Ekonomika a manažment výroby

1.Výrobný proces v podniku a komponenty VP


Výrobný proces Základné miesto v každom výrobnom podniku má výrobný proces. Je to činnosť, pri ktorej sa pracovný predmet (východiskový materiál – surovina, polovýrobok, hotové dielce, ...) mení na hotový výrobok. Premena pracovných predmetov na hotový výrobok sa pritom uskutočňuje spolupôsobením ľudskej práce a pracovných prostriedkov. Výrobný proces je súhrn viacerých procesov a to pracovných, technologických a prírodných. Ich výsledkom je zhotovenie výrobku (poskytnutie služby).



Výrobný proces
Sa začína vložením materiálu do výroby a končí sa odoslaním hotových výrobkov odberateľom (spotrebiteľom). Pracovné predmety, ktoré sa nachádzajú medzi začiatočnou a konečnou fázou výrobného procesu nazývame rozpracovanými výrobkami (nedokončené výrobky). Sú to také pracovné predmety, na ktoré sa vykonala prvá až predposledná operácia (n-1).



Materiálotechnická základňa
Výrobný proces prebieha vždy na určitej materiálotechnickej základni, ktorú tvoria výrobné prostriedky ako súhrn pracovných prostriedkov, pracovných predmetov. Komponenty výrobného procesu (VP) Základné komponenty VP, ktoré podmieňujú úroveň a výsledky VP, ako aj jeho charakter sú: - pracovné sily (PS) - pracovné prostriedky (PPk) - pracovné predmety (PPt) Pracovné sily predstavujú osobné prvky výrobného procesu a pracovné prostriedky spolu s pracovnými predmetmi vecné prvky výroby.



Tri základné prvky výroby
(PS, PPk, PPt) tvoria iba potenciálny výrobný proces, ktorý v skutočnosti vzniká až sériou rozličných vzájomných spojení medzi komponentmi. Výslednicovým produktom celkového spolupôsobenia vecných a osobných prvkov vo výrobnom procese je výrobok. So systémového skúmania príčin a reťazovitých následkov vyplynul poznatok pokladať za základný element VP aj produkt práce – výrobok (V) a technológiu výroby (Tg).


Medzi týmito prvkami existujú rôzne vzťahy, príčinné súvislosti a podmienenosť. V každom výrobnom procese existujú okrem technických väzieb (vznikajú medzi vecnými prvkami výroby) a okrem ekonomických vzťahov (vzťahy medzi ľuďmi vo výrobe) aj organizačné väzby, ktoré môžeme znázorniť usmernenými spojnicami medzi jednotlivými komponentmi VP. I O (V) PPt, (M, E, I) Pôda PPk, (S, Z, N, B) Kapitál PS Práca V PS PPt PPk Organizačné väzby hmotného a informačného charakteru v sústave prvkov výrobného procesu. Od týchto komponentov závisí úroveň a výsledky výrobného programu.



2.Členenie výrobného procesu, hľadiská VP
1.) hľadisko výrobného procesu

a) základná výroba – zodpovedá výrobnému programu podniku a jeho špecializácii. b) doplnková výroba – pomáha lepšie využiť výrobné zariadenie výrobnej jednotky, ale výrobky nespadajú do výrobného programu (výroba z odpadu a iné). c) pridružená výroba – výroba, ktorej výrobky vôbec nespadajú napríklad do strojárskej výroby (debny z dreva, ...).


2.) hľadisko vzťahu výrobného procesu k výrobku

a) hlavný výrobný program – predstavuje súhrn hlavných operácií meniacich tvar, zloženie, akosť, alebo spojenie tých pracovných predmetov, ktoré materiálne do výrobkov patriacich do výrobného programu a určených na expedíciu mimo výrobné jednotky. Je to rozhodujúca časť celkového výrobného procesu.

b) pomocný výrobný program – mení tiež tvar, zloženie, akosť, alebo spojenie pracovných predmetov, ale takých pracovných predmetov, ktoré materiálne neprechádzajú do hotových výrobkov opúšťajúcich podnik. Pomocný proces umožňuje uskutočňovať hlavný výrobný proces (napr. výroba nástrojov, prípravkov, modelov, náhradných dielov, a pod.).


c) vedľajší výrobný program

V strojárstve nemá charakter typickej strojárskej výroby, je však pre hlavný i pomocný výrobný program bezpodmienečne potrebný (výroba energie, technických plynov, stlačeného vzduchu, pary, úžitkovej vody a pod.).




3.) hľadisko charakteru zložiek výrobného procesu
a) pracovný proces – pracovná sila sa vynakladá na účely tvorby úžitkových hodnôt. Vzniká interakciou medzi pracovníkom a pracovným prostriedkom, keď vo vzťahu človek – stroj je pracovník primárnym činiteľom.

b) technologický proces – spôsob účelného spracovania pracovných predmetov na daný výrobok. – vonkajšie (tvarové) i vnútorné (štrukturálne) zmeny pracovného predmetu, ktoré zabezpečujú vyžadovanú úžitkovú hodnotu výrobkov. Počas technologického procesu pôsobí človek na predmet práce nepriamo, technologický proces vzniká interakciou medzi pracovným prostriedkom a pracovným predmetom.

c) prírodný proces – vzniká zámernou interakciou medzi prírodnými silami a pracovným predmetom, t.j. bez priamej účasti pracovníka a pracovných prostriedkov (zrenie odliatkov, prirodzené sušenie náteru, a pod.).

d) kontrolný proces – proces, v ktorom sa kontroluje akosť dodaných pracovných predmetov vykonaných operácií respektíve vyrobených súčiastok, dielcov a výrobkov.

e) manipulačný proces – zahrnie manipulačnú činnosť vrátane skladovania a dopravy pracovných predmetov na pracovisko, medzi pracoviskami a do skladu.

f) udržiavací proces – zahrňuje opravy, modernizáciu a bežnú údržbu celého mechanického a energetického zariadenia podniku, budov, ciest a iných spoločne používaných pracovných prostriedkov.

g) riadiaci a organizačný proces – jeho cieľom je vytvoriť a udržať najvýhodnejšie vnútorné a vonkajšie podmienky pre efektívny priebeh výrobného procesu a optimálne koordinovať všetky čiastkové funkcie tak, aby sa splnil základný cieľ výroby. – všetky uvedené procesy treba chápať v ich jednote, vždy ide o to, aby sa všetky procesy plánovali a zabezpečovali tak, aby sa vo výrobnej jednotke dosiahla najvyššia možná produktivita práce a hospodárska účinnosť.



