Zvuky zneli krásne a nádherne, ako hudba na vavrínoch. Hovor ľudí čiastočne prenikal cez komorný koncert tejto skvelej a jedinečnej príležitosti. Práve vystupujeme po schodoch na tribúnu, potom ako nás k tomu panstvo, predstavujúce múdrosť nášho sveta, vyzvalo. Minuloročný nositeľ ku nám pristupuje a odovzdáva nám ju. Toľko vytúženú, toľko obdivovanú, toľko vysnívanú. Nobelovu cenu za Fyziku. Ruky sa mi roztriasli šťastím. Noviny nás označujú ako nádej ľudstva, géniov najväčších rozmerov, tvorcov budúcnosti, ako ďalší významný krok vpred. Len ropné krajiny sa nevyjadrujú. Ani sa im však nečudujem. Znamená to pre ne krach.
Z krásneho sna sa vytŕham len ťažko. Uvedomujem si, že som doma vo svojej pracovni a prst mi visí vo vzduchu nad klávesom Enter. Stačí ho iba stlačiť a pokus prebehne po jubilejný tisíci krát. V laboratóriu technicky tak vybavenom, že by mi ho nezávideli ani domorodci v Afrike, vykonávam si svoju prácu na úrovni atómu a v kvalite SAV. Pri predstave, že by sme s naším objavom naozaj vyšli na povrch sveta, tak tú Nobelovu cenu by nám asi naozaj udelili. Ľudstvo by získalo nevyčerpateľný zdroj energie, klasická fyzika by bola postavená hore nohami, nastal by prevrat v chápaní sveta ako takého. Skutočne zvažujeme možnosť či máme, či nemáme predostrieť svetu pravdu. To som však netušil, že na impulz ktorý vydá PC po stlačení klávesu Enter nečaká len moje malé, šikovné zariadenie ale aj nálož s elektronickou rozbuškou, skrytá v skrini s náhradnými dielcami, ktorá mala zničiť náš vynález a možno aj mňa. Na moje veľké šťastie, o ktorom som vtedy nevedel, a smolu finančných magnátov, ktorý si moje spracovanie objednali, mi zazvonil mobilný telefón.
- yeés ? – zaznela moja klasická otázka.
- ahoj miláčik, že si nezabudol ? – spýtal sa ženský hlas na druhej strane.
- ahoj zlatko, samozrejme, že nie. Už som na ceste – zaklamal som až sa hory zazelenali.
- to som rada, lebo už si tu mal byť ! Pápá... – vypočul som si šokujúcu správu.
- ahoj. – odvetil som.
Okamžite som všetko nechal tak a utekal sa po prezliekať a ustrojiť. PC som vypol, stroje tiež, zamkol za sebou, nasadol do auta a uháňal na dohodnuté miesto. Totiž dnes máme výročie zoznámenia a máme sa stretnúť, na tom istom mieste a dať si to krásne prvé rande znovu.. A aj to tak vychádza. Vtedy mi tiež zavolala, a tiež som meškal. Takže všetko je OK. Inak bývame spolu, myslíme spolu, skúmame spolu, spíme spolu, vlastne všetko robíme spolu. A sme spolu šťastný. Už dlhšiu chvíľu sa mi zdalo, že čierny mercedes idúci za mnou ma sleduje. A teraz keď som odbočil doprava a on opäť za mnou odbočil, už som prestal pochybovať. V rádiu práve bežali správy: „ zo Slovenska dnes odletí vládny špeciál s prezidentom najmocnejšej zeme sveta naspäť do vlasti. O výsledkoch rokovaní vás milí poslucháči budeme informovať neskôr, pretože všetko prebiehalo za zatvorenými dverami...“ Samé hlúposti, aj tak nás chcú len vycucať – pomyslel som si a dal som radšej tichšie rádio. Vtedy na rande som prišiel pešo, tak tu niekde zaparkujem. Okrem toho, že si zopakujem situáciu, ešte aj zistím kto ma to vlastne sleduje a čo chce. Medzitým sa mi partia dvoch zabijakov vkradla do pracovne a prerábala smrtiace nástrahy. Dávno-pradávno by boli zobrali môj zázrak vedy a techniky, ale najprv by museli ich vedci vedieť na akom princípe funguje. Nevedeli to, aj keď dokumentáciu mi odcudzili hneď dva dni po tom ako som svoj nápad uverejnil na Internete. To sa mi vtedy dostalo výsmechu, a dokonca aj od uznávaných inštitúcií. Vraj nevyčerpateľný zdroj energie?! Nezávislý od dodaného množstva?! Každý druhý výskumný ústav, z tých čo som oslovil k spolupráci ma doporučil na psychiatriu. Nemal som ani podporu, ani plány od svojho projektu. Zariadenie som vždy spúšťal až po vložení dvadsaťpäť miestneho kódu, čo bol ďalší zložitý oriešok pre tých čo si robili na môj vynález nároky, bez licenčnej zmluvy. Z toho dôvodu dospeli vládcovia mojich únoscov k názoru, že ak nechápu tomu čo robím, tak to bude potrebné zničiť, mňa, moju kolegyňu a priateľku zároveň, dopraviť do ich laboratórií, či skôr väznice, kde ďalej budeme môcť pracovať v ich prospech.Keď som zbadal, že z mercedesu vystupuje pekná, mladá žena, tak miera môjho prekvapenia bola obrovská. Div, že som nespadol na zadok keď si to bez okolkov namierila rovno ku mne. Práve som zamykal auto, keď sa pri mne zastavila. Zopár výhražných e-mailov som dostal, ale že by niekto ma chcel vyriešiť takto rýchlo a drzo? To som však netušil, že sa v nej mýlim, lebo tretí kumpán tých dvoch čo sa mi hrabali v byte ma dôkladne prenasleduje celou cestou bez toho aby som o tom vôbec vedel. Oslovila ma menom.
