Estetika
Prečo je umelecké dielo nedeliteľný celok
Úsilie o krásu
Umenie už od svojho vzniku ako cieľavedomej ľudskej činnosti smerujúcej ku kráse, krásnu sa vedome i nevedome vytváralo ako dielo kompaktné, ktoré vo svojej celistvosti ponúkalo potešenie a oblaženie duše. Ak bolo dielo nedokončené, neúplné, nemohlo byť prezentované verejne, spoločnosť by ho neprijala, pretože kvôli svojej neucelenosti nemohlo poskytnúť taký zážitok, aký sa sa od neho očakával.
Môžeme nájsť diela(najmä torzá), z ktorých sa zachovali iba fragmenty, ale keď tieto diela vznikali, boli úplné. Grékov ako umelecky vyspelých občanov nenadchýňali zvyšky, časti tela, ale ľudská postava v celej svojej kráse, pohybe, dokonalosti, ktorá je vo fragmentoch síce zachytiteľná no nie až tak účinná. Pre nás sú torzá iba predmetom tajomným, pretože si nie sme istí, ako vyzerala postava vcelku, môžeme si to iba predstavovať a to robí tieto súčasti antických diel pre nás hodnotné.Práve tá tajomnosť ich robí pre nás tak krásnymi a zaujímavými.
Existujú však i diela, ktorých súčasti boli vyňaté z kontextu a nanovo zobrazené ako parafráza umeleckého diela. Pripúšťame vytrhnutie časti diela pre potreby kunshistorického a odborného výkladu a interpretácie, posúdenia. Ale pri umelej selekcii určitej časti sa vynárajú etické aj estetické problémy. Vytvorilo sa však týmto činom nové dielo, či sa len to staré, pôvodné trochu zmenilo, či už k lepšiemu alebo horšiemu?
Dielo zastáva a vyznáva ducha svojho autora, ktorý mu vdýchol život a ktorý mu dal tvar podľa svojej fantázie na svoj obraz. Ak časť tohto diela vytrhneme a snažíme sa mu vtlačiť svoj obraz, pôvodné dielo doslova znásilňujeme, pretože nebolo vytvorené pre dopĺňanie, ale ako celistvé, vo svojej dobe a podobe dokonalé, pretože ho tak chcel autor. Je autorovým zosobnením, výrazom obrazu jeho duše a teda každé nové zobrazenie je niečím nové, neopakovateľné, lebo podmienky, aké mal umelec k vytvoreniu diela sa už nezopakujú.
Parafráza diela
Doplnením pôvodného diela alebo jeho parafrázou sa síce vytvára nová skutočnosť, nový obsah a posolstvo, ktoré nový autor do neho vložil, ale to pôvodné sa stráca, znehodnocuje.
Umelec má taktiež právo na nezasahovanie do celistvosti svojej tvorby, v čom ho podporuje aj právo. Tvorca má svoju predstavu, koncepciu, podľa ktorej chce tvoriť, a od ktorej sa nechce odkloniť pokiaľ mu nenapadne iná, lepšia. Často to však býva dôvodom na rozpor medzi zaužívaným a tým novým, čo prelamuje hranice vžitého vytvárajúc nové, vyššie. Tento rozpor nastal mnohokrát, keď páni sveta chceli svoju moc interpretovať nesprávnym smerom a zakázať tvorbu alebo už vyhotovené dielo, pretože nezodpovedalo ich požiadavkám a predstavám. Ak však umelec prekoná takéto prekážky, jeho dielo sa stane prelomovým, lebo určite prinesie nový pohľad na známu i neznámu skutočnosť. Porušením celistvosti diela vznikne disharmónia, rozčlenenie predtým jednoliateho celku. Môže to však slúžiť na vyzdvihnutie detailu, na priblíženie a zvýraznenie niečoho, čo je podľa parafrázujúceho umelca dôležité a na čo sa zabúda, samozrejme hodnotené subjektívne.
Opäť otázka vkusu
O možnosti trhať umelecké diela na kusy môžeme uvažovať v niekoľkých rovinách: kvôli peniazom, nedostatku vlastnej tvorivosti či prílišnému alebo fanatickému obdivu k dielu. Väčšinou sa tak deje pre peniaze: filmový soundtrack dostupný na audio nosičoch, pričom sa stráca pôvodný zámer vytvorenia hudby pre podporu obrazu a jeho lepšie vnímanie, výrezy a parafrázy umeleckých diel v instantnej podobe na pohľadniciach, určené všetkým a všade; prívesky na kľúče v podobe Eiffelovej veže či Sochy slobody...Konzumnosti sa medze nekladú a všetci vynaliezaví majú dvere otvorené. No je tu namieste hovoriť o dehonestácii a degradácii umenia na obyčajný prostriedok podpory predaja.
Pri nedostatku vlastnej tvorivosti sa človek uchýli ku kopírovaniu alebo už spomínanému parafrázovaniu s úmyslom zisku či slávy, možno uspokojenia.
Obdivovatelia si najčastejšie vyberajú svoje najobľúbenejšie pasáže a ostatné, čo sa im až tak nepáči, je pre nich zabudnuté.