4.) hľadisko stupňa zložitosti a) jednoduchý výrobný proces
Zhotovujú sa jednoduché výrobky získané z 1 druhu východiskového materiálu a predstavujúce 1 kus, alebo rovnorodú hmotu. Jednotlivé operácie neprechádzajú vedľa seba, ale postupne za sebou – zladenie prác nie je náročné. b) zložitý výrobný proces – zhotovujú sa zložité výrobky (spojením rôznych samostatných častí). Typickým príkladom sú stroje a zariadenia.


Zložitý výrobný proces kladie veľké požiadavky na organizáciu, vzájomnú koordináciu prác na seba nadväzujúcich. Je charakteristický pre strojársku a elektrotechnickú výrobu.



5.) hľadisko spojitosti výrobných procesov a operácií
Podľa priebehu výrobného toku spracúvaného materiálu, členíme výrobný proces na:
a) prerušovanú výrobu
b) neprerušovanú výrobu – strojárska výroba býva len zriedka neprerušovaná, lebo obyčajne medzi jednotlivými operáciami, alebo skupinami operácií sú vždy určité prerušenia. – v hutníckej (chemickej) výrobe, výrobný proces často tvorí časovo plynulé sústavy operácií bez akéhokoľvek prerušenia výrobného toku.



3. Zabezpečenie chodu výrobného procesu
Aby sa správne zabezpečil chod (priebeh) výrobného procesu vo výrobnej jednotke, treba sa včas postarať o predvýrobnú a odbytovú etapu.

Výroba výrobkov a ich reprodukcia sa uskutočňuje v 3 etapách:

1.) predvýrobnej
2.) výrobnej
3.) odbytovej


1) predvýrobná etapa
Patrí sem technická príprava výroby (výskum, vývoj, konštrukčná a technologická príprava a obstarávanie (materiálu). Od rýchlosti a kvality zabezpečenia predvýrobnej etapy do veľkej miery závisí efektívnosť predvýrobnej činnosti.



2) výrobná etapa
V nej sa vykonávajú technologické zmeny východiskových materiálov. Tu sa dáva súčiastkam a celému výrobku taký tvar alebo zloženie, aký určil konštruktér technickou dokumentáciou, aby sa dosiahla úžitková hodnota s požadovanou úrovňou kvality a s minimálnymi výrobnými nákladmi.


Výrobnú etapu delíme na 3 fázy:
a.) predhotovanie –> báza, v ktorej sa uskutočňuje výroba polovýrobkov, t.j. výroba výrobkov, výliskov, odliatkov a podobne. Tieto polovýrobky zvyčajne prechádzajú v ďalších fázach výroby ešte cez rad operácií.

b.) zhotovovanie –> fáza výrobného procesu, v ktorom sa vyrábajú súčiastky a dielce pomocou obrábania, tvárnenia, u elektrotechnických výrobkov navíjanie, impregnovanie, ...

c.) dohotovovanie –> báza výrobného procesu, v ktorom sa uskutočňujú kompletovacie práce potrebné na zhotovovanie výrobkov (predmontáž, montáž, vyskúšanie stroja, konečná povrchová úprava na nástroji). 3) odbytová etapa – najčastejšie zahrňuje zabalenie, naloženie, expedíciu a preberanie výrobku zákazníkom (tu platia osobitné predpisy vo vzťahu na kvalitu, ...) – všetky súčiastky výrobku nemusia prejsť všetkými fázami. Jednotlivé fázy sa môžu časovo prekrývať, alebo niektoré súčiastky prichádzajú až do dohotovujúcej fázy (guľkové ložiská, skrutky, ostatný normalizovaný materiál).



4. Výrobok a jeho konštrukcia výrobok, jeho zloženie a konštrukcia
Výrobok je konečný hmotný produkt ľudskej práce určený na uspokojenie potrieb a to:
1.) priamo (rádioprijímače, osobné auto, ...)
2.) nepriamo (výrobné stroje a zariadenia, ...) Výrobky určené na priame uspokojovanie ludských potrieb sú výrobky prevažne pre individuálnu potrebu (rádio, auto..) Výrobky ktoré nepriamo zabezpečujú potrebu spoločnosti predstavujú vo výrobe výrobné prostriedky stroje, zariadenia). Zasluhujú si veľkú pozornosť, pretože od ich technicko ekonomickej funkcie závisí stupeň rozvoja spoločenskej výroby. Osobitnú skupinu výrobkov predstavujú vojenské technické prostriedky.


S použiteľnosti strojárskeho výrobku vidieť aj jeho veľkú rozmanitosť a zložitosť, z čoho vyplýva i nevyhnutnosť jeho členenia na konštrukčné a montážne prvky postupne čoraz nižších stupňov až na súčiastky. – súčiastka - najjednoduchší prvok výrobku. Je vyrobená z jedného materiálu a tvorí celok, – diel - skladá sa z niekoľkých súčiastok bez ohľadu na spôsob a druh uloženia (spojenia), – podskupina – pozostáva z 2 prípadne niekoľkých dielov (súčiastok) bez ohľadu na spôsob a druh uloženia.