- Áno to som ja, potrebujete niečo? – odvetil som
- Vieš – začala neisto- neviem ako Ti to mám povedať...
- prepáč slečna - skočil som jej do reči – ponáhľam sa, môžeš mi to povedať aj po ceste. A vykročil som smerom na dohodnuté miesto.
- vieš, -znovu začala- veľmi sa mi páčiš a už dlhší čas Ťa pozorujem. Si pekný a určite aj dobrý chlap. Preto Ťa chcem pozvať na rande. – dokončila.
Ešte som ani nestihol byť celý mimo od prekvapenia, keď veselo pokračovala ďalej vo svojom začatom monológu:
- prepáč ak sa ti pletiem do života, že Ťa neustále sledujem na každom kroku, určite si si toho už všimol...
Jasné, že som si všimol pár zvedavých očí čo stále po mne zízajú, ale nepripadali mi ako jej. Kto ma to potom sleduje? – spytoval som sa sám seba.
...ale Ty si taký záhadný človek a je Ťa ťažko stretnúť v meste.
Po tých slovách sa mi naježila koža. Keby ma tak sledovala ako hovorí, tak by určite vedela, že mám priateľku. Alebo je natoľko drzá, že nemá štipku úcty. Alebo, na druhej strane je taká hlúpa, že nevie čo činí. Tak či tak mi stúpol tlak. Dosť na to, že už naozaj meškám na rande, ešte musím počúvať aj takéto rozprávky. No nič zoberiem ju za svojou drahou a krásne jej všetko vysvetlíme aby si dievča nerobilo plané nádeje. Celou cestou mi niečo rozprávala o tom, že ako som jej padol do oka a, že určite mi nie je ľahostajná...bla...bla... Vždy keď som jej chcel vysvetliť, že sa mýli, mi znovu skočila do reči a mlela si ďalej svoje. Jej drzosť ma začala „vytáčať “ do krajností. Chvála bohu konečne vidím vytúžené miesto, na ktorom je moja milovaná polovička. Konečne žena mojich snov. Postáva ako vtedy, otočená môjmu smeru chrbtom a snaží sa ma vyzerať z druhej strany, aj keď dnes už dobre vie s kadiaľ prídem. Tento krát mám však so sebou prekvapenie, ktoré stále niečo rozpráva a ja ho už dávno nevnímam. Zadíval som sa do priateľkiných hnedých vlasov, ako sa s nimi vietor poihráva, ako vytvára vlnku za vlnkou začínajúc od ucha a končiac na jej hebkých ramenách. Práve teraz mal prísť ten osudový moment keď som ju po prvý krát oslovil a po prvý krát vzhliadol jej nádherné, úprimné a hlboko zmyselné hnedé oči. Prvé čo mi vtedy prebehlo hlavou bolo: chcem ju ! To nebola len fyzická náklonnosť pekných tiel, to skočila preskočila ikra medzi dvoma dušami ktoré sa hľadali. A teraz sa to malo stať znovu. Malo. Mali sme si prvý krát podať ruku, mal som počuť vytúžené: „Daniela, aj mňa teší.“ A mal padnúť zoznamovací bozk, pri ktorom sme sa o kúsok pohli k sebe, a v tom momente keď sa intímna vzdialenosť dvadsať centimetrov porušila u obidvoch, som ako zvyčajne zazrel záblesk budúcnosti. Bol to tak silný moment, že hneď som vedel, že je to tá pravá ktorú hľadám, ktorá ma nikdy neopustí, s ktorou budem - a aj som - šťastný. Rozumieme si na celej úrovni. Zoznámil som sa s ňou cez Internet v čase keď som samozrejme nikoho nehľadal. Len tak som lietal po sieti, pozeral si svoje referáty, keď mi prišla správa sms: Máte nový e-mail vo vašej schránke. Tak som si ho prečítal. Pýtala sa ma či by sme si mohli písať lebo vraj na prvý pohľad vyzerám byť celkom slušný chlapec. A nakoniec sa so zopár e-mailov vykľulo rande. Momentálne som už bol od Danieli asi jeden meter, keď ako vtedy, aj teraz otočila hlavu smerom ku mne. Nechápavo hľadela kto je to so mnou. Stačil však okamih a vymenili sme si pohľady. Uchopil som tú otravu, čo prišla so mnou za ruku a natrčil jej ju oproti Daniele.
- zoznámte sa – prehovoril som pokojným hlasom – toto je moja snúbenica Daniela a Ty si...?
- ja, ja, ja som – ledva sa vykoktala – ja som ale krava – dodala sebaisto.
- tak, milá krava –oslovil som to prekvapené stvorenie – smieme Ťa pozvať na kávu, alebo zmrzlinu? Či vy radšej seno alebo takú šťavnatú trávu či niečo tvrdšie napríklad repu ? A to už som trafil klinec po hlavičke. Bledučká blondínka s modrými očami najprv očervenela ako paprika, a potom začala blednúť ako stena. Dúfam, že neodpadne – prebehlo mi hlavou. Ale nie, vydržala. Slušne sa ospravedlnila za svoje správanie, popriala nám pekné zásnuby, dlhý, šťastný život a odišla. Pozreli sme sa s Danielou na seba, a začali sa uškŕňať. Samozrejme zásnuby som si len vymyslel, ale to Daniela predsa vedela. Určite by bola veľmi rada keby som ju požiadal o ruku, a aj ja osobne by som si to prial, ale nedostatok financií nám to nedovoľoval. A okrem toho sme sa dohodli, že najprv si skúsime život vo dvojici aspoň pár rokov ako druh a družka, aby sme mali možnosť sa spoznať po všetkých stránkach. Zatiaľ som bol veľmi spokojný a myslím si, že aj ona. Ale človek nikdy nevie čo bude zajtra. Tak ako vtedy po prvý krát, aj teraz sme sa vybrali na prechádzku popri Dunaji. Rieka tiekla pomáli, váhavo, akoby na niečo čakala. V jej mohutnom toku sa zrkadlila minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Dalo sa v nej listovať ako v knihe, a práve tá skutočnosť ma znepokojovala. Vo vzduchu bolo niečo cítiť a ja som nevedel čo to je - uvažoval som na hlas.
