môžu realizovať svoje záujmy v medzinárodných vzťahoch bez tútorstva a sprostredkovania inými. Nárast počtu štátov sveta teda nemusí v konečnom dôsledku znamenať prekážku v politickej internacionalizácii. Naopak môže byť východiskom k tomu, aby skutočne všetky relevantné society nášho sveta mohli otvorene a slobodne participovať na riešení jeho problémov.
Vplyvom objektívnych faktorov v súčasnosti štáty sveta vytvorili zložitú sieť štruktúrovaných vzájomných bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov v rôznych oblastiach spoločenského života. Podľa sféry pôsobenia tak rozoznávame medzinárodné vzťahy ekonomické, politické, vojenské, právne, kultúrne, ekologické a ďalšie. Práve politické vzťahy však zastávajú spomedzi ostatných zvláštne miesto. Štáty pri svojej činnosti v ktorejkoľvek sfére medzinárodných vzťahov ešte pred začatím svojho konania zvažujú akú odozvu v medzinárodnom spoločenstve ich činnosť vyvolá. Práve oboznámenie ostatných s cieľmi a motívmi svojej činnosti a zaznamenávanie rezonancie na predpokladanú činnosť sa realizuje cez politické a diplomatické rokovania. Medzinárodné politické vzťahy teda tvoria špecifické organizačné rámce pre ostatné druhy medzinárodných vzťahov. Dalo by sa povedať, že okolo medzinárodných politických vzťahov "oscilujú" ostatné medzinárodné vzťahy.
Istá dominancia politických vzťahov vyplýva aj zo vzťahu vnútornej a zahraničnej politiky štátu. Rozhodujúce medzinárodné vzťahy sa realizujú cez vrcholných štátnych predstaviteľov a orgány. Čiže práve tieto orgány politickej povahy majú možnosť tým, že disponujú špecifickými prostriedkami vplyvu a moci vo vnútri krajiny možnosť realizovať medzinárodne prijaté rozhodnutia a opatrenia.
Tým, že medzinárodné vzťahy sa formujú na základe záujmov veľkého počtu subjektov v rôznych sférach činnosti je ich vývoj pomerne zložitý, plný zákrut, vybočení i krokov späť. Tendencia k spoločnému pozitívne sa vyvíjajúcemu postupu všetkých zainteresovaných subjektov sa rodí často veľmi ťažko. V súvislosti s nárastom vplyvu určitých objektívnych faktorov v poslednom období vznikajú predpoklady pre koordinovanej ši a jednotnejší postup štátov sveta aj v politickej sfére.
Za jeden z najvýznamnejších faktorov motivujúcich k spoločnému postupu je vývoj svetovej ekonomiky. Rast svetovej deľby práce, výmeny, obchodu, toku financií v súčasnosti dosiahol také rozmery a význam pre jednotlivé krajiny, že ho nemôžu ignorovať. Možno predpokladať, že uvedený proces sa v budúcnosti bude ešte viac
akcelerovať na základe procesu nepretržitého uplatňovania vedecko-technického pokroku vo výrobe.
Ďalšími faktormi nútiacimi štáty k spoločnej činnosti je existencia celosvetových tzv. globálnych problémov, ktoré nie je možno riešiť bez spoločnej koordinovanej činnosti všetkých štátov sveta.
V poslednom období rozvojom globálnych informačných sietí nadobúdajú oveľa väčší význam i také faktory ako je svetová verejná mienka, ktorá môže pôsobiť na politickú sféru v duchu posilňovania spolupráce, koordinácie činností poprípade môže byť prostriedkom nátlaku na také subjekty medzinárodných vzťahov, ktoré v nich konajú kontraproduktívne. V medzinárodnej politické okrem všeobecne prijatých a akceptovaných zásad spolužitia štátov fixovaných medzinárodným právom nadobúdajú vplyv i také hodnoty ako sú pluralitná demokracia, ľudské práva, voľný trh a podobné. Na rozdiel od minulosti keď otázka rešpektovania uvedených hodnôt dominovala iba vo vnútornej politike dnes nadobúda význam i ich medzinárodný charakter. Prejavuje sa to napríklad v hodnotení a pôsobení svetovej verejnej mienky ale aj v rovine praktického medzinárodno-politického života. Napríklad členstvo mnohých významných medzinárodných organizáciách je limitované práve akceptáciou uvedených štátov v zainteresovaných štátoch. Ďalšie medzinárodné organizácie sú vytvárané práve na zabezpečovanie a presadzovanie uvedených hodnôt.