Podľa zložitosti môžem mať niekoľko druhov podskupín.
Väčším druhom ako podskupina je skupina výrobkov, – skupina - pozostáva z 2 alebo viac podskupín, dielov, súčiastok bez ohľadu na spôsob a druh uloženia, – výrobok - skladá sa z niekoľkých skupín, podskupín, dielov, súčiastok bez ohľadu na spôsob a druh ich uloženia. Montážou prvkov výrobku dostávame hotový výrobok, kde základný je ten prvok, ktorým sa začína montáž zložitejšieho prvku. Väčšina strojárskych výrobkov pozostáva z veľkého počtu skupín, podskupín, sielov a súčiastok. Vlastnosti výrobkov určuje konštruktér.



5. Vlastnosti výrobkov Vlastnosti výrobkov
(rozmery, hmotnosť, užitočný výkon, účinnosť v rôznych režimoch použitia, ...) určuje v podstate konštruktér na základe využitia poznatkov vedy a techniky a podľa potrieb trhu. Vlastnosti výrobkov sa opisujú viac menej dokonalou sústavou technicko-ekonomických ukazovateľov (výkon, ložná plocha, nosnosť, ...). Poznáme 4 úrovne vlastností výrobkov: značka poradenstvo, servis design základné funkcie kvalita obal platobné podmienky distribúcia goodwill image 6. Technológia výroby, organizácia výroby


TECHNOLÓGIA VÝROBY (Tg)
Spôsob, akým pracovníci pomocou pracovného prostriedku pretvárajú na hotový výrobok. V súčasných podmienkach možno použiť niekoľko variantov technológie výroby. Voľba druhu technológie výroby závisí od technických možností jej použitia. Pri posudzovaní rôznych variantov technológie sa treba riadiť zásadou, že o použití určitej technológie výroby musí rozhodnúť ukazovateľ ekonomického výnosu. Použitie jednotlivých technologických metód pri výrobe daných výrobkov v podstate určuje technológ, ktorý vychádza z technických možností použitia určitej technologickej metódy.



ORGANIZÁCIA VÝROBY
Výrobu výrobkov (a ich jednotlivých prvkov) sa vždy uskutočňuje v určitom priestore a čase. Čo najracionálnejšie spojenie a usporiadanie osobných a vecných prvkov výrobného procesu v priestore a v čase je obsahom a náplňou organizácie výrobného procesu. Ide pritom o racionálne spojenie práce ľudí s vecnými prvkami výroby pracovných síl navzájom a jednotlivých pracovných prostriedkoch medzi sebou tak, aby sa dosiahlo čo najlepšie využitie pracovných síl i výrobných prostriedkov (pracovné prostriedky a pracovné predmety) a v dôsledku toho čo najväčšej úspory práce (živej i zhmotnenej).


Čo najracionálnejší spôsob organizácie výroby určuje spravidla manažér výroby, riadiac sa zásadou hospodárnosti. Organizáciu výroby treba zdokonaľovať a to využívaním rôznych progresívnych smerov. Existujú viaceré metódy zdokonalovania v oblasti organizácie výroby. Dávajú rámcovú predstavu o rezervách, ktoré možno racionalizáciou využiť, a tak dosiahnuť zvýšenie efektívnosti výroby. 7. Ľudské zdroje, Výroba a jej hospodárska účinnosť



ĽUDSKÉ ZDROJE
Tak v oblasti výskumu, vývoja konštrukcie ako aj pri uplatňovaní pokrokovej technológie a organizácie výroby, rozhodujúcim činiteľom sú ľudia, ich kultúrno-technická úroveň. Bez ustavičného zvyšovania kvalifikácie ľudí, ich správneho využitia, rozmiestnenia nemožno zabezpečiť výrobu vysokokvalitných a pomerne lacných výrobkov. Výroba a jej hospodárska účinnosť Každý výrobok má svoju užitočnosť prejavujúcu sa súhrnom vlastností ktorými výrobok disponuje. Na každý výrobok musíme vynaložiť výrobné náklady ako určití množstvo vynaloženej živej a zhmotnenej práce vyjadrenej v peňažnej hodnote( napr. náklady na materiál, energiu, odpisy)


Hospodárna je taká konštrukcia výrobku, ktorá sa postupne vyvíja tak, že užitočnosť výrobku rastie rýchlejšie ako výrobné náklady. Porovnávanie užitočnosti výrobku je pomerne jednoduché ak sa jedná o výrobky toho istého druhu. Zložitejšie, resp. neriešiteľné je porovnávanie vzájomnej užitočnosti rôznorodých výrobkov, preto sa v praxi zaviedli technicko-ekonomické ukazovatele vo forme pomeru jednotlivých veličín.(parametre) Pre technické, čiže fyzikálne sústavy platí že pri teoretických a najlepších podmienok platí že hodnota výstupu (výkonu) sa môže rovnať hodnote vstupu. (čiže príkonu).


V skutočnosti však použiteľný výstup pri technických je menší ako suma vstupu.



Účinnosť je daná
Čím viac sa účinnosť blíži ku hodnote 1, tým hospodárnejší je takýto systém. Táto účinnosť (účinnosť ≤ 1) neplatí v ekonomickom svete, teda pri posudzovaní VP, lebo by znamenala úpadok. V hospodárskych sústavách musí byť vždy účinnosť väčšia ako 1 Ak sa má zabezpečiť zisk a zabezpečiť rozšírenú reprodukciu vo výrobe. Z toho vyplýva že o ekonomickej efektívnej výrobe hovoríme iba vtedy, keď hodnota výstupu( napr. objemu tržieb) > ako hodnota vstupu (úplné vlastné náklady).



