Elsa Schiaparelli
Elsa Schiaparelli
„Nikdy sa nesnažte prispôsobovať šaty telu, ale prispôsobte telo šatám.“
Elsa Schiaparelli
Najsilnejšia konkurentka Coco Chanel sa narodila roku 1890 v Ríme jako druhá dcéra v dobre situovanej a vzdelanej rodine. Vďaka tomu mala možnosť navštevovat školu, čo v tej dobe nebolo pre dievčatá samozrejmosťou. Nebola však vychovávaná k určitému povolaniu. Zaujímala sa o hudbu, divadlo a o umenie vôbec. O radikálnych futoristov obzvlášť, ale nič z toho nesledovala vážne. Nakoniec sa rozhodla pre štúdium filozofie a tajne sa venovala poézii. Napísala zväzok básní Arethsa, ktorý chválila kritika pre podvedomú erotičnosť a z toho istého dôvodu ju rodina zavrhla. V 23 rokoch bola vzdelaná, ale nie príliš pekná, zato citlivá, jemná a tvrdohlavá. Rodičia sa jej márne snažili vybrať ženícha. Nakoniec sa ju rozhodli poslať do Anglicka, aby pomáhala istej zámožnej dáme pri budovaní sirotčinca.
Počas návštevy teozofického čítania poznala knieža Williama de Wendt de Kerlor a hneď druhý deň sa s ním zasnúbila. Svadbe už zdesený rodičia nestihli zabrániť. William dbal na svoj neuveriteľne dobrý vzhľad, ktorý v spojení s jeho sklonom k mysticizmu veľmi priťahoval ženy. Toho využíval vždy keď si potreboval zvýšiť sebavedomie, čo sa stalo už skoro po svadbe. V roku 1915 sa manželia odsťahovali do Nice, čo najďalej od vojny. William sa tu však nedokázali udomácniť a napokon Elsu opustil. Nasleduje medzera takmer štyroch rokov, o ktorých nikdy nehovorila. Preto sa nevie prečo roku 1919 prišli knieža a kňažná de Kerlor do New Yorku. Tu si začal vášnivý pomer s tanečnicou Isadorou Duncan.
Za týchto ťažkých okolností, vo svojich 29 rokoch priviedla na svet jediné dieťa, Yvonne, prezývanú Gogo. Niekoľko mesiacov potom sa dala s Williamom rozviesť. Pri hľadaní práce prenikla do umeleckej skupiny Alfreda Stiglitza a stretla tu aj Marcela Duchampa, baróna de Mayera a Man Rayea. Vážili si ju pre jej túžbu poznania všetkého nového a jej nevšedný dôvtip. Vyvinula si svoj veľmi priami a vecný štýl komunikácie, ktorý prevzala od amerických obchodníčok. V júli 1922 jej priateľka pomohla odísť do Paríža. Tam rýchlo naviazala spojenie s umelcami ako už spomínaným Man Rayem, Coctauom, Picassom, Stravinskijm a samozrejme v tej dobe už veľmi úspešnou Coco Chanel. Elsina móda dráha začala keď ju stretol Paul Poiret /prvý krajčír, ktorý bol nazvaný couturier, teda návrhár/. Veľkorysý Poiret jej daroval množstvo darčekov, najväščím darom však bolo, že rozpoznal jej kreativitu a povzbudil ju, aby sa sama venovala móde.
„Pour le sport“ tak znel nápis na dverách jej prvého obchodu v Rue de la Paix otvoreného v roku 1929. Elsa chce obliekať modernú ženu, a tá nepotrebuje žiadne komplikované oblečenie na mieru, ale funkčné jednotlivé kusy, ktoré je možné rôzne kombinovať. Tento spôsob obliekania sa dnes nazýva „sportswear“. Elsa našla jednu americkú rodinu, ktorá jej originálne návrhy premenila na perfektnú pletenú kolekciu a spolu s ňou získala peniaze aj uznanie. Táto kolekcia je predchodcom Prêt-á-porte , ktorá vtedy v tomto zmysle ešte neexistovala. Podľa očakávania sa Elsina športová móda obzvlášť dobre predávala v USA. Jej prvá hollywoodska zákazníčka Anita Loos /preslávila sa románom Muži majú radšej blondýnky/, si ako prvá kúpila jednoduchý čierny pulóver, ktorý sa od ostatných líšil iba tým, že mal pod krkom a na dolnom kraji rukávov vypletenú veľkú bielu mašľu, svojim tvarom pripomínajúcu motýľa. Tento jediný kus odevu očaril ženy natoľko, že Schiapereli už nebol neznámi pojem. Zamiloval si ho tiež Mainbocher a uverejnil ho vo francúzskom Vogue.
Niekedy chce však aj tá najpraktickejšia žena vkĺznuť do večerných šiat. Roku 1933 Elsa navrhuje svoju prvú dlhú róbu, ktorá jej priniesla veľký úspech a je kopírovaná po celom svete. To bol skutočný začiatok Elsinej couture-kariéry.
Obdobie od otvorenia salónu na Palace Vendôme roku 1934 do vypuknutia vojny roku 1939 je veľkou dobou Elsy Schiaparelli. Rozplývala sa vo svojich inšpiráciách- zábavný šok surrealizmu. V 30-tych rokoch bola móda určovaná skôr perfekcionizmom, charakteristickým pre Chanel, než kreatívnosťou. To však neplatilo pre Schiaparelli, ktorej excentrický look tlač favorizovala. Množstvo slávnych žien prechádzalo od Chanel a Patou ku nej. Svoju módnu tvorbu úspešne presadila aj vo filme, kde navrhovala modely pre hvizdy ako boli Zsa Zsa Gabor, Mae West a napokon i neprispôsobivá intelektuálka Katherin Hepburn, ktorej sa najviac hodil jej štýl.
