Názory na úlohu štátu v ekonomike
Vývin ekonomického myslenia priniesol rozdielne pohľady na úlohu štátu v trhovom hospodárstve. Najdôležitejšie zmeny sa udiali v 19. a následne v 20. storočí.
Klasická ekonómia 19. storočia vychádzala z princípu neviditeľnej ruky trhu („Každý sleduje svoj vlastný záujem, a tým prospeje záujmom spoločnosti viac, ako keby sa o to vedome usiloval.“ – Adam Smith) a zo Sayovho zákona trhov (každá ponuka si automaticky vytvára svoj dopyt, čím viac je výrobkov a čím je väčšia výroba, tým ľahší je odbyt. Nadmerná produkcia a teda nerovnováha na trhu tovarov nemôže vzniknúť.) Úloha štátu sa vymedzovala pojmom „nočný strážnik“, ktorí znamenal, že štát sa má starať o ochranu súkromného vlastníctva, stanovovať pravidlá podnikateľskej a obchodnej činnosti a dbať na ich dodržiavanie, ale do ekonomiky nemá zasahovať (podľa hesla – ten štát vládne najlepšie, ktorý vládne najmenej).
Prvý, kto poukázal na nevyhnutnosť štátnych zásahov do ekonomiky bol J.M. Keynes, ktorý takto reagoval na ekonomickú krízu 30-tych rokov 20. storočia. Sayovu teóriu postavil „na hlavu“ (dopyt ovplyvňuje ponuku a nie naopak) a začal sa zaoberať príčinami nefunkčnosti „neviditeľnej ruky trhu“ (nedokonalosť trhového mechanizmu). Problém neviditeľnej ruky trhu vysvetľoval neexistenciou dokonale konkurenčného trhu. Ekonomiku totiž ovplyvňujú nepriaznivé dôsledky monopolizácie, znečisťovanie životného prostredia, nezamestnanosť a inflácia, často vládne nespokojnosť s rozdeľovaním dôchodkov a pod. Vplyvom týchto skutočností aj v trhových ekonomikách „neviditeľnú ruku trhu“ by mala dopĺňať „viditeľná ruka vlády“ (hovoríme teda o tzv. zmiešanej ekonomike). Dosah a sila tejto „ruky vlády“ prechádza cez jednoduché stanovenie „pravidiel hry“, prísne podriadenie ekonomiky potrebám štátu (napr. počas vojny), až po ucelený systém opatrení protikrízovej a konjunktúrnej politiky podľa cieľov, na ktoré boli zamerané.
Ekonomická úloha štátu v 20. storočí prešla dvoma hlavnými etapami. Prvá je reprezentovaná americkým prezidentom F.D. Rooseveltom a jeho protikrízovým ekonomickým plánom New Deal, ktorý stabilizoval ekonomické pomery po Veľkej hospodárskej kríze. Druhá etapa nastala po druhej svetovej vojne a nazýva sa proticyklická politika, ktorá má zamedziť prechodu celého ekonomického cyklu až do hlbokej recesie.
Hospodárska politika štátu
Hospodárska politika štátu je zámerné usmerňovanie a regulovanie ekonomického života zo strany nositeľov hospodárskej politiky (zákonodarná a výkonná moc) Štát zabezpečuje tri základné ekonomické funkcie: efektívnosť, rovnosť, stabilita.
efektívnosť (alokačná funkcia):
1. štát sa snaží zabrániť monopolizácii ekonomiky v záujme zlepšenia fungovania trhu
2. reguluje negatívne vedľajšie účinky podnikania (znečisťovanie životného prostredia)
3. spravuje verejné statky (štát vykonáva niektoré činnosti, ktoré majú verejný charakter a pre svoju náročnosť a nevyhnutnosť môžu byť realizovateľné len štátom (napr. fungovanie ozbrojených síl, ochrana zdravia obyvateľstva). Zdroje na nákup verejných statkov poskytuje štátny rozpočet, ktorého príjmy predstavujú hlavne dane a úlohou štátu je čo najefektívnejšie spravovať tieto financie.