Miera zapojenosti štátov do procesu internacionalizácie v politickej sfére je rôzna a závislá od viacerých faktorov objektívneho i subjektívneho pôvodu. K významným objektívnym faktorom ovplyvňujúcim zapojenosť štátu do procesov internacionalizácie patrí jeho geografická poloha. Spravidla Štáty, ktoré sú situované v centrách svetového diania, susedia s viacerými krajinami, majú objektívne väčšiu potrebu nadväzovať a rozvíjať vzťahy s ostatnými. Naopak ostrovné krajiny alebo nachádzajúce sa v odľahlej ši ch častiach sveta nemajú spravidla takú silnú motiváciu k rozvoju vzťahov s inými. V krajinách, ktoré susedia s viacerými inými je väčší predpoklad kríženia záujmov, ktoré môže byť zdrojom problémov s určitou skupinou iných krajín a
naopak. Ak má určitá krajina súhlasné záujmy s inými, môže s nimi vstupovať do vzťahov spolupráce a koordinácie. Miera zapojenosti krajiny do procesu internacionalizácie v konečnom dôsledku závisí od toho, či výhody zo vzájomných vzťahov s inými prevažujú nad nevýhodami. V prípade súladu záujmov zainteresovaných krajín je realizácia ich spolupráce pomerne jednoznačná. Podstatne zložitejšie sa spolupráca krajín realizuje v prípadoch, ak spolupráca s jednou krajinou alebo skupinou krajín prináša zhoršenie vzťahov s inou skupinou. V takýchto prípadoch krajiny spravidla prijímajú takú variantu svojho pôsobenia, ktorá prináša najmenej negatívnych dôsledkov. V dôsledku križovania v záujmov veľkého množstva krajín v rôznych sférach ich činnosti vzniká v medzinárodných vzťahoch široký diapazón vzťahov od najtesnejšej spolupráce vo všetkých oblastiach až po vzťahy vzájomného ignorovania či konfrontácie.
V súčasnom období však začína v medzinárodných vzťahoch dominovať tendencia k hľadaniu takého "módu vivendi", v ktorom postupne nadobúdajú dominanciu princípy spolupráce, tolerancie a mieru. Presadzovanie týchto princípov vyplýva z dosiahnutého stupňa rozvoja ľudskej spoločnosti, ktorý prináša vysoký stupeň závislosti všetkých krajín a ľudí na našej planéte. O prínose spolupráce a vzájomnej závislosti sme písali v predchádzajúcej časti. K ďalším faktorom, ktoré si vyžadujú spoločnú koordinovanú činnosť ľudstva ako celku patria jeho súčasné problémy.
S procesmi internacionalizácie politiky veľmi úzko súvisia problémy bezpečnosti. 20. storočie s dvomi svetovými vojnovými konfliktami je dôkazom vysokého stupňa závislosti bezpečnosti každej krajiny od bezpečnosti ostatných krajín. Vytvorenie jadrového arzenálu túto tendenciu posilnilo ešte viac. Rozdelenie sveta po druhej svetovej vojne a existencia dvoch protikladných spoločenských systémov znamenali vysoký stupeň ohrozenia bezpečnosti každého štátu. V podstate každý i tzv. lokálny konflikt v tomto období boli s rôznou intenzitou a rôznymi formami zaangažované takmer všetky ostatné krajiny sveta.
V súčasnosti po rozpade bipolárneho systému ľudstvo hľadá v nových podmienkach nový svetový bezpečnostný systém. Vytvárame tohto systému je veľmi zložitou úlohou, pretože pri tak veľkom počte subjektov medzinárodného práva medzi ktorými sú veľké ekonomické, kultúrne, sociálne a iné rozdiely, existuje značné množstvo často protirečivých záujmov, ktoré sú potenciálnym nebezpečenstvom vzniku vojnového konfliktu. Dnes sa k potenciálnym hrozbám bezpečnosti štátov pridružujú i také hrozby ako sú rozdielne subjektívne ciele zahraničnej politiky, nerovnosť (ekonomická, finančná, životnej úrovni atď.), neriešené medzinárodné problémy (surovinové a ekologické), rozpad komunistického systému, vnútorné problémy štátov a neexistencia vyváženého a akceptovaného medzinárodno-bezpečnostného systému.
V uvedenom kontexte dnes bezpečnosť štátu nie je už iba výsostne jeho záležitosťou, ale je závislá v oveľa väčšej miere od bezpečnosti sveta. Ak teda zachovanie bezpečnosti štátu patrí k prioritným cieľom zahraničnej politiky štátu, tak dnes je možno povedať, že splnenie tohto cieľa nie je možné bez spolunáležitostí v bezpečnosti. Čiže štát musí pri zabezpečovaní vlastnej bezpečnosti prihliadať na ostatné štáty a naopak.
Proces internacionalizácie politiky sa realizuje rôznymi spôsobmi. K historicky najstarším tradičným spôsobom činnosti štátov patrí diplomacia. Dnes sa prostredníctvom diplomatických jednaní vytvárajú predpoklady pre koordinovanú spoločnú činnosť štátov v širokom diapazóne v oblasti spoločenského života. V súvislosti s vysokou intenzitou a mnohostrannosťou oblastí v súčasnosti vznikajú nové druhy diplomatickej činnosti ako sú konferenčná a parlamentná diplomacia, diplomacia na úrovni záujmových združení a organizácií atď. Vysokú intenzitu dosahujú styky na úrovni najvyššej štátnej reprezentácie. Diplomatické jednania spolu s činnosťou medzinárodných organizácií vytvárajú formálny rámec pre internacionalizáciu politiky.
Najvýznamnejším aspektom internacionalizácie me