Egypt - Krajina sfíng a pyramíd

„ Egypt - od nepamäti tajuplná a mlčanlivá krajina, ktorá sústreďuje na seba pozornosť de-siatky storočí. Tisíce strán napísal už človek o jeho histórii, pokladoch, pamiatkach, faraó-noch i úbohom živote egyptského roľníka. Každoročne desiatky vedcov vyslobodzujú zo zaja-tia piesku novšie stránky jeho dávnej histórie - ale aspoň taká obdivuhodná a gigantická je
aj súčasnosť, ktorú formujú milióny pracujúcich. “

Ján Bajla, Káhira - august 1965

Od polovice 13. storočia až do konca stredoveku vládli v Egypte dve mamelucké dynastie.
Iróniou osudu je, že Mameluci prišli do Egypta ako otroci, ktorých neskôr vycvičili za osobné stráže sultánov. Prvú dynastiu nazývajú bahristickou, pretože ich kasárne boli na brehu rieky ( bahr - breh ). Za 132 rokov vlády tejto dynastie sa na tróne vystriedalo 27 sultánov, z kto- rých väčšinu už po krátkom čase vládnutia zavraždili.
Len piati z nich vládli viac ako 10 rokov…Za najdôležitejšieho považuje história Beibars al Bundakdariho, ktorý porazil križiakov v Jeruzaleme a odvážil sa bojovať aj proti Mongo-lom. I jeho odstránila ruka vlastnej telesnej stráže - Mameluk, ktorý bol kedysi čerkeským otrokom.
Ďalších 26 čerkeských sultánov zažilo veľmi nepokojné časy. Vládnuce vrstvy viedli prepy-chový život, stavali nádherné paláce, ale zanedbávali zavodňovací systém a poľnohospodárs-tvo. Púšť začala víťaziť nad vysychajúcimi zelenými políčkami a tam, kde kedysi siali blaho-byt, začala kvitnúť bieda.
Na konci stredoveku preniká až do Káhiry výbojný Selim I., sultán mohutnejúcej Osmans-kej ríše, a premieňa Egypt na tureckú provinciu. Egypt zaspal na celé tri storočia. Až do kon-ca 18. storočia sa Európa takmer vôbec nestarala o túto nezaujímavú zem. Iba stredomorské obchodné štátiky mali záujem o tranzit.
Prvý skutočný záujem o včlenenie Egypta do európskej politiky prejavila až mladá fran- cúzska republika.
Na sklonku 18. storočia končil zápas o prvenstvo medzi Anglickom a Francúzskom. Mladý Napoleon Bonaparte nebol nereálnym idealistom, ale triezvo posudzoval všetky objektívne skutočnosti. Plán mal výborne premyslený. Radil útočiť vo východnej časti Stredozemného mora. Vláda, samozrejme, prejavila nadšený súhlas a 19. mája 1798 opúšťa už Napoleon francúzske brehy, aby 1. júla pomerne ľahko vstúpil do ulíc Alexandrie. O dvadsať dní neskôr sa stala gízska sfinga svedkom úplnej porážky mameluckej jazdy, ktorá pod pyramídami ne- mohla čeliť francúzskej bojovej technike.
Napoleon sa však dlho netešil z tohoto víťazstva. Chcejúc zabezpečiť nerušené spojenie s Francúzskom, zanechal neďaleko Alexandrie, v prístave Abúkir, 13 vojnových lodí, aby chránili egyptské prístavy pred britským loďstvom admirála Nelsona.
Navečer 1. augusta povolil veliteľ francúzskeho vojska admirál Bruyes d´Aigalliers, takmer celému mužstvu rekreačnú vychádzku na pevninu, spoliehajúc sa na strážne lode, ktoré môžu zavčasu signalizovať akékoľvek nebezpečenstvo.
Nečakane sa objavil Nelson a úplne rozprášil francúzsku flotilu. Pod tlakom Veľkej Británie museli potom Francúzi v septembri 1801 opustiť územie Egypta. Francúzi pôsobili v Egypte iba 39 mesiacov - od júla 1798 do októbra 1801.
Napriek tomu, že francúzska vojenská expedícia úplne stroskotala, jej vedecké výsledky mali pre ľudskú kultúru veľký význam.