Jediným činiteľom redukujúcim takto vzniknuté produkty (zámerne nespomínam diela) je vkus ako nevyhnutný poradca pri formovaní krásy a dokonalosti, aj keď subjektívne chápanej. Až ten nám umožní subjektívne porovnať videné s poznaným a tak si vytvoriť názor na dielo ako celok, na zosúladenie obsahu a formy, ktoré na nás esteticky pôsobia a na vydarenosť a hodnotu tohto diela. Keďže dielo je obraznou pravdivou výpoveďou o skutočnosti z hľadiska estetického vkusu človeka, delením tejto výpovede sa zobrazovaná skutočnosť redukuje a tak nedosahuje plnú silu výpovede. Každé umelecké dielo je jednotou, ktorá sa nemá porušiť, je spojením zvláštneho a všeobecného, individuálneho, čo do neho dal tvorca, a spoločenského, čo chce tvorca dať spoločnosti.
Zobrazenie a napodobenie
Zobrazenie a napodobenie nie je to isté. Zobrazenie umelca nie je obyčajným napodobňovaním. Tým, že umelec vytvoril nové diela, neurobil tým iba bezduchú kópiu skutočnosti, iba obraz jej odrazu vo svojej mysli, ale realizoval tu aj svoje vnútro, tvorivé, fantazijné stvárnenie videného a precíteného.Umelec teda vkladá do diela svoje idey, emócie, prežívanie, je teda špecifickým druhom ľudského prežívania a možnou ventiláciou a únikom zo skutočnosti. Má charakter umelcovej obrazotvornosti a zachováva si samostatnosť, aj keď nezobrazuje skutočnosť. V umeleckom diele sa neuplatňuje iba zobrazovanie skutočnosti, na ktorej precítenie si autor dopomohol citmi, skúsenosťami, zážitkami a myšlienkami, ktorých rozdelením či napodobnením kopírovaním sa vytráca pôvodný duch a zámer tvorcu, avšak to sa stáva v konzumnosti spoločnosti vedľajším. Ako je však ľudské bytie a existencia nenapodobiteľné a jedinečné, tak aj ľudská myseľ so svojimi výkonmi je nezachytiteľná iným, ako nositeľom a samotným tvorcom myšlienok a nápadov, vlastnej invencie vkladanej do diela a to je dôvod, prečo reprodukovaním diela uniká jeho duch. Ale je reprodukované dielo autentické originálu, najmä v dnešnej dobe dokonalej technickej reprodukcie? Na pohľad áno, originál je úplne zhodný s kópiou, ale jej chýba ten duch, pátos a energia vložená do originálu. A človek stráca ten subjektívny pocit pri sledovaní diela, obrazu, má naozaj pocit, že pred ním nie je originál (ale často o tom vôbec nevie, najmä ak sú v múzeách vystavované faksimile).
Ukrátení o pocit
Nevyhnutnosťou sa stalo orezávanie a okliešťovanie myšlienok slávnych umelcov kvôli svojvoľnej potrebe zvýraznenia určitej okolnosti, k čomu nám môže významne dopomôcť nejaká odobraná myšlienka vytrhnutá z kontextu, čo potláča pravdivosť pocitu z celého diela a umožňuje, aby nový pseudoautor takto obmedzeného diela si mohol po svojom vysvetľovať a predstavovať myšlienku verejnosti, inak citovať myšlienkové pochody autora. Toto skracovanie tvorby nám vytvorí výraznú odchýlku od skutočnosti, ktorú by sme mohli precítiť v interakcii s celkom, namiesto ktorého nám je ponúkaná len časť, úbohý výsek, ktorý nedostatočne spredmetní emocionálnosť diela. Alebo to dokonca môže v konečnom dôsledku odobrať vôľu dielo si preskúmať, pretože odtrhnutá časť môže byť zvolená nevhodne a po prednese v reklame či inej forme verejnej propagácie sa stať zámienkou pre získanie odporu k dielu a tým budú recipienti ukrátení o pocit z prežívania diela.
Skutočná umelecká hodnota je nenapodobiteľná, neopakovateľná, jedinečná, prínosná, nemá nič spoločné s ohromením technikou a vyrátanými efektami, musí prúdiť priamo zo srdca a musí ísť o obsah a správne sformovanie myšlienky. A skutočná obsahová plnosť sa dá dosiahnuť kvalitou, jedinečnosťou a originalitou, hĺbkou diela. Plnohodnotnosť spočíva v subjektivizovaní zobrazovaného celku a delením sa delí a stráca aj táto neobmedzovaná sloboda tvorby, hodnota dodávaná umelcom do matérie
Ponúka sa nám veľa možností absorbcie umeleckých zážitkov, záleží však len na nás, ktoré si vyberieme a zvolíme, či sa uspokojíme s časťou, s úlomkom, ktorý nám býva často ponúkaný, či obmedzíme a ochudobníme seba aj svoje estetické vnímanie alebo či sa vyberieme cestou hľadania a túžby po úplnosti, ktoré nás dovedú k plnému precíteniu subjektívneho sveta autora.