- čo Ťa poznám tak to bude pravda - povedala
- práve toho sa bojím – odvetil som
Chvíľu sme kráčali mlčky vedľa seba, potom som opäť prehovoril.
- vieš ako som vravel, že kto má veľa, chce mať ešte viac...
Nestihol som ani dopovedať čo som chcel keď nás obstúpila trojica urastených borcov s revolvermi v rukách. Boli to profesionáli, to mi bolo hneď jasné, pretože z pohľadu okoloidúcich to vyzeralo ako by sme boli jedna veľká partia a nie ako prepadnutá dvojica. Nikto nám nevenoval ani trochu podozrivého pohľadu.
- slečna pôjde s nami – povedal jeden z trojice, a priložil Daniele revolver pod rebrá, čím ju prinútil k chôdzi v pred.
- to teda nie! – vykríkol som.
Ten čo stál pri mne, veľmi dobre odhadol môj úmysel. Keď som chcel prudko vyraziť dopredu, tak ma zdrapil za golier a v okamžiku ma akoby priateľsky objal okolo krku a tváril sa, že mi niečo vysvetľuje, lebo ľudí bolo navôkol stále dosť. Vysvetlil mi to však stručne.
-ešte raz, a zabijem Ťa na mieste. Keď ale budete poslúchať tak sa nikomu nič nestane. A teraz padaj do auta – prikázal mi perfektnou slovenčinou môj únosca. Všetko sa zbehlo neuveriteľne rýchlo. Ja ani neviem ako som už sedel v tmavo zelenej Vectre. Šofér nás už očakával s naštartovaným motorom. Danielu odvliekli do modrého BMW. Obidve autá stáli na Slovenských EČV. Rozmýšľal som ako sa z tohto svrabu dostať a zachrániť Danielu. Moje znalosti bojového umenia mi budú asi oproti týmto zabijakom málo platné. Usadený som bol na zadnom sedadle. Môj únosca bol vedľa mňa ako obor. Vyzeral, že by si kľudne mohol merať sily s Ronie Colemanom, alebo s Arnoldom Schwarzeneggerom, ktorý obaja boli víťazi Mr. Olympia, najprestížnejšej kulturistickej súťaže sveta. Danielini únoscovia boli asi iba o hlavu väčší o do mňa, ale tiež riadny chlapi. Na svojho šéfa, ako som sa neskôr dozvedel, však rozhodne nemali. Hora svalov mi podala môj pracovný kufrík.
- otvor to! – vyštekol.
Otvoril som, a nestačím sa čudovať. Nachádzam všetku svoju dokumentáciu, k projektu, osobné doklady, pas, diskety a ešte nejaké tie drobnosti z domu. To sa mi už prestávalo páčiť.
- niekam cestujeme ? – zámerne som sa spýtal v množnom čísle, aby som mohol ďalej pokračovať v zisťovaní či počítajú aj s Danielou, a či opustíme republiku.
- pôjdeme na malý výlet – ubezpečil svalovec moje chmúrne predpoklady.
Ani nie po dvoch minútach jazdy sa ozvalo z vysielačky:
Aligátor hľadá King-konga, Aligátor hľadá King-konga. Aké pôsobivé meno – napadlo mi.
- Kong počúva – povedal svalovec vedľa mňa.
- ten kretén Dikobraz nezobral pre tú pipku pas – zaznelo z komunikačného zariadenia ktoré mali každý dôkladne ukryté zrejme niekde na golieri.
- tak nech maže pre to! Keď ho zabudol nech ho donesie – prikázal rázne King.
- zabezpečím. Koniec – odznela odpoveď.
Modré BMW s Danielou ktoré išlo o tri autá pred nami, odbočilo smerom k nášmu domčeku, ktorý máme v prenájme. My sme pokračovali ďalej v jazde smerom na letisko. Letisko ? – zháčil som sa. To som zvedavý čo plánujú. Predsa na letisku sú najprísnejšie kontroly. Urputne som začal rozmýšľať ako sa bude ďalej náš osud vyvíjať. To by mi tak chýbalo ku šťastiu, zostať sám v tomto chorom svete. Medzitým Dikobraz vystúpil z modrého BMW ktoré sám zaparkoval o podial nášho domčeka a Danielu so strážcami nechal vo vnútri. Na okraji cesty sa poobzeral a keď zbadal prázdnu vozovku tak prebehol na druhú stranu. Po asi sto metroch chôdze zabočil doľava a prešiel krátkou cestičkou až k dverám. Zatváril sa ako domáci pán keď vyťahoval kópiu kľúča z vačku. Nakoniec ho však vylovil. Posádka modrého BMW ku ktorej bol otočený chrbtom nemohla vidieť jeho nič netušiaci výraz v tvári. Vopchal kľúč do zámky a pootočil ním, čím si odomkol dvere. Vtedy sa Danielin strážca zvaný Drak, vrhol na ňu celým telom. Bože, on ma chce znásilniť ?! –pomyslela si. Dikobraz na domčeku práve otvoril odomknuté dvere, keď ho na márne kúsky roztrhala explózia výbušniny ktorú tam namontovali jeho kolegovia pokým on ma sledoval cestou na prvé rande. Ten výbuch ho rozmetal aj s polovicou prednej steny domčeka, do okolia ako víchor kôpku lístia. Drak sa okamžite zodvihol z vystrašenej Daniele.