Mohamed Ali
Narodil sa v roku 1769 ( rovnako ako Napoleon ). Vychoval ho strýc. Nevedel písať a čítať sa naučil, až keď mal 47 rokov, ale aj tak sa stal jednou z najväčších postáv 19. storočia a azda najväčším panovníkom moslimského sveta.
Bol to však vykorisťovateľ, ktorý vyhlásil systém kráľovského poľnohospodárskeho a ob- chodného monopolu. Obyvateľstvo muselo intenzívnejšie pracovať na poliach i v továrňach. Začína sa pestovať bavlna. Ali pozval aj cudzích odborníkov, aby zabezpečil pokrok vo všet-kých oblastiach. Vytvoril spoľahlivú armádu, silné vojnové loďstvo a začal už pomýšľať na výboje. Hľadajúc černochov pre vojenskú službu, prenikol hlboko do Sudánu a za pomoc tureckému sultánovi dostal od neho roku 1823 aj ostrov Krétu.
Egypt sa stal obrovskou súkromnou farmou s egyptskými sluhami. Všetok výnos plynul do kráľovskej pokladnice. Práve v Aliho hlave sa zrodili základné zásady politiky vládnuceho rodu :
- udržiavať dobré styky s kolonialistami a v záujme zabezpečenia trónu
kontrolovať politické strany úplatkami a mariť národnú jednotu
- podporovať ekonomický systém feudalizmu ako najsilnejšiu oporu trónu

Po smrti tohoto „ hospodárskeho reformátora “ stratili jeho nástupcovia prakticky všetko, čo začal budovať.

Said a Suezský prieplav
Už Napoleon by bol začal prekopávať suezskú úžinu, keby nebola príslušná komisia omylom tvrdila, že hladina Červeného mora je skoro o 10 metrov vyššia ako hladina Stredozemného mora.
Až v roku 1853 sa podarilo francúzskemu konzulovi Ferdinadovi de Lesseps od Aliho nás-tupcu Said Pašu získať túto výsadu, ak s tým bude carihradský sultán súhlasiť…Said, chcejúc už teraz prieplav zabezpečiť, musel všetky podiely prevziať pre seba, resp. pre štát, časť kapi-tálu splatiť a dať robotníkov.
Výkop začal pri Port Saide 25. apríla 1859.
Britský veľvyslanec lord Palmerstone v Carihrade nezostal sedieť so založenými rukami, ale dal do pohybu všetky páky, aby sa práca na kanáli zastavila. Stačilo 5 mesiacov diplomatické-ho manévrovania a sultán skutočne prikázal zastaviť práce. Pokračovalo sa len v hĺbení slad-kovodného kanála, odbočujúceho z Nílu nad Káhirou smerom k Izmajlii. Saidov nástupca - Iz-mail nemal Lessepsa vo veľkej láske a odopieral mu každú požiadavku. Vznikali z toho stále väčšie spory, do ktorých musel zasiahnuť až cisár Napoleon III.
Izmail bol nakoniec nútený uzavrieť vo februári 1866 s Lessepsom konečnú zmluvu, ktorú sultán o mesiac neskôr aj schválil. Práce sa urýchlili a dňa 17. novembra 1869 bol prieplav slávnostne otvorený. V káhirskej opere zazneli vtedy po prvý raz z operného javiska tóny slávnej Verdiho Aidy, ktorú skomponoval osobitne pre túto príležitosť.
Je pravda, že Izmail zabezpečil určitý pokrok, ale súčasne uvalil na egyptský štát neznesi-teľné dlžoby. Peniaze si požičiaval najmä od Veľkej Británie. Nakoniec aj francúzski veritelia postúpili svoje pohľadávky Anglicku, za čo dostávali do zálohy dôchodky zo železníc, colníc, štátnych budov, nílskych plavidiel - a stále neboli ešte dostatočne uspokojení.

Anglický protektorát
Už od roku 1870 anglická vláda veľmi starostlivo sledovala neustály rast egyptského štát-neho dlhu a čakala na príležitosť, aby mohla vážnejšie zakročiť.
V druhej polovici roku 1875 pripravoval Izmail veľkú vojenskú výpravu proti Abesínsku. Pretože nemohol získať novú pôžičku, ponúkol Francúzsku podiely Suezského prieplavu.
Britský ministerský predseda Disraeli však bleskove oznámil francúzskej vláde, že Anglicko nedovolí, aby sa podiely dostali do francúzskych rúk, a preto požiadal ihneď Rothshildovu banku, aby ich zakúpila pre anglickú vládu.
To bol prvý, cieľavedomý ekonomicko - politický krok, ktorý umožnil Anglicku dostať sa do správy Suezského prieplavu. Už o rok neskôr donútilo Anglicko so súhlasom francúzskej
vlády, Izmaila, aby vzhľadom na svoj neutešený finančný stav súhlasil s ustanovením britské-ho a francúzskeho finančného dozoru.
Od tejto chvíle sa začalo utrpenie egyptského ľudu, aké nezažil ani v minulých storočiach, ba aj sám Izmail musel zástupcom veriteľov vydať svoje súkromné i korunné majetky.
Nastalo neúprosné drancovanie. Nájomné a dane sa vymáhali s nezvyčajnou krutosťou. Roľníkom brali nielen úrodu, ale i dobytok, náradie a šatstvo. Ožobráčení sedliaci utekali z dedín a nechávali polia neobrobené.
V takomto ovzduší vypukla roku 1882 národná revolúcia vedená Achmedom Arabím. Izma-ilov nástupca Chediv Tevfik, sám prospechár a slaboch, privoláva s lordom Granvillom do egyptských vôd britské intervenčné vojsko a admirál Simore námorným delostrelectvom nemi-losrdne bombarduje Alexandriu.
Napriek statočnej obrane sa nakoniec egyptské vojsko vzdalo, Achmed Arabí ustúpil asi s 9 tisíc mužmi až do Kafr Duaru, kde ešte celý mesiac odrážal britské útoky.
Konečne sa Veľká Británia dostala do Egypta… Nedobyla ho však - iba obsadila. Aj naďa-lej mal Egypt ostať súčasťou tureckej ríše.
Britská vláda vyhlásila, že svoje vojská odvolá, len čo bude v krajine opäť poriadok a za-bezpečí sa normálny život. O krátky čas však Angličania obsadili ministerstvo vnútra, spra-vodlivosti a obrany. Vzápätí sa začala vytvárať typická koloniálna ekonomika. Rozširovalo sa pestovanie bavlny na úkor obilnín. Kvôli zabezpečeniu vysokých ziskov menilo sa poľnohos-podárstvo na monokultúrne a domáci priemysel sa zanedbával, aby zbytočne nesúťažil s brits-kým. Všetky väčšie podniky sa dostali do rúk Angličanov.
V Egypte vládol pokoj - ale schyľovalo sa k búrke…
Ľudová strana intenzívne pracovala na vidieku, a i keď nabádala k umiernenosti, sledovala jediný cieľ : úplnú nezávislosť a postupný odchod anglických vojsk.
Keď v októbri 1917 zomrel sultán Husein Kamel, vybrali Angličania za jeho nástupcu Ah-meda Fuada a osobitnou zmluvou určili, že trón bude dedičný.
V lete nasledujúceho roku uverejnil prezident Wilson štrnásť článkov. Neostal k nim ľaho-stajný ani egyptský ľud, ktorý nadobudol presvedčenie, že nadišiel čas obnovy politickej nezá-vislosti.
Egyptskí vlastenci však neboli ešte zjednotení. Tejto ťažkej a nebezpečnej úlohy sa chopil Saad Zaglúl paša, vtedajší podpredseda Národného zhromaždenia. Egyptské požiadavky však štátny tajomník pre britské zahraničné veci - lord Curzon - bez rozpakov zamietol.
Jeho striktné stanovisko však úplne zelektrizovalo všetok egyptský ľud, ktorý sa razom pos-tavil do otvoreného boja. Do čela sa postavila slávna univerzita Al Azhar. Boja sa zúčastnili nielen mešťania, ale aj robotníci a roľníci, muži i ženy.
A tu sa ukázala po prvý raz pevná jednota celého národa.
Moslimovia sa spojili s kresťanmi, koptskí kňazi kázali v mešitách a moslimskí zas rečnili v kostoloch. Za týchto nepokojov sa zničili miliónové hodnoty.
Veľká Británia musela koncom marca 1919 vyslať do Egypta nového komisára. Ale ani maršalovi Allenbymu, vybavenému najvyššou vojenskou a civilnou právomocou, sa nepodari-lo obnoviť poriadok a egyptskými udalosťami sa musela zaoberať anglická Labour Party, kto-rá vyslala osobitný výbor, aby preštudoval želania egyptského národa.
Výbor naznačil dve východiská. Jedným bol dobrovoľný vstup Egypta do britského impéria a druhým priznanie úplnej zvrchovanosti, pričom Egypt by bol vyhlásený za samostatný štát, nezávislý ani od Veľkej Británie, ani od kapitulačných veľmocí. Veľká Británia by si ponecha-la Suezský prieplav, pričom by za jeho správu zodpovedala priamo Spoločnosti národov.

Egypt kráľovstvom
Britský protektorát zrušili až vo februári 1922. Vládcom samostatného Egypta sa stal kráľ Fuad. O rok neskôr bola vyhlásená ústava, podľa ktorej sa stal Egypt slobodným, zvrchova-ným a nezávislým štátom. Všetci Egypťania sú pred zákonom rovní a majú zaručenú úplnú slobodu svedomia, osobnú, spolkovú, zhromažďovaciu i tlačovú slobodu. Všetka moc vychá-dza z národa a zákonodarnú moc za národ vykonáva kráľ spoločne so senátom a poslaneckou snemovňou.

Použitá literatúra :
Ján Bajla - Egypt ( Obzor Bratislava, 1966 )
Nová doba ( Praha, 1964 )