rovnosť (distribučná funkcia):
sociálne spravodlivé rozdelenie dôchodkov, ktoré zamedzí prehlbovaniu rozdielov medzi chudobnými a bohatými (napr. progresívne zdanenie) a tým zamedzí prípadným sociálnym nepokojom vrámci štátu, rovnaké ekonomické podmienky pre podnikanie
stabilita (stabilizačná funkcia):
1. zabezpečenie a udržiavanie stability ekonomického prostredia,
2. vytvorenie podmienok pre udržateľný rast ekonomiky, podmienky zaručujúce konkurencie schopne podnikanie (z hľadiska stability ekonomiky najčastejšie sledujeme tieto ciele: zamestnanosť, cenová stabilita, ekonomický rast, rovnováha platobnej bilancie, optimálne rozdelenie dôchodkov)
Ciele stabilizačnej politiky sa dajú vyjadriť aj pomocou tzv. magického štvoruholníka, ktorého podstatou je, že ekonomika sa dá vyjadriť pomocou štvoruholníka, alebo päťuholníka atď. (v závislosti na počte parametrov, ktoré sledujeme). Výkonnosť ekonomiky za určité obdobie sa dá zmerať pomocou parametrov a je na ekonómoch, aby určili, čo je pre štát a jeho občanov dôležitejšie.
ekonomický rast (rast HDP) – G
plná zamestnanosť - U
cenová stabilita - P
vonkajšia rovnováha (platobná bilancia) - B
Z časového hľadiska, ciele hospodárskej politiky rozlišujeme na krátkodobé (mesiace, pár rokov – jedno volebné obdobie), strednodobé (dve volebné obdobia), dlhodobé (10 a viac rokov)
Nástroje hospodárskej politiky štátu
1. delenie podľa charakteru politiky:
nástroje bežnej politiky – kvantitatívne nástroje – ich efekt možno vopred vyčísliť, lebo nespôsobujú zásadnú zmenu v správaní sa ekonomických subjektov (úprava DPH menšieho charakteru, ktorá nebude mať výrazný vplyv na zákazníkov)
systémové nástroje – kvalitatívne – zásadne menia správanie zákazníkov a podnikateľov (reforma daňového systému). Vzhľadom na to, že ich efekt nemožno vopred vyčísliť, viedlo k sformulovaniu tzv. Euckenovho pravidla, ktoré vyžaduje od hospodárskej politiky maximálnu stálosť systémových nástrojov a ich ekonomické zabezpečenie v prípade, že sa prejavia negatívne na chod ekonomiky.
2. konkrétne nástroje a ich využitie:
nástroje monetárnej politiky – regulácia peňažného obehu
nástroje fiškálnej politiky – regulácia pomocou rozpočtu
nástroje dôchodkovej politiky – regulácia prostredníctvom daní
nástroje zahraničnoobchodnej politiky – regulácia prostredníctvom colných opatrení
a menových kurzov
Monetárna (peňažná a úverová) politika
Podstatou tejto politiky je, že reguluje množstvo peňazí v obehu tak, aby vznikli určité podmienky na rozšírenie alebo obmedzenie dostupnosti úveru. Nástroje môžeme rozdeliť na priame – administratívne a nepriame – ekonomické.
priame:
regulácia investičnej činnosti – obchodné banky v určitých prípadoch poskytujú podnikateľom úvery len na základe záruky štátnych orgánov
regulácia spotrebného úveru – pri predaji na splátky môžu štátne orgány určiť maximálnu dobu splatnosti úveru, faktúr za tovar a tak dosiahnuť flexibilitu trhu
nepriame:
určovanie diskontnej sadzby (úroková miera medzi centrálnou bankou a komerčnými bankami) – nástroj, ktorým centrálna banka reguluje úverové možnosti obchodných bánk; Zmeny diskontnej sadzby informujú aj o tom, akú má centrálna banka predstavu od ďalšom vývoji hospodárstva.
stanovenie povinných minimálnych bankových rezerv
operácie na voľnom trhu – centrálna banka kupuje alebo predáva štátne cenné papiere
bezprostredné ciele týchto nástrojov sú regulácie úrokových mier a množstva peňazí v obehu; konečné ciel sú cenová stabilita a zamestnanosť
Fiškálna (rozpočtová) politika
Fiškálna politika využíva na regulovanie príjmovú aj výdavkovú časť štátneho rozpočtu. Hlavným zdrojom príjmov štátneho rozpočtu sú dane (priame a nepriame)Fiškálna politika sa zaoberá i koncepciou a prípadným vysporiadaním štátneho dlhu pochádzajúceho z nevyváženého hospodárenia.. Poznáme vyrovnaný, prebytkový a deficitný štátny rozpočet.