- pardon slečna, bolo to pre vašu bezpečnosť – ospravedlnil sa zabijak.
Daniela nechápala, ako je možné, že taký príšerný človek je taký slušný ? Určite za tým niečo bude – pomyslela si. A myslela si veľmi dobre. Spolujazdec menom Tiger si presadol na miesto šoféra a už bleskovo uháňal smerom na letisko. Medzitým Drak uvažoval nasledovne:
Získam si jej dôveru, a budem mať prístup ku všetkým výsledkom skôr ako King, čo znamená, že môžem predávať informácie ako doteraz, alebo jednoducho odpíšem Kinga a dosadia ma na jeho miesto, lebo jediný kandidát som ja, jeho zástupca. A potom budem môcť opäť predávať informácie a ešte aj oveľa bezpečnejšie ako doteraz. To je prvá výhoda. Druhá je, že ak toho génia zabijeme tak podľa nášho zákona pripadne Tá kočka mne na odstránenie, a ja si ju budem môcť skryť. To už ju budem mať spracovanú, chemicky alebo psychologicky, takže mi nikam neutečie. A stane sa kráľovnou môjho nevestinca. S takou krásnou a dobre stavanou ženou sa budú sypať peniaze jedna báseň.
Letmý úsmev na Drakovej tvári začínal Danielu desiť. Ako keby videla samotného Satana.
My už sme boli tak ďaleko, že výbuch som nepočul. Ale vycítil som zmenu toku informácií a kvantum uvoľnenej energie. Okamžite som pochopil, že niečo sa stalo. Vedel som, že Daniela je v poriadku. Keby sa jej niečo stalo to by som vedel okamžite. Na to sme priveľmi zžitý aby som takú vec nezacítil. Chvíľu som mal v hlave ticho, keď mi to zapálilo. Domček a laboratórium sú preč. S laboratóriom som mal pravdu lebo bolo práve v prednej časti. S domčekom som sa mýlil, tomu chýbala len predná stena. Otestujem si Kinga - napadlo mi. Obrátil som sa k nemu a oslovil ho.
- prečo ste zlikvidovali moje laboratórium ? – spýtal som sa.
- čo ? – udivene na mňa pozrel – ako to vieš ? – spýtal sa.
- pred chvíľou Ti to hlásili – vymyslel som si.
- Tebe to už z tých pokusov šibe. Používaš asi aj rádioaktívne prvky a šľahlo Ti to na mozog. – odpovedal mi.
- daj sa vypchať – polichotil som mu.
Okamžite vytiahol revolver a priložil mi ho k hlave.
- máš šťastie Ty šteňa, že Ťa zatiaľ nemôžem zabiť ale verím tomu, že naša vláda Ťa nebude potrebovať a Drak sa o Teba postará. Pod mojím dohľadom Ťa bude mučiť – oznámil mi King. Potom zbraň skoval späť do puzdra. Takže King je nervák, hmmm, to by som mohol voči nemu využiť.
Odkiaľ do frasa, ten vedec môže vedieť, že mu buchol dom – uvažoval King – žeby mi to predsa už boli zahlásili ?
Skontrolujem to.
- King hľadá Draka, opakujem King hľadá Draka – prehovoril King do komunikátora.
- Drak počúva – zaznela odpoveď.
- chcem vedieť či všetko v poriadku s očistcom.
- všetko tak ako má byť.
- tak ako aj pred tým ?
- ako predtým ? Toto je prvé hlásenie o očistci.
- Viem – odsekol King – o desať minút na letisku. Koniec.
- Rozkaz. Koniec – odpovedal Drak.
King nedal na sebe nič poznať ale v skutočnosti bol veľmi nervózny z toho, že nevie ako som sa mohol dozvedieť o výbuchu. Daniela si vypočula hlásenie a vtedy jej to zapálilo. Žiadna nehoda. Ale plánovaná akcia. Potrebovali sa zbaviť nepohodlného človeka. Daniela mala pravdu. Dali mu doklady hľadaného zločinca. Polícia si bude myslieť, že konečne dolapili nájomného vraha, ktorý momentálne asi chcel nainštalovať nálož, ale mu to nevyšlo. Kúsok pred letiskom sme zastavili a počkali na modré BMW. Keď už boli pár metrov od nás, vytiahol King injekčnú striekačku. Vedel som čo ma čaká. Priložil mi k hlave revolver a svojou labou mi chytil obe ruky na zápästí. Podal šoférovi injekčnú striekačku a ten mi ju vpichol do ramena. V odstavenom BMW sa udialo to isté. Teraz sme už boli bezmocný. Pozbieral som všetku energiu a začal vzdorovať droge. Ale zabijaci dobre vedeli čo robia. King za svoju dlhodobú prax už poznal ak niekto vzdoruje účinkom drogy. Sucho poznamenal na moju adresu.
- nesnaž sa. Trénovaný ľudia dokážu vzdorovať nanajvýš dve minúty, zostáva Ti desať, deväť, osem, sedem, šesť, päť...
To už som prestal vnímať svet a Daniela v tom momente taktiež.
Prvý krát som oči otvoril asi po dvoch hodinách. Ešte v stave malátnosti som zbadal Danielu vedľa seba. Pred očami som mal okamžite deväť milimetrovú hlaveň.