8. Základné typy strojárskej výroby
Hospodársku účinnosť VP v strojárskom podniku v značnej miere ovplyvňuje typ výroby. Kritériom pre vymedzenie podstaty typov výroby je všeobecná miera opakovateľnosti , resp. stupeň stálosti výroby na jednotlivých pracoviskách, alebo organizačných jednotkách počas určitého obdobia. Opakovateľnosť resp. stálosť výroby sa prejavuje v počte druhov rozličných operácií, ktoré sa v jednotlivých organizačných jednotkách vykonávajú, alebo vyrábajú počas príslušného obdobia.


Vzhľadom na mieru opakovateľnosti rozlišujeme 3 základné typy výroby:

1. Hromadný typ výroby

2. Sériový typ výroby (prúdový)

3. Kusový typ výroby


Znakom hromadnej výroby je nízka špecifikácia pracovísk (opakovanie tej istej operácie) a úzky sortiment výrobkov. Predpokladom hromadnej výroby je teda pričlenenie takého rozsahu produkcie toho istého druhu jednotlivým pracoviskám, ktorý počas dlhšieho obdobia umožňuje zabezpečiť rovnaké opakovanie rovnakých pracovných činností.



Sériový typ výroby
Vyskytuje sa najčastejšie, stupeň opakovateľnosti operácie je ako u hromadnej výroby, charakteristickým znakom je opakovateľnosť výroby a ide o zhotovovanie rôznorodých výrobkov. Počet technologických operácií a počet druhov predmetov pričlenených k jednému pracovisku uje rôznosť v stupni sériovej výrobe:


Delíme ju na
Veľkosériovú – je najbližšia ku hromadnej výrobe - strednosériovú – je tu väčšia nerovnosť, čo sa prejavuje vo väčšom počte druhov operácii pripadajúcich na jedno pracovisko. - malosériovú- líši sa nepravidelnosťou v opakovateľnosti a malým rozsahom zhotovovania rovnorodej produkcie. Kusový typ výroby – znakom je neopakovateľnosť jednotlivých druhov výrobkov a operácií, prípadne taká opakovateľnosť, ktorá nie je pravidelná.


Podľa toho delíme: - opakovateľnú - neopakovateľnú


9. Výrobný organizmus

Je tvorný nasledujúcimi faktormi
A – aktívny človek s určitou kvalifikáciou,
P – zdroje a zariadenia (počet a druh)
S – suroviny a materiály,
E – energia (energetické výmeny)
T – technologické princípy, formy premeny surovín
O- organizácia výroby určujúca usporiadanie výrobného organizmu
K – konštrukcia výrobku ( ovplyvňuje významne zloženie, štruktúru a vzťahy ostatných elementov)
I – inovácia ( môže byť chápaná ako zmena pôvodnej štruktúry výrobného organizmu, alebo prechod ku novému stavu.)


Mechanizmus vývoja výrobného organizmu
A prejavuje svoju aktivitu, tým že vo vnútornej štruktúre spôsobuje isté zmeny nazývané I (inovácie). Sú to najmä zmeny techniky, technológie, zmeny výrobku a surovín, zmeny organizácie, zmeny kvalifikácie pracovníkov ktoré sa navonok prejavujú ako efekty v objemoch výroby a majú vplyv na výrobu, produktivitu, kvalitu a pod.



Zákl. vzťah mech. vývoja
A → I → E Aktívny človek spôsobuje inovácie, ktoré prinášajú efekty. Neexistuje zmena vo vnútornej štruktúre, ktorá by nebola spôsobená aktívnym človekom. Neexistuje efekt, ktorý by nebol odrazom najakej inovácie. I = f (A)



Tvorivá činnosť súvisí s dvoma regulačnými obvodmi
1. kritériom efektívnosti – tj. Spätná väzba medzi efektom a A Kritériom efektívnosti je že sa hľadá a pripravuje taká inovácia, ktorá predstavuje reálne chovanie výrobného organizmu, podľa predpokladu kritéria efektívnosti. 2. kontrolou okolia – tj. Spätnou väzbou medzi aktivitou vyvolanou vnútorným vývojovým procesom a potrebou, resp. podmienkami okolia. Znamená to že sa hľadá a pripravuje taká inovácia, ktorá vzhľadom ku okoliu je reálna a pre spoločnosť potrebná. (obmedzenosť zdrojov).



10. Inovácie výrobkové, technologické a komplexné a stupne inovácie
Inováciu charakterizuje 5 základných zmien
1. Používanie novej výrobnej techniky, výrobných procesov, alebo obchodného zabezpečenia výroby
2. Zavádzanie nových výrobkov
3. Používanie nových surovín
4. Zmeny v organizácii výroby
5. Otváranie nových trhov


Inovácie sa týkajú výrobkov, technológií, výrobných prostriedkov, kvalifikácie pracovníkov a organizácie. V konečnom dôsledku to znamená uskutočňovať zmeny vo všetkých prvkoch výroby, vo výrobnom procese a vo fungovaní celého podnikového systému. Pod pojmom inovácia budeme rozumieť kvalitatívnu, alebo kvantitatívnu účelovú zmenu vzťahujúcu sa na akúkoľvek oblasť jeho činnosti.



Stupeň inovácie charakter
Prejav aktivity, schopnosť I-1 (A-1) Samovoľný proces degradácie D Jedinec je pasívny P I0 (A0) Regenerácia bez vývoja R Anulovanie samovoľného rozpadu, aktívny prvok je zachovávateľ tradície ZT I1 (A1) Kvantitatívna zmena –vývoj procesu vonkajšej adaptácie KVANT Prostá kvantitatívna zmena – násobenie, delenie – nárokovateľ fondov NF I2 (A2)


Prostá organizačná zmena – proces vnútornej adaptácie OZ Zmena organizácie vnútornej štruktúry – racionalizátor vzťahov RV I3 (A3) Adaptačná kvalitatívna zmena Vzájomné prispôsobovanie – kvality, elementov a vzťahov – zlepšovateľ Z I4 (A4) Čiastková funkčná zmena vznik nového variantu ČFZ – NV Zmena niekoľkých z mnohých funkcií pôvodného elementu – vývoj Vj I5 (A5) Všeobecná funkčná zmena – nová generácia NG


