Epikuros- Etika

Etika

Človek sa má vyhýbať pocitu bolesti, má voliť rozkoš a slasť. Slasť je chápaná ako neexistencia strasti alebo bolesti. Nie všetky slasti sú však rovnaké, a životná múdrosť je schopná, náležite ich rozoznávať a správne medzi nimi voliť. Treba rozoznávať predovšetkým medzi slasťami vášnivými, prudkými a slasťami kľudnými. Tieto druhé sú natoľko žiadúce, pretože len ony zaisťujú duševný kľud, spokojnosť, nezávislosť na vonkajšom svete. Slasť telesná pôsobí vždy tak chvíľkovo, ba okamžikovo, len v prítomnosti. Slasť duševná oproti tomu má na sebe tiež znak minulosti aj budúcnosti. Ba, práve spomienka na slasť minulú a nádej v slasť budúcu je hlavným prameňom nášho pozemského šťastia. Človek má byť v tomto zmysle múdry. „Slasť je počiatkom a cieľom blaženého života. A pretože je slasť prvým a vrodeným dobrom, práve preto si nevolíme každú slasť, ale niekedy mnohé slasti zabúdame a naopak dávame prednosť mnohým bolestiam pred slasťami, keď sa nám po dlhej dobe vytrpených bolestí dostaví ešte väčšia slasť. Každá slasť je teda dobrom, pretože je nám vlastná svojou prirodzenosťou, ale nesmieme si voliť každú".
Prekypujem telesnou rozkošou, ak mám dostatok vody a chleba. A pohŕdam rozkošou prepychového života, nie preň samí, ale pre nepríjemnosti, ktoré po nich nasledujú. Žitie znamená byť šťastný. Ak má byť človek šťastný, mal by sa vyhýbať tomu, čo mu pôsobí bolesť. Patrí sem napr. strach zo smrti a strach z Bohov, ktorý Epikuros považuje za poveru. O oboch učil, že je to slepí strach, lebo bohovia sa o ľudí nestarajú a ani najobávanejšie zlo, smrť, sa nás vôbec netýka. Je samozrejmé, že bohovia svojou celou bytosťou v hlbokom kľude sa tešia večnému životu, vzdialení od nášho zhonu a celkom mu cudzí; každé bolesti sú prosté i nebezpečné, stačia si sami a nás im netreba v ničom, na dobrodivích sa neviažu, hnev sa ich nedotkne.
„Najprv teda pokladaj boha za bytosť nepomiteľnú a blaženú v súlade s obecnou predstavou o bohu, tak ako sa vytvorila, a neprisudzuj mu nič, čo by sa priečilo jeho nepomiteľsti alebo sa neporovnávalo s jeho blaženosťou; mysli si naopak o ňom len to, čo môže zaistiť jeho blaženosť s nepomiteľnosťou.
Lebo bohovia sú a ich poznanie je zrejmé; nie sú však taký, za akých ich považuje ľud. Ten si totiž o nich neuchováva svoje predstavy. Bezbožný nieje ten, kto popiera bohov ľudu, ale ten, kto spojuje s bohmi domnienky ľudu o nich. Pretože tvrdenie ľudu o bohoch sa neopiera o správne pojmy, ale o klamné domnienky".
Epikurova etika svojou výrazovou formou a vnútornou povahou má ostro vyhranený ateistický ráz. Epikuros poprel akékoľvek zasahovanie bohov do ľudského života a imateriálnosť a nesmrteľnosť duše. Už Cicero poznamenal, že Epikuros sa zjavne bál povedať priamo to, čo povedať chcel, totiž že bohovia vôbec neexistujú, a preto im vraj vykázal aspoň akési vzdialené miesta vo svete. Epikurova filozofia je filozofiou šťastia. Epikuros chcel byť za každú cenu šťastný tu, na svete. Je niečo veľkolepo tragického a všeľudsky dojemného v tom neustálom sa dovolávaní a utvrďovávaní vlastného šťastia, v tom velebení duševného kľudu nad vášnivou slasťou i slasťou duševnou nad telesnou, je v tom ohromná sila vôle, za najväčších bolestí a múk, ktorými v dlhé, trápnej chorobe bol skľučovaní, na smrteľnom lôžku – chcejúc sa cítiť šťastným. Epikurova filozofia je akoby zúfalý posledný výkrik skonávajúceho gréckeho naturalizmu.
Z tohoto hľadiska francúzsky mysliteľ Guyau krásne naznačuje pomer Epikura k Sokratovi v hodine smrti oboch týchto veľkých mužov: Epikuros umrel s úsmevom ako Sokrates, s tým rozdielom, že Sokrates živil v sebe krásnu nádej nesmrteľnosti, a odvracajúc oči od života, videl v smrti len vyliečenie – Epikuros oproti tomu umrel, majúc tvár obrátenú k tej životnej existencií, ktorú opúšťal, obnovuje v spomienke vlastný, celý svoj život, aby ho postavil oproti smrti, ktorá sa blížila. V jeho myšlienke sa vykreslil akoby poslední obraz jeho minulosti, pripravený zmiznúť. Pozoroval ju z vďakou, bez žalosti, bez nádeje. Potom všetko zrazu zmizlo: prítomnosť, minulosť, budúcnosť – a on si odpočinul vo večnom zničení.

„Za dokonale blaženého nemôžeme považovať mladíka, ale starca, ktorý prežil dobrý život. Mladý človek v mužnom veku je totiž často vystavený rozmarom osudu, zatiaľčo starec je vo svojej starobe ako v prístave a oné majetky, v ktoré kedysi sotva mohol dúfať, má bezpečne uložené vo svojej vďačnej pamäti."