- dobré ráno – uvítal ma Drak.
- je živá – spýtal som sa.
- je, pretože vás živých potrebujeme.
- kde sme ? – spýtal som sa.
- v lietadle. – znela sucho odpoveď.
- kam letíme ?
- do vlasti.
Už som sa trochu prebral a podľa nápisov vo vnútri som pochopil v akom lietadle sme. Sme v tom špeciáli čo dnes odlieta zo Slovenska do najmocnejšej krajiny sveta so svojím vládcom na palube. Vtedy mi to zapálilo. Prezident najvyspelejšej zeme sveta neprišiel rokovať ale kradnúť rozumový potenciál. To sa na nich podobá. Daniela otvorila oči. Silno som ju objal a pobozkal na ústa. Drak sa iba uškrnul. Holúbkovia ale sa ľúbia. Tak by som tú mladú pomiloval až by sa z toho zbláznila – prebehlo mu hlavou. Otvorili sa dvere a vstúpila do vnútra letuška.
- prinesiem vám niečo na jedenie alebo pitie ? – spýtala sa.
Opäť som zostal zaskočený. Sme zajatci alebo hostia ?
- nie ďakujeme – odvetil som.
- a pani ? – spýtala sa letuška.
- nie ďakujeme – opäť som odvetil.
Drak si potom niečo objednal a letuška zmizla v útrobách lietadla, tak ako aj prišla. To, že sme zostali hladný bol môj jasný zámer. Náhodou nás znovu nakŕmia uspávacími práškami alebo sérami pravdy. A čo sa potom stane keď nás nebudú potrebovať? Odstránia nás. Neuvedomil som si, že keby nás chceli napichať rôznymi látkami, tak to urobia či sa nám to páči, alebo nie. A keby nás chceli zastreliť tiež to urobia bez akéhokoľvek spytovania sa. Zmena nadmorskej výšky mi asi udrela na mozog. Ani som si nevšimol kedy Drak dostal jedlo. Na takého grobiana, akým bol mal veľmi vyberavé spôsoby. Daniela sa ku mne pritúlila. Oprel som si o ňu hlavu a zadíval sa von oknom. Videl som len mraky ako sa míňajú okolo. Nemal som ani potuchy kde sa práve nachádzame, alebo aspoň v akej sme výške. Zamyslel som sa. Vie vôbec najmocnejší prezident sveta, že má na palube takých pasažierov? My síce môžeme byť v prezidentovom špeciáli aj s prezidentom na palube, ale on nemusí o nás vedieť. A je to vôbec ten špeciál ktorý si myslím, že by to mal byť? No neviem. Poobzeral som sa dookola. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sme boli niekde inde ako som si myslel. Drak sa tváril ako vždy. Nezúčastnene. Ktovie nad čím môže taký človek ako on premýšľať. Asi len nad tým ako koho oklamať. Dvere na palube sa opäť otvorili. Nevenoval som im žiadnu pozornosť. Daniela ma drgla s lakťom pod rebrá. Otočil som hlavu a zistil som, že moje predpoklady sú potvrdené. Pred nami stál sám najvyšší. Neveril som vlastným očiam. Stál tam v elegantnom saku a s klasickým úsmevom. Vedľa neho postával z každej strany bodyguard.
- dobrý deň – úctivo nás pozdravil prezident.
- dobrý – odvetili sme s Danielou naraz.
- predstavovať sa nebudem, pretože ma určite poznáte. Chcem sa vám ospravedlniť za spôsob akým vás dopravujeme do našej veľkej a mocnej zeme. Ale inak to nešlo. Jednoducho vás potrebujeme.
- predpokladám, že doma o nás nič nevedia? – spýtal som sa.
- nie nevedia – odpovedal prezident.
- načo sme vám ?
- správna otázka. Vidím, že ste dobrý chlap. Načo sme vám ? – zopakoval si otázku sám pre seba, a slovo „sme“ zvýraznil. Vidieť, že nieste sebec. Priateľka musí byť s vami spokojná.
- veľmi – odpovedala Daniela.
- Dáme vám – opäť prehovoril prezident – čokoľvek budete chcieť. Finančné prostriedky na výskum budete mať neobmedzené, dostanete krásnu vilu na bývanie hlboko v horách. Do práce vás odvezieme, s práce dovezieme. Pracovnú dobu máte ľubovolnú. Všetky životné náklady vám budú preplatené, a keď hovorím všetky, tak všetky. Neminiete ani dolár. Na oplátku chceme iba jednu, jedinú vec.
- a to ? – spýtal som sa aj keď na deväťdesiatdeväť percent som vedel čo chce povedať.
- vašu spoluprácu na vašom projekte!
- a preto ste nás museli dať uniesť? Boli by sme prišli aj sami.
- vy by ste neboli dobrovoľne opustili rodné Slovensko.
Zostal som zarazený, lebo to bola pravda. Zo Slovenska by sme neboli odišli dobrovoľne. Mali nás naštudovaných na výbornú. Potom prezident pokračoval.
- Dám vám na rozmyslenie čas do pristátia. Keď lietadlo pristane chcem počuť odpoveď. Ak odmietnete, zaplatíte náklady na vašu dopravu. Keďže toľko peňazí nemáte, tak si to pekne odpracujete. V tábore smrti, vy pán vedec, prezident si povzdychol a pokračoval, a vaša priateľka vo vykričaných domoch poslúži mužom. Verte, že pôjde na odbyt. Zovrela mi krv v žilách. Daniela to zbadala a chytila ma za zatvorenú päsť. Ochranca a veľký „vlastenec“ Drak sa zašklebil: - len kľud mladý. A siahol smerom k puzdru so zbraňou.