Menia sa všetky vlastnosti prvotného elementu, koncepcia zostáva apl. výsk. AV I6 (A6) Koncepčné kvalitatívna zmena – vznik nového druhu – KKZ – ND Zmena koncepcie,princíp zahchovaný – výskum odvetvového charakteru – OV I7 (A7) Principiálna zmena – vznik nového roduPZ - NR Opúšťajú sa základné princípy (prevratné zmeny) – prejav vedeckého výskumu VV



11. Smery a formy technického rozvoja
V inovačnej teórii rozoznávame dva základné smery technického rozvoja:
1.) technický rozvoj výrobkov
2.) technický rozvoj výrobného procesu


Pri identifikácii inovačného priestoru zisťujeme, že existujú výroby u ktorých
a) je nevyhnutné inovovať – zamerané sú na technický rozvoj výrobku
b) ktoré je účelné inovovať – uskutočňuje sa technický rozvoj výrobku aj výrobného procesu
c) ktoré nie je účelné inovovať – technický rozvoj výrobného procesu
d) ktoré nemožno inovovať – technický rozvoj výrobného procesu Technický rozvoj výrobkov – formy Výrobok ako integrita materiálového nositeľa a funkčných vlastností.


Pri procese uspokojovania potrieb je dôležité poznať, že k uspokojeniu nedochádza samotným výrobkom ako hmotným predmetom, ale jeho funkčnými vlastnosťami, ktoré má vo chvíli, keď sa stretáva so spotrebou, ktorú má uspokojiť. Hmotná podstata výrobku pôsobí ako materiálový nositeľ, ktorý nadobudol úžitkové (funkčné) vlastnosti vo výrobnom procese a odnáša ich spotrebiteľovi tak, aby uspokojil jeho potreby.

Priemyselný výrobok budeme chápať ako integrálnu jednotku hmotnej podstaty (materiálového nositeľa – MN) a jeho funkcie (schopností – f) uspokojovať určité potreby. Symbolicky je možné písať že výrobok V=MN * f V(výrobok)


Potreby sa neustále kvalitatívne menia a zmyslom tvorby úžitkových hodnôt(výrobkov) je neustále dokonalejšie ich uspokojovať. Pozitívne zmeny výrobkov, ktoré sa prejavujú priaznivou reláciou medzi materiálovým nositeľom a funkciou sú schopné uskutočňovať inovačné procesy. Ip= f/MN Ip je inovačný proces, Štruktúra úžitkových vlastností je taká, že jedna vlastnosť je rozhodujúca – primárna (funkčná úžitková vlastnosť).


K nej príslušné sekundárne úžitkové vlastnosti - podporne funkčné –(design) a sekundárne úžitkové vlastnosti zhospodárňujúce výrobky (štandardizácia smerujúca k vyššiemu zhodnoteniu zdrojov). Uvedené prípady reprezentujú základné formy technologického rozvoja výrobkov t.j.
1.) napr. zvyšovania trvanlivosti, životnosti
2.) miniaturizácia
3.) gigantizácia
4.) iné zmeny výrobku (estetické zmeny)



12. Technologický rozvoj výrobného procesu

Formy Technologický rozvoj výrobného procesu – formy Vo výrobnej organizácii môžu nastať substitúcie:
1.) substitúcia materálov – nahradiť prírodné materály syntetickými – chemizácia 2.) iné prvky výrobného organizmu sú nahradené biologickými procesmi – biologizácia
3.) iné prvky výrobného organizmu sú nahrádzané energiou – energetizácia
4.) človek – jeho sila je nahrádzaná mechanizmami – mechanizácia
5.) riadiace schopnosti človeka sú nahrádzané príslušnými zariadeniami- automatizácia A Chemizácia, biologizácia, mechanizácia a automatizácia predstavujú základné formy technického rozvoja výrobného procesu.


Podstatou technického rozvoja výrobného procesu je zmena štruktúry a kvality výrobných síl, ktorá prebieha s cieľom zvýšiť efektivitu spoločnej práce, neekvivalentnou substitúciou medzi prvkami výrobného procesu. Konkrétnym prejavom substitúcie sú jednotlivé formy technického rozvoja výrobného procesu.



Významné oblasti rozvoja technológií
V súčastnom období môžeme napriek rozdielnosti oblastí použitia technológií za významné považovať nasledujúce zmeny:
1.) použitie nových materiálov (plast keramika, polovodiče)
2.) nové technologické princípy (laserové techn., nanotechnológie)
3.) použitie počítačovej techniky a moderných telekomunikačných technológií
4.) alternatívne zdroje energie
5.) nové chemické a farmaceutické technológie
6.) biotechnológie

Rozvoj výrobných síl a technických prvkov prinášajú stále nové a technicky dokonalejšie výrobky. Výrobný program je preto nutné neustále meniť a dopĺňať. Požiadavka hospodárnosti však núti vyrábať vo veľkých množstvách, preto treba odstraňovať neúčelnú rozmanitosť v rozmeroch výrobkov, ich kvalite, spôsobe výroby a pod.

To vedie k štandardizácii výrobkov, ich častí, konštrukčno-technologických prvkov, technológií a pod. (napr. skupinová technológia ako predpoklad automatizácie). Pozn. Inováciami sa zaoberajú: rozvojový manažment výroby, manažment inovácií podniku, strategický manažment a pod.


13. Priestorová štruktúra výrobného procesu
Priestorová štruktúra výrobného procesu rozumieme rozmiestnenie a usporiadanie osobných a vecných prvkov výroby v danom, resp. v navrchovanom priestore.