Zo surrealizmu urobila módu, tým že prevzala jeho princípy pre svoje kolekcie. Vyberá obvyklé objekty z ich známeho prostredia o stavia ich do úplne iného kontextu. Medzi ľuďmi zaujímajúcimi sa o módu sa snáď nenájde nikto kto by nepoznal klobúk-topánku s výrazne ohrnutou podrážkou či ďalšie v tvaroch peračníku alebo jahňacej kotlety. Jej ďalšími výstrelkami boli i rukavice o zlatými nechtami a škandál vyvolávajúce „roztrhané šaty“ onú veľkú večernú toaletu pre vysoko oficiálne príležitosti, ktorých vzor sugeruje vysoké opotrebenie. Dopĺňa ich čiapka so skutočnými dierami. Podobný šok spoločnosti spôsobila neskôr móda punk. Salvador Dalí bol jej dlhodobým spolupracovníkom. Pomáhal pri vzniku „roztrhanej“ látky a pre Elsu navrhol aj čiernu sametovú tašku v tvare telefónu s vyšívaným zlatým ciferníkom. Picasso ju inšpiroval k potlači látky novinovými článkami a Jean Cocteau kreslil poetické predlohy pre výšivky. Vznikli tak takmer muzeálne kúsky dnes žiadané po celom svete. Rovnako ako Poiret vedela pre módu získať tých najviac vzrušujúcich umelcov svojej doby. Pracovali pre ňu maliari Christian Bérard, Vertès a Van Dongen, básnici Louis Aragon a univerzálne talenty Cecil Beaton a Man Ray. Táto kreatívna klíma inšpirovala Elsu k najsmelejším kreáciám.
Kolekcie niesli názvy Zastav sa, pozri a počúvaj, po nej nasledovali Hudba, Cirkus, Motýľ, Commedia de’ll arte, Astrológia a Zaplať a odvez. Každé predvádzanie premenila na divadelné predstavenie, ako to neskôr robili Kenzo, Galliano, Goultier a ďalší. Schiaparelli sa stala miláčikom tlače, čo nesmierne dráždilo Chanel.
Písalo sa o nej ako o umelkyni, čo však vehementne odmietala. Prehlásila: „Existujú dve slová, ktoré nemám v slovníku, umelecké a nemožné!“ Jediným umelcom medzi návrhármi bol pre ňu Poiret.
Milovala farby a mala zmysel pre nezvyčajné odtiene. Farbou číslo 1 bola shocking pink – krikľavo ružová. Túto oslnivú farbu používala na všetko od baliaceho papieru cez rúže až po prepychovo vyšívané peleríny. Milovala výstredné kombinácie tyrkysová s hroznovo fialovou, purpurová a olivovou s tmavo červenou. Jednoduché čierne šaty pôsobili dramaticky s lipovo zeleným kabátom a ohnivo červenými silonkami.
Chcela šokovať za každú cenu a svoju poslednú kolekciu nazvala Šokujúca elegancia. V roku 1954 napísala životopisnú knihu s názvom okujúci ivot. Návrhársku časť obchodu sa rozhodla prerušiť roku 1952 a obmedzila sa na odevné doplnky, ktoré boli významnou časťou jej kolekcií. Vyrábala náhrdelníky z acilpirinov navlečených na šnúru, miestu brošní vytvárala plastické osy a včely. Povestný hmyzí náhrdelník budil z diaľky dojem , že jeho nositeľke lezie skutočný hmyz po krku. Na večerné spoločenské šaty používala nové syntetické materiály ako celofán. Podľa nej boli bežné gombíky nudné, a preto im dávala tvary cvrčkov, cirkusových poníkov, artistov a kociek cukru.
Patrila tiež medzi svetovo uznávaných tvorcov vôní. Jej prvý a najúspešnejší parfum sa samozrejme volal Shocking a na trh bol uvedený roku 1938. Je jedinečný tvarom flakónu, ktorý navrhol Léonor Finito podľa krajčírskej panny v Elsinom salóne, ktorá bola zhotovená podľa mier Mae West. V súčasnosti sa týmto nápadom inšpiroval pre svoje flakóny Goultier. Jej ďalšie známe parfumy boli Salut, Sleeping, Snuff, Success Fou a iné.
Elsina modelka a herečka Arlette-Léonide Bahiat o nej povedala „spôsobila v rokoch 1930 a 1940 revolúciu v móde“. Napriek všetkým okázalým efektom, ktoré mali upútať pozornosť, boli tiež jej šaty pomerne jednoduché a dobre sa nosili. Jej jednoduché obleky a kostýmy, často s puzdrovými, neprepínacími sakami, boli strihané ako uniformy, ale s oblými a pohodlnými líniami, vždy perfektne vypracované. Jej povestné bolerka boli viac než len luxusnou časťou odevov, chránili prsia a ramená, ktoré považovala za najcitlivejšie miesta ženy.
Po vypuknutí 2.sv.vojny odišla do USA a do Francúzska sa vrátila roku 1945. Trápili ju rastúce finančné problémy. Jej povojnové modely už neodpovedali duchu doby, a preto sa roku 1954 rozhodla ukončiť svoje pôsobenie na módnom poli. Až do svojej smrti roku 1973 vo veku 83 rokov, mala zabezpečený príjem zo svojich parfumov, pretože nikdy nepredala svoju licenciu. Práve v roku keď opustila módny svet sa Coco Chanel po 15 rokoch vrátila do Paríža.
Vypracovala:
Zuzana Srnková