- takže raj alebo smrť ?! - dôrazne povedal prezident a odišiel.
Len čo zatvoril dvere ozvalo sa z palubného mikrofónu: „o päť minút pristaneme, prosíme cestujúcich aby sa pripútali.“ Takže moc času na rozmýšľanie nemáme. Berieme ten ich raj a naše peklo. To mi bolo hneď jasné. Pre istotu som však pozrel na Danielu. Plne so mnou súhlasila, ako vždy. Pripásali sme sa. Lietadlo začalo pristávať. Keď sme vystupovali z lietadla, padli mi oka krásne hory vôkol nás. Podľa veľkosti letiska som usudzoval, že sme na medzinárodnom letisku. Mýlil som sa. Skupina piatich vojakov špeciálnej jednotky, zrejme x-force nás už očakávala. Čítal som o nich štúdiu, vraj majú lepší výcvik ako cudzinecká légia. Naše rozhodnutie som oznámil prezidentovi ešte pred vystúpením. Len sa pousmial a priateľsky ma potľapkal po pleci. Nás potom naložili do vojenského vrtuľníka. Samozrejme dostali sme ďalšiu dávku omamnej látky. S cesty sme si nič nepamätali. Prebral som až na zatrasenie mojím telom Danielou. Ležal som na manželskej posteli a Daniela sedela vedľa mňa.
- Daniel, – prehovorila ku mne – je tu nádherne, ale je to vezenie. Všade v celom dome sú vojaci, čo nás strážia.
- to teda nie je Bohviečo – poznamenal som.
- Mali by sme zistiť situáciu a naplánovať ďalšie kroky – Daniela hovorila tlmeným hlasom. Počítala totiž s odpočúvaním a sledovaním kamerami.
- OK, poďme na prieskum –doložil som.
Keď sme sa chceli postaviť a ísť sa poprechádzať po dome a okolí. Niekto zaklopal na dvere spálne. Vstúpte – povedal som. Vo dverách sa objavil vojak.
- dovoľte aby som sa predstavil – prehovoril vojak. Som doktor plukovník John R. McCone, váš priami nadriadený a neslušne povedané aj dozorca. A slušne povedané, opatrovateľ.
- teší nás – povedal som – my sa asi predstaviť nemusíme.
- nie to netreba. Poprosil by som vás najedzte sa a o hodinu sa stretneme v laboratóriu, kde vás oboznámim s ďalšími skutočnosťami. Vojaci vás odvezú. Zatiaľ dovidenia.
- dovidenia – odvetila iba Daniela, ja som to len tak zamrmlal popod nos.
Po hodine stojíme v laboratóriu. Plukovník bol s nami. Také perfektné laboratórium bolo vždy naším snom. Daniela mala na mysli to isté, to bolo vidieť z jej pohľadu.
- K dispozícii máte čokoľvek z nášho skladu, aby ste postavili vaše zariadenie na vývin nekonečnej energie – oboznámil nás s našou povinnosťou plukovník.
Tak sme sa dali do práce. V sklade nám odmietli vydať čokoľvek iné ako sme naozaj potrebovali. To ma trochu zaskočilo. Až teraz mi to zapálilo. Oni vedia o nás absolútne všetko. Dokonca aj o našej práci. Všetko je tu pod dohľadom kamier a ozbrojených vojakov. Na vojakoch som si všimol, že ani jeden nemá menšiu hodnosť ako poručík. Sem teda musia prúdiť iné peniaze. Deň ubehol ako voda. Zariadenie bolo na svete. Večer som si ľahol s Danielou do manželskej postele. To bola paráda. Veľká, obrovská posteľ len pre nás. Škoda, že sme pod drobnohľadom očí kamier a odpočúvacej aparatúry. Nakoniec to nebola až taká veľká vada ako sme si s počiatku mysleli. Naši strážcovia sa mali do rána na čo pozerať. Ďalší deň ubehol a všetky prípravy boli hotové. Stačilo len zatlačiť na kláves Enter. To som odložil na ďalší deň. V hlave som mal plán, ale nenašiel som spôsob ako s ním oboznámiť Danielu. Povedať som jej to nemohol. Tej noci som urputne uvažoval. Nezostala mi iná možnosť ako spoliehať na dôveru medzi nami. Potom som zaspal hlbokým spánkom. Na ďalší deň presne v desať nula nula sme stáli pri prístroji.