Pri voľbe novej priestorovej štruktúry výrob. procesu treba prihliadať na mnohé podmienky, ako napríklad:
a) plnenie plánovaných úloh v množstve a v sortimente
b) zabezpečovanie práce ľudí v súlade s poznatkami psychológie práce a ergonómie.
c) Ľahkú a spoľahlivú kontrolu
d) Prehľadnosť pri riadení výrobného procesu
e) Využitie existujúcich, resp. možnosť použitia nových manipulačných prostriedkov na pracoviskách ako aj medzi nimi a podobne.

Spoločným jednotiacim kritériom všetkých podmienok je hospodárnosť výroby meraná napr. minimálnymi výrobnými nákladmi, max. ziskom podniku atď.



Faktory pôsobiace na priestorovú štruktúru
a) Generálna sieť – komplexné situačné rozmiestnenie výrobných, skladovacích, energetických a ostatných objektov, príjazdných ciest, vnútrozávodných komunikácií, konfigurácia závodu a pod. („generel“ – východisko na štúdium celkového priestorového usporiadania výroby)

b) Komunikačná sieť – (horizontálneho a vertikálneho charakteru) medzi objektmi ako aj vo vnútri objektu

c) Budovy a ich vlastnosti – (informácie o účeloch objektov, o ich podlažnosti, pôdorysnej a priestorovej dispozícii o umiestnení dverí a inom stavebnom riešení budov.

d) Inžinierske siete – (rozvody pary, vody, elektriny, kanalizačná sieť atď.)

e) Typ výroby –(od technologického usporiadania k predmetnému usporiadaniu f) Vnútropodniková špecializácia

g) Manipulačné prostriedky – (napr. žeriavy s pevnými dráhami, železničné vlečky a iné.)

h) Technologický postup Uvedené faktory pôsobia na priest. štruktúru výroby buď pozitívne, alebo negatívne. Racionálne riešenie priestorovej štruktúry vyžaduje využiť faktory, ktoré pôsobia na priestorovú štruktúru pozitívne. Uvedené faktory predstavujú dispozíciu, ktorej prejav možno súhrne vidieť až na materiálovom toku.


14. Pracovný proces a jeho zákonitosti
Je to proces v ktorom sa cieľavedome a účelne vynakladá práca na získanie materiálnych úžitkových hodnôt, preto ho nazývame pracovným procesom. Pracovný proces je nerozlučná súčasť VP (výrobný proces) v ktorom sa okrem pracovnej sily využívajú pri tvorbe úžitkových hodnôt aj prírodné sily. Najvýznamnejším prvkom pracovného procesu je človek, ktorý v danom pracovnom procese vynakladá sily a schopnosti ktoré nazývame prácou.


Prácu delíme na
a. produktívnu – činnosť ľudí vo výrobnej sfére, jej výsledkom je tvorba materiálnych úžitkových hodnôt.
b. Neproduktívna – ostatná činnosť vynakladaná v nevýrobnej oblasti, je potrebná a užitočná.


Delenie práce na produktívnu a neproduktívnu má veľký význam, pretože od správneho stanovenia proporcie závisí aj účinnosť práce – produktivita. Aby mohol človek vyrábať čoraz viac výrobkov, musel by účinnejšie pôsobiť na prírodu. Túto účinnosť nazývame PP – produktivita práce. Produktivita práce sa meria bud množstvom vyrobených výrobkov Q ktoré robotník vyrobí za čas T, alebo množstvom pracovného času spotrebovaného na jednotku výroby pri vynaložení priemernej intenzity práce. Rast PP sa teda prejavuje buď zväčšením množstva výrobkov v časovom období, alebo skrátením času potrebného na výrobu jednotky produkcie – ide o úsporu práce. PP sa meria: priamo, alebo nepriamo.



15. Materiálový tok, symbolika činností
Je to kategória, ktorá charakterizuje dynamiku priebehu výroby v priestore. Je to organizovaný pohyb materiálu, surovín, polovýrobkov, rozpracovaných výrobkov a pod. vo výrobe i vo sfére obehu. Najdôležitejšiu časť mat. toku tvorí tok pracovných predmetov. Na mat. tok pôsobí viac činiteľov ako napríklad: - objem a sortiment výroby - stupeň technologickej zložitosti a členitosti montážnych celkov - počet operácií na jednotlivých dieloch - tvar daného priestoru - spôsob medzioperačnej dopravy - umiestnenie pomocných prevádzok a služieb ( výdaj náradia, stanovište zriaďovačov a údržby, umiestnenie kooperujúcich výrob. úsekov a pod.)



Rozbor úrovne materiálového toku
Hľadiská
a) Dĺžka materiálového toku
b) Štruktúra materiálového toku
c) Počty pracovníkov a náklady na manipuláciu
d) Podiel manipulačných operácií
e) Objem manipulácie

Ak a) Dĺžka mat. toku zohľadňuje všetky želateľné, ale i zbytočné (protismerné a ostatné cesty).

Ak b) Štruktúra mat. toku možno analyzovať z hľadiska jeho komponentov, ako aj z hľadiska fáz materiálového toku.



Medzi jeho základné prvky (komponenty) patria
Materiál – jeho druh, vlastnosti, množstvo, frekvencia pohybu - manipulačné prostriedky – ich druh, funkčné vlastnosti, parametre - dopravné cesty – ich tvar, profily, únosnosť, povrch, stúpanie Z hľadiska postupnosti fáz mat. toku možno jeho štruktúru rozložiť do týchto článkov: - vonkajšia závodná doprava - nákladka a výkladka prijímania materiálu - zásobovacie sklady a vnútroskladová manipulácia - medziobjektová doprava - operačná manipulácia - sklady vo výrobe - manipulácia s odpadom - balenie výrobkov, ich paletizácie, kontajnerizácia, expedícia.


Zdokonaliť (zracionalizovať) štruktúru mat. toku predpokladá diagnostikovať každú jeho fázu a hľadať možnosť optimalizácie zásobovania a ďalšie optimá od ktorých závisí optimálne usporiadanie výroby v priestore a plynulý materiálový tok.