vstavané (zabudované) stabilizátory:
- zabezpečujú stabilitu a rovnovážny vývoj ekonomiky, pôsobia automaticky a nevyžadujú nijaké špeciálne hospodársko-politické opatrenia. Nedostatkom je skutočnosť, že ako stabilizačný faktor pôsobia až následne, keďže štátny rozpočet sa vzťahuje na daný finančný rok
príklady – progresívna daň, poistenie v nezamestnanosti, subvencie cien poľnohospodárskych produktov, štátny výkup poľnohospodárskych prebytkov
zámerná (diskrétna) finančná politika:
- regulácia príjmov prostredníctvom daňovej politiky. Zdanenie miezd a platov reguluje kúpyschopný dopyt po spotrebných predmetoch, zdanenie ziskov reguluje zdroje investícií
príklady – zmeny daňových sadzieb, zmeny v štruktúre výdavkov štátneho rozpočtu, zmeny v objeme jednotlivých položiek rozpočtových výdavkov a podobne
Dôchodková politika
- sústava opatrení, ktoré sa snažia udržať pod kontrolou infláciu a zároveň eliminovať negatívne sociálne dôsledky recesie a nezamestnanosti. Dôchodkovou politikou sa štát snaží ovplyvňovať ceny výrobných faktorov (stanovenie minimálnej alebo aj maximálnej mzdy)
Zahranično-obchodná politika
- štát sa snaží dosiahnuť minimálne vyrovnanú platobnú bilanciu (vyrovnaný export a import) pomocou zavádzania ciel a iných bariér pre importujúce subjekty a na druhej strane podporuje podniky vyvážajúce do zahraničia cez rôzne subvencie alebo daňové zvýhodnenia
Každá spomenutá politika pozná rôzne nástroje pre rôzne ekonomické situácie. Rozlišujeme expanzívnu a reštrikčnú politiku. (tabuľka uvádza niektoré príklady na tieto typy politík)
fiškálna politika monetárna pol. dôchodková pol. zahraničnoobchod.
expanzívna dotácia na investícieúľavy na daniachorganizácia verejných prácpriame štátne investovanie znižovanie úrokovej mieryzmierňovanie úverových podmienok podpora v nezamestnanosti a sociálne opatreniaznevýhodnenie úspor vývozné dotácieintervenčné nákupy valútdevalvácia meny
reštrikčná progresívne daňové sadzby zvyšovanie úrokovej mierysprísnenie úverových podmienok progresívne zdaneniepodpora sporenia sprísnenie colných podmienokrevalvácia meny
Teória verejnej voľby
Jedná sa o modernú teóriu, ktorá skúma spôsoby rozhodovania štátu. Zamýšľa sa nad správaním politikov v rôznych situáciách. Napríklad politik, ktorý chce byť zvolený, presadzuje pred voľbami populárne opatrenia (zníženie daní, podpora zamestnanosti etc.) a po voľbách robí menej populárne opatrenia.
Verejná voľba je proces, v ktorom sa individuálne preferencie spájajú do kolektívneho rozhodovania. Štát zlyháva vtedy, keď jeho aktivity nedokážu zlepšiť ekonomickú efektívnosť, znovurozdeľuje dôchodky v prospech nesprávnych ľudí, svojimi nástrojmi neprispieva k stabilizácii ekonomiky.
Špeciálne sa tejto teórii venuje americký ekonóm K.J. Arrow (získal Nobelovu cena za ekonómiu v roku 1972). Konkrétne sa rozoberal napríklad problémami vystávajúcich z pravidiel hlasovania v orgánoch moci. Niekedy totiž dochádza k situáciám, keď žiadny ekonomický program sám o sebe nemôže získať väčšinu voči ostatným programom. Arrow ich nazýva hlasovacími paradoxmi a sú postavené na tom, že nakoniec sa príjme návrh, o ktorom sa hlasuje skôr, napriek tomu, že v krátkom čase sa príde na to, že v niektorých veciach je slabší ako neskoršie navrhnutý program, o ktorom sa vôbec nediskutovalo pre procedurálne problémy.