Veľavýznamným pohľadom som prebehol po všetkých ľuďoch v miestnosti, a potom som stlačil kláves Enter. Na zariadenie, ktorého konštrukciu navrhla Daniela, bola pripojená len žiarovka. Tá mala indikovať vytvorený elektrický prúd zo vzniknutej energie. Zariadenie bolo tak dômyselne urobené, že nech ho poskladal ktokoľvek a kdekoľvek, zo súčiastok hoci aj marťanskej výroby, vždy si pýtalo môj kód. Daniela je proste hlavička. Totižto títo vedci čo tu boli s nami, ho mali poskladané hneď v ten deň ako mi prvý krát zmizla dokumentácia ale kód bol pre nich neľahkou úlohou. Koniec koncov tvoril som ho asi týždeň. Demonštratívny pokus bežal prvé sekundy, keď sa začala päťsto wattová žiarovka rozsvecovať. V momente keď mal počítač po dosiahnutí maximálnej dávky energie, prepnúť obvody už iba na meranie, začala sa deštrukcia priestoru. Pomaly z miesta kde sa indukoval vývin energie sa začal priestor deformovať. Tie prekvapené pohľady stáli za to. Hmota naberala nové tvary, podľa predstáv každého pracovníka. Teda každý to videl inak, tak ako chcel a mal. Preto prvý vedec okamžite vzal nohy na plecia a v domnienke, že je prenasledovaný príšerami z dimenzie X ako v nindža korytnačkách, utekal kadeľahšie. Ďalší dvaja sa začali modliť lebo videli príchod Ježiša Krista. Plukovník začal rozhadzovať rukami do vzduchu, akoby vydával rozkazy, pretože videl armádu nepriateľov. Daniela pozerala s vyvalenými očami do toho divného miesta zmeny hmoty, ktoré sa stále zväčšovalo. Keď som však zbadal ako strážny vojaci začínajú nabíjať zbrane a podaktorý už aj bezhlavo vystrelili okolo seba, vzal som Danielu za ruku a utekali sme smerom k dverám. Všade zavládol obrovský chaos. Hmota mutovala obrovskou rýchlosťou a zo všadiaľ sa ozývala streľba, krik, náreky. Čo sú to len za ľudia, keď vidia také veci, že musia kričať strachom a vraždiť – prebehlo mi hlavou. Na Daniele som videl, že nie je v poriadku. Nekomunikovala so mnou, stále sa obzerala, občas usmiala a neustále si niečo opakovala. Nerozumel som čo hovorí, lebo aj moja koncentrácia sa už strácala. Sem tam sa mi blyslo niečo pred očami, ale musel som odolať obrazom vlastnej logiky a svedomia. Teraz bol základ dostať sa čo najďalej od nášho vezenia, alebo sa skryť aby nás nezastrelili. Našťastie prísun energie som zariadeniu nadstavil na dvadsať minút. Už len dúfam, že sa samé nezdeformuje a nespôsobí záhubu celého sveta. Opäť som zazrel pred očami tú sálu o ktorej sa mi snívalo keď som chcel spustiť pokus po tisíci krát a keď mi potom Daniela zavolala. Opäť tam stojím s ňou a všetko sa to deje na novo. Po celom ceremoniáli odovzdania Nobelovej ceny sme boli požiadaný o oficiálne vysvetlenie princípu nášho zariadenia.
Tak som začal.:
„Dobrý večer dámy a páni!
Ako iste viete boli sme istý čas zajatcami najbohatšej a najvyspelejšej krajiny sveta. Noc predtým ako sa nám podarilo uniknúť, som prišiel na myšlienku ako sa vyslobodiť z vezenia, na fyzikálnom princípe nášho objavu. Aby som to objasnil. Náš objav funguje na princípe indukovanej energie. Pretože neexistuje zmena jedného druhu energie na iný druh energie ale je to zánik jedného druhu a vznik nového druhu energie. Preto ani hmota nieje viazaná klasickým spôsobom ako nám je predkladané. Stačí priviesť prúd do zariadenia a zmeniť ho na energiu tepelnú. Celý náš svet funguje na princípe myšlienok. To znamená, že to čo vidíme je len zhmotnená predstava našej mysle. Nepodarilo sa nám prirodzenou cestou dosiahnuť takéhoto stupňa ovládania hmoty, preto sme vyvinuli zariadenie ktoré je schopné vytvoriť myšlienku. Táto myšlienka potom stačí na indukciu neúmerného množstva energie, ktorého množstvo je zapísané v danej myšlienke. V podstate by sa dalo povedať, že netreba ani aktivačnú energiu. Je to pravda. Vtedy by ale nastal rozklad hmoty a každý by sa odtrhol do svojho sveta. Tento jav sme využili k nášmu úteku. Preto každý čo tam bol videl to čo chcel a mal vidieť. Podľa vlastného myslenia a svedomia. Indukčný efekt sa preto teraz využíva na udržanie formy systému, vlastne je to nábeh na klasické fyzikálne zákony platné v tomto svete a preto nedôjde k rozpadu systému a život ako taký zostane po hromade. A predpokladám, že každý chce žiť. Udržať svet ako sústavu v celosti je dôležité, lebo existujú jedinci a aj organizácie ktoré by toho hneď využili na vojenské, prípadne na teroristické účely. Preto teraz každé zariadenie je strážené a každá súčiastka vyrábaná pod prísnym dohľadom armády. Máme v rukách našu budúcnosť v ktorej bude veľmi dôležité naučiť sa žiť s čistými myšlienkami a svedomím, aby sa naše zariadenie mohlo používať po celom svete a bez obmedzení...