Základné činnosti pri toku materiálu

a) Technologické operácie – spracovanie súčiastok resp. ich montáž s inými súčiastkami, dielmi a pod.

b) Doprava – prepravovanie, ukladanie, zdvíhanie, spúšťanie a pod t.j. pohyb v akomkoľvek smere
c) Skladovanie
d) Technická kontrola – kvality i kvantity
e) Zdržanie – čakanie na uvoľnenie pracovísk, dopravných zariadení a pod. Symbolika činnosti


ČINNOSŤ SYMBOL
1., technologická operácia
2., doprava
3., skladovanie
4., technická kontrola
5., nákladka a výkladka X
6., váženie
7., balenie
8., zdržanie D


16. Spôsoby znázorňovania materiálového toku najviac používané sú
a., postupové diagramy
b., schémy materiálového toku
c., matica dopravných vzťahov (šachovnicová tabuľka)
d., trojuholníková tabuľka vzájomných vzťahov


Postupové diagramy
a) postupový list – zachytáva postupnosť technologických i netechnologických operácií jednotlivých dielov pri ich prechode výrobným procesom s uvedením časovej náročnosti jednotlivých činností, resp. operácií – majú veľký význam v spojení a analýzou časovej štruktúry výrobného procesu.


Vzor
b) postupový graf schematicky zachytáva tok materiálu výrobným procesom, alebo jeho časťou. Do postupových grafov možno zachytiť nielen všetky údaje technologických postupov (čísla operácií a ich trvanie), ale aj ďalšie údaje významné pre analýzu materiálového toku (napr. umiestnenie skladov, čísla kontrol, hmotnosti prepravovaných predmetov, vzdialenosť medzi pracoviskami a podobne).

c)schéma výrobného postupu – je spoločným zobrazením priebehu skupiny technologicky podobných dielov a názorne ukazuje prípadné odlišnosti, ktoré na niektorých dieloch pri tomto priebehu vznikajú (napr. zaradenie, vynechanie niektorých operácií, zmeny ich postupností a podobne).


17. SCHÉMY MATERIÁLOVÉHO TOKU
a) zjednodušená schéma materiálového toku – znázorňuje objem materiálu, ktorý sa premiestňuje medzi jednotlivými pracoviskami, avšak bez ohľadu na jeho skutočné rozmiestnenie iba s rešpektovaním postupnosti materiálového toku a dodržaním určitej zvolenej mierky prepravovaného množstva. Prepravované množstvo sa môže pritom vyjadriť hmotnosťou (napr. ton/rok), dĺžkou či objemom atď.

b) schéma postupnosti pohybu materiálu – znázorňuje pomocou odlišných čiar pohyb jednotlivých dielov, odpadu, nástrojov a podobne medzi jednotlivými pracoviskami. Pracoviská sú zakreslené v pôdorysných plánoch v určitej mierke, a do schémy možno pomerne ľahko zistiť dĺžky dopravných ciest.

c) SANKEYOV diagram materiálového toku – vznikne prevedením zjednodušenej schémy materiálového toku do pôdorysného plánu rozmiestnených pracovísk. Ide o komplexný obraz toku materiálu, ktorý znázorňuje jeho smer, dĺžku, intenzitu, križovanie a vracanie. Názorne ukazuje vhodnosť navrhnutého rozmiestnenia a dimenzie komunikačných spojov.


18. Technologické usporiadanie pracovísk, výhody a nevýhody
Pracoviská môžu byť v podstate usporiadané: a) technologicky b) predmetne c) kombinovane
a) technologické usporiadanie (zoskupenie) pracovísk sa zakladá na zásade zoskupenia výrobných strojov a zariadení podľa ich technologickej príbuznosti. Napr. pri výrobe v ktorej by prevládali mechanicko-montážne operácie a vznikli by pri technologickom usporiadaní pracovísk dielne s rovnakými pracoviskami. Napr. pre sústruženie, frézovanie, brúsenie, ručné oblúkové zváranie a pod.


Technologické usporiadanie sa používa i v zlievárňach, kováčňach, kaliarňach, nástrojárňach a podobne. V nástrojárňach len pre výrobu špeciálneho náradia. So vzrastajúcou špecializáciou strojárskych výrobných podnikov sa v mech. Dielňach a pri montáži postupne prechádza k predmetnému zoskupovaniu a to v dôsledku nevýhod technologického usporiadania pracovísk.


Nevýhody
Veľmi zložité riadenie - prácnosť výrobkov v porovnaní s predmetným zoskupením je väčšia - prehľad vo výrobe je obtiažnejší - využitie výrobných úloh je menšie lebo pri strojoch je vždy väčšia zásoba polovýrobkov určených na spracovanie, ktoré vyžadujú dostatočnú plochu. - Robotník musí mať pre svoju prácu v pracovnej skrinke pripravené väčšie množstvo pracovného náradia, čo značne zvyšuje náklady na výrobu.



Výhody
Koordinácia práce robotníka je ľahká - robotníci dosahujú veľmi vysokú kvalifikáciu, lebo musia vedieť pracovať vo svojom odbore najrôznejšie súčiastky rôznymi možnými spôsobmi - zmena výrobného programu neznamená podstatnú zmenu v organizácií výroby a práce - nepodarky a absencia nenarúšajú výrobný priebeh natoľko, ako je to v predmetnom usporiadaní, lebo porucha zasiahne len jednotlivý prístroj alebo pracovisko



20. Rozmiestňovanie pracovísk, metóda racionálneho rozmiestnenia pracovísk

Základné zásady pre racionálne rozmiestnenie pracovísk a. zabezpečenie ekonomických účinkov priebehu výroby b. pracoviská rozmiestňovať tak, aby vzdialenosť medzi nimi bola optimálna a náklady na prepravu pracovných predmetov minimálne. c. medzi pracoviskami, ktoré sú umiestnené v pozdĺžnom aj v priečnom smere treba dodržiavať určité rozmery priechodov a vzdialenosti medzi strojmi navzájom tak, aby zabezpečovali pohodlnú a bezpečnú prácu na pracovisku


Metódy racionálneho rozmiestňovania pracovísk
a. trojuholníková metóda
b. metóda ťažiska
c. metóda CRAFT
d. metóda MONTE CARLO a iné. Účelom použitia všetkých metód racionálneho rozmiestnenia pracovísk určitého výrobného úseku je dosiahnuť také zoskupenie, pri ktorom budú celkové náklady na prepravu všetkých vyrábaných dielov vo vnútri výrobného úseku minimálne.


Ekonomický význam racionálneho riešenia, usporiadania výrobného procesu v priestore treba vidieť
a- v úspore plochy pripadajúcej na jednotku produkcie
b- v skrátení priebežného času výroby
c- v zmenšení zásob rozpracovanej výroby
d- v znížení nákladov na prepravu materiálu a hotových výrobkov
e- v úspore nákladov na dopravné prostriedky
f- v úspore na mzdách, najmä pomocných robotníkov
g- v raste produktivity práce Ak sa znižujú náklady na jednotku vyrobenej produkcie, tým sa zvyšuje rentabilita podniku ako celku.



21. Časová štruktúra výrobného procesu
Pohyb pracovných predmetov musí byť taký, aby sa zabezpečil plynulý priebeh výroby. Materiálový tok je preto regulovaný časovými väzbami. Určitý priebeh pracovných predmetov v určitej priestorovej štruktúre výrobného procesu v čase tvorí časovú štruktúru výrobného procesu. Časová štruktúra výrobného procesu z kvalitatívnej i kvantitatívnej stránky vyjadrená priebežným časom výroby a podielom jej jednotlivých zložiek Priebežný čas výroby je ukazovateľ, v ktorom sa odzrkadľuje trvanie predvýrobných etáp a trvanie vlastnej výroby.


Priebežný čas tvorí: a) predvýrobný cyklus – čas prípravných fáz, ktoré sa uskutočňujú ešte pred začatím vlastnej výroby.



Patria sem hlavne

Zákazkové riadenie – začína ponukovým pokračovaním alebo objednávkou a končí sa uzatvorením hospodárskej zmluvy medzi odberateľom a dodávateľom.


Konštrukčná príprava a vývoj práce na novom výrobku až po zhotovenie a vyskúšanie až po zostavenie prototypu.
Technologická príprava výroby vrátane prípravy náradia a prípravy noriem - Materiálová príprava vrátane zabezpečenia subdodávok
Organizačná príprava výroby

Ekonomicko-plánovacia príprava výroby
b.) výrobný cyklus – komplexný ukazovateľ časového trvania bezprostredného výrobného procesu. Pozostáva z času základných technologických operácii ako aj z času na dopravu, kontrolu a iné operácie. Výrobný cyklus ako veličina vyjadrená v kalendárnych časových jednotkách zahrňuje aj čas všetkých prerušení a zdržaní, ktoré počas zhotovovania výrobku nastanú.



22. Normatívna základňa riadenia výroby normatívna základňa podniku
Technické normy - technicko-hospodárske normy - normatívy operatívneho riadenia výroby - organizačné normy Technicko-hospodárske normy - pracovné - výrobných kapacít - spotreby materiálov Normovaním práce rozumieme činnosť, ktorej výsledkom je tvorba pracovných noriem. Tieto normy určujú, akým spôsobom sa má určitá práca hospodárne vykonávať, aká kvalifikácia je na jej vykonanie potrebná a koľko pracovného času je za určitých podmienok potrebné na jej vykonanie.


Medzi pracovné normy zahrňujeme - normy pracovného postupu - kvalifikačné normy - normy na spotrebu práce – delia sa na výkonové normy, normy obsluhy, normy stavov(prvkov). Normy pracovného postupu – určujú nadväznosť jednotlivých operácií, resp.úkonov, a podmienky ktorých pracovný proces prebieha, aby bola súčiastka resp. výrobok vyrobený. Kvalifikačné normy – vyjadrujú kvalifikačné požiadavky od pracovníka pri vykonávaní istej konkrétnej práce. Požiadavky sú obsiahnuté v TKK (tarifno kvalifikačný katalóg) ktorý je súčasne pomôcka na zaradenie jednotlivých prác.



Normy spotreby práce
Vyjadrujú množstvo živej práce potrebnej na vykonanie istej výrobnej úlohy. Živú prácu možno vyjadriť množstvom pracovného času, alebo počtom pracovníkov. Takto vyjadrené množstvo práce sa vzťahuje na jednotku výrobnej úlohy(kus, tona apod.), alebo na počet obsluhovaných strojov. K normám spotreby práce patria: výkonové normy, normy obsluhy a normy stavov.


Norma obsluhy- udáva koľko pracovníkov je potrebných na obsluhu určitého stroja alebo opačne.

Norma stavov – udáva počet pracovníkov s určitou kvalifikáciou v určitom organizačnom útvare: napr. jeden výdajca môže pripadať na 50 robotníkov.

Norma času – udáva koľko času potrebuje jeden robotník na zhotovenie jednotky výroby(1kus, 1kg). Vyjadruje sa v normo hodinách alebo normo minútach.

Norma množstva – udáva koľko kusov sa má vyrobiť jedným pracovníkom alebo skupinou za jednotku času.


Podľa rozsahu sa výkonové normy delia na
Celoštátne, rezortné, podnikové, závodné. Normovanie práce slúži ku príprave a organizácie práce pri určovaní optimálnych pracovných postupov, pri odhaľovaní rezerv výrobných kapacít strojov, pracovného času a pod.