E G Y P T - geografia

Jeho prirodzeným hranicami sú Stredozemné more (sever) a Červené more (východ). V staroveku boli za južnú hranicu považované "Prvé nílske pereje" pri dnešnom Asuáne a za západnú "sústava" oáz v Západnej (Líbyjskej) púšti.

Je to vlastne úzke údolie z oboch strán ohraničené púšťami, ktorému sa hovorí aj " Klenot Nílu ". Toto údolie na východe zovreté horami Východnej (Arabskej) púšte a na západe rozľahlými piesočnými pláňami Západnej púšte a spolu s ním rozsiahla bažinatá nílska delta ležiaca medzi Stredozemným morom a dnešnou Káhirou tvorilo úrodné nílske údolie.

V dávnych dažďových dobách (zodpovedajú európskym dobám ľadovým) krajina oplývala bohatou zeleňou a zvieratstvom. Bežne sa tu vyskytovali slony, levy, žirafy, gazely, antilopy, hyeny, nosorožci, krokodýly a hrochy.
Cca v polovici 3. tisícročia pr. n. l. doznelo v oblasti Sahary posledné vlhké obdobie a vystriedalo ho dnešné (resp. dodnes pretrvávajúce) suché a teplé podnebie. To spôsobilo, že predtým "vlhká" krajina začala vysychať a zo stepí a polostepí sa stala púšť. Asi pred 25 000 rokmi sa Egypt napojil na zrážkový systém mohutnej sopečnej Etiópskej vysočiny. Tunajšie jarné topenie sa snehu a prudké dažďe spôsobili, že sa rieka Níl začala pravidelne vylievať zo svojich brehov a počas 4 mesiacov v roku zaplavovala celé svoje údolie v Egypte až po oblasť delty.

Obrovské prívaly vôd so sebou každý rok prinášali tmavé úrodné bahno a zem s naplaveninami, čo viedlo nielen k zavlažovaniu ale aj k opakovanému (každoročnému) zúrodňovaniu brehov Nílu. Níl je označovaný ako druhá najdlhšia rieka sveta (6 671 km) a Herodotos nazval Egypt "darom Nílu". Vody Nílu začali v oblasti Asuánu na prelome mája a júna stúpať (každý rok) a svoj vrchol tu záplava dosiahla v prvej polovici septembra. Do oblasti dnešnej Káhiry dospela záplavová vlna s meškaním (1 - 2 týždne) a voda sa pritom rozliala široko do krajiny. Výška záplavy v oblasti nílskej delty tak dosahovala až 3,5 m. Výška záplav bola starostlivo sledovaná, pretože od nej závisela úroda a od úrody krajina.

Každoročne sa opakujúce záplavy významne zasiahli do života a tradícií krajiny a postupne začali určovať aj rytmus života jej obyvateľov. Obyvatelia, ktorí boli roľníkmi boli závislí od záplav. Po opadnutí záplavových vôd zem obrobili, osiali a žatva prebehla ešte pred príchodom novej záplavy. V počiatkoch starí Egypťania obrábali len tú pôdu, ktorú počas záplav zatopili vody Nílu. Hovoríme tomu prirodzené zavlažovanie. Až z konca 3. tisícročia pr. n. l. máme písomné správy o systematickom budovaní zavlažovacích zariadení, stavidiel a kanálov.

Starovekí Egypťania záviseli od Nílu a jeho záplav a to sa vo veľkej miere premietlo aj do ich života a zvykov. Níl sa stal symbolom života, od neho záviselo čo bude ďalej. Starovekí Egypťania si túto rieku veľmi vážili, uctievali ju, prinášali jej obetiny, organizovali oslavy, obracali sa na ňu vo svojich motlitbách. Jedno z najvýznamnejších staroegyptských diel "Chválozpev na Níl", ktorého autorstvo je pripisované mudrcovi Chetimu (žil cca 1970 pr. n. l.) oslavuje Níl, ktorý predstavuje plodnosť a je garantom blahobytu krajiny a jej obyvateľov. V podstate hovorí o tom, že bez Nílu niet ničoho. Niet rieky, nieto záplav. A bez záplav by nebolo plodín potrebných pre život. Bez plodín by nebolo zvierat a ľudí, nebolo by nielen čo do úst ale ani čo na oblečenie, ani ničoho na zabezpečovanie potrieb každodenného života (rieka prináša záplavy, tie zapezpečujú úrodu, ktorá zaisťuje potravu nielen pre ľudí, ale aj zvieratá z ktorých je úžitok, papyrus...). Ak záplavy neboli dostatočné, alebo neprišli vôbec znamenalo to vážne problémy, hrozil hladomor, bieda a smrť. Omeškanie, či nedostatočná výška záplav môhla (a niekoľko krát sa tak aj stalo) priviesť krajinu až do hlbokej krízy a rozvratu. Naopak, včasné a dostatočné záplavy boli predzvesťou a akousi zárukou šťastnej budúcnosti krajiny a jej prosperity.

Podľa charakteristiky danej oblasti dostala táto podľa starovekých Egypťanov aj svoj názov:
KEMET - Čierna zem, teda úrodné nílske údolie a delta
DEŠRET - Červená zem, teda pusté a obávané púšte