“ Živý obraz sa mi začal zlievať pred očami a priestor sa začal naspäť pretvárať do pôvodnej podoby. Znovu sa nachádzam vo výskumnom centre. Daniela sedí vedľa mňa na zemi tak isto ako aj ja. Pozreli sme sa na seba a hneď mi bolo jasné, že teraz presne už chápe čo sa tu skutočne udialo. Boli sme obaja v jednej z možných dimenzií našej budúcnosti. Už viem, že jej je teraz všetko jasné. Nemáme však čas na snívanie. Musíme ihneď odísť lebo vynález už prestal pracovať presne v čase ako som ho nadstavil. Tak veľmi som sa bál o Danielu, aby nepodľahla nejakej divnej vízii a nezbláznila sa, alebo ešte horšie nezačala v danom časopriestore žiť. Chvalabohu mám dobré dievča. Zistil som, že sa nachádzame len kúsok od vstupných dverí. Hneď sme sa vyparili do okolitých lesov. Všetko sa dialo ako som predpokladal. Než sa každý stihol spamätať ubehla hodina. Než sa zmobilizovali bola preč ďalšia hodina. Pochopiteľne keďže nevedeli čo sa vlastne udialo tak nahlásili prepad. Totiž niektorý vojaci sa vo svojich vidinách postrieľali navzájom. Kamery podľahli tiež zmene priestoru a času a preto počas svojej premeny na iné objekty nesnímali celkom nič. V hlásení o prepade sa preto zmienili o práci absolútnych profesionálov. Začali predpokladať, že teraz sme už niekde ukrytý a už nás nikto v živote neuvidí živých. Ale pod lampou býva najväčšia tma. S Danielou sme sa ukrývali v okolitých lesoch a nie v nejakej vzdialenej krajine. Prostredie tu bolo krásne ale potrava sa ťažko zháňala. Raz sa mi dokonca podarilo uloviť srnu. Väčšinou sme však žili z lesných plodov, malých hrabošov a húb. Počasie sme mali pokojné. Počas tých troch týždňov nám zapršalo len raz. Aj to deň predtým ako sme narazili na prvé známky civilizácie. V tom daždi sme si oprali šaty. Inak to bol Danielin nápad. Takýto život sa nám začal aj pozdávať. Mali sme pokoj a kľud, nikto nás neotravoval, nad ničím a nikým sme sa nemuseli rozčuľovať. Teda, hlavne ja som sa nemusel rozčuľovať. Daniela ma vždy iba krotila a upokojovala. Ale stále sme boli na nepriateľskom území. Dorazili sme nenápadne v noci do malého prístavného mestečka. Nemali sme kam ísť tak sme celý týždeň len sedeli s rôznymi chudákmi na námestí a žobrali peniaze. Oblečenie sme už mali tak zničené, že nás nikto nepodozrieval. Ani sa nás nikto neopýtal kto sme, čo tu robíme, odkiaľ sme. Pracovať sme nemohli, to by od nás pýtali doklady. A nastal by zrejme možný problém, lebo sme ich nemali. Tak sme to vyriešili žobraním. Sťažovať sme sa naozaj nemohli. Dostali sme viac peňazí a jedla ako keby sme boli pracovali. Konečne po týždni sa nám naskytla príležitosť. Každý mesiac z miestneho prístavu vyplávala nákladná loď vyvážajúca tovar do východnej Európy. Mala cieľový prístav na jednom polostrove v Čiernom mori. Podarilo sa nám pod rúškom tmy sa vpašovať do nákladného priestoru lode. To bola plavba! Dvadsaťpäť dní v príšernom smrade z nejakých lacných konzerv. Po dvoch dňoch sme jednu bedňu načali, a otvorili konzervu.
Neveril som vlastným očiam, perfektné sardinky výbornej kvality začali rozvoniavať aj v tom strašnom smrade. Najedli sme sa do sýtosti. Na ďalší deň sme si chceli otvoriť ďalšiu konzervu ale už zo spodnejšieho radu načatej bedne. Aké však bolo naše prekvapenie keď sme objavili v konzerve bieli prášok. Chemickou analýzou z dostupných prostriedkov sme zistili, že sa asi jedná o drogu zatiaľ neznámeho zloženia. Viac nás však trápil hlad lebo už sme museli načať aj ďalšiu bedňu. Som zvedavý ako sa z tohto dostaneme – spytoval som sa sám seba veľakrát. Náhoda nám však pomohla. V Koncovom prístave už čakala na loď protidrogová jednotka. To bola paráda tri dni im vysvetľovať, že kto sme a čo sme tam robili. Doklady sme nemali. Našťastie zachránila nás Slovenská ambasáda. Po ďalšom týždňovom pobyte v domácej vyšetrovacej väzbe sme sa konečne smeli vrátiť domov. A to bol ďalší problém. Domček už nebol. Dozvedeli sme sa, že druhú polovicu domčeka nám zničili teroristi z blízkeho východu od hnevu, lebo nás nenašli živých. Vlastne oni nás nenašli vôbec. Úlohu mali jasnú. Buď nás dovedú živých, alebo sa nemusia ani vracať späť. Každý jeden spáchal v cele samovraždu. Stopa k najhľadanejšiemu zločincovi sveta tak zostala zahalená. Neboli sme ani dvadsaťštyri hodín v novom podnájme a opäť nás prepadli. Tento krát však novinári. Najprv sme sa s Danielou dohodli, že budeme o všetkom mlčať a výskum dotiahneme do konca takým spôsobom aby sa nikto nikdy nedozvedel o možnej deštrukcii hmoty a času. Ale osud to chcel zrejme inak. Momentálne stojíme s Danielou vo veľkej sále. Zvuky znejú krásne a nádherne, ako hudba na vavrínoch. Hovor ľudí čiastočne preniká cez komorný koncert tejto skvelej a jedinečnej príležitosti. Práve vystupujeme po schodoch na tribúnu, potom ako nás k tomu panstvo, predstavujúce múdrosť nášho sveta, vyzvalo. Minuloročný nositeľ ku nám pristupuje a odovzdáva nám ju. Toľko vytúženú, toľko obdivovanú, toľko vysnívanú. Nobelovu cenu za Fyziku. Ruky sa mi roztriasli šťastím. Noviny nás označujú ako nádej ľudstva, géniov najväčších rozmerov, tvorcov budúcnosti, ako ďalší významný krok vpred. S Danielou sme už veľmi dobre vedeli čo bude nasledovať. Po celom ceremoniáli odovzdania Nobelovej ceny sme boli požiadaný o oficiálne vysvetlenie princípu nášho zariadenia. Žmurkol som na Danielu a začal rozprávať.:
„Dobrý večer dámy a páni!
Ako iste viete boli sme istý čas zajatcami najbohatšej a najvyspelejšej krajiny sveta. Noc predtým ako sa nám podarilo uniknúť, som prišiel na myšlienku ako sa vyslobodiť z vezenia, na fyzikálnom princípe nášho objavu. Aby